Jadrová energia – Čo nás čaká keď nedostaneme rozum.....
Zmena podnebia je jednou z najdôležitejších otázok, ktorým dnešný svet čelí. Ak to bude pokračovať ako doteraz, ľudstvo bude vystavené katastrofám.
Trošku teórie na úvod:
Atmosférická koncentrácia skleníkových plynov (GHG), najmä oxidu uhličitého (CO2), v podnebí Zeme už kolísajú miliardy rokov a sú do veľkej miery ovplyvňované sklonom osi Zeme, jej orbitálnou dráhou, slnečným žiarením a sopečnou činnosťou.
Antropogénny vplyv (teda v dôsledku činnosti ľudí) na atmosféru sa zrýchľoval približne od roku 1750. Atmosférická koncentrácia CO2 sa zvýšila z 278 častí na milión na viac ako 400 častí na milión v roku 2016, čo sprevádzalo rýchle zvýšenie koncentrácií metánu a oxidu dusného. Tieto zmeny sú však takmer výlučne dôsledkom antropogénnych emisií, a preto v nás vyvolávajú znepokojenie ale zároveň aj potrebu vykonať to, čo je nutné na ich zvrátenie.
Medzi dôsledky zvýšených koncentrácií skleníkových plynov patrí otepľovanie atmosféry a oceánov, priemerný globálny vzostup hladiny mora, zmeny v globálnom vodnom cykle a zmeny v niektorých klimatických extrémoch. Príspevok človeka k pozorovanému zvýšeniu priemernej globálnej teploty povrchu medzi rokmi 1951 a 2010 sa odhaduje na 0,5–1,3 ° C.
Vplyvy zmeny podnebia na prírodné a ľudské systémy vo väčšine suchozemských a oceánskych oblastí sú v posledných desaťročiach čoraz zreteľnejšie. Geografické rozsahy, početnosť, sezónne aktivity, interakcie a migračné vzorce mnohých suchozemských, sladkovodných a morských druhov sa zmenili. Výnosy mnohých plodín sa v rôznych klimatických regiónoch menia, niekde klesajú, a v regiónoch s vyššou zemepisnou šírkou majú naopak pozitívny vplyv.
Bola spozorovaná vyššia úmrtnosť na teplo a nižšia úmrtnosť na chlad; distribúcia niektorých vektorov a chorôb prenášaných vodou sa zmenila. Zvyšovanie hladiny mora môže predstavovať predčasnú úmrtnosť, zranenia, horšie zdravie a narušuje živobytie v nízko položených pobrežných zónach a na malých ostrovoch, zatiaľ čo veľkým mestským populáciám hrozia vnútrozemské záplavy, ktoré ohrozujú ľudský blahobyt.
OSN v akcii...
Medzivládny panel pre zmenu podnebia (The Intergovernmental Panel on Climate Change) v medzinárodnej spolupráci pripravil štyri scenáre (Fig. 4), ktoré predpokladajú stabilizáciu antropogénneho vplyvu klimatického systému na rôznych úrovniach. V porovnaní s pred-industriálnym podnebím (charakterizovaným historickými teplotnými záznamami pozorovanými v období 1850–1900) bude priemerné zvýšenie globálnej povrchovej teploty na konci tohto storočia pravdepodobne vyššie ako 1,5 ° C a otepľovanie bude pokračovať po roku 2100 u všetkých scenárov okrem najnižšieho stabilizačného scenára, ktorý predpokladá drastické zníženie emisií do roku 2050 a následné zvýšenie čistých negatívnych emisií. Predpokladá sa, že zvýšenie globálnej priemernej teploty pre tri vyššie scenáre do roku 2100 prekročí 2 ° C.
Vzhľadom na globálny charakter výzvy v oblasti klimatickej zmeny podnebia sa OSN stala kľúčovým aktérom pre koordináciu globálneho úsilia o jej riešenie. Rámcový dohovor OSN o zmene podnebia (ktorý bol podpísaný v roku 1992 a vstúpil do platnosti v roku 1994) poskytuje medzinárodný právny rámec pre konanie.
