Jadrová energia – Chlapec z Československa, viacnásobný špión a multimilionár - vydavateľ vedeckých atómových kníh a publikácií.
Spojiť vydávanie najnovších vedeckých poznatkov a špionáž je asi ideálna kombinácia. A keď sa k tomu pridajú peniaze – úspech je zrejme zaručený.
Podľa nových odhalení mal ultrabohatý finančník a elitný obchodník so sexom Jeffrey Epstein mentora, ktorý ho na začiatku svojej kariéry prijal do izraelskej rozviedky: miliardárskeho mediálneho magnáta Roberta Maxwella. A takmer tri desaťročia pred veľmi podozrivou Epsteinovou smrťou postihol Maxwella podobný kalný osud. A Maxwellova dcéra, spojená s Epsteinom sa teraz musí schovávať pred spravodlivosťou....
Chlapec z chudobnej rodiny....
Narodil sa v roku 1923 v chudobnej jidiš-hovoriacej ortodoxnej židovskej rodine v malom mestečku Slatinské Doly (dnes Solotvyno, Ukrajina) v najvýchodnejšej československej oblasti. Rodina bývala v domčeku z nepálených tehál a hlinenou podlahou. Jeho rodičmi boli Mechel (Michal) Hoch a Hannah (Anna) Slomowitz, ktorí mu dali meno „Abraham Lasby Hyman Binyamin Hoch“.
Ale pod týmto menom ho skoro nikto nepozná, pretože ako spomínajú viacerí znalci špionážnych služieb, Abraham Hoch menil svoje mená „ako ponožky....“
Keď nacistické jednotky okupovali Československo, rodičia zaregistrovali ich syna ako „Jána-Ludvíka Hocha“. A on sa stal členom podzemnej organizácie, ktorá pašovala mladých ľudí do zahraničia. Bol zatknutý a odsúdený na smrť.
Služba v Cudzineckej légii
Mladý muž ale utiekol. Cez Srbsko, Bulharsko a Turecko sa dostal do sýrskeho Aleppa – ktoré bolo vtedy francúzske územie, kde sa Ján-Ludvik nechal zverbovať do Cudzineckej légie. Krátko nato bol poslaný so svojou skupinou legionárov do Francúzska. Ako je to u legionárov zvykom, chlapec prijal nové meno a teraz si hovorí „Ivan du Maurier“. Ale používal aj meno „Leslie du Maurier“, čo je paródia na vychutnanie si populárnej značky cigariet (Du Maurier). V tomto čase sa zúčastnil hnutia francúzskeho odporu. Ale nebol tam úplne spokojný, a keďže sa zúčastnil protestu proti vedeniu bol z trestu s 500 ďalšími vojakmi prevezený do prác v Britskom Pioneer Corps a neskôr v roku 1943do Severného stafordšírskeho pluku.
Služba v britskej rozviedke
Vo Veľkej Británii sa z Abraháma, Jána, či Ivana stal „Leslie Johnson“. Angličania, ktorí vnímali nielen jeho veľké fyzické schopnosti (vysoký bol cez 190 cm, a vážil cez 120 kg) ho vzali do svojej spravodajskej služby. Mali dobrý dôvod, pretože Leslie Johnson hovoril anglicky, nemecky, francúzsky, česky, slovensky, maďarsky, rumunsky, rusky, a hebrejsky(!). Zúčastnil sa vylodenia spojencov v Normandii a za svoje hrdinstvo v januári 1945 pri „útoku na nemecké guľometné hniezdo“ bol vyznamenaný Vojenským krížom, ktorý mu pripol osobne britský poľný maršal Bernard Montgomery. Vojnu skončil ako kapitán, a ako zamestnanec v tlačovej sekcii britského ministerstva zahraničných vecí zostal nasledujúce dva roky pracovať v Berlíne. Britským občanom sa stal 19. júna 1946 a opäť zmenil si meno tentokrát na „Robert Maxwell“.
Služba pre ruskú rozviedku
Po skončení vojny začal Robert Maxwell hľadať svojich najbližších príbuzných. V tom čase sa Československo nachádzalo v sovietskej okupačnej zóne, preto sa obrátil o pomoc na sovietske vojenské orgány v Nemecku. Bol teda prinútený priamo kontaktovať predstaviteľov NKVD ZSSR. Správa o osude rodičov bola smutná: zomreli v nacistických koncentračných táboroch. Sovieti však efektívne využili jeho smútok a spravodajský vzťah s Maxwellom bol nadviazaný (a ako sa ukáže navždy).
