Jadrová energia – Český jadrový tender a ich obavy z Rusov.
Pred pár dňami Horná komora Českého parlamentu (Senát) na návrh svojho výboru pre bezpečnosť schválila výzvu českej vláde aby do súťaže na výstavbu nových jadrových reaktorových blokov v Čechách energetické spoločnosti ako prípadných potenciálnych dodávateľov z Ruskej federácie a Čínskej ľudovej republiky ani len nepozvali. Senát teda vo svojom uznesení uvádza že vyzýva vládu ČR, aby ani teoreticky nepočítali s inštitúciami či fabrikami v tejto súťaži „z krajín, ktoré je možné v súlade so strategickými dokumentami štátu označiť ako rizikové“. Tvrdia, že je „nežiadúce, aby sa na strategickej stavbe jadrového bloku „podieľali spoločnosti s účasťou štátu, ktoré pristupujú ku krajinám NATO ako k nepriateľským, alebo ktorých predstavitelia sú na „sankčnom zozname EU“.
Na prvý pohľad to má logiku.
A čo na druhý pohľad?
Česká republika (presnejšie kedysi Československo) bola (a je) jednu z mála krajín, ktorá spĺňa mimoriadne náročné kritériá a vyrábala a aj vyrába aj hlavné komponenty pre jadrové elektrárne. Snáď okrem obohacovania jadrového paliva, jadrových ponoriek a zadného palivového cyklu (prepracovanie) sme mali aj my tu doma v Československu všetko. Sovieti ako starší brat nás podporoval, a pri tom aj kontroloval, že či je všetko v poriadku. Bolo.
Sovieti (dnes Rusi) či sa to niekomu páči alebo nie, sú v niektorých oblastiach jednička. A oblasť jadrovej energie tam patrí. Proste v niektorých veciach sú skutočne „majstri svojho remesla“ a to ako v teoretickej vedeckej oblasti, tak aj v praktických aplikáciách.
Tak prečože sa Český senát obáva vybudovania technológie na svojom území, ktorá je jedna z najlepších na svete?
Nuž je to o politike....
A ako je to dnes?
Zoberme si príklad takej „českej“ spoločnosti „ŠKODA jaderné strojírenstvi“. Sami o sebe tvrdia že sú silou jadrového strojárenstva. Že patria medzi lídrov európskej jadrovej energetiky. Že sa už od roku 1956 opierajú o skúsenosti, znalosti a odborné schopnosti svojich ľud´, rovnako ako o ich triangulárny biznis model – inžiniering, výrobu a servis.
Ale kto je to vlastne dnes v Škoda JS - my?
Je to akciová spoločnosť, kde je predseda predstavenstva pán Anton Razdorskij z Rostova na Done. Podpredsedom je Maxim Ščerbakov. Ďalším členom predstavenstva je Andrej Epifanov. Predsedom dozornej rady je Alexander Stepanov z Moskvy. Jeho zástupcom (podpredsedom) je tiež Moskovčan Kirill Neginskij.A ďalším členom dozornej rady spoločnosti je pre zmenu zo Sank-Peterburgu Vladimir Djukov. Určitú dobu tam bol ako predseda dozornej rady aj samotný Sergej Šmatko, bývalý ruský minister energetiky.
No dobre, to vieme kto tam sedí v rozhodujúcich miestach, ale kto je majiteľ?
No jediný majiteľ je spoločnosť “OMZ B.V.” registrovaná 1101CT Amsterdame, Herikerbergweg 282, v Holandsku. Zdá sa to zamotané? Asi áno, tak to skúsme odmotať....
A kto je teda OMZ BV? Podľa voľne publikovaných informácií (napríklad zo škandálu na Ukrajine) by to mala byť spoločnosť, predstavujúca a poskytujúca zázemie pre ruský závod United Machine Building Plant. To je ich názov v angličtine, do slovenčiny by sme ho mohli preložiť ako Spojené strojárenské závody (Skupina Uralmaš - Ižora), ale v ruskom jazyku je ich názov „Objedinennyje Mašinostrojiteľnyje Zavody – skratka OMZ“ – a sme doma....