Parížska dohoda o dohovore (ktorá bola prijatá v roku 2015 a vstúpila do platnosti v roku 2016) má za cieľ, aby zvýšenie globálnej priemernej teploty nepresiahlo 2 ° C v porovnaní s úrovňami pred priemyselnou výrobou. Otvorený časový rámec a implementačné nástroje dohovoru a dohody majú za cieľ podporiť rôzne nízko-uhlíkové zdroje energie, akou je aj jadrová energia, aby prispeli k zníženiu emisií CO2. Ich skutočný príspevok však bude závisieť od politikov!
Trochu historických faktov...
Výroba a použitie energie tvoria takmer dve tretiny celkových emisií skleníkových plynov, čo významne prispieva k zmene podnebia.
V roku 2014 predstavovalo spaľovanie uhlia 45% celkových energetických emisií CO2, pričom približne jedna tretina pochádzala z ropy a 20% zo zemného plynu. Tri štvrtiny týchto emisií pochádzajú z výroby elektriny, výroby a cestnej dopravy.
V rokoch 1990 až 2014 sa celkové emisie skleníkových plynov zvýšili takmer o 30%, ale emisie z výroby elektriny sa takmer zdvojnásobili: počas tohto obdobia sa výroba uhlia viac ako zdvojnásobila a výroba zemného plynu sa takmer strojnásobila.
Naproti tomu výroba elektriny z nízko-uhlíkových zdrojov, ako je jadrová energia, vodná energia a ďalšie obnoviteľné zdroje, vzrástla v rokoch 1990 až 2014 o relatívne skromných 0,8x (čo je vlastne zníženie o 20 percent) . A teda zníženie emisií z výroby elektrickej energie si bude v budúcnosti vyžadovať väčší príspevok z týchto nízko-uhlíkových zdrojov.
Prognózy odhadujú, že v roku 2050 dosiahne dopyt po primárnej energii 430–900 exa-joulov (EJ) v porovnaní s 570 EJ v roku 2015. Scenáre s prísnym zmierňovaním zmeny klímy predpokladajú dopyt po primárnej energii v roku 2050 v rozmedzí 430–650 EJ.
Na porovnanie, prakticky všetky scenáre predpokladajú relatívne silný rast dopytu po elektrine zo 73 EJ v roku 2015 na 125–157 EJ v roku 2050 vrátane prísnych scenárov zmierňovania, ktoré vidia dopyt po elektrine v roku 2050 medzi 125 a 143 EJ. Dopad tohto zvyšujúceho sa dopytu na zmenu podnebia bude závisieť od budúcej zmesi technológií na výrobu elektriny, ktoré sa výrazne líšia z hľadiska uhlíkovej náročnosti (emisie CO2 na jednotku elektriny).
Jadrová energia ako zdroj energie má značný potenciál prispievať k znižovaniu emisií skleníkových plynov. Jadrová energia pomohla v posledných desaťročiach významne znížiť emisie CO2. Ak by neexistovala jadrová energia a za predpokladu, že technológie na fosílne palivá vyrobili zodpovedajúce množstvo elektriny podľa ich historických podielov na skladbe elektriny, boli by emisie CO2 podstatne vyššie.
Využívanie jadrovej energie v období rokov 1970–2015 celkovo „ušetrilo“ vypustenie približne 68 giga-ton CO2, čo je blízko k celkovým skutočným emisiám z energetického sektoru v rokoch 2010–2015.
Príspevok jadrovej energie k zmierňovaniu skleníkových plynov v nasledujúcich desaťročiach bude závisieť od mnohých faktorov:
vývoj samotného jadrového priemyslu vrátane technologických inovácií, hospodárskej konkurencieschopnosti a bezpečnosti;
vývoj v energetickom sektore vo všeobecnosti, ako sú nové technológie, ich ekonomická výkonnosť a dostupnosť zdrojov v rôznych krajinách;
a širšia hospodárska a politická agenda ovplyvňujúca národné rozhodnutia o využívaní jadrovej energie.
Obzvlášť dôležité budú politické rozhodnutia (napríklad na úrovni Európskej Únie v prístupe k financovaniu projektov) ako aj úloha národných vlád jednotlivých štátov.
Zvyšovanie hladiny mora, pobrežné záplavy, búrky...
Ako sme už spomenuli, jeden z jasných dôsledkov klimatickej zmeny je zvyšovanie hladiny mora!