Kariéra úspešného vydavateľa...
V roku 1947 Maxwell odišiel z britskej armády do dôchodku a začal sa venovať vydavateľskej činnosti. To že bol kapitán Maxwell vedúcim tlačovej kancelárie britského ministerstva zahraničia v okupovanom Nemecku mu otvorilo všetky potrebné cestičky k správnym spojeniam. Jeho úplne prvý vložený kapitál do jeho vydavateľstva Pergamon-Press bol iba 100 britských libier. Podnikavý Maxwell sa spoliehal na vedecké informácie a múdro predvídal ich význam v modernom svete. A samozrejme táto oblasť sa stala aj veľmi úrodným poľom pre špeciálne služby. Vydavateľstvo sa čoskoro stalo lídrom v publikovaní vedeckej a technickej literatúry, ako aj v oblasti historickej, politickej a memoárovej. Vedci sa usilovali publikovať svoju prácu v jeho časopisoch, vydávať knihy. Robilo sa to aj s ohľadom na spravodajské služby. A tak vlastne spravodajský dôstojník súčasne prevzal kontrolu nad vydaním šiestich popredných britských novín skupiny Mirror Group, ako aj časopisov, kníh a novín amerického vydavateľstva Macmillan. Išlo o „takzvané vydania pre bežných ľudí“.
Annals of Nuclear Energy
Okrem iných publikácií vydával Robert Maxwell aj „Annals of Nuclear Energy“. Annals of Nuclear Energy je spolu s jeho predchodcom The Journal of Nuclear Energy pravdepodobne najstaršou publikáciou špecializovanou na oblasti jadrovej vedy a techniky. Práve s pomocou Roberta Maxwella, zakladateľa spoločnosti Pergamon Press boli v roku 1955 začaté publikovať a stali sa kvalitným zdrojom vedeckých poznatkov pre celý svet. Prvým výkonným redaktorom vo Veľkej Británii bol D. J. Littler, ktorý pracoval pre Úrad pre atómovú energiu v Spojenom kráľovstve a neskôr sa stal kontrolórom výskumu v Ústrednej rade pre výrobu elektriny. Pod vedením Dr. Littlera a neskôr s profesorom Raymondom Murrayom z North Carolina State University v USA sa The Journal of Nuclear Energy stal nepochybným svetovým lídrom v šírení vedomostí priemyselným a akademickým jadrovým inžinierom a dosiahol veľkú úctu ku kvalite svojich článkov. K zmene došlo v roku 1972, ale časopis bol našťastie už dobre zavedený a s novými výkonnými redaktormi USA Johnom Howeom a neskôr Lynnom Weaverom (dnes prezidentom Florida Institute of Technology) Annals jadrovej energie naďalej ponúka svojim autorom a predplatiteľom prvotriedne služby rýchleho publikovania. Za úspech časopisu vďačí určite aj zakladateľovi Maxwellovi, ktorého pracovná energia bola doslova legendárna. Ako spomínali jeho zamestnanci, Maxwell sledoval svojich editorov a bol im kedykoľvek k dispozícii o akýchkoľvek problémoch alebo návrhoch na zlepšenie. Jedna vec, ktorú však nerobil, bolo zasahovanie do redakčných rozhodnutí; z tohto hľadiska sa Maxwell (pri všetkých jeho nedostatkoch a kritike voči nemu) zdal byť až ideálnou osobou na vydávanie vedeckých časopisov. Napriek tomu robil aj niektoré výstrednosti. Napríklad na prvej konferencii „Atómy za mier“ v Ženeve v roku 1955 bol najlepším propagátorom a svoju ohromnú energiu využil na veľký efekt tým, že sa snažil presviedčať ľudí k písaniu kníh alebo ich presvedčil, aby sa stali jeho redaktori. Bol v tom taký úspešný, že sekretariát OSN zaradil do jedného zo svojich denných bulletinov odsek v tom zmysle, že zborník z konferencie mala zverejniť OSN a nie Pergamon! Jednotlivé delegácie na ženevskej konferencii medzi sebou súperili o čo najskvostnejšie recepcie a všetkých týchto (či už pozvaných alebo nepozvaných) sa samozrejme Maxwell zúčastnil, aby nadviazal svoje kontakty. V jednom prípade sa Francúzi rozhodli počas plavby okolo Ženevského jazera prenajať čln a podať jedlo. Počet ľudí na túto udalosť musel byť obmedzený a pozvánky boli starostlivo vyberané. Ale keď už bol čln odrazený od nábrežia, Maxwell tam dobehol (pozvaný nebol) s krikom „počkaj na mňa“ a preskočil na čln. Námorník, ktorý tam asistoval bol z toho taký prekvapený že ani nenamietal, (a Maxwell mohol počas plavby presviedčať vedcov a politikov pre svoje publikácie). Okrem iných knižiek, napríklad publikoval aj práce geniálneho Leva Landaua.
