Jadrová energia –„Bez práva sa pomýliť“ - Iné spomienky na černobyľ.
Ako matematik Viktor Maslov rozhodol o osude černobyľského sarkofágu.
Pri príležitosti výročia havárie na Černobyľskej jadrovej elektrárni vyspovedal žurnalista Anatolij Karavejev akademika Viktora Maslova (26 apríla 2021).
Pred 35 rokmi došlo v jadrovej elektrárni v Černobyle k jednej z najväčších katastrof 20. storočia spôsobených človekom. Na odstraňovaní následkov nehody sa podieľalo viac ako pol milióna ľudí. Ale boli medzi nimi aj takí, ktorí za svoju prácu nielenže nedostali nijaké ocenenia, ale dokonca nikdy ani neboli na mieste nehody. Akademik Viktor Maslov tak na žiadosť fyzikov z Kurčatovovho inštitútu vykonal zložité teoretické výpočty stavby sarkofágu pre jeho inštaláciu nad štvrtým blokom jadrovej elektrárne. Okrem toho spolu s armádou študoval šírenie radiácie v pôde po dopade rádioaktívnych dažďov. V rozhovore pre RT Viktor Maslov, ktorý mal v minulom roku 90 rokov, hovoril o svojej práci na Černobyľskom probléme, ktorý pred nimi po nehode stál.
Otázka žurnalistu Anatolija Karavajeva (AK) - Viktor Pavlovič (Maslov)- (VPM), pamätáte si na okamih, keď ste sa dozvedeli o černobyľskej nehode?
Viktor P. Maslov - Dozvedel som sa o nej celkom náhodou. Bol som navštíviť na chate (dači) akademika Georgija Petrova, významného vedca v odbore mechaniky, a tomu práve vtedy v tom okamihu telefonoval cez „vertušku“ Anatolij Aleksandrov, prezident Akadémie vied ZSSR.
Poznámka: - Slangový výraz „vertuška“ sa používal na systém bezpečnostných špeciálnych telefonických línií, analogicky ako v Československu vtedy existoval tzv. systém „Z“.
Počul som jeho slová v telefóne. Povedal, že jadrová elektráreň explodovala, a požiadal Petrova, kto by mohol pomôcť. Ten odpovedal, že najvhodnejší bude akademik Vsevolod Avdujevsky, ktorý môže urobiť aj model stanice. Lenže ten v tom čase lovil ryby pri Ladožskom jazere a bolo pre neho vyslané lietadlo. Model vyrobil v mierke 1:50. Namiesto palivových článkov (TVEL) tam boli žiarovky, ktoré mimochodom vyhoreli. Bol to ale veľmi dobrý model, ktorý ukázal nielen ako jadrová elektráreň fungovala, ale aj mechaniku jej ničenia. Ja som s ním úzko komunikoval a pomáhal mu, takže som od začiatku vedel o jeho práci.
(AK) - Ako ste sa priamo podieľali na odstraňovaní následkov tejto nehody?
Viktor P. Maslov - Krátko po nehode prišiel k mojej dači, kde bývam, Leonid Bolšov, ktorý dlhé roky šéfoval Inštitútu pre bezpečný rozvoj jadrovej energie Ruskej akadémie vied. Býva veľmi blízko. Bolšov ma navštívil, aby som sa pozrel na jeho výpočty pre budúci sarkofág. Čudoval som sa, lebo neboli úplne presné. A keďže som už predtým hovoril s Avdujevským a s ďalšími fyzikmi, ktorí sa zaoberali Černobyľom, zapojil som sa do práce aj ja. Pre svoje výpočty som zhromaždil skupinu matematikov, ktorú som potom osobne viedol.
(AK) - Prečo sa fyzici rozhodli kvôli výpočtom kontaktovať práve vás?
Viktor P. Maslov - Myslím si, že vtedy neexistovali nijakí ďalší matematici, ktorí by vtedy rozumeli matematike a aj fyzike. Ja som vyštudoval katedru fyziky na Moskovskej štátnej univerzite. Pokiaľ som to pochopil, pretože ma dobre poznali, nebrali do úvahy vlastne už nikoho iného.
(AK) – A akú úlohu ste dostali?
Viktor P. Maslov - Keď došlo ku katastrofe, Kurčatovský inštitút sa zaviazal situáciu napraviť. Jevgenij Adamov tam bol vtedy zástupcom riaditeľa, ktorý (Adamov) sa koncom 90. rokov stal aj ministrom pre atómovú energiu Ruskej federácie a potom dohliadal na stavbu sarkofágu. Adamov mi dal pokyn, aby som urobil konečné výpočty pre sarkofág pred konečným uzatvoretím havarovaného bloku. Mal som na to iba tri dni a počítal som deň a noc. Údajne vtedy Adamov povedal: "Ak Maslov podpíše povolenie, uzavrieme sarkofág vrchnákom, ak nie, tak ho neuzavrieme." Neviem, čo by sa stalo, keby som (to) nepodpísal. Ale tieto tri dni boli, povedal by som, veľmi napäté. Bol to pre mňa veľmi ťažký okamih, jedno z najťažších rozhodnutí v mojom živote, ktoré ma potom prenasledovalo mnoho rokov.