Je to všeobecné akceptované, ale verejnosť sa však často (ak vôbec) zaujíma iba o rýchlosť a rozsah nárastu priemernej hladiny mora. Existuje však aj fenomén epizodického nárastu búrok ako aj vytváranie obrovských vĺn (dočasné zvýšenie hladiny vody v dôsledku tzv. lámavých vĺn), ako aj problém frekvencie ich výskytu vo vzťahu k astronomickému prílivu.
V pobrežných zónach s nízkou nadmorskou výškou žije približne 600 miliónov ľudí, - v pobrežných oblastiach nižšie ako 10 m nad priemernou úrovňou mora, ktoré však tvoria približne 1 miliardu USD globálneho bohatstva, z čoho vyplýva, že nielen environmentálne, ale aj sociálno-ekonomické dopady spojené s epizodickými zátopami pobreží môžu byť obrovské.
Najnovšie výskumy a prepočty (pomocou globálnych modelov zvyšovania hladín mora, prílivu a odlivu ako aj búrok a veľkosti vĺn) z pravdepodobných klimatických zmien ukazujú že v budúcnosti práve väčšinou v severozápadnej Európe a Ázii vzniknú obrovské problémy.
Na vedeckom portáli https://www.nature.com/srep/ bola práve uverejnená štúdia: Prognózy extrémnych hladín mora v globálnom meradle a následných epizodických pobrežných záplav v priebehu 21. storočia (“Projections of global‑scale extreme sea levels and resulting episodic coastal flooding over the 21st Century”) od autorov: Ebru Kirezci , Ian R.Young*, Roshanka Ranasinghe, Sanne Muis, Robert J. Nicholls, Daniel Lincke & Jochen Hinkel.
Autori v nej použili globálne modelové výstupy prílivu, prílivu a vĺn na vývoj historických časových radov celkovej hladiny mora okolo pobrežia celého sveta. Výsledky týchto modelov boli overené na základe rozsiahlych údajov globálneho prílivu a odlivu, čo ukázalo dobrú zhodu. Na odhad extrémnych hladín mora, ktoré sa vyskytujú počas búrok, bola na údaje modelu a prílivu a odlivu použitá analýza extrémnych hodnôt. Za účelom odhadu extrémnych hladín mora v dvadsiatom prvom storočí bol k súčasným extrémnym hladinám mora pridaný plánovaný relatívny nárast morskej hladiny pre model IPCC RCP4,5 a 8,5. Tieto predpokladané extrémne hladiny mora boli potom použité na kvantifikáciu globálnych epizodických pobrežných záplav pre roky 2050 a 2100.
Čo hovoria výsledky?
Výsledky ukazujú, že pre predpokladaný model RCP8.5:
do roku 2100 (s návratnosťou udalosti 1x za 100 rokov) bude 0,5–0,7% celosvetovej rozlohy ohrozené epizodickými pobrežnými záplavami (nárast o 48% v porovnaní so súčasnosťou),
V určitých prípadoch môže hladina narásť až viac ako 5 metrov, čo je pre lepšie pochopenie čitateľov úroveň, keď plne zatopené nielen celé prízemie, ale už aj prvé poschodie!
ovplyvní to 2,5–4,1% celosvetovej populácie (nárast o 52%)
a ohrozí to celosvetové aktíva v hodnote až 12–20% globálneho hrubého domáceho dôchodku - HDP (nárast o 46%).
Tieto hodnoty platia ak nebudú vybudované žiadne pobrežné ochrany a ani adaptačné opatrenia. V súčasnosti sú síce na mnohých miestach nejaké pobrežné obrany bežne rozmiestnené a do roku 2100 sa očakáva, že by mali byť rozšírené a vybudované ďalšie, silnejšie.
Takže tieto hore uvedené odhady je preto potrebné vnímať hlavne ako ilustráciu rozsahu adaptácie potrebnej na elimináciu vzniku tohto rizika. Resp. by sa dalo povedať, že je to analýza odhadu „prvého pohľadu“ na globálne dopady zvyšovania hladiny mora.
Analýza ukazuje, že do roku 2100 budú zaplavujúce prílivy a búrky tvoriť 63% príčin celosvetových záplav, pričom relatívny nárast hladiny mora bude predstavovať 32% a nárast vĺn bude predstavovať iba približne 5%.