Impérium sa rozrastá....
Počas 80. rokov pokrýva Maxwellova mediálna ríša až 125 krajín sveta. Bol považovaný za najväčšieho vydavateľa vo Veľkej Británii a druhého najväčšieho v Spojených štátoch. Okrem novín, časopisov, kníh mal rozhlasové stanice a televízne kanály (napríklad MTV). Veľkosť jeho majetku sa odhadovala na 4 miliardy libier. Konkurenti ho nazývali „hurikán Bob“ a spravodajské agentúry ho nazývali „kapitán Bob“.
Práca pre Irgun a Mossad
Treba si uvedomiť, že o Maxwellovi sa hovorí ako o jednom z najväčších špiónov z čias studenej vojny. Jeho práca (či služby) však vôbec neboli obmedzené iba pre Britov, alebo Rusov. Hlavnou spravodajskou službou v jeho živote bol izraelský Mossad.
Sám Jicchak Šamír, budúci predseda vlády Izraela, na začiatku druhej svetovej vojny prijal nášho hrdinu - Jána Ludvíka Hocha do sionistickej podzemnej organizácie Irgun. A tam dostal svoje veľmi ironické kódové označenie (vzhľadom k svojim telesným rozmerom) „Maličký Čech“, pod ktorým pracoval pre Izrael po celý svoj život. Už Francúzsky odboj a britská armáda sa stali prvými fázami služby „maličkého Čecha“ v sionistickej rozviedke, a to dosť dávno ešte pred založením štátu Izrael a Mossadu. Čiastkové náznaky o Maxwellovej služby pre izraelský štát poskytli historici John Loftus a Mark Aarons, ktorí označili Maxwellove kontakty s československými komunistickými vodcami za rozhodujúce pre československé rozhodnutie vyzbrojiť Izrael v arabsko-izraelskej vojne v roku 1948. Československá vojenská pomoc bola pre rodiaci sa štát jedinečná a rozhodujúca, pretože bojoval o svoju existenciu. Bola to práve Maxwellova skrytá pomoc pri pašovaní častí lietadiel do Izraela, ktorá viedla k tomu, že krajina mala počas Vojny za nezávislosť v roku 1948 vzdušnú prevahu.
Politická kariéra – člen Britského Parlamentu...
V roku 1964, zastupujúc labouristickú stranu, bol Maxwell zvolený za člena parlamentu (MP) za Buckingham a opakovane znovu zvolený v roku 1966. Dlho mu to však nevydržalo, a už v roku 1970 ho porazil konzervatívny William Benyon. Skúšal to aj v ďalších všeobecných voľbách v roku 1974, ale neúspešne.
Predpokladá sa že britská tajná služba MI6 „mala prsty“ aj v Maxwellovej mediálnej ríše. Russell Davis o tom píše v knihe „Foreign Body“, kde tvrdí, že MI6 dala už na začiatku Maxwellovi pol milióna libier. Bolo to na úplnom začiatku studenej vojny, keď bola značná časť Európy ešte stále v troskách. Na oplátku Maxwell, spoliehajúc sa na svoje kontakty so sovietskymi úradmi, dodal údajne dôverné informácie britským spravodajským službám, ktoré ich údajne použili na preniknutie do jednej uzavretej výskumnej inštitúcie ZSSR. Samozrejme že v tejto brandži sa dôvera nenosí, a MI6 mala stále podozrenia na jeho (Maxwella) kontakty so sovietskymi a izraelskými spravodajskými službami a že či peniaze, ktoré mu boli poskytnuté, použil skutočne iba na začatie podnikania. Preto v MI6 nespustili z neho kontrolu až do jeho smrti v roku 1991.
Kontakty v Sovietskej politickej sfére....
Obrovská mediálna ríša sa stala vynikajúcim krytím špionážnej misie „kapitána Boba“. Snažil sa kde sa dalo, výsledkom jeho vzťahov s východoeurópskymi totalitnými režimami bolo niekoľko biografií (všeobecne považovaných za tzv. hagiografie) vodcov týchto krajín, pričom rozhovory uskutočnil priamo Maxwell, za čo sa mu dostalo niekedy aj výsmechu. Napríklad na začiatku rozhovoru s Rumunským Nicolae Ceaușescu, vtedajším komunistickým vodcom krajiny, sa spýtal: „Ako hodnotíte svoju obrovskú popularitu u rumunského ľudu?“
Ale hlavná adresa bola Moskva!
