Jadrová energia – Černobyľ inými očami – Časť G)
Dostať sa k materiálom kde je obviňovaný a trestno-právne stíhaný jadrový dozor, alebo jeho predstavitelia je zvyčajne ťažké v každom štáte. Skúsme sa preto v tomto prípade na to pozrieť prizmou výňatkov zo súdneho procesu.
O tom, že sa bude konať proces nad páchateľmi Černobyľskej havárie, bolo jasné už od začiatku. Koniec koncov katastrofa takého obrovského významu a (aj medzinárodného) dosahu nemohla zostať nepotrestaná.
Niekto musí byť vinný! Otázkou bolo, kto a na koľko ho odsúdiť?
Kto bude obetný baránok?
Bol to problém, ktorý v tých časoch stál na rozhodnutí vrcholového vedenia komunistickej (ako vedúcej) politickej strany v krajine. Kto by mal byť hlavným vinníkom nehody? Tí, ktorí navrhli, skonštruovali a vyrobili taký reaktor, ktorý mal také nevhodné prevádzkovo-bezpečnostné charakteristiky, alebo tí, v ktorých rukách explodoval? Boli aj také argumenty, že na jednej strane stáli vedci a dizajnéri z mohutného priemyselného kolosu Sredmašu, tvorcovia najlepších technológií na svete, ktorí boli sú "nádejou a podporou vlasti". Na druhej strane, bežní zamestnanci Minenergo, ktorí "len včera zliezli zo stromov" a tak ďalej.
Pre tých, ktorí nepoznali históriu jadrovej energetiky v ZSSR vysvetlenie: "Streďmaš" je skratka používaná pre bývalé Ministerstvo Stredného Strojárstva a Technky ZSSR, - štána inštitúcia, doslova gigantický kolos, ktorá riadila atómový priemysel. Bolo vytvorené už v r. 1953, a zabezpečovalo v celku rozvoj vedy a techniky v oblasti atómovej energie, riadených rakiet a rakiet na dlhé vzdialenosti. Spočiatku bolo totiž riadenie atómového a raketového priemyslu spojené. A Minenergo je zase skratka pre Ministerstvo energetiky ZSSR.
Ako sa hovorí v Rusku, aj keď to nikto zvyčajne nechce, bolo treba nájsť „kozla otpuščenia“, teda v preklade „obetného baránka“.
Ale to dokonca ani pre samotné Politbyro Ústredného Výboru Komunistickej strany ZSSR nebolo jednoduché a venovali sa tejto otázke (samozrejme nie úplne iba jej) až na dvoch svojich zasadnutiach, a to 3. a 14. júla 1986. Jednoducho nemohli pripustiť, aby boli obvinené štátne inštitúcie, či ich významní predstavitelia, ktorí im vyrobili jadrové zbrane, čím zabezečili pre ZSSR vojenskú prevahu a (vynútený) rešpekt na celom svete!
Výsledok ich rozhodnutia bol zverejnený 20. júla v hlavných novinách krajiny „Pravda". Úradu generálneho prokurátora ZSSR bolo vydané rozhodnutie, kam smerovať (predtým bolo začaté trestné stíhanie o havárii, vedené vyšetrovateľmi Ukrajinskej generálnej prokuratúry) a médiám bolo jasne nariadené, čo je a čo nie je možné publikovať. Takýmto mechanizmom bola ovplyvňovaná verejná mienka. A popri tom v tajných dokumentoch (čisto technických, opisujúcich opatrenia na zlepšenie bezpečnosti reaktora a jednoducho povedané venovaných analýze toho, čo sa naozaj stalo), vyzerali príčiny černobyľskej havárie úplne inak.
Takže, koho súdiť už bolo jasné, a rozsudky musia byť prísne!
Ale potom vznikal druhý problém, už pred samotnou generálnou prokuratúrou – za čo ich odsúdiť? V čom spočíva ich zločin, za čo konkrétne súdiť?
Samozrejme, vždy je možné súdiť za nedbanlivosť, zanedbanie úradných povinností, porušenia predpisov a vydaných pokynov atď. Takéto obvinenia sú však až bolestne disproporcionálne vzhľadom na rozsah havárie, a je problém ako takúto vec vedieť vysvetliť ľuďom?