A (ešte trošku vydržte už sme na konci) túto spoločnosť zasa vlastní ruská štátna firma Gazprombank. A hlavnými akcionármi Gazprombanku je Ruský Gazprom (30 % ); Gazprom Capital (20 %); ale hlavne Ruská federácia zastúpená ministerstvom financií (ktorá vlastní 100% prioritných akcií typu A); čo znamená že má rozhodujúce slovo.
Takže ako to je? Ale kto je to vlastne dnes majiteľ Škoda JZ? No predsa Rusi.
A podobných (menších) spoločností v Českej republike v oblasti energetiky by sme mohli menovať aj viac. A nielen v Čechách ale aj v Holandsku a hlavne vo Švajčiarsku, kde našli veľmi príjemné podmienky.
Niekto povie – no a čo? Áno, v podstate má pravdu. Prečo by Rusi nemohli podnikať v EÚ ak budú rešpektovať a dodržiavať všetky zákony a pravidlá?
Ale keď sa pozrieme bližšie na činnosť zástupcov takýchto firiem môžeme vidieť aj iné zaujímavé veci. Napríklad taký predseda dozornej rady Škoda JZ je registrovaný iba v Českej republike ešte v ďalších 12 podnikateľských subjektoch. A zas môže niekto namietať – no a čo?, a bude mať v princípe pravdu.
Na druhej strane sú známe (nedávno publikované) informácie českej spravodajskej služby BIS pred snahou vzrastajúceho vplyvu Ruska a Číny, ako aj pred rizikom zneužitia štátnych zakázok. Aj slovenská spravodajská informačná služba SIS poskytla politikom, ale aj verejnosti podobné posolstvo, keď varovala pred snahou predstaviteľov týchto krajín získať vplyv či dostup v oblastiach politického rozhodovania a zvlášť v energetike. Zrejme by to teda nemalo prejsť bez povšimnutia, a skôr by to malo byť brané ako veľmi vážne varovanie.
Ale čo to má dokopy s energetikou? Skúsme sa na to spoločne pozrieť na jednom podobnom (dnes dokonca veľmi aktuálnom) prípade. Prípade Arménska.
Dlhoročné (nerozborné) priateľstvo
Dlhodobá oddanosť Rusku vyšla pre Arménsko veľmi draho! Doslova a do písmena, dokonca aj v prepočítaní na doláre!
V lete 2015 vypukli v Jerevane protesty proti nárastu cien elektriny. Spoločnosť „Elektrické siete Arménska“ sa ich chystala najprv zvýšiť jeden a pol krát(!) a potom vyjednávala s arménskou vládou zvýšenie aspoň o 17 percent, ľudia začali na námestí Slobody v Jerevane demonštrovať.
Paradoxne v tom čase bolo Arménsko už regionálnym lídrom vo výrobe elektrickej energie, po dlhšom čase tam opäť fungovala jadrová elektráreň, fungovali tepelné a aj vodné elektrárne, ktoré vyrábali viac elektriny, ako krajina potrebovala.
V tom čase energetickí a ekonomickí odborníci odhadovali ich náklady ako najnižšie v post-sovietskom teritóriu, ale platby arménskych domácností a podnikov boli vyššie ako v susedných krajinách!
Po zvýšení mala jedna kilowatthodina stáť 10 centov (v prepočte na doláre). Pre porovnanie boli v tom čase napríklad v ruskom Petrohrade tarify na elektrinu takmer o polovicu nižšie. Arménske obyvateľstvo začalo svoju vládu preklínať, a v princípe je to aj pochopiteľné. Ale v pozadí to bolo trošku ináč.
Ale vačšina z bežných obyvateľov, ktorí na Jerevanskom Námestí slobody protestovali v podstate nemali ani tušenie, že ich vláda je prepojená s rastom cien (iba) nepriamo.