(AK) - Prečo?
Viktor P. Maslov - Predstavte si, že by boli moje výpočty nepresné, a preto by došlo k novému úniku radiácie. Predstavte si že by som sa bol pomýlil, čo by som mal potom robiť? Nakoniec si všetci dobre pamätáme aj to čo sa stalo akademikovi Valerijovi Legasovovi. Najhoršie bolo, že moja chyba by bola vyústila do straty ľudských životov.
(AK) - Aká bola podstata vašich výpočtov?
Viktor P. Maslov - Veľmi zjednodušene povedané, jedným z hlavných prvkov pri stavbe sarkofágu bol otvor (diera), ktorý mal zabezpečiť ochladenie vytvorených blokád prirodzeným nasávaním (samo cirkulácia a následné prirodzené chladenie) a zároveň zabrániť novým emisiám do atmosféry. Museli sme vypočítať optimálne rozmery tejto diery s prihliadnutím na všetky možné parametre, to znamená vytvoriť matematický model konvekčného chladenia černobyľského havarovaného bloku. Nesmeli sme sa pomýliť!
Bolo tam veľa ťažkostí, hlavnou bolo to, že sme sa nemohli pozrieť dovnútra havarovaného bloku, a tak úplne pochopiť, aké procesy tam prebiehajú. Neočakávanosť niektorých nových javov, ktoré sme následne objavili, a krátke termíny si vyžadovali obrovské nasadenie síl, pracovali sme celých 24 hodín, bez prestávok, doslova na doraz. V konečnom výsledku sme objavili množstvo dovtedy neznámych zákonitostí filtrácie cez médium generujúce teplo a tak sme boli nakoniec aj na ich základe schopní vysvetliť javy, ktoré boli v havarovanom reaktorovom bloku po výbuchu pozorované.
(AK) – A boli ste boli priamo aj v Černobyle?
Viktor P. Maslov - Nie, taká potreba nebola, ja nie som inžinier, našou úlohou boli teoretické výpočty.
(AK) - Ale ako sa to všetko dá robiť na diaľku?
Viktor P. Maslov - Mali sme model Avdujevského, navyše, ak sme niečo potrebovali na samotnej stanici, potom tam na našu žiadosť potrebné experimenty uskutočnili. Tu chcem poznamenať, že Jevgenij Adamov sa vtedy ukázal ako veľmi dobrý organizátor. Napríklad ráno som ho požiadal, aby na dne reaktora podpálil dymovnice s farebným dymom, aby sme zhora videli, ako to bude stúpať dovnútra, a ako sa budú miešať farby. A popoludní sa uskutočnil experiment - a už mali sme všetky údaje. Ale ani po uzavretí sarkofágu ma myšlienka, či som všetko správne spočítal, neopustila na veľmi dlho. Nebolo v tom nijaké pevné presvedčenie, neskôr ma tieto pochybnosti, potrápili aj vo sne. Existovala určitá neistota, pretože potom počas výpočtov nebolo vždy možné vyriešiť úplne všetky problémy, ktoré sa zistili a padli na nás, sami sebe sme si nevedeli vždy odpovedať na všetky otázky.
(AK) - Napriek vtedajšej „perestrojke“ sa informácie pred obyvateľstvom spočiatku skrývali a aj potom neskôr boli dávané veľmi opatrne. Boli ste vtedy konfrontovaní s utajovaním?
Viktor P. Maslov - Na samom začiatku práce, keď to všetko ešte pred obyvateľstvom tajili, som sa jednoducho čudoval, keď ma prinútili podpísať papier, že nikomu nebudem rozprávať o chorobách a úmrtiach, ktoré by mohli nastať. Nahnevalo ma to, ale podpísal som to. Gorbačov zrejme nechcel ľudí vydesiť a preto im nebol poskytnutý úplný obraz katastrofy.
(AK) - Museli ste vyriešiť nejaké ďalšie problémy spojené s Černobyľom?