Ale okrem toho aj predpokladané zvýšenie hladiny mora významne zvýši frekvenciu pobrežných záplav do roku 2100, pričom výsledky ukazujú, že pre väčšinu sveta by sa takáto povodeň predovšetkým v dôsledku zvyšovania hladiny mora mohla vyskytnúť (so súčasnou frekvenčnou udalosťou 1x za 100 rokov) desať krát častejšie – teda raz za 10 rokov!
A nakoľko epizodické udalosti prudkého nárastu búrok a vytvárania vĺn budú medzi nimi prispievať približne 68% predpokladaných pobrežných záplav, akékoľvek ďalšie zmeny frekvencie a/alebo závažnosti búrkových udalostí spôsobené ďalšími zmenami podnebia môžu mať významný dopad na budúce epizodické pobrežné záplavy.
Má ľudstvo vôbec šancu prežiť?
Nedávna štúdia publikovaná v časopise „Astrobiology“ naznačuje, že existujú štyri rôzne scenáre vývoja civilizácie. Ale iba jeden z týchto scenárov vedie k jeho dlhodobej existencii, čo robí túto otázku veľmi akútnou: „dokážeme sa my ľudia, pri tých zmenách, ktoré v životnom prostredí robíme vyrovnať so zmenami?“
Štúdiu uskutočnil Adam Frank, profesor fyziky a astronómie na univerzite v Rochesteri. Tvrdí, že podľa fyzikálnych zákonov bude každá energeticky náročná civilizácia, ako je tá naša, nevyhnutne dostávať spätnú väzbu od planéty, ktorú obýva. Čím ďalej sa vyvíjame, tým viac energie používame, čím zahrievame planétu čo spôsobuje zmenu podnebia. V skutočnosti dnes ešte presne nevieme, ako by zmena podnebia mohla ovplyvniť náš život. Všetky štyri možnosti sú uvedené v grafoch. Čierna čiara označuje rast populácie civilizácie a červená čiara označuje teplotu planéty.
Prvý scenár predpokladá, že civilizačný rozvoj zmení planétu natoľko, že na nej nebude môcť existovať 90 percent populácie.
Druhý scenár predpokladá, že civilizácia nachádza rovnováhu medzi populačným rastom a rastom škodlivých účinkov na planétu. Po nájdení rovnováhy a požadovanej úrovne populácie, pri ktorej sa planéta prestane meniť, môže existovať civilizácia.
Tretí scenár predstavuje príliš vysoký populačný rast, pri ktorom ho planéta nie je schopná podporiť potrebnými prostriedkami.
A vo štvrtom scenári si civilizácia uvedomuje, že spôsobila zmeny na planéte, proti ktorým je potrebné bojovať, ale toto uvedomenie prichádza už žiaľ neskoro.
Profesor Frank a jeho tím veria, že zmena podnebia môže byť odpoveďou na slávnu otázku nazývanú Fermiho paradox. Štatisticky sa vo vesmíre takmer určite vyvinuli aj ďalšie inteligentné civilizácie, ale z nejakého dôvodu sme o tom stále nevideli dôkazy. Možnou odpoveďou je, že zmena podnebia bráni akejkoľvek civilizácii vydržať dostatočne dlho na to, aby začala cestovať k vzdialeným hviezdam. Inými slovami, možno existuje bariéra, ktorá bráni akejkoľvek civilizácii nájsť tú inú skôr, ako sama zanikne. Ak je to skutočne tak, ukazuje sa, že žiadna z civilizácií nedokázala nájsť takú rovnováhu, ktorá by im umožnila zachovať seba a svoju planétu. Zároveň si teoreticky práve teraz možno niekde vo vesmíre kladú túto istú otázku niektoré iné civilizácie.
Teda aj my tu na Zemi by sme sa tiež mali (a zatiaľ aj mohli) pokúsiť nájsť takúto rovnováhu, ale úspešní budeme len za podmienky, že to nepríde neskoro!
Kjótsky protokol
V Kjótskom protokole, na ktorom sa zmluvné strany Rámcového dohovoru OSN o zmene podnebia (UNFCCC) dohodli v decembri 1997, sa krajiny uvedené v prílohe I zaviazali znížiť svoje emisie skleníkových plynov (GHG).
V protokole sa tiež uvádza, že krajiny (uvedené v prílohe I.) sa budú usilovať o podporu, výskum, vývoj a zvýšené využívanie nových a obnoviteľných foriem energie, technológií sekvestrácie oxidu uhličitého a pokrokových a inovatívnych environmentálne vhodných technológií.