Ceny za elektrinu v Arménsku nechcela zvýšiť arménska vláda! Ceny za elektrinu v Arménsku v skutočnosti zvýšila ruská štátna spoločnosť „Inter RAO UES“! Je to jednoduché, pretože energetická spoločnosť „Elektrické siete Arménska“ je z pohľadu podnikania stopercentná dcéra ruskej štátnej spoločnosti „Inter RAO UES“!
A kto jej šéfuje?
Predseda predstavenstva Inter RAO UES nie je nikto iný ako „nejaký“ Igor Ivanovič Sečin, ruský oligarcha a vládny úradník, blízky spojenec a „de facto zástupca“ Vladimíra Putina. Sečin je označovaný za jedného z Putinových najkonzervatívnejších poradcov a vodca kremeľskej frakcie „Silovikov“, teda skupiny, ktorá pozostáva z bývalých agentov sovietskych bezpečnostných služieb. Sečin bol pôvodne sám vojenským tlmočníkom vojenskej rozviedky GRU, a neskôr sa stal Putinov pomocník, ochotne napĺňajúci očakávania svojho šéfa, ku ktorým mu napomáha svojim našepkávaním....
A kto je generálny riaditeľ?
Generálny riaditeľ Inter RAO UES je od roku 2010 - 32-ročný Boris Jurijevič Kovalčuk (najbližší príbuzný Jurija Valentinoviča Kovalčuka).
A kto je zase Jurij Valentinovič Kovalčuk?
No predsa ruský miliardár, podnikateľ a finančník, o ktorom sa v zákulisí tvrdí, že je „osobným bankárom Vladimíra Putina“. Áno je to ten pán, ktorému pred pár dňami predali na teraz už ruskom Kryme najlepšie vinohrady (Massandra) iba za desatinu reálnej hodnoty.
Arménsko
Arménsko, ktoré je známe svojou bohatou kultúrou a kresťanskými tradíciami siahajúcimi až pomaly do čias Ježiša Krista, sa v ekonomickom ponímaní považuje za mimoriadne chudobnú krajinu. Nemá žiadny prístup k moru, nemá ropu ako okolité štáty, a okrem prekrásnych divých hôr má ešte nejaké prírodné bohatstvá.
V roku 1988 Arménsko utrpelo obludné zemetrasenie z ktorého sa napriek vtedy skutočne hrdinskej a obrovskej pomoci zo strany ZSSR dodnes úplne nezotavilo.
Mesto Spitak, ktoré sa ocitlo v epicentre katastrofy, jednoducho v priebehu niekoľkých sekúnd prestalo existovať. Ďalších 300 dedín zaniklo. Leninakan (dnes Gjumri), ktoré je vnímané ako (bývalé) hlavné mesto kultúry Arménska - bolo na 80 percent zničené. Gjumri je dnes z časti mesto bezdomovcov. Aj 32 rokov po zemetrasení tu stále ešte žijú ľudia v dočasných polo-zbúraných domoch – akýchsi zemľjankách. A teraz aj tí, ktorí prišli o domov v Karabachu, budú žiť podobne, alebo tak isto. Tektonická vlna zemetrasenia s výškou 6,25 balov zasiahla aj mesto Metsamor v strednej časti republiky, kde je v blízkosti arménska jadrová elektráreň, vyrábajúca tretinu elektriny v krajine. Ale jadrová elektráreň keďže bola stavaná na úroveň 9-balov, toto ničivé zemetrasenie ustála! Bolo to však dva roky po Černobyle, už uprostred všeobecnej protijadrovej nálady v spoločnosti. A tak (preventívne) Rada ministrov ZSSR rozhodla o zastavení jadrovej elektrárne Metsamor. A potom sa začala vojna o Karabach, vodné elektrárne na horských riekach a hlavný plynovod neustále vypadávali z prevádzky. A po rozpade ZSSR sa v Arménsku začal skutočný energetický hlad.
