V rámci eskalácie rusko-ukrajinského konfliktu, keď v roku 2014 anektovali Krym, opäť Rusko 24. februára 2022 napadlo Ukrajinu. Invázia spôsobila najväčšiu utečeneckú krízu v Európe od druhej svetovej vojny, keď z krajiny utieklo viac ako 9,1 milióna Ukrajincov a tretina obyvateľstva bola vysídlená. Invázia následne spôsobila aj celosvetový nedostatok potravín.
Ruský prezident Putin však oznámil túto vojnu ruskému obyvateľstvu iba ako „špeciálnu vojenskú operáciu“ na „demilitarizáciu a denacifikáciu“ Ukrajiny. Rakety a letecké útoky boli vedené na viaceré oblasti Ukrajiny vrátane hlavného mesta Kyjev a potom nasledovala veľká pozemná invázia z viacerých smerov.
Ruské útoky spočiatku smerovali na severný front od Bieloruska smerom ku Kyjevu, ďalej na severovýchodný front smerom na Charkov, na južný front od Krymu a taktiež juhovýchodný front od Luganska a Donecka.
Medzi prvými cieľmi, ktoré Rusi na Ukrajine atakovali bol aj „nejaký“ ukrajinský fyzikálny inštitút v Charkove.
Čo je to tento „nejaký“ fyzikálny inštitút ?
Inštitút bol založený 30. októbra 1928 vtedajšou vládou sovietskej Ukrajiny z iniciatívy geniálneho vedca Abrama Ioffeho na severnom okraji Charkova (v tom čase vlastne ešte iba „na lazoch“ v oblasti nazývanej „Piaty-chatky“, teda niečo ako „päť búdok“) ako Ukrajinský inštitút fyziky a technológie (Ukrajinci mali preň skratku – UCHTI, resp. UFTI, a Angličania majú preň skratku UPTI) za účelom výskumu fyziky, fyziky pevných látok a jadrovej energie.
Bol podriadený Ľudovému komisariátu ťažkého priemyslu.
Ukrajinský inštitút fyziky a technológie - UFTI má nielen slávnu, ale aj veľmi bolestivú históriu.
Tento prominentný sovietsky inštitút má nielen bohatú, ale aj pohnutú históriu. Inštitút, ktorý založil fyzik Abram Ioffe v roku 1928, v čase keď bol Charkov hlavným mestom Ukrajinskej sovietskej republiky, sa od začiatku vyznačoval „vysokou kvalitou personálu,“ čo potvrdzuje aj americký historik Paul Josephson z Colby College v Maine zameriavajúci sa na ruskú a sovietsku vedu. Medzi prvých absolventov inštitútu patrili napríklad teoretickí fyzici Lev Landau a Ilja a Jevgenij Lifšicovci a nízkoteplotný experimentátor Lev Šubnikov.
V priebehu 30. rokov 20. storočia ústav dosiahol významné úspechy.
Práve tu 10. októbra 1932 prvýkrát v ZSSR umelo rozštiepili jadro atómu. Štiepenie jadra atómu lítia vykonali Anton Walter, Georgy Latyšev, Alexander Leipunsky a Kirill Sinelnikov. Štiepenie atómu fyzici v inštitúte reprodukovali rýchlymi protónmi, (ktoré predtým toho roku demonštrovali John Cockcroft a Ernest T. S. Walton v Cavendish Laboratory). Neskôr na UPTI vyrábali tekutý vodík a tekuté hélium, a zostrojili tu aj prvý sovietsky radar.
Ukrajinský inštitút fyziky a technológie bol tiež priekopníkom sovietskej vysoko-vákuovej techniky, ktorá následne umožnila jej priemyselné využitie vo vákuovej metalurgii.
Podľa spomienok nemeckého vedca Friedricha Georga Houtermansa, ktorý tam tiež určitý čas pracoval, bola „budova Charkovského ústavu porovnateľná s hlavnou budovou nášho (nemeckého) Cisárskeho Imperiálneho ústavu, ale má viac krídel a projekt umožňujúci prípadné nové prístavby“.