Pravdepodobne išlo o skrytú spoločnú operáciu Mossadu, CIA a MI6 s cieľom zaviesť krtka až priamo do Kremľa. „Majitelia kapitána Boba“ teda mu urobili takú legendu, že vodcovia ZSSR ani nezapochybovali o lojalite miliardára. Čo to bola za legenda?
Súhlas s okupáciou Československa
V auguste 1968 vstúpili do Prahy ozbrojené sily Varšavskej zmluvy. „Západ“ (aj keď nič proti tomu neurobil) bol „veľmi rozhorčený okupáciou“, a ani všetky krajiny v socialistickom tábore to neschvaľovali. A zrazu jeden západný miliardár, mediálny magnát a britský poslanec verejne oznámil, že podporuje vstup sovietskych síl do Československa. A tvrdí, že je to pre zachovanie bezpečnosti v Európe nevyhnutné, a dokonca ajhľa paradox – veď tento samotný človek (Maxwell) je rodákom z Československa...... Toto publikované oznámenie bola samozrejme bomba!
Kamarát Brežneva a jeho následníkov...
Leonid Brežnev okamžite pozval Maxwella do Moskvy. Konverzácia prebiehala individuálne po rusky, bez tlmočníkov a protokolu. Veľa ich spájalo mnohé: minulé skutočné boje vo vojne, láska k autám, poľovačky a pitie. Robert Maxwell sa stal priateľom generálneho tajomníka ÚV KSSZ a pravidelne sa stretávali. Západní analytici spravodajstva netrpezlivo očakávali správy o ich diskusiách. CIA, MI6 a Mossad dosiahli svoj cieľ: ich muž získal vstup do siení Kremľa. A tak začal rad publikácií diel „milého Leonida Iljiča“ vydávaných po celom svete. Brežnev bol nadšený „chválami“ ktoré dostával.
Po Brežnevovej smrti „kapitán Bob“ nadviazal kontakty s novými generálnymi sekretármi - Andropovom, Černenkom a Gorbačovom. A zostal najdôležitejším propagátorom sovietskeho systému v Kremli v zahraničí. Agentúra ústredného výboru KSSZ štedro platila za Maxwellove služby zo štátnej kasy.
Na svojom vrchole v 80. rokoch Maxwell zamestnával 16 000 ľudí v rade spoločností vrátane British Mirror Group Newspapers, amerických vydavateľov Macmillan a jazykových škôl Berlitz. Jeho syn ho označil ako človeka, ktorý bol schopný aj „verbálnej brutality“ a niekedy byť aj tyran, ale ktorý pracoval až 17 hodín denne, sedem dní v týždni a „bol motivovaný mocou“. „On sa nevidel nad rámec zákona ... ale snažil sa to potiahnuť až pokiaľ to pôjde...,".
Tu je ale potrebné poznamenať, že v KGB na Lubjanke nespali a boli veľmi správne presvedčení, že západné spravodajské služby zrejme využívajú Maxwella ako dezinformačný kanál pre sovietsky štát. Ale nemohli nič urobiť. Maxwell napokon dosiahol úroveň svojich priamych kontaktov pre Lubjanku neprístupnú. Bol v kontakte s elitou nomenklatúry, v tých časoch pre KGB nedotknuteľnou!