Ruská bratská pomoc
Rusi sa ukázali ako skutoční bratia. Rusko už vtedy nezávislému Arménsku podalo „bratským spôsobom“ pomocnú ruku. Keď sa Arménsko zotavovalo po zemetrasení a po vojne a nemalo dostatok finančných prostriedkov, Rusko im dodávalo elektrinu na úver. Nakoniec sa arménska vláda v roku 1993 rozhodla obnoviť aj prevádzku jadrovej elektrárne. V roku 1995 bola JE Metsamor opäť uvedená do prevádzky. Ale jadrová elektráreň tiež nemôže pracovať „zo vzduchu“ a JE potrebovala jadrové palivo. A Rusi im ho radi dodali, ale aj to bolo na dlh!
Do roku 2001 bol dlh Arménska voči Rusku už vo výške 100 miliónov dolárov! Iba na samotné splácanie dlhu sa každý rok spotrebovalo 18 miliónov z arménskej ekonomiky.
Lenže nielen Rusko podalo v biede Arménsku pomocnú ruku. Boli to aj západné krajiny. A poskytovanie pôžičiek v hodnote 800 miliónov prijatých zo západných krajín bolo pre Arménsko jeden a pol krát lacnejšie!
A čo je zaujímavé z tých čias? Budete prekvapení....
V tom istom rovnakom roku (2001) odpustilo Rusko dlh Etiópii vo výške 4 miliárd dolárov. V roku 2000 - odpustilo Rusko dlh Vietnamu 9 miliárd. A celkovo od roku 2000 do roku 2005 Rusko odpísalo dlh asi 30 miliárd dolárov Tanzánii, Iraku, Laosu, Beninu, Guineji-Bissau a ďalším blízkym priateľom. Arménsko však tam medzi nimi nebolo!
A pri tom nech už bolo akokoľvek Arménsko chudobné, malo určité konštelácie podnikov, ktoré mohli generovať príjem. Najlepšie boli pochopiteľne tie čo zostali z vojensko-priemyselného komplexu ešte z čias ZSSR. Napríklad chemický závod Nairit (hlavným produktom bol kaučuk), závod Mars (elektronika), Výskumný ústav matematických strojov, kombinácia meď-molybdén Kajaran a množstvo menších závodov, ďalej celá kaskáda vodných elektrární Sevan-Razdan - osem vodných elektrární.
V roku 2001 navštívil Jerevan prezident Vladimír Putin. O dôvode Putinovej návštevy vtedy uviedol podpredseda ruskej vlády Iľja Chlebanov, že "Rusko chce investovať do arménskych podnikov". Bolo to prezentované ako ďalšia ruka bratskej pomoci.
Čo by to asi tak mohlo znamenať? Nezištná bratská pomoc?
V skutočnosti to znamenalo, že od tej chvíle Rusko na Arménsko natiahlo na objatie obe svoje nielen láskavé pomáhajúce, ale aj silné zvierajúce ruky.
Majetok verzus dlh
„Ruské objatie“ sa nazývalo Program „Vlastníctvo verzus dlh“ a dohoda bola podpísaná v roku 2002. Závod Mars odhadli na 56 miliónov dolárov, tri výskumné ústavy a chemický závod – na necelých 7 miliónov dolárov, a úplne celú vodnú kaskádu ôsmich elektrární Razdan - na 31 miliónov dolárov.
Potom prišli na rad ďalšie podniky, (ktoré v princípe mohli priniesť aspoň nejaký príjem do rozpočtu Arménska), takmer kompletná energetická infraštruktúra, železnice, bane na zlato a molybdén – všetko to sa stalo majetkom ruských spoločností (v postate kontrolovaných štátom): Rosnefť, Gazprom, Ruské železnice a ďalšie, menšie, atď....
Skrátka rozpredali celú republiku...