„Hlavná budova bola navrhnutá tak, aby každé poschodie udržalo tlak šesť ton na meter štvorcový. Na tento účel boli do Sevastopolu (Krym) vyslaní špeciálni pracovníci. Rozobrali starý krížnik „Cisárovná Mária“, ktorý ležal na dne Sevastopoľského zálivu. Potom veľké časti krížnika rozrezali na menšie kúsky a previezli do Charkova. Tieto kusy boli potom inštalované vo vnútri stien a podláh budúcej budovy predtým, ako tam robotníci naliali betón. Aj teraz tieto výstužné konštrukcie na niektorých miestach vyčnievajú zo stien a suterénov.“
Ako ďalej spomína „Pohľad z kopca ponúka výhľad na krajinu a odľahlé dediny a ďalej na step. Na obzore sú vidieť veľké továrne, vrátane veľkej elektrárne (Elektrostroj), veľkej továrne na výrobu turbín (Turbinostroj) a ešte väčšej továrne na výrobu traktorov (Traktorostroj). Charkov, ktoré bolo predtým malé provinčné mestečko, zaznamenal v tých rokoch nárast populácie z 250 000 na 750 000 obyvateľov. Teraz (v roku 1932) je hlavným mestom Ukrajiny! Prebieha tu absolútne obrovská výstavba. Objavilo sa mnoho inštitútov; okrem UPTI je tu aj Ústav výskumu silikátov a nové Vysokonapäťové laboratórium, ktoré sa pripravuje na spustenie do prevádzky. Mesto má univerzitu, ale program fyziky tam (zatiaľ) prakticky neexistuje. Budovy tu vyrastajú ako huby po daždi. Všetky stavby sú realizované modernými metódami a dokončené v krátkom čase. Staré budovy v meste sú väčšinou upravované podľa susedných budov. Mesto rastie tak príliš rýchlo, aby dopravný systém stačil odbavil všetkých cestujúcich. Električky na hlavných uliciach, aj keď majú tri prepojené vozne, sú úplne prepchaté! Hlavné budovy mesta majú impozantný vzhľad. Niektoré, ako napríklad vládne budovy, ktoré sú postavené v klasickom štýle, zatiaľ čo iné, ako napríklad kluby pracovníkov a podobne, sú celkom moderné. Obzvlášť zaujímavá je nová priemyselná budova („Gosprom“), pred ktorou je veľké námestie (asi jeden štvorcový kilometer). Veľké okná tejto vysokej budovy (asi 16 poschodí) ponúkajú výhľad na kopcovitú krajinu a dymovnice na obzore. V budove sa nachádzajú administratívne kancelárie pre rôzne odvetvia.
Houtermans bol vo vzťahu k UPTI historicky celkovo kontroverzná postava.
"Fritz", ako Houtermansa familiárne volali bol holandsko-rakúsko-nemecký atómový a jadrový fyzik. Narodil sa v Zoppote blízko Gdansku vo vtedajšom Západnom Prusku, a jeho otec bol holandský bankár. Vyrastal však vo Viedni, kde získal vzdelanie a neskôr sa presťahoval do Göttingenu, kde ako mimoriadne nadaný mladý muž začal už v 18 rokoch študovať a pod vedením Jamesa Francka získal doktorandský titul. Svoju habilitáciu dokončil pod Gustavom Hertzom na Technickej univerzite v Berlíne v roku 1932. Obaja jeho vedúci, Hertz a Franck, zdieľali Nobelovu cenu za fyziku (za rok 1925). Počas pobytu v Göttingene sa Houtermans stretol s Enrikom Fermim, Georgom Gamowom, Wernerom Heisenbergom, Wolfgangom Paulim alebo Victorom Weisskopfom. Houtermans spolu s Gamowom urobili v roku 1928 priekopnícku prácu v oblasti kvantového tunelovania. V roku 1929 vykonal s Robertom Atkinsonom prvý výpočet stelárnej termonukleárnej reakcie, a ich prevratné výpočty boli impulzom pre Carla von Weizsäckera a Hansa Betheho, ktorí v roku 1939 odvodili