Asi by to bolo skutočne nemožné urobiť bez dvoch vecí: - 1) proces by mal byť uzavretý, čo umožní nič navyše vysvetľovať, a vyvíjať potrebný tlak na obžalovaných, svedkov a právnikov; - 2) starostlivo vybrať k prípadu takých forenzných technických odborníkov, ktorí by v prípade potreby bez mihnutia oka hovorili že čierne je biele, a z akejkoľvek drobnosti sú schopní poukázať na dôležité potenciálne závažnosti. Obe veci boli pripravené.
Súdny proces bol formálne otvorený a boli na ňom boli prítomní aj novinári vrátane zahraničných.
Konal sa však v uzavretej kontrolovanej zóne (priamo v meste Černobyľ od 7. júla do 29. júla 1987), kde sa dalo dostať iba so špeciálnymi preukazmi.
Okrem toho boli novinári prítomní iba na prvom a poslednom zasadnutí, všetky ostatné 16 stretnutí boli prakticky uzavreté.
Zápisy zo zasadnutí a iných materiálov súdu boli tajné a zostali tajné. Všetky informácie o súdnom procese, ktoré teraz vieme, sú záznamy, ktoré tajne uskutočnili z vlastnej iniciatívy účastníci počas procesu. Ich úplné celé znenie bolo publikované a je k dispozícii v knihe N.V.Karpana.
Výber expertov pre súdne pojednávanie
Prokuratúra mala však s expertami problém. Podľa svedectva vedúceho vyšetrovacej brigády Yu.A.Potemkina, keď začali hľadať expertov, ukázalo sa to ako zložité. Mnohí totiž odmietli s odkazom že "sú chorí", a iní z akýchkoľvek iných objektívnych či subjektívnych dôvodov.
Nakoniec sa im predsa len podarilo zhromaždiť 11 ľudí. Expertov síce našli, a boli to všetko vtedy veľmi dobre známi odborníci, ale otázkou bolo odkiaľ pochádzajú a kde pracujú? Z 11 odborníkov boli štyria zo Sredmašu, dvaja priami vývojári reaktorov RBMK a štyria z organizácií úzko spojených (a teda závislých) od Sredmašu. A iba jeden odborník, (ale vôbec nie špecialista na fyziku reaktorov), z Ministerstva energetiky. V tomto tíme expertov neboli žiadni nezávislí odborníci, odborníci na fyziku reaktora RBMK a už vôbec nie žiadni špecialisti z prevádzkovania jadrových elektrární.
Ale dokonca aj za prítomnosti takýchto „odborníkov s jasnou úlohou“ a to dokázať Černobyľskú katastrofu iba z nedbanlivosti sa im nepodarilo, a nakoniec obvinených museli súdiť aj na základe článku 220 trestného zákonníka Ukrajinskej SSR o "porušení bezpečnostných pravidiel vo výbušných zariadeniach, s následkom strát na životoch a ďalších vážnych následkov ".
Museli obetovať ako logiku, tak aj zdravý rozum.
Veď ak je reaktor JE „výbušný“, je potrebné súdiť tých, ktorí takýto reaktor vytvorili a inštalovali ho v JE, a nie iba tých ktorí ho prevádzkujú.
A ak nie je výbušný, potom odkedy sa jadrové elektrárne stali výbušnými podnikmi tak ako sú definované napríklad práškové továrne?
Takže, nakoniec im nič nezostávalo, a aby to nevyzeralo už na prvý pohľad hlúpo, k hlavnému obvineniu vyšetrovateľ pridal obvinenia aj podľa článkov 165 a 167 trestného zákona ukrajinského SSR "za zneužitie úradnej pozície a nezodpovednosť pri výkone ich služobných povinností". Toto potom už umožnilo súdu väčšinu času zaoberať sa práve týmito obvineniami, medzi ktorými boli nepríjemné otázky o hlavnom obvinení stratené, a unikli z podrobného vyšetrovania.
Nuž a kto bol súdený?
Súdených bolo 6 ľudí: - riaditeľ JE Černobyľ V.P. Brjuchanov, hlavný inžinier N.M. Fomin, námestník hlavného inžiniera A.S. Djatlov, vedúci oddelenia reaktora A.P. Kovalenko, zmenový inžinier B. V. Rogožkin a ešte aj inšpektor Štátneho jadrového dozoru delegovaný v jadrovej elektrárni Černobyľ, Yu.A.Lauškin.