Napríklad: Podľa Štatistického výboru Arménskej republiky závisí 60 percent energetického priemyslu krajiny od zemného plynu. Jeho dodávku a distribúciu zabezpečuje spoločnosť „Gazprom Arménsko“. Jej pôvodný názov je „ArmRosGazprom CJSC“. Spoločnosť bola založená v roku 1997, Arménska vláda vlastnila 45% podiel, rovnaká suma patrila ruskému Gazpromu, 10% - spoločnosti Itera ovládanej spoločnosťou Rosneft. A potom sa predpokladalo, že partnerstvo s Ruskom pomôže obnoviť zničené siete plynovodov, zmodernizovať ich a konečne vrátiť plyn do arménskych domácností. Podiel Arménska časom klesol na 20 percent. V januári 2013 bol aj tento malý balík prevedený na Gazprom, ktorý sa odvtedy stal stopercentným vlastníkom celej plynárenskej ekonomiky v Arménsku! Samozrejme že z pohľadu podnikania je všetko v poriadku. Oficiálne to bolo formalizované ako transakcia predaja a nákupu, ktorá, ako v tom čase oznámil šéf Gazpromu Alexej Miller, „plne zodpovedá duchu strategickej spolupráce medzi Ruskou federáciou a Arménskom“. „Zmluva o dodávke plynu“, ktorú bežne nazývali "Plynová dohoda" pri tom podpísali prezidenti Putin a Sargsjan, predpokladala, že plyn sa bude do Arménska dodávať za domáce ruské (teda nízke) ceny.
Lenže v praxi to dopadlo takto: „Gazprom“ v skutočnosti predával plyn za domáce ceny iba svojej stopercentnej dcérskej spoločnosti. Ale „na hranici“ jej dcérskou spoločnosťou a spotrebiteľmi vzrástla cena arménskeho plynu - a „dcéra“ teda predávala tento plyn spotrebiteľom dvakrát drahšie!
Navyše „Elektrické siete v Arménsku“ majú v oblasti distribúcie elektriny v krajine monopol. Spoločnosť, ako už bolo spomenuté, patrí ruskému Inter RAO. Tiež vlastní „Razdan Energy Company“ - GRES, ktorá vyrába 10 percent elektrickej energie v krajine. A podľa obchodného registra ďalšia spoločnosť „International Energy Corporation“, ktorá vlastní osem vodných elektrární kaskády Sevan-Razdan ich už vraj predala ďalšej ruskej skupine „Tašir“.
Celá železničná sieť Arménska Tzv. „Južná kaukazská železnica“ - patrí ruskej spoločnosti „ruské železnice“. V roku 2018, už za vlády premiéra Pašinjana, tam urobili arménske orgány audit z dôvodu ďalšieho zvyšovania cien. Začali aj trestné stíhanie voči vedeniu spoločnosti, ktoré bolo podozrivé z umelého zvyšovania nákladov na investičný program, fiktívnych tendrov a daňových únikov. Takáto „drzosť“ zo strany arménskych štátnych orgánov natoľko rozzúrila ruských majiteľov, že pohrozili, že sa podniku vraj vzdajú (no podľa posledných informácií tak zatiaľ neurobili, možno to bola iba propagačná akcia).
Podobne dopadli aj zásoby rúd a minerálov, ktoré sa v Arménsku nachádzajú. Aj keď je Arménsko maličké, je bohaté na farebné a drahé kovy. Napríklad baňa „Techut“ je na celom post-sovietskom území najväčšou baňou na meď a molybdén. Miesto je unikátne, obsahuje ešte ďalších 11 druhov iných kovov vrátane zlata. A zásoby medi a molybdénu v bani sa odhadujú na približne 30 miliárd dolárov. Arménska vláda dala povolenie na využívanie bane ruskej spoločnosti Valex Group až na 30 rokov. Podľa expertov – geológov to vychádza, že príjmy Arménska z tejto bane sú iba 600 miliónov dolárov, čo znamená, že aj keď spočítame príjmy ľudí a nutnú priemyselnú infraštruktúru, príjem Arménska nepresiahne ani 5 percent z ceny surovej rudy. Ďalší Ruskí vlastníci spoločnosti Geopromining, ťažia zase zlato na ložisku Sotského náleziska zlatej rudy.