správnu teóriu generácie hviezdnej termonukleárnej energie. Počas konferencie v ZSSR na ktorú Sovieti vtedy pozvali celý výkvet fyzikov sa oženil s Charlotte Riefenstahlovou, ktorá mala najskôr vzťah s Oppenheimerom, ale potom „preskočila“ k Houtermansovi. Na svadbe (počas konferencie o fyzike v čiernomorskom letovisku Batumi v auguste 1930) kde boli Riefenstahlová a Houtermans zosobášení im boli za svedkov Wolfgang Pauli a Rudolf Peierls. V rokoch 1932 - 1933 učil Houtermans učil na Technickej univerzite v Berlíne, kde bol asistentom u Hertza. Tu sa stretol aj s Patrickom Blackettom, Maxom von Laue, a Leó Szilárdom. Houtermans bol presvedčený komunista (od roku 1920 bol členom nemeckej komunistickej strany od roku 1920), ale potom, ako sa k moci dostal Adolf Hitler, Charlotte Houtermansová trvala na tom, aby z Nemecka odišli. Odišli do Veľkej Británie blízko Cambridge, kde Houtermans pracoval pre televízne laboratórium EMI. V roku 1935 Houtermans emigroval do Sovietskeho zväzu na návrh Alexandra Weissberga, ktorý emigroval tam už v roku 1931. Houtermans získal význačné miesto na Charkovskom fyzikálno-technickom inštitúte a pracoval tam dva roky spolu s ruským fyzikom Valentinom P. Fominom. Ale v čase „Veľkej čistky“ bol Houtermans v decembri 1937 zatknutý NKVD, mučený a (zo strachu o Charlotte a obáv z mučenia) priznal sa že je trockistický sprisahanec a nemecký špión. Charlotte zo ZSSR utiekla do Dánska, odtiaľ do Anglicka a nakoniec do USA. Po uzavretí Nemecko-Ruského paktu Ribbentrop-Molotov roku 1939 Rusi Houtermansa v máji 1940 odovzdali Gestapu a Nemci ho väznili v Berlíne. Vďaka snahe Maxa von Laue bol však Houtermans v auguste 1940 prepustený, a pracoval v privátnom laboratóriu Manfreda von Ardenne „Forschungslaboratorium für Elektronenphysik“, v Lichterfeld na predmestí Berlína. V roku 1944 získal miesto jadrového fyzika vo Physikalisch-Technische Reichsanstalt.
Po nemeckom útoku na ZSSR a okupovaní Charkova Nemcami prišiel v roku 1942 Houtermans už v mene nemeckého velenia a v nemeckej uniforme do Charkovského inštitútu, kde sa zaoberal inventarizáciou vedeckého vybavenia a vyhľadaním vhodných ruských špecialistov. Sovieti a Rusi mu túto zradu nikdy neodpustili.
V laboratóriu Manfreda von Ardenna dokázal Houtermans dokázať, že izotopy transuránových prvkov, ako je neptúnium a plutónium, môžu byť použité ako jadrové palivo namiesto uránu. Pri jednej z ciest do Švajčiarska poslal vtedy Houtermans varovný telegram o možnostiach získania jadrovej zbrane Eugenovi Wignerovi s textom: „Ponáhľajte sa! Sme na správnej ceste.“
Ide totiž o to, že Barón Manfred von Ardenne, ktorý sa držal ďaleko od vtedajších nemeckých akademických škôl, považoval cestu ktorou k atómovému projektu išli vtedajšie nacistické vládne kruhy za opraviteľnú. V apríli 1942 sa v útrobách jeho laboratória pripravovala správa „O novom magnetickom izotopovom separátore určenom na presun veľkých hmôt“. V jeho laboratóriu v Lichterfelde totiž zostrojili špeciálny magnetický separátor. A keď po vojne Spojené štáty odtajnili niektoré detaily svojho „atómového projektu“, a porovnali s tým čo našli po vojne u Nemcov, ukázalo sa, že tvrdohlavý samouk Ardenne išiel v podstate rovnakou cestou ako Američania.