Jednou z dôležitých možností, ktorá by sa mohla zaoberať posledným slovným spojením, a ktorá sa tam síce konkrétne nezmieňuje, je jadrová energia, ktorá je v podstate bez-uhlíková.
Jadrová energia môže významne prispieť k zníženiu emisií skleníkových plynov a zároveň dodávať energiu v čoraz väčšom množstve potrebnom pre globálny hospodársky rozvoj.
Jadrové elektrárne počas svojej činnosti neprodukujú prakticky žiadne emisie skleníkových plynov ani znečisťujúce látky v ovzduší a počas celého svojho životného cyklu iba veľmi nízke emisie.
Výhody jadrovej energie z hľadiska zmeny podnebia sú dôležitým dôvodom, prečo mnohé krajiny zamýšľajú zaviesť jadrovú energiu alebo rozšíriť existujúce programy v nasledujúcich desaťročiach.
Všetky krajiny majú právo používať jadrovú technológiu na mierové účely, ako aj niesť zodpovednosť za ich bezpečné a spoľahlivé používanie.
Parížska dohoda...
Kľúčové prvky a ich význam pre jadrovú energiu. Parížska dohoda bola všeobecne oslavovaná ako historický prielom v globálnej politike v oblasti podnebia, pretože je prvou univerzálnou a právne záväznou globálnou dohodou o zmiernení zmeny podnebia. (Kjótsky protokol je tiež globálnou a právne záväznou dohodou o klíme, ale jej ustanovenia o zmiernení sa uplatňujú iba na krajiny uvedené v prílohe I. k UNFCCC.) Cieľ Parížskej dohody je uvedený v článku 2 ako „Udržiavanie zvyšovania globálnej priemernej teploty na oveľa menej ako 2 ° C nad pred-industriálnou úrovňou a pokračuje v úsilí o obmedzenie zvýšenia teploty na 1,5 ° C nad pred-industriálnou úrovňou, pričom si uvedomuje, že by to významne znížilo riziká a dopady zmeny podnebia “.
Oveľa menšia pozornosť verejnosti a médií sa venovala ďalším zložkám, vďaka ktorým je Parížska dohoda jedinečná, a to aj v tom zmysle, že je skutočne komplexná a zahŕňa celý rad otázok, v ktorých sa bude vyžadovať postupná činnosť na vykonávanie environmentálne efektívnych, ekonomicky efektívnych a sociálne spravodlivých stratégií ochrany podnebia. Okrem zmierňovania tieto zložky dohody zahŕňajú adaptáciu, stratu a poškodenie, financie, vývoj a prenos technológií, budovanie kapacít a transparentnosť opatrení a podpory. Na rozdiel od uzavretého časového rámca Kjótskeho protokolu a jeho predĺženia je Parížska dohoda dlhodobou, otvorenou dohodou
Odporúčania OECD NEA
Potreba znižovania emisií skleníkových plynov je v súčasnosti ústrednou súčasťou tvorby globálnej energetickej a environmentálnej politiky, pričom ambiciózne ciele v oblasti znižovania emisií prijíma alebo zvažuje väčšina krajín OECD. Čoraz viac sa uznáva, že jadrová energia musí hrať dôležitú úlohu v budúcnosti s nižšími emisiami energie.
V tejto súvislosti Agentúra pre jadrovú energiu (NEA) OECD viac krát skúmala úlohu, ktorú by mohla hrať jadrová energia pri znižovaní rizika globálnych klimatických zmien. Hlavným cieľom bolo poskytnúť kvantitatívny základ pre hodnotenie dôsledkov pre jadrový sektor a pre zníženie emisií skleníkových plynov z alternatívnych spôsobov vývoja jadra. Analýzy a odporúčania NEA sa zaoberajú ekonomickými, finančnými, priemyselnými a potenciálnymi environmentálnymi účinkami viacerých alternatívnych spôsobov vývoja jadrovej energie. NEA vytvorila skupinu (v októbri 2009) s cieľom posúdiť potenciálnu úlohu jadrovej energie pri znižovaní emisií CO2, najmä v časovom horizonte 2030 až 2050, a výzvy, ktoré je potrebné prekonať, ak sa to má dosiahnuť. Nadväzujú na predošlé práce NEA, Medzinárodnej energetickej agentúry a ďalších organizácií, ktoré predpokladajú úlohu jadrovej energie v budúcnosti nízko uhlíkovej energie. Štúdia (Nuclear Power and Climate Change) sa zaoberala aj otázkou, koľko CO2 sa vyprodukuje v celkovom jadrovom cykle, a mierou, do akej miery by to mohlo stúpnuť vzhľadom na predpokladané zvýšenie kapacity na výrobu elektriny z jadra. Cieľom tejto štúdie bolo významne prispieť k prebiehajúcej politickej diskusii na vysokej úrovni o úlohe jadrovej energie pri znižovaní emisií. Hlavným výstupom bola správa, ktorá bola publikovaná v r. 2010.