Až donedávna majetkom Arménska zostávala tzv. Vorotanská kaskáda vodných elektrární: tri veľké elektrárne na rieke Vorotan. Je to "čerešnička na torte“, pretože sa jedná o prečerpávacie vodné elektrárne používané na krytie v energetickej špičke (na reguláciu frekvencie). Predstavitelia Arménskej vlády si nakoniec po ich skúsenostiach s Rusmi uvedomili, že takýto poklad nemôže dlho udržať a že Rusko nájde spôsob ako im ho vziať. Preto sa v roku 2015 rýchlo rozhodla predať kaskádu americkej spoločnosti, aby aspoň nejakým spôsobom diverzifikovala svoju energetickú stratégiu a vytvorila akúsi konkurenciu. Práve tento krok (ktorý Rusi vyhodnotili ako nepriateľský) vraj podľa zákulisných informácií vraj hral úlohu pri zvyšovaní ciel v lete 2015, keď v Jerevane zúrili „energetické“ protesty.
Keď sedíš na dvoch stoličkách – padneš medzi ne!
Pravdou však tiež je, že sa Arméni dlho snažili sedieť na dvoch stoličkách: byť priateľmi s Ruskom aj so Západom. Politicky spolupracovať s Ruskom na báze spoločnej Euroázijskej colnej a ekonomickej aliancie (EAEU) a ekonomicky sa integrovať do Európskej únie. Bolo to zvláštne, pretože EAEU pre Arménsko nič dobrého z ekonomického hľadiska nesľubovala. A to z jednoduchého dôvodu: - Neexistencia Arménska spoločnej hranice s ostatnými členmi budúcej EAEU rušila prípadný vnímaný prospech zo spoločného hospodárskeho priestoru. Arménsko navyše očakávalo vážne zvýšenie cien, takže bolo potrebné vypracovať celý zoznam „citlivého tovaru“, ktorého navýšenie ceny by bolo potrebné kompenzovať z ich vlastného rozpočtu.
Ale obyčajné dve slová – „Náhorný Karabach“ - prinútili Arménsko urobiť ústupky a očakávali, že ich Rusko prikryje, že im poskytne „strechu“.
Arménsko zároveň rokovalo s Európou o dohode o pridružení. V júli 2013 boli rokovania korunované úspechom, a očakávalo sa, že strany podpíšu na jeseň vzájomnú dohodu. Ale potom v júli vyšlo najavo, že Rusko "zrazu" zvýšilo Arménsku cenu za plyn: predtým im dodávali plyn na 180 dolárov za tisíc kubických metrov, a zrazu bola cena 270 dolárov! Povráva sa, že arménsky prezident Serdžo Sargsjan, ktorý bol práve vtedy na dovolenke, bol urgentne zavolaný do Moskvy, aby mu to osobne oznámili. No a potom, keď sa Sargsjan v septembri opäť stretol s prezidentom Putinom mu „radostne“ oznámil, že zatiaľ žiadna integrácia s EÚ nebude, a že by Arménsko veľmi rado vstúpilo Euroázijskej únie (Aliancie).
Začiatkom roku 2014 sa zdala táto otázka teda vyriešená. Arméni sa pokúsili získať z aliancie aspoň nejaký úžitok. Ešte skôr, (bez čakania na priatie do EAEU) počas zimných olympijských hier dorazil arménsky predseda vlády do Soči, aby sa pokúsil vyjednával o investíciách z Ruska. Odmietli ho vôbec prijať na audienciu, nikto s ním nerokoval a poslali ho spať domov.