Prvým riaditeľom UPTI bol v roku 1929 vymenovaný Ivan Obreimov, jeden zo zakladateľov ústavu, ktorý sa neskôr stal riadnym členom Akadémie vied ZSSR (1958).
V tridsiatich rokoch minulého storočia bol ústav nielen poverený veľmi vážnymi štátno-vedeckými úlohami, ale bol postihnutý aj vtedy divnými (až surovými) okolnosťami.
1. decembra 1934 bol za riaditeľa UPTI vymenovaný dovtedy neznámy Semen Abramovič Davidovič. V čase svojho vymenovania za riaditeľa UPTI nielenže nemal žiadne vedecké hodnosti, ale ktorý dovtedy nepublikoval ani jediný vedecký článok. Ale už do roka (29. novembra 1935) ho vyhodili, a na príkaz ľudového komisára ťažkého priemyslu Serdža Ordzžonikidzeho vymenovaný za „druhého riaditeľa“ UPTI Alexander Leipunsky.
Začiatkom roku 1935 poveril „Výbor práce a obrany“ Ľudového komisariátu ťažkého priemyslu ZSSR po prvý raz ústav skutočne priamo technickým vývojom vojenského charakteru: - výkonnými krátkovlnnými generátormi, - kyslíkovým prístrojom pre lety vo veľkých výškach, - leteckým motorom na kvapalný vodík a ďalšími úlohami.
Ako sme už spomenuli, v inštitúte nepracovali iba Rusi či Ukrajinci, resp. občania ZSSR. Pracovalo tam spočiatku aj mnoho cudzincov, ktorí vyznávali pro-socialistické názory, resp. boli dokonca členmi komunistických strán vo svojich pôvodných domovinách. Obavy z nástupu fašizmu a nacizmu ako aj veľmi štedré pracovné podmienky, ponúknuté sovietskymi predstaviteľmi ich však presvedčili, aby prišli pomáhať budovať do ZSSR komunizmus. Čo to však znamená v realite, zažili neskôr mnohí z nich a taktiež to mnohí z nich aj neskôr trpko oľutovali....
Akú vážnu rolu UPTI vtedy zohrával, bolo poukázané v roku 1935 keď bolo v inštitúte (ústave) usporiadané výjazdné zasadnutie Akadémie vied ZSSR, na ktorom akademik Sergej Vavilov vyjadril názor, že vedci ústavu UPTI tvoria viac ako štvrtinu vedeckých úloh fyziky v ZSSR.
Práve tu sa 10. októbra 1932 uskutočnili prvé pokusy so štiepením jadra atómu v Sovietskom zväze. Sovietski jadroví fyzici Anton Valter, Georgij Latyšev, Cyril Sinelnikov a Aleksandr Leipunskij k tomu použili jadro atómu lítia. Neskôr sa im podarilo získať aj kvapalný vodík a hélium. V inštitúte pre obranný priemysel skonštruovali aj radarovú stanicu a ústav sa neskôr stal priekopníkom sovietskeho vysoko-vákuového inžinierstva, ktoré v ZSSR umožnilo rozvinúť priemyselnú vákuovú metalurgiu.
Aj geniálny vedec (budúci nositeľ Nobelovej ceny) Lev Landau v rokoch 1932 až 1937 pracoval v ústave UPTI. Práve tu sa v týchto rokoch formovala jeho slávna vedecká škola teoretických fyzikov a tu začal práca na svojom znamenitom „Kurze teoretickej fyziky“.
Ale 28. apríla 1938 bol Landau v Moskve zatknutý a obvinili ho práve za jeho práce v UPTI. Budúci laureát Nobelovej ceny strávil vo väzení presne rok a na slobodu sa dostal až vďaka petícii vynikajúcich fyzikov – Nielsa Bohra a Petra Kapicu – 28. apríla 1939.