Bývalý riaditeľ prvého direktoriátu KGB plukovník Stanislav Lekarev zhodnotil prácu Maxwella v Sovietskom zväze, že: „Maxwell spolupracoval, ale nikdy nezabudol na svoje finančné záujmy. Pomáhal socialistickým národom zakladať spoločné podniky v zahraničí, ale nie zadarmo. Výsledkom bolo, že v západných bankách zmizli dva milióny dolárov, ktoré bulharská vláda v tajnosti vydala za pranie peňazí z obchodovania s narkotikami. Ponúkal sa na otváranie bankových účtov v Lichtenštajnsku sovietskym ľuďom zastávajúcim vysoké posty, ale za túto pomoc pri otváraní takýchto účtov aj pre dôstojníkov KGB a predstaviteľov komunistickej strany dostával Maxwell provízie. A na druhej strane v britskom MI5 sa tieto informácie určite považovali za obzvlášť cenné. “
Lekarev vo svojom hodnotení pokračuje: „Od konca 80. rokov sa s pomocou Maxwellových spoločností začali operácie na pranie peňazí KSSZ v zahraničí. Počas tohto obdobia bol Maxwell v kontakte s [KGB] plukovníkom Vladimírom Golovinom z ideologickej kontrarozviedky [piaty hlavný direktoriát], ktorý „čoskoro nečakane zomrel“. S Maxwellom taktiež spolupracoval aj plukovník Viktor Bredychin, bývalý dôstojník rezidenčného pobytu v Londýne zo zahraničnej kontrarozviedky. Aj ten pri práci v KGB tiež „náhle zomrel“. Ďalším z operačných kontaktov Maxwella bol plukovník Vadim Birjukov, ktorý pravidelne cestoval do európskych krajín na stretnutia so zahraničnými agentmi. Birjukov bol krátko po Maxwellovej smrti „zabitý v moskovskej garáži neznámymi osobami za nejasných okolností“. “
Izrael a pokus o puč GKČP v ZSSR
V polovici 80. rokov čelila Moskva globálnym výzvam USA a CIA mala proti ZSSR vypracovaný nový plán. Zdá sa akoby Maxwellovej ríši tam bola pridelená osobitná úloha - zahájiť na Západe kampaň na podporu Gorbačovovej novej politiky v ZSSR. Samotného autora perestrojky jeho spolupráca s Maxwellom potešila. Na Západe sa začali objavovať v angličtine pro-Gorbačovova „Pravda“ a „Moskovskie Novosti“, ako aj časopis Raisy Gorbačovej „Naše dedičstvo“, ktorý sa svojim leskom vyrovnal iným populárnym časopisom. To všetko poskytoval Maxwell. Určite to pomohlo k tomu, že sa svetová verejná mienka sa postavila na stranu Gorbyho. Lenže v jeho domovskej krajine sa naopak hromadil výbušný potenciál ľudovej nespokojnosti.
Vladimír Krjučkov, ktorý získal post predsedu KGB ZSSR, mal pre špióna vlastné plány. Obával sa Gorbačovových reforiem a osudu krajiny, ktorá išla hospodársky z kopca. A Krjučkov s Maxwellom našli rýchlo spoločný jazyk, veď dokonca aj v ZSSR sa mohli spolu bezpečne rozprávať, keďže obaja hovorili dobre po maďarsky. V prvej polovici roku 1991 mal šéf KGB s Maxwellom dve tajné stretnutia na ktorých bola hlavná téma bola podpora Izraela nadchádzajúcej operácie na odstránenie Gorbačova Výborom pre mimoriadne situácie (GKČP). Krjučkov hľadal v boji za záchranu ZSSR spojencov kde sa dalo, prípadne aj na Západe. Maxwell Krjučkovovu myšlienku podporil.
Boli stanovené vzájomné povinnosti. Výboru by sa dostalo politickej a morálnej podpory od Izraela. Maxwell by zabezpečil kampaň podpory výboru prostredníctvom svojich vydavateľov po celom svete. Krjučkov v prípade víťazstva ručil nerušený odchod všetkých Židov zo ZSSR do Izraela.
Ale to nestačilo, pretože magnát mal aj svoje vlastné záujmy.
Do roku 1991 už dlhy jeho mediálnej ríše prevážili nad jej ziskami. A aby to zachránil, Maxwell zabavil 1,2 miliardy dolárov z dôchodkového fondu Mirror Group, ale stále to nebolo dosť peňazí. Vyžadoval sa nový kredit. Krjučkov však nemohol pomôcť, veď samotný ZSSR sa dostal do jamy dlhov. Londýn a Washington už o kapitána Boba stratili záujem, pretože plán na zrútenie socialistického bloku bol zrealizovaný. Jediní, kto mohol pomôcť boli už iba Izraelčania, ktorí by mohli financovať Maxwella za jeho sprostredkovanie pri veľkom exode Židov zo ZSSR.
Zostávalo presvedčiť Izrael, aby podporil puč ...
Začiatkom augusta 1991 mal Krjučkov na palube svojej jachty tretie stretnutie s magnátom. Maxwell tam tiež pozval aj osobnosti z dôveryhodného vedenia Mossadu.
Ale Izraelský premiér Jicchak Šamir však plány Krjučkova a Maxwella nepodporil a to z jednoduchého dôvodu: - podľa jeho bezpečnostných a politických analytikov nebola šanca Krjučkovho výboru na úspech veľká.