Pri čítaní popisu procesu sa človek nemôže zbaviť pocitu, že nie ste na súde, kde dochádza k výmenám názorov, ale na schôdzke nejakej politickej strany, kde sa páchatelia síce najprv vyhovárajú, ale nakoniec súhlasia a pokorne sa kajajú, a súhlasia s odsúdením. Jediný, kto to neurobil bol inšpektor jadrového dozoru Lauškin.
Z logiky veci vyplýva, že prvou vecou, ktorú mali obhajcovia robiť, bolo dokázať, až s "penou na ústach", že článok 220 sa tu nemôže neuplatniť! JE predsa nie sú predsa "výbušnými" podnikmi, a akékoľvek regulačné, konštrukčné a prevádzkové dokumenty a predpisy, sú postavené bez zohľadnenia týchto možností. A taktiež že prevádzkový personál JE nevie o tejto "výbušnosti" nič.
Ale nič podobné sa nestalo. Obhajoba držala v tejto veci smrteľné ticho a iba jeden obžalovaný raz položil otázku analogickú z tejto oblasti, a aj to prekvapujúce – inému spoluobžalovanému.
Bez ohľadu na to že obvinení boli bezpochyby tiež spoluvinníkmi, toto bola proste pripravená fraška! Proces bol jednoducho predstavením s umelcami na pódiu, divákmi v hale a hlavnou prácou vykonanou v zákulisí. Trpká irónia a akoby výsmech vyznieva z toho aj to, že súd sa skutočne konal na javisku domu kultúry - teda v divadle v meste Černobyľ.
Tresty:
Obžalovaní boli odsúdení na rôzne tresty odňatia slobody. V.P. Brjuchanov a N.M. Fomin dostali 10 rokov všeobecného režimu, A.S.Djatlov - 5 rokov, A.P.Kovalenko a B.V. Rogožkin - 3 roky, Yu.A.Lauškin - 2 roky!
Vráťme sa ale k nášmu predstaviteľovi Jadrového dozoru, čo mu vyčítali?
Z výsluchu riaditeľa JE Černobyľ Brjuchanova:
Obhajca Lauškina - Bol inšpektor agentúry pre mimoriadne situácie na operatívnej porade 25. apríla?
Brjuchanov - Nie
Obhajca Lauškina – Dával Vám Lauškin pripomienky?
Brjuchanov – Dostával som ich od Frolovského a od Eljaginej.
Obhajca Lauškina – A od jadrového dozoru ste dostávali pripomienky?
Brjuchanov - Áno, veľa.
Obhajca Lauškina - Podieľal sa Lauškin na vyšetrovaní nehôd?
Brjuchanov - V zoznamoch bol, ale nepamätám sa presne.
Predseda - Lauškin, máte otázky na Brjuchanova?
Lauškin - Nemám žiadne otázky pre Brjuchanova.
Z výsluchu Ljutova:.
Obhajca Lauškina – Dostávali ste pokyny od Lauškina?
Ljutov - Áno.
Obhajca Lauškina - boli medzi nimi aj vážne, zásadného charakteru?
Ljutov - Áno.
Obhajca Lauškina – A kontroloval ich?
Ljutov - Áno.
Expert – Poľa príkazu riaditeľa (náčelníka štábu generálnych opráv) ste boli vymenovaný za vedúceho tímu pre výpočty a analýzu. Čo ste urobili konkrétne?
Ljutov – Zostavil som skupinu ľudí, určil úlohy. Počítali sme podkritičnosť štvrtého reaktora atď. Podľa stanovených potrieb.
Z výsluchu samotného štátneho inšpektora jadrového dozoru Lauškina:
Otázka predsedu senátu - Obžalovaný Lauškin, čo chcete povedať o obvineniach, ktoré boli vznesené proti vám?
Lauškin - 4. decembra 1986, som bol obvinený. V tejto súvislosti uvádzam nasledujúce pripomienky. V mojej práci som sa riadil normatívnymi, zákonnými nariadeniami o Jadrovom dozore ... (atď) a ďalších záväzných dokumentoch ...
V práci som sa niekedy stretol s porušeniami predpisov a pokynov, o ktorých kontrolné orgány nevedeli. Pretože o nich jadrová elektráreň neinformovala. Okamžite som informoval o porušeniach, telefonicky, ohlásil môjmu vedúcemu a odrážalo sa to aj v mojich v štvrťročných správach.