Viktor P. Maslov - Áno. Po nehode došlo k rádioaktívnym dažďom, bola vypracovaná mapa, kde boli vyznačené regióny, v ktorých aké zrážky padali, a vznikla otázka: aký vplyv budú mať tieto vody na pôdu? A kam pôjde toto žiarenie padajúce z neba ďalej? Nikolaj Ryžkov,vtedajší predseda Rady ministrov ZSSR, sa preto pýtal: Môžeme tam sadiť oziminy alebo nie? Túto otázku adresoval vedcom. Najskôr sa šéf Štátneho výboru pre meteorológiu Jurij Izrael obrátil na svojho priateľa geofyzika Alexandra Obuchova, ktorý naopak požiadal o pomoc Akivu Jagloma, nášho fyzika a matematika. Ale ten (Jaglom) povedal, že už to všetko zabudol, a pre výpočty dal k dispozícii svojho postgraduálneho študenta Carenka. A tomu (Carenkovi) dali dva dni na to, aby vytvoril model. A keď som ho neskôr pozval k sebe domov, povedal mi, že on nie je odborníkom na túto tému, musí sedieť v knižnici a mnohé si ísť doštudovať. Žiaľ, tak to vtedy bolo, taká bola situácia v krajine: Šéfovia (z najvyšších orgánov) dávali pokyny iným šéfom (nižších orgánov) , a tí to tiež nerobili, ale posúvali to ešte nižšie. A okrem toho vtedy bola aj panika - a vôbec nebolo jasné, či to niekto chápe. Dostal to za úlohu, ale nevie čo má robiť, a tak sa snaží nájsť pomoc u známeho alebo kolegu.
(AK) – Takže ste to nakoniec museli prerobiť?
Viktor P. Maslov - Nie, môžem povedať, že na probléme zrážok som pracoval paralelne s armádou. Potom sa veliteľ civilnej obrany ZSSR generál Vladimir Govorov, úžasný človek a jeden z lídrov likvidácie následkov nehody, veľmi zaujímal aj o to, ako bude prebiehať šírenie rádioaktívneho spadu, aby správne pochopili, kde bolo možné vysadiť oziminy a kde nie. A prilákal ma k tejto práci tým, že všetko musíte vidieť na vlastné oči. Dostali sme od nich vynikajúce auto UAZ so všetkými potrebnými prístrojmi a spolu s armádou sme išli do Belovežskej Pušči, do Tuly, do Kalugy, kde sme preskúmali rieky a prúdy. Hlavným predmetom našich štúdií bol íl.
(AK) - Prečo práve íl?
Viktor P. Maslov - Pretože veľmi dobre zachytáva a drží žiarenie. S najväčšou pravdepodobnosťou práve kvôli tomu sa aj mne neskôr vyvinula rakovina štítnej žľazy, ktorá sa však nakoniec ukázala nie tak strašná ako rovnaká choroba z ožiarenia. Vidíte sám, ani ma neoperovali a stále žijem.
(AK) - Čo si ešte pamätáte z tohto obdobia?
Viktor P. Maslov - V priebehu našich matematických výpočtov sme si uvedomili, že Štátna komisia pre elimináciu následkov havárie sa strašne obávala takzvaného „čínskeho syndrómu“, teda toho, že roztavené rádioaktívne jadrové palivo sa pretaví cez dno reaktora a radiácia pôjde do pôdy a odtiaľ do Dnepra, čo hrozilo katastrofickými následkami ... Potom, aby sa tomu zabránilo, tak tam dotiahli baníkov, ktorí v extrémnych podmienkach vytvorili tunel pod reaktorom, aby mohla byť vyrobená dodatočne ochladená betónová železobetónová podložka (akýsi „vankúš“). Ale neskôr, v priebehu našej práce, sme si podľa našich výpočtov uvedomili, že sa to nemohlo stať, palivo tento „vankúš“ nemohlo dosiahnuť. Nakoniec to tak vyšlo, že ten „vankúš“ ani nebolo potrebné robiť, ale vtedy, bezprostredne po nehode, to nikto naisto nevedel.
(AK) - Ukazuje sa, že fyzici niečo nezohľadnili, na niečo zabudli?
Viktor P. Maslov - Áno. Tu hrá dôležitú úlohu mechanika a fungoval tam takzvaný "komínový efekt". Predstavte si, že v krbe je rošt, ktorý sa síce ohrieva, ale aj napriek veľmi vysokej teplote uhlíka v krbe rošt stále nie je horúci. Je to tak preto, lebo vzduch odvádza teplo smerom hore do komína. A fyzici to jednoducho nevzali do úvahy. Všetok horúci prúd, ktorý TVELy emitovali išiel hore, takže nič ho nemohlo siahnuť dole. Mimochodom, na vykonanie všetkých opatrení na zabránenie tohto „čínskeho syndrómu“ bolo potrebné obrovské množstvo automobilov a vybavenia. Rozsah prác bol neuveriteľne veľký, preto sa vedenierozhodlo tam presunúť aj technické zariadenia a výzbroj zo stavenísk bývalého veľkého projektu Sibír-Stredná Ázia kde menili toky riek. Bol som v tom čase zapojený do tohto projektu a aktívne som proti tomu protestoval. Myslím si, že stiahnutie všetkého tohto vybavenia bolo jedným z významných faktorov, ktoré prispeli k definitívnemu upusteniu od myšlienky otáčania riek v auguste 1986.