Keď sa „Maličký Čech“ dozvedel o odmietnutí premiéra Šamira, zúfalo sa ho pokúsil telefonicky presvedčiť, aby pomohol ZSSR a okamžite poskytol kredit svojej ohromujúcej mediálnej ríši. Dokonca sa údajne premiéra rozhodol vydierať a vyhrážať sa mu. Tentokrát však zjavne zašiel príliš ďaleko, a tak sa dostal do problémov.
Šamir zavolal náčelníka Mossadu a požiadal ho, aby ho od „Maličkého Čecha“ raz a navždy zbavil.
Prípad Mordechai Vanunu
Ešte krátko pred Maxwellovou smrťou sa bývalý zamestnanec izraelského riaditeľstva vojenských spravodajských služieb Ari Ben-Menaše obrátil na niekoľko spravodajských organizácií v Británii a USA s tvrdením, že Maxwell a zahraničný redaktor Daily Mirror, Nicholas Davies, boli obaja dlhoročnými pracovníkmi-agentami pre Mossad. Ben-Menaše tiež tvrdil, že v roku 1986 práve Maxwell informoval izraelské veľvyslanectvo v Londýne, že Mordechai Vanunu, izraelský jadrový technik prezradil tajomstvá týkajúce sa izraelského programu jadrových zbraní pre britské noviny The Sunday Times, a potom pre Daily Mirror. Vanunu bol následne Mossadom unesený a prepašovaný do Izraela, kde bol odsúdený za vlastizradu a uväznený na osemnásť rokov.
A to, čo sa stalo potom, sa dá už iba predpokladať ako poskladanie mozaiky na základe únikov z médií.
Jeho smrť vyvolala konšpiračné teórie, a v roku 1997 povedala pre noviny „Hello!“ jeho dcéra: „Som si istá, že nespáchal samovraždu. Myslím, že bol zavraždený... ”. Konšpiratívne dohady tvrdia, že údajne v noci 4. novembra 1991 sa skupina likvidátorov Mossadu na člne priblížila k Maxwellovej jachte plaviacej sa pri Kanárskych ostrovoch a nastúpila na palubu. Po krátkom boji dostal magnát smrteľnú injekciu, ktorá spôsobila zástavu srdca a telo zhodili do vody.
Robertovi Maxwellovi v Izraeli vystrojili slávnostný pohreb, na ktorom sa zúčastnil izraelský premiér Jicchak Šamir, izraelský prezident Chaim Herzog, „najmenej šesť slúžiacich a bývalých šéfov izraelskej spravodajskej služby“ a mnoho hodnostárov a politikov (z vlády ale aj opozície), a bol pochovaný na Olivovej hore v Jeruzaleme.
Herzog predniesol velebenie a Kadiša predniesol jeho spoluvlastník, ktorý prežil holokaust, priateľ a dlhoročný právnik Samuel Pisar.
Britský premiér John Major uviedol, že Maxwell mu počas pokusu o štátny prevrat v roku 1991 poskytol „cenné poznatky“ o situácii v Sovietskom zväze a bol „význačným človekom“. Neil Kinnock, vtedajší vodca Strany práce, o ňom hovoril ako o mužovi s „chuťou do života“, ktorý „po celý svoj drsný život“ priťahoval kontroverzie, závisť ako aj lojalitu “. Izraelský premiér Jicchak Šamir uviedol že: „Pre Izrael urobil viac, ako je dnes možné povedať.“
Ale ani Sovietsky zväz (ZSSR) ho dlho neprežil – už iba po jeden a pol mesiaci mal svoje dni zrátané.....
Maxwellova obrovská finančná ríša pozostávajúca zo štátnych aj súkromných spoločností sa ukázala ako prázdna mydlová bublina a celé impérium krachlo. Po jeho smrti sa zistilo, že v dôchodkovom fonde jeho zamestnancov chýba viac ako 400 miliónov libier (vtedy cca 500 miliónov dolárov) a že boli použité na záchranu stratových spoločností. Odhalenia rodinu šokovali, pretože jeho reputácia sa z obchodného a mediálneho guru zmenila na špinavého podvodníka. Neskoršie podľa výsledkov súdneho konania o údajných podvodoch s rozsiahlymi dôchodkovými fondmi v skupine Robert Maxwell Group po niekoľkých týždňoch zároveň porota vydala rozsudok o nevine pre synov Roberta Maxwella Iana a Kevina, ako aj pre jeho bývalého poradcu Larryho Trachtenberga.