V marci 1983 mi hlavný inšpektor Kozlov nariadil kontrolu úrovne (dodržiavania) jadrovej bezpečnosti v jadrovej elektrárni v Černobyle. Komisia, ktorej predsedal Simonov, vrátane mňa, vykonala kontrolu úrovne prevádzky jadrovej elektrárne v Černobyli za roky 1979 až 1983. Protokol komisie schválil Kozlov a 28. marca 1983 bol zaslaný list riaditeľovi JE v Černobyle. V tomto protokole sa poukazovalo na systematické porušovanie predpisov. Po tomto liste nedošlo k systematickému porušovaniu, ale existovali samostatné pokusy. Napríklad v roku 1983 došlo k pokusu zvýšiť výkon reaktora bez prechodu jódovou jamou. Keď som sa o tom dozvedel, zatelefonoval som Kozlovi do Moskvy. Ten zavolal Brjuchanovi, a požadoval zastavenie zvyšovania výkonu. Bol tu aj ďalší prípad prechodu jódovej jamy na výkon. Pri tejto príležitosti Ljutov musel písať vysvetlenie ústredným orgánom jadrového dozoru. Vo všetkých prípadoch porušovania som písomne dával pokyny Brjuchanovovi, Fominovi, a Ljutovovi. Títo potom porušenia alebo koordinované odchýlky buď odstránili, alebo konzultovali s hlavným projektantom, vedeckým dozorom atď.
Ďalší príklad. Po odoslaní telegrafu hlavným inžinierom Prušinským, podľa ktorého bol prevádzkový čas s výkonom 700 MW (e) znížený z 36 na 24 hodín, som žiadal o odsúhlasenie s hlavným projektantom, a vedeckým dozorom.
V roku 1985 bola nariadená inšpekcia Agentúry pre mimoriadne situácie v Černobyľskej jadrovej elektrárni, pozostávajúca zo 6 osôb - Elagina, Maňko, Popov, Ševčenko, Lauškin, Frolovský. Inšpekciu viedol Frolovský. Popis práce jadrového inšpektora som urobil sám, pretože štandardný neexistoval. Vedúci juhozápadnej okresnej inšpekcie Zavalnjuk ho schválil. Mojou hlavnou úlohou bolo zabrániť odchýlkam od požiadaviek jadrovej bezpečnosti, ktoré by mohli viesť k nekontrolovanému rozbehu reaktora.
Čo sa týka Programu (na 26. apríla 1986) : - Testovací program a objavil na blokovej dozorni 4. bloku (až) 25. 4. 1985. Podľa expertízy je zariadenie, na ktorom boli vykonávané testy, nepatrí pod kontrolou inšpektora jadrovej bezpečnosti. Počas obdobia mojej práce nedošlo k žiadnym nehodám.
Predseda senátu - Prečo mlčíte o početných poruchách zariadení, výpadkov reaktorov spôsobených personálom?
Lauškin - Body, podľa ktorých som bol obvinený, neboli v mojej právomoci.
Prokurátor - Kedy bola inšpekcia vytvorená?
Lauškin - V septembri 1985.
Prokurátor - Pri predbežnom vyšetrovaní ste povedali, že ste nebol dostatočne nástojčivý v súvislosti s požiadavkami na vedúcich pracovníkov JE v otázkach jadrovej bezpečnosti.
Lauškin - Áno.
Prokurátor - Súhlasíte s tým, čo bolo povedané počas predbežného vyšetrovania?
Lauškin - Nie Nesúhlasím.
Prokurátor - Sú otázky bezpečnosti reaktora v rámci vašej kompetencie?
Lauškin - Áno.
Prokurátor - Mám otázku. Brjuchanov, povedzte nám, robil Lauškin tak dobre, ako hovorí?
Brjuchanov - Áno. Dostával som predpisy od Frolovského, Elagina.
Prokurátor - Vyžadoval Lauškin, aby ste splnili predpisy?
Brjuchanov - On ma o to nepožiadal.
Prokurátor - Je možné povedať, že Lauškin pracoval s plnou silou svojich schopností? Keby bol pracoval lepšie, bola by sa stala nehoda?
Brjuchanov - Ak by všetci pracovali lepšie, nehoda by sa pravdepodobne nestala.
Prokurátor - Povedzte mi, Lauškin, existovali prípady, keď riaditeľ alebo hlavný inžinier prevzali zodpovednosť za porušenie predpisov?
Lauškin - Áno, už som o tom hovoril.
Expert - Vedeli ste, že bude robený experiment s výbehom TG podľa programu?
Lauškin – To som nevedel.