Nebol obvinený sám – už 14. júna 1938 bol v Charkove zatknutý jeho spolupracovník - druhý riaditeľ UPTI A. Leipunsky, no ten bol našťastie už 7. augusta toho istého roku aj prepustený na slobodu. Alexander Iľjič Leipunskij (1903-1972) sa narodil v Poľsku (hoci v roku 1903 bola jeho rodná dedina vlastne súčasťou Ruskej impérie) v židovskej rodine a vzdelanie získal v Leningrade pod vedením akademika Abrama Ioffeho.
O mesiac po Leipunskom bol 2. júla 1938 bol zatknutý prvý riaditeľ UPTI I. Obreimov.
Ten už nemal také šťastie - 19. novembra 1940 bol uznesením OSO pod NKVD ZSSR „za proti sovietske výroky“ odsúdený na 8 rokov na práve v pracovnom tábore. Až na žiadosť akademikov S. Vavilova, A. Ioffeho, V. L. Komarova a iných bol nakoniec 21. mája 1941 prepustený. Počas evakuácie (kvôli vojne) neskôr pracoval v Ústave fyzikálnej chémie Akadémie vied Ukrajinskej SSR a Štátnom optickom ústave, a od roku 1944 v Ústave organickej chémie AÚ ZSSR.
Celkovo bolo v rokoch 1937-38 počas tzv. Stalinových čistiek resp. „Veľkého teroru“ zatknutých 11 zamestnancov ústavu UPTI a piati z nich boli zastrelení (tzv. Prípad UFTI).
Prípad NKVD „UFTI“:
Celkovo trpelo represiami 16 zamestnancov UPTI. Prvý bol zatknutý M.A. Korec (28. novembra 1935), ale čoskoro bol prepustený a znovu zamestnaný v UFTI. 26. mája 1936 bola v Moskve zatknutá Maďarka Eva Štriker (v tom čase už bývalá manželka A. Weisberga, umeleckého riaditeľa porcelánového a sklárskeho priemyslu ZSSR), bola obvinená z prípravy atentátu na I.V. Stalina, najprv bola poslaná do Lubjanky, potom do Leningradských „Krestov“. Alexander Weisberg odcestoval do Leningradu, potom do Moskvy aby Evu vyslobodil. Prechádzka po úradoch v Moskve trvala niekoľko mesiacov a bola korunovaná úspechom – v septembri 1937 Evu nečakane prepustili, vydali nový pas a vyhostili ju z krajiny. Cez Poľsko sa dostala do Rakúska. Aj známa vedkyňa Laura Polanyi Štriker (1882-1957), ktorá bola Evinou matkou (pochádzali z prestížnej maďarskej židovskej vedeckej rodiny), ktorá bola kedysi na budapeštianskej univerzite bola prvou zástankyňou feministického hnutia v Maďarsku a sympatizantkou socialistických myšlienok (a bola politicky aktívna v začiatkoch Maďarskej republiky Rád), bola v Moskve, keď tam zatkli jej dcéru.
Vo februári 1937 sa po L. D. Landauovi presťahoval do Moskvy aj Korec. V roku 1937 (po Landauovom odchode do Moskvy) bolo zatknutých a zastrelených päť vedúcich zamestnancov UPTI: L. V. Šubnikov, L. V. Rozenkevič, V. S. Gorskij, V. P. Fomin a K. B. Vaiselberg. ; boli zatknutí a následne vydaní gestapu dvaja cudzí štátni príslušníci: F. Houtermans (člen Komunistickej strany Nemecka) a A. Weisberg (člen Komunistickej strany Rakúska a Nemecka).
Jediný zahraničný vedec pracujúci v UFTI, ktorý nebol zatknutý ani vyhostený Bol Frotz Lange. Lange patril medzi prvú skupinu nemeckých antifašistov, ktorí prišli do ZSSR, a jeho nové sovietske dokumenty osobne podpísal Stalin. Tieto dokumenty pravdepodobne zachránili F. Langeho pred represiami. Stranícky organizátor ústavu, vedúci výstavby „Experimentálnej stanice pre hlboké chladenie“ (OSGO) Pjotr Frolovič Komarov, ktorý v tejto funkcii vystriedal A. Weisberga a vedúci oddelenia zásobovania Konstantin Alexandrovič Nikolaevskij boli zastrelení.