Stále však existujú pochybnosti o tom, či je možné kapacitu na výrobu jadrovej energie rozšíriť dostatočne rýchlo, aby sa dosiahol rozdiel, a či by obmedzenia dodávok uránu alebo iných vstupov mohli obmedziť príspevok jadra k dodávkam energie. Niektorí však tiež navyše tvrdia, že aj nepriame emisie CO2 z využívania energie v jadrovom palivovom cykle by mohli byť významné, ak by sa výrazne zvýšila jadrová kapacita.
V každom prípade má správa OECD NEA spred 10tich rokov nasledujúce závery a odporúčania:
Uvedomujúc si, že doteraz sa to osvedčilo a aké bolo ťažké plniť ciele zníženia emisií skleníkových plynov navrhnuté na medzinárodnej alebo vnútroštátnej úrovni, je veľmi dôležité ponechať otvorené všetky možnosti, ktoré by mohli pomôcť pri dosahovaní týchto cieľov.
Jadrová energia je jednou z možností na zmiernenie rizika globálnych klimatických zmien a jej potenciálny príspevok k zníženiu emisií skleníkových plynov by mohol byť značný.
Budúca úloha jadrovej energie však bude závisieť od udržania vysokej úrovne bezpečnosti dosiahnutej prevádzkovanými jadrovými blokmi v krajinách OECD a implementovania úložísk vysoko-rádioaktívneho odpadu s cieľom zabezpečiť udržateľnosť jadrovej energie.
Ponechanie otvorených možností pre jadrovú energiu, aby sa využil jej potenciál, si bude vyžadovať množstvo opatrení zo strany priemyselných odvetví v jadrovom sektore ako aj vlád štátov.
Z dlhodobejšieho hľadiska by bolo vhodné vyvinúť ďalšie neelektrické aplikácie jadrovej energie, ako je výroba tepla, pitnej vody a vodíka, a tieto aplikácie by mohli výrazne zvýšiť príspevok jadrovej energie k zníženiu emisií skleníkových plynov.
Vlády by mohli a mali zohrať dôležitú úlohu podporou tohto výskumu a vývoja a medzinárodné organizácie by mohli v tomto procese pomáhať propagáciou a uľahčovaním výmeny informácií.
Odporúčania MAAE / IAEA
Aj Medzinárodná Agentúra pre Atómovú Energiu (MAAE-IAEA) v plnení svojej úlohy poskytuje pomoc a informácie krajinám, ktoré chcú zaviesť jadrovú energiu. Poskytuje aj informácie pre širšie publikum zaoberajúce sa tvorbou energetickej, environmentálnej a hospodárskej politiky. O zmene podnebia a väzbe na jadrovú energiu vydáva MAAE správy tiež už od roku 2008. Jedna z nich (publikovaná v roku 2016) zahŕňa mnoho najnovších vedeckých informácií, nedávne analýzy a technické správy, ktoré boli následne k dispozícii začiatkom roka 2018.
Záver a zhrnutie.
Teraz je čas na činy, ak má byť jadrová energia súčasťou budúcich elektrických systémov.
Ak majú krajiny na celom svete splniť svoje ambiciózne ciele, a to dramaticky znížiť a prípadne eliminovať čistú produkciu oxidu uhličitého – je globálne potrebný dlhodobý príspevok jadrovej energie!
Je však čoraz jasnejšie, že svet nie je v súčasnosti ešte na dobrej ceste. Podľa scenára trvalo udržateľného rozvoja (SDS) Medzinárodnej energetickej agentúry (IEA) bude okrem ambicióznych programov predĺženia životnosti existujúcich jadrových elektrární potrebná aj výstavba nových jadrových energetických blokov.