(AK) - Nedávno bol v Černobyle postavený nový sarkofág. Aký je váš názor na tento dizajn?
Viktor P. Maslov - Bolo to nevyhnutné, pretože starý sarkofág už začal praskať, objavili sa pukliny, ale ani nová konštrukcia nie je ideálna. Nie je tam žiadna filtrácia radiácie, čo znamená, že problém možných rádioaktívnych emisií nebol nakoniec vyriešený. Vo svojich nedávnych prácach som písal, ako je možné taký filter ktorý by chránil pred únikom rádioaktívnych prvkov vyrobiť, ale moje návrhy však neboli zohľadnené pri návrhu nového sarkofágu.
(AK) - Spomenuli ste akademika Legasova. Prečo podľa Vás spáchal samovraždu?
Viktor P. Maslov - "Poznám dôvody, ale nechcem o tom hovoriť." Môžem len povedať, že sa cítil nedocenený. Mrzelo ho, že obrovskou mierou prispel k eliminácii následkov havárie, no nikto na vrchu však jeho prácu neocenil a ani neuznal jeho zásluhy. On nemal na rozdiel od svojho konkurenta, akademika Jevgenija Velichova, také osobné kúzlo. Velichov je všeobecne veľmi príjemný spoločenský človek, ktorý sa navyše kamarátil s Gorbačovom.
(AK) - Píšu o vás, že ste pomocou matematiky dokonca predpovedali rozpad ZSSR ...
Viktor P. Maslov - Áno, stretol som sa s Ivanom Silajevom, ktorý vtedy viedol Radu ministrov. On hovoril, že z hľadiska ekonomiky pôjdeme poľskou cestou, na ktorej bude trvať. A ja som sa mu vtedy navrhoval, aby zaviedli druhú menu.
(AK) – A to ako?
Viktor P. Maslov - Navrhol som im, že časť platu vyplácali ľuďom v rubľoch a časť v šekoch. Ľudia si už vtedy zvykli na stravné lístky, teda by to pre obyvateľov nebol žiadny šok. Následne by bol niektorý tovar predávaný za ruble, iný za šeky. Bolo by teda možné zvýšiť ceny potravín na ich skutočnú hodnotu, a tak prekonať deficit. A aj som mu povedal, že ak sa tak nestane, potom druhá mena vznikne sama, čo sa nakoniec u nás aj stalo - v podobe dolára. Potom sa mi s pomocou Igora Golembijovského podarilo v novinách Izvestija publikovať článok na túto tému. Vyšla pod názvom „Ako sa vyhnúť úplnej katastrofe“ dva týždne pred augustovým pučom. Ale neposlúchli ma, aj keď ja osobne som veľmi chcel aby ZSSR bol zachovaný.
(AK) – A keď ste to písali, bola ešte vtedy šanca niečo zmeniť, alebo ste už vtedy písali o nezvratných procesoch?
Viktor P. Maslov - Áno, tá šanca bola. Nič nie je nevyhnutné. Ak je druhá mena zavedená sama osebe, je pre ekonomiku škodlivá ale zavedením na štátnej úrovni by priniesla výsledky. Čo k tomu ale teraz ešte môžem povedať? Do istej miery som naozaj uhádol ďalší vývoj udalostí. A boli aj ďalšie príklady, keď som vďaka matematickým výpočtom uspel v predpovediach, napríklad v niekoľkých hospodárskych krízach, najmä v prípade zlyhania v roku 1998 a finančnej krízy v USA v rokoch 2007 - 2008.
(AK) - Vo vedeckom svete máte vynikajúcu reputáciu. Teraz, keď máte viac ako 90 rokov, máte ešte nejaké projekty?
Viktor P. Maslov – Ešte celkom nedávno, možno tak pred rokom, som ešte aktívne pracoval,dvakrát do mesiaca som odovzdával články do dvoch časopisov.
Ale teraz už môžem celkovo povedať, že z vedeckého hľadiska som už odišiel do dôchodku. Teraz skôr už pribúdajú spomienky na minulosť.
Chcem ešte opäť vydať dve svoje knihy, jednu z nich v angličtine. A chcel by som dokončiť niektoré svoje nedokončené veci. Mnoho ľudí z mojej generácie už odišlo, hoci priatelia mi samozrejme zostávajú. Ale už som veľmi unavený a už ani tak dobe nepočujem, takže komunikácia už samozrejme nie je taká , ako bývala predtým.