Expert – Vy vyhlasujete, že testy boli vykonané na zariadení, ktoré nepatrili pod vašou kontrolou?
Lauškin - Áno.
Expert - Test turbíny však ovplyvňuje zmenu parametrov chladiacej kvapaliny, nie?
Lauškin - Áno.
Expert – To znamená, že by ste to mali sledovať, nie?
Lauškin - Nie
Expert – Mali ste predtým predstavu, aké je nebezpečenstvo zníženia operatívnej zásoby reaktivity pod 15 kaziet, a čo to znamená?
Lauškin - Áno.
Obhajca Fomina - ako Fomin reagoval na vaše nariadenia?
Lauškin – Písal pripomienky pre (jednotlivé) cechy, cechy navrhovali opatrenia a ja som ich kontroloval.
Posledné slovo Lauškina na súde pred odsúdením:
Nemohol by som popierať svoju vinu, ak by moje činy prispeli k vzniku havárie. Preto nie z túžby popierať, ale fakty ma nútia priznať svoju nevinnosť. Počas súdneho procesu bola moja nevinnosť dostatočne preukázaná. Nechcem sa vyhýbať trestu, ale nemôžem byť potrestaný za to, za čo nie som vinný a čomu som nemohol zabrániť. Nemôžem byť potrestaný a obvinený z toho, čoho som sa nedopustil. Žiadam vás, aby som bol oslobodený!
Výťah z rozsudku:
Z trestného činu z nedbanlivosti sa odsudzuje štátny inšpektor jadrovej inšpekcie bezpečnosti v jadrovej elektrárni v Černobyle J. A. Lauškin, ktorý nevykonával riadnu kontrolu nad dodržiavaním noriem a pravidiel jadrovej bezpečnosti zamestnancami a neprijal potrebné opatrenia na prevenciu a zastavenie takéhoto porušovania v JE Černobyľ, a nedbalo plnil svoje povinnosti, čím spáchal trestný čin podľa čl. 167 trestného zákona Ukrajiny.
Obžalobu schválil zástupca generálneho prokurátora ZSSR Soroka O.V.
Súdne technické preskúmanie ustanovilo, že jadrové reaktory a reaktory RBMK-1000 v prípadoch porušenia pravidiel a predpisov upravujúcich ich prevádzku sa stávajú potenciálne výbušnými. Súdna rada zistila, že informácie vedúcich fyzikov, závery vládnej komisie a forenzných expertov o príčinách nehody sú rovnaké a ich vedecká platnosť a správnosť nespôsobujú pochybnosti.
Žiaľ odsúdený štátny inšpektor jadrovej inšpekcie bezpečnosti v jadrovej elektrárni v Černobyle J. A. Lauškin na dva roky väzenia, nevydržal útrapy (možno nielen psychické, ale aj na dôsledky ožiarenia) a 15. novembra 1988 vo väzení vo veku 51 rokov umrel...
Tí ostatní?
Kovalenko a Djatlov umreli tiež. Brjuchanov naposledy žil v Kyjeve. Další dvaja - Fomin a Rogožkin - odišli do Ruska a ich ďalšie osudy sú pre nás (predbežne) neznáme. Trestné stíhania proti ZI JE Alexanderovi Akimovovi a operátorovi reaktora Leonidovi Toptunovovi boli zastavené v dôsledku ich smrti tesne po havárii.
Ďalší potrestaní (po tichu...)
V oficiálnej správe "Politbyra Ústredného výboru KSS", publikovanom v novinách Pravda 20. júla 1986, bolo hlásené: "Za vážne chyby a nedostatky v práci, ktoré viedli k havárii s vážnymi následkami, boli zo svojich pracovných postov odvolaní: - Predstaviteľ Štátnej jadrového dozoru pre jadrovú energiu (GOSATOMNADZOR), súdruh Kulov , - Námestník ministra energetiky a elektrifikácie ZSSR, súdruh Šašarin, - Prvý námestník ministra strojárstva (Stredmaš), súdruh Meškov, - Námestník riaditeľa Ústavu pre výskum a dizajn, súdruh Jemeljanov, súčasne boli potrestaní v rámci straníckej (politickej) disciplíny a vylúčený zo strany, bývalý riaditeľ černobyľskej jadrovej elektrárni Brjuchanov ". Výbor pre kontrolu strany v rámci Ústredného Výboru Komunistickej strany ZSSR sa zaoberal otázkou zodpovednosti vedúcich pracovníkov niektorých ministerstiev a oddelení zodpovedných za haváriu v jadrovej elektrárni v Černobyle. Bolo zistené, že riaditeľ priemyselného združenia "Soyuzatomenergo" Ministerstva energetiky ZSSR, člen KSS Veretennikov G.A. a generálny riaditeľ sekcie Ministerstva stredného priemyslu (Minstredmaš) ZSSR, člen KSS Kulikov E.V. preukázali nezodpovednosť pri práci na zabezpečenie spoľahlivého fungovania jadrových elektrární, a neuspokojivé vedenie podriadených organizácií. Tiež dopustili vážne nedostatky a chyby pri práci s personálom. ČKS pod Ústredným Výborom KSSS vylúčila zo strany G.Veretennikova a Kulikova E.V. Striktné sankcie boli tiež uložené viacerým ďalším zodpovedným osobám.