V roku 2019 nebola zatiaľ úroveň sumárneho výkonu jadrových zdrojov dostatočná pre dosiahnutie podstatného vplyvu na zníženie emisií skleníkových plynov; a aby sa dosiahol cieľ trvalo udržateľného rozvoja by sa miera ročného prírastku jadrovej kapacity musela v skutočnosti medzi rokmi 2020 a 2050 minimálne zdvojnásobiť.
Existuje veľa dôvodov pre túto situáciu, ale tie najhlavnejšie súvisia s vysokými nákladmi na nové jadrové projekty, najmä v krajinách, ktoré v posledných desaťročiach nestavali jadrové elektrárne. Pre tie krajiny, ktoré zahájili nové projekty, boli tieto skúsenosti ťažké. Tieto prvé projekty tretej generácie, najmä vo väčšine členských krajín Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), boli ovplyvnené oneskorením výstavby a zvyšovaním nákladov po Černobyľskej havárii.
V dôsledku toho sa značne narušila dôvera zúčastnených strán ako aj verejnosti v schopnosť jadrového priemyslu budovať nové projekty efektívne!
Vnímanie toho, že nové jadrové elektrárne nesú vysoké projektové riziko, navyše odrádza investorov a ďalej znižovalo schopnosť krajín priťahovať financovanie budúcich projektov. Takéto problémy sa však nevyskytujú v krajinách, ktoré neustále budujú jadrové bloky. V týchto krajinách sa so svojimi skúsenými projektovými organizáciami a osvedčenými dodávateľmi realizujú jadrové projekty väčšinou efektívne nákladovo a aj časovo (napr. Olkiluoto 3 malo veľký sklz a aj rast nákladov).
To naznačuje, že výzvy, ktorým čelí veľa pilotných jadrových projektov, nie sú vlastné samotnej jadrovej technológii, ale skôr závisia od podmienok, v ktorých sa projekty realizujú, a od interakcií medzi rôznymi zúčastnenými účastníkmi projektu.
Využívanie jadrovej energie v mnohých krajinách OECD je teraz v kritickom bode.
Čo z toho všetkého vyplýva?
Buď sa ľudstvo spamätá a (prostredníctvom politikov, ako svojich demokraticky zvolených zástupcov) vytvorí dostatočné podmienky na reálne možnosti zvrátenia klimatických zmien (spôsobených ním samým – ľudstvom, teda nami...), a umožní aj jadrovej energie byť toho súčasťou
Alebo bude v budúcnosti za to niesť adekvátne dôsledky. Zátopy pobreží, nižšiu životnú úroveň, zbytočné straty na ľudských životoch, chaos a na konci spoločenskú nestabilitu (ktorá sa zase politikom vráti ako bumerang).
Použitie jadrovej energie však tiež nie je zadarmo a ani automatické.
Aj preto opäť MAAE-IAAE spoločne s NEA OECD vo svojom teraz nedávno publikovanom materiálio znížení nákladov pre jadrové projekty ako praktický sprievodca pre zainteresované strany zvýraznili nasledovné odporúčania:
Kľúčové politické odporúčania
1. Využiť skúsenosti z nedávnych stavebných projektov Gen-III. Po dokončení výstavby niekoľkých jadrových reaktorov ktoré sú prototypmi Gen-III by mohli jadrový priemysel a jeho dodávateľský reťazec z veľkej časti obnoviť svoje kapacity v niekoľkých krajinách OECD. Vlády by na základe týchto návrhov reaktorov mali jedinečnú príležitosť na realizáciu zníženia nákladov prostredníctvom včasných rozhodnutí o novej výstavbe. Oneskorenie týchto rozhodnutí zabráni udržaniu schopnosti znižovania emisií a zvýši preto neskoršie krátkodobé náklady na výstavbu jadrových projektov. (Žiaľ, ako je všeobecne známe, vlády sa však málokedy pozerajú za svoj volebný horizont cca 4. rokov, teda obdobia kedy môžu skončiť....).
2. Stanoviť prioritu vyspelosti návrhu a regulačnej stability. Navrhovanie politík na podporu jadrovej výstavby je zásadné pre zabezpečenie toho, aby sa projekty novej výstavby začali v správnych podmienkach. Mechanizmy podpory politiky by mali obsahovať požiadavky na zrelosť návrhu projektu, konkrétnejšie na stavebnú pripravenosť, a mali by zabezpečiť, aby regulačný rámec pre jadrovú bezpečnosť zostal počas celej výstavby stabilný a predvídateľný.