A teraz bomba:
Nasledujúcemu textu nebude možno časť čitateľov chcieť uveriť (a budú to brať v zmysle pro-ruskej filozofie, že „Sovietsky trpaslík je ten najväčší na svete...“, ale je to pravda, ktorá sa dá doložiť historickými faktami a západní vedci o nej dnes už veľmi dobre vedia:
V roku 1940 zamestnanci UPTI Friedrich Lange, Vladimir Spinel a Viktor Maslov podali prihlášky pod názvami „O použití uránu ako výbušnej a jedovatej látky“, „Spôsob príprava uránovej zmesi obohatenej o urán s hmotnostným číslom 235“, „Multi-dimenzionálna odstredivka“ a taktiež „Termocirkulačná odstredivka“ ako vynález atómovej bomby, a aj ako metódy výroby uránu-235. Práve tu bola po prvý krát naznačená tá schéma výbuchu, ktorá sa neskôr stala všeobecne akceptovanou, teda navrhnutá s použitím konvenčných výbušnín na vytvorenie kritického množstva, po ktorom nasledovalo spustenie reťazovej reakcie. Taktiež sa neskôr v priemysle začala používať odstredivá metóda oddeľovania izotopov uránu.
UFTI počas vojny a pod Nemcami:
Kvôli vojne bolo nutné inštitút premiestniť inde. Evakuáciu viedol riaditeľ ústavu Shpetny. Rozkázal pripraviť, vyrobiť bedne, krabice, a zabaliť vybavenie. Všetko cenné a podstatné bolo zobrané. Mali sme gram rádia, ale ten vyviezli už pol mesiaca pred všeobecnou evakuáciou. Ústav odišiel 20. októbra. Pôvodne mali dostať na evakuáciu 21 vagónov. Potom sľúbili dať 6 aút, ale nakoniec dali iba 2 autá. Preto nebolo možné vykonať evakuáciu úplne, nakoniec evakuovali do Alma-Aty. Z laboratória na štiepenie atómového jadra boli však odvezené len malé inštalácie. Van-de-grafov urýchľovač tam ponechali, a z neho vzali len hnacie široké pogumované pásy. Samotný Van-de-graf s trubicou sa aj zachoval. Dokonca aj jeho ovládací panel, ktorý bol poškodený vlastnými zamestnancami, čo bolo potom ľahké opraviť.
Po bitke o Kyjev sa hlavné vojenské udalosti na južnom sektore sovietsko-nemeckého frontu odvíjali v smere na Charkov. Nemci vrhli svoju 6. armádu proti obrancom mesta na čele s poľným maršálom Waltherom von Reichenau. Proti týmto jednotkám stáli predchádzajúce bojmi oslabené jednotky 38. armády, ktorým velil generálmajor Cyganov. Tieto jednotky hraničili na severe s jednotkami 5. jazdeckého zboru a na juhu so 6. armádou generála Malinovského. Napriek tvrdohlavému odporu sovietskych jednotiek a prudkým bojom v centre a v určitých oblastiach nemecké vojská 24. – 25. októbra 1941 mesto dobyli.
Napriek všetkým zverstvám nacistov, v Charkove, rovnako ako v iných sovietskych mestách, medzi tých kto podporovali okupantov bola v Charkove Organizácia ukrajinských nacionalistov - OUN. Ich hlavný cieľ bolo vytvorenie samostatného ukrajinského štátu a na dosiahnutie tohto cieľa boli ochotní spolupracovať s okupačným režimom. Z tohto dôvodu bola v Charkove vytvorená ukrajinská pomocná polícia na podporu akcií Nemcov. V decembri 1941 dokonca zorganizovali aj niekoľko pochodov po meste s orchestrom a predvádzaním nacionalistických piesní. Členovia OUN však v Charkove nenašli širokú spoločenskú základňu. Navyše, neskôr bola väčšina členov OUN v Charkove potlačená samotným okupačným nemeckým režimom.