A tí nedotknuteľní?
Hlavný projektant Akademik Nikolaj Dolležal pokladal RBMK až do konca svojho života za najlepší reaktor. Dožil sa 101 rokov, a zomrel s nepoškvrnenou dušou v roku 2000 na jeho chate, ktorú mu daroval ešte Stalin za úspešnú skúšku prvej sovietskej atómovej bomby. Plutónium pre túto bombu bolo vyrobené v takom reaktore, ktorý poslúžil prototypom pre RBMK.
Akademik Anatolij Alexandrov po Černobyľskej tragédii urobil verejne pokánie a opustil vedeckú činnosť. Napriek tomu dlho považoval za príčinu explózie na Černobyľskej JE sabotáž, ale na konci svojho života sa priznal vo svojej chybe, že v Černobyľskom prípade nedokázal donútiť Dolležala k odstráneniu pre nich známych chýb v konštrukcii reaktora RBMK. Zomrel v roku 1994, dožil sa 91 rokov.
A ako sme už spomenuli, Akademik Valery Legasov viedol likvidáciu následkov havárie v zóne Černobyľskej jadrovej elektrárne. Obetoval svoju česť, keď v roku 1986 klamal na medzinárodnom zasadnutí Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE), a obviňoval z nehody zamestnancov jadrovej elektrárne v Černobyle a pokúšal sa ukryť celý svet skutočnú mieru katastrofy v Černobyle. Myslel si, že to zachová politickú a vedeckú dôstojnosť ZSSR. Ale vtedajší vodcovia ZSSR vôbec neocenili jeho obeť, dokonca do umelo vystrčili z najvyšších kruhov svojej spoločenskej smotánky. Zastaraný, vážne chorý z obrovskej radiačnej expozície, 27. apríla 1988, dva roky a jeden deň po katastrofe, spáchal seba vraždu. Žil 52 rokov. Posmrtne po mnohých rokoch mu (konečne) prisvojili titul Hrdina Ruska.
Kuriózne vysvetlenie expertov:
Keďže sme v minulých článkoch dosť podrobne rozoberali otázku nebezpečnosti malej operatívnej zásoby reaktivity (ktorá fakticky zohrala jednu z kľúčových príčin havárie, ale nebola zreteľne personálu vysvetlená), je asi namieste pozrieť ako to bolo prediskutované na súde:
Otázka súdu:
- Prečo neexistovalo v dokumentoch hlavného konštruktéra RBMK žiadne fyzikálne a technické zdôvodnenie nemožnosti pracovať s výkonom reaktora menej ako 750 MW s operatívnou zásobou reaktivity menšou ako 15 kaziet v reaktore?
Odborníci odpovedali:
- Tieto vysvetlenia nie sú potrebné. V opačnom prípade by boli limity a podmienky a prevádzkové predpisy obrovské. Predpokladá sa, že zamestnanci sú dostatočne kompetentní a všetci to vedia. Teraz je už však do predpisov dopísané nariadenie o režimoch jadrových nebezpečenstiev.
Ale aj pozitívne veľmi vážne legislatívne dôsledky
Daná havarijná situácia s utajením skutočného rozsahu a dôsledkov katastrofy viedla vládu ZSSR k novelizovaniu príslušných zákonov. Preto sa v zákone objavila nová trestná zodpovednosť za zámerné skrytie následkov katastrof spôsobených človekom (článok 237 Trestného práva Ruskej Federácie) ako aj doplňujúca zmienka o tom, že informácie o ekologickej, meteorologickej, sanitárno-epidemiologickej, demografickej povahe, informáciách o núdzových situáciách atď. nemôže predstavovať štátne tajomstvo alebo byť klasifikované (článok 7 zákona Ruskej Federácie "o štátnych tajomstvách"). A taktiež, že otvorený prístup je potrebný na zabezpečenie bezpečnosti obyvateľstva, priemyselných a iných objektov (článok 10 Federálneho „zákona o informáciách, informatizácii a ochrane informácií“).