3. Zvážiť záväzný štandardizovaný jadrový program. Pre krajiny, ktoré uvažujú o viacerých projektoch novej výstavby, je najsľubnejšou cestou na uskutočnenie zníženia nákladov záväzok k štandardizovanému jadrovému programu, ktorý využije sériový efekt, výstavbu viacerých blokov a kontinuálny dizajn a optimalizáciu procesov.
4. Umožniť a udržať rozvoj dodávateľského reťazca a priemyselnú výkonnosť. Aj pre nové jadrové elektrárne je potrebné starostlivo formulovať priemyselné a energetické stratégie. Napríklad investícia do schopností dodávateľského reťazca si vyžaduje zabezpečenie dlhodobého záväzku energetickej politiky k novej jadrovej výstavbe s cieľom prijať najnovší technický a organizačný pokrok za najlepších podmienok. Ambície novej výstavby je potrebné upraviť tak, aby integrovali obmedzenia dodávateľského reťazca a zabezpečili nepretržitú činnosť, ktorá nielen umožní ale aj udrží rozvoj.
5. Podporovať inovácie, rozvoj talentov a spoluprácu na všetkých úrovniach. Vlády môžu podporovať príležitosti na znižovanie nákladov vyplývajúce z inovatívnych jadrových technológií (tj. napr. Malé energetické reaktory - SMR a reaktory štvrtej generácie - Gen-IV) zabezpečením včasného vývoja demonštračných projektov a licenčného rámca potrebného na podporu nasadenia na trhu. Podpora rozvoja talentov je tiež nevyhnutná vzhľadom na vysokú úroveň technologických znalostí potrebných v jadrovej energii. Tu zostáva kľúčovým prostriedkom na dosiahnutie týchto cieľov národná a medzinárodná spolupráca.
6. Podporovať silné a predvídateľné trhové a finančné rámce. Nové projekty v oblasti jadrovej energetiky si vyžadujú dlhodobé vládne plánovanie, ktoré zahŕňa konkrétne záväzky aj reguláciu trhu. Okrem toho je v západných krajinách OECD v súčasnosti nevyhnutná finančná podpora - aspoň ako prechodné opatrenie - na zabezpečenie nákladovo konkurencieschopnej novej jadrovej výstavby.
7. Podporovať spoločné úsilie zainteresovaných strán. Vlády by mali vytvoriť prostredie podporujúce spoločenské zmluvy s priemyslom a spoločnosťou s cieľom znížiť náklady na jadrovú výstavbu. Posledné národné iniciatívy, ako napríklad Dohoda o jadrovom sektore vo Veľkej Británii, poskytujú jasný dôkaz o tom, ako je možné tieto rámce rozvíjať a implementovať.
8. Prispôsobiť zapojenie vlády potrebám programu. Úloha vlád sa bude líšiť v závislosti od povahy programu. Zatiaľ čo sa dá očakávať, že vládna finančná podpora v krajinách, ktoré sa zaoberajú štandardným programom viacerých blokov bude postupne klesať (keď je priemysel už vyspelý) a úroveň vnímaného rizika klesne, krajiny, ktoré obnovujú jadrový program alebo zvažujú iba projekt jednej elektrárne, budú pravdepodobne vyžadovať ďalšiu vládnu podporu.
A aj flexibilná jadrová kampaň za integráciu jadrovej a obnoviteľnej energie (FNC), ktorá bola publikovaná 17. septembra 2020, uvádza, že krajiny a zainteresované strany môžu podniknúť okamžité kroky na zvýšenie významu jadrovej energie pri prechode na čistú energiu.
FNC je kampaň na ministerskej úrovni zameraná na konferenciu o čistej energii (CEM) iniciatívy Nuclear Innovation: Clean Energy Future (NICE Future), ktorú koordinuje Národné laboratórium pre obnoviteľné zdroje energie.
Záver:
Ešte stále máme šancu, pretože budúcnosť sa na rozdiel od minulosti dá formovať.
Je to stále ešte aj v našich ľudských rukách.
Potrebuje to však dve veci:
1 – Odvahu, a
2 - Rozvahu.....