Potom to skúsili inak. Arménsko požiadalo o povolenie aby ono bolo vnímané ako zakladateľ únie (Aôiancie). Ale aby sa to dalo, muselo tam byť Arménsko ako (spolu-zakladajúci) člen. Ale na zasadaní Najvyššej hospodárskej rady Euroázijskej komisie 5. marca 2014 ju do únie vôbec neprijali. Nikto nechcel kompenzovať arménske názory, aby vyrovnali rast cien „citlivého tovaru“.
Na ďalšom zasadnutí v máji 2014 na pravidelnom zasadaní Euroázijskej komisie v Minsku nebolo Arménsko opäť prijaté.
Teraz sa stal prekážkou Karabach. Arménsko trvalo na tom, aby bol tiež prijatý do únie, a mysleli si že ich v tom podporí aj Rusko, ale ukázalo sa, že je to nemožné. Práve Rusko zdôvodňovalo nemožnosť obídenia problému Karabachu, z dôvodov že medzinárodné spoločenstvo Karabach ako taký právne neuznáva.
Bol to zo strany Ruska pre Arménsko jasný podraz. Veď si spomeňme: Rusi to síce hovorili už v máji 2014, teda dva mesiace po anexii Krymu, ale paradoxne práve Arménsko bolo jednou z mála krajín, ktoré uvítali referendum na Kryme. Pri tejto príležitosti sa dokonca v Stepanakerte, hlavnom meste Karabachu konal slávnostný koncert.
Ale potom sa nálada v republike znova zmenila, a celkom vážne diskutovali o tom, že pre nich členstvo v aliancii EAEU nie je potrebné, a že „Európa je lepšia“.
A to čo prišlo potom už poznáme.... začali sa dvíhať ceny taríf za elektrinu. Snažili sa vysvetliť, že plyn pre tepelné elektrárne sa musel kupovať za vysokú cenu.
Ale bežní Arméni nedokázali pochopiť, ako je to možné?, veď predsa bola podpísaná notoricky známa „Plynová dohoda“.
A potom bolo v Astane zasadanie Najvyššej Euroázijskej hospodárskej rady. To bol koniec.
Tam za prítomnosti arménskej delegácie prečítali list prezidenta Azerbajdžanu Ilhama Alijeva, v ktorom Azerbajdžanci súhlasia s prijatím Arménska do únie „iba v rámci jej medzinárodne uznávaných hraníc“. Teda bez Karabachu.
Arméni to vnímali ako veľké poníženie!
Nasledujúcou veľkou ranou pre Arménsko bol ďalší predaj veľkej zásielky ruských zbraní do Azerbajdžanu. Ale aj toto ešte Arménsko tolerovalo, lebo si stále naďalej sľubovali to hlavné: Ruský „dáždnik“ pre Karabach.
Arméni verili: ak sa tam niečo stane, príde Rusko a pomôže nám.
Lenže Rusko ani v pravú chvíľu neprišlo a ani trochu im nepomohlo!
Bývalý arménsky veľvyslanec v Rusku Stepan Grigorjan o vojenských a politických porážkach v Karabachu povedal: „Rusku sme dôverovali, ale prepočítali sme sa!“
Aký nám z toho vychádza záver?
Je zásadný rozdiel vo vnímaní technických a politických riešeniach aj pri zložitých projektoch ako sú jadrové elektrárne, pretože pri akceptovaní určitej technológie sa spoločnosti (či krajiny) odkiaľ tá technológia prichádza stávajú našimi partnermi na veľmi veľmi dlho.
Pri jadrových elektrárňach to od projektovania, cez výstavbu, spúšťanie, prevádzkovanie, odstavenie a vyraďovanie presahuje viac ako jedno storočie!
A v jasnej súvislosti s medzinárodnou, uznávanou a platnou legislatívou je vždy zodpovedný nie ten štát, ktorý to vyrobil, či dodal, ale štát na ktorého území sa dané jadrové zariadenie nachádza.
Takže pri rozhodovaní o jadrovej energii ide vždy aj o politiku!