Na záver ešte dve poznámky:
1 - Treba ešte raz zopakovať, (hlavne pre čitateľov, ktorí nie sú z energetického sektoru), že jadrové reaktory RBMK a VVER(PWR) sú dve úplne technicky odlišné koncepcie, s rozdielnymi jadrovo fyzikálnymi charakteristikami, ako aj celou štruktúrou stavby JE ako takej. Práve z týchto dôvodov nie je možné aby sa taká havária ako bola v Černobyle stala na JE s reaktormi VVER(PWR)!
2 - Bežná verejnosť v minulosti ani netušila, že neďaleko severozápadne od JE černobyľ vo vojenskej prísne uzatvorenej a chránenej zóne (ešte pred haváriou) v oblasti nazývanej Polisija bol vybudovaný obrovský tajný vojenský radar „DUGA“, tiež nazývaný ako "Oko Moskvy". V čase studenej vojny bol namierený na Západ, cez Európu predovšetkým na USA a slúžil pre špionáž a detekciu balistických striel prípadne vypustených na Sovietsky Zväz. Náklady na výstavbu boli údajne okolo sedem miliárd sovietskych rubľov.
Pre svoju veľkosť a zložitosť radar zamestnával až takmer 1000 ľudí, ktorí žili v pridruženom mestečku Černobyľ-2. Konštrukcia antény radaru sa skladala z dvoch častí. Nízko frekvenčná anténa merala na výšku až 150 metrov a takmer pol kilometra na dĺžku. Vysoko frekvenčná anténa merala 100 metrov na výšku a 250 metrov na dĺžku. Počas prevádzky spotrebovávala celá radarová stanica okolo 30% energie vyrobenej v Černobyľskej jadrovej elektrárni. Po svojom spustení však radar vykazoval relatívne veľké množstvo nedostatkov a problémov s rádiovými systémami, ktoré ovplyvňovali mnoho vojenských a hlavne civilných systémov a to aj v ZSSR ale aj v západných krajinách. Z týchto dôvodov boli dočasne vypnuté všetky pracovné frekvencie, a v roku 1985 bol radar modernizovaný. Použitý systém bol extrémne silný, niekedy viac ako 10 MW a vysielal v rádiových pásmach s krátkou vlnou. Vyskytoval sa bez varovania a znelo to ako ostrý, opakujúci sa poklepávajúci hluk pri frekvencii 10 Hz, čo viedlo k tomu, že ho krátko-vlnoví poslucháči prezývali „Ruský ďateľ“. Náhodný kmitočet rušil legitímne vysielanie, amatérske rádiové operácie, oceánske obchodné letecké komunikácie, a to vyústilo do tisícov sťažností zo strany mnohých krajín na celom svete. Signál sa stal tak problémový, že niektorí výrobcovia amatérskych rozhlasových a televíznych prijímačov sa skutočne začali už zaoberať že budú do svojich nových vzorov budovať proti nemu ochranu v snahe odstrániť rušenie. Samozrejme, keďže to bol tajný projekt, takýto nevyžiadaný a nanútený signál bol zdrojom mnohých špekulácií, čo viedlo k teóriám, že sú to pokusy sovietskej kontroly mysle ľudí, či možnosti ovplyvňovania počasia. Avšak, vzhľadom na svoj typický charakteristický prenosový modus operandi, si skutoční odborníci a amatérski rádioamatéri rýchlo uvedomili, že je to radarový systém, ktorý je za horizontom. Sovieti ho evidovali pod kódom 5H32, a vojenská spravodajská služba NATO pod kódom „STEEL WORK“, alebo „STEEL YARD“. Po havárii v Černobyľskek elektrárni bola prevádzka ukončená a niektoré najdrahšie systémy radaru boli vyvezené mimo ohrozenú oblasť. Celá vojenská posádka aj s rodinami bola evakuovaná. Druhý, v podstate taký istý radar bol postavený vo východnej Sibíri neďaleko mesta Boľšaja Karteľ.