Židovská genocída v Charkove
Ako je známe, nacisti zaobchádzali obzvlášť kruto so Židmi. V Charkove to vyústilo do skutočnej katastrofy. Podľa povinnej evidencie obyvateľstva bolo do osobitných „žltých“ zoznamov zaradených 10271 osôb židovskej národnosti, medzi ktorými bolo viac ako 75 % žien, starých ľudí a detí. Už od prvých dní okupácie zažívali Židia šikanu a prenasledovanie. Istá časť charkovských Židov sa v očakávaní tragédie snažila vydávať za Rusov či Ukrajincov, no okupačné úrady všetky tieto pokusy nemilosrdne odhalili. 14. decembra 1941 bol vydaný rozkaz, podľa ktorého sa celé židovské obyvateľstvo mesta malo do dvoch dní presťahovať na okraj mesta, do barakov strojární. Neposlušnosť sa trestala smrťou. Niekoľko dní v silnom mraze kráčali ľudia v ústrety svojej smrti. Do barakov pôvodne určených pre 70-80 ľudí bolo nahnaných až 800 ľudí. V tomto vytvorenom gete boli Židia vyhladovaní a tí, ktorí boli spozorovaní pri najmenšom porušení režimu, boli okamžite zastrelení. 26. decembra Nemci oznámili možnosť odchodu pre tých, ktorí chceli odísť do Poltavy, Romného a Kremenčugu; nebolo im však dovolené si brať si so sebou nič – ani osobné veci. Na druhý deň prišli uzatvorené autá už až k barakom, ale ľudia, uvedomujúc si provokáciu, si do nich odmietli sadnúť, no vojaci ich z tábora násilím vyviedli. V priebehu niekoľkých dní boli Židia v týchto vozidlách a niektorí iní, ktorí boli odvlečení peši odvedení až do Drobitského Jaru („Jar“ je po ukrajinsky široký jarok, menšie údolie, žľab), kde boli všetci zastrelení.
Od konca roku 1941 v Charkove rozbehli Nemci kampaň na nábor odborníkov na prácu v Nemecku, na steny domov lepili plagáty a plagáty s textami výziev. Noviny „Nova Ukraina“ ktoré vydávali v okupovanom Charkove boli plné článkov o „šťastnom živote obyvateľov Charkova v Nemecku“. Zároveň sa kládol dôraz na to, že v prípade neposlušnosti je potrebné zapojiť ľudí do práce v prospech Nemecka násilím: „Nemecké ozbrojené sily, ktoré priniesli také veľké obete za oslobodenie Ukrajiny, nedovolia mladým silným ľuďom flákať sa po uliciach a robiť maličkosti. Tí, ktorí nepracujú, musia byť nútení pracovať. Je jasné, že potom sa ho už nebudú pýtať, akú prácu má rád.“ - Z novín „Nova Ukraine“ z 26. novembra 1942.
Takto na to spomína Ivan Pavlovič Koroljov, ktorý vtedy pracoval v inštitúte ako hlavný mechanik a vedúci dielní kryogénneho laboratória:
„Na našom území sa objavili Nemci. Samozrejme, všetci sme sa triasli, čakali na nejaké excesy, noc predtým sme strávili v suteréne hlavnej budovy hneď prvú noc, čo sem vošli. Všetky ženy a deti tam strávili noc. Doma spali iba muži. Nemci našli tento suterén, odviezli ľudí domov a neurobili nič zlé. Potom, v prvých novembrových dňoch sa u nás objavil jeden z našich bývalých vedcov, ktorý kedysi pricestoval z Nemecka, Houtermans. Pracoval u nás dva roky. V tom čase sme mali množstvo nemeckých vedeckých pracovníkov. Pred vojnou začali upratovať. Mnohí z nich boli zatknutí, vrátane Houtermansa so ženou. Odvtedy sme nevedeli, kde je. V novembri sa objavil na pôde ústavu. Ukázalo sa, že priletel z Berlína. V krátkosti vyrozprával svoj príbeh, že ho tu zatkli, potom odviezli do Moskvy, prepustili v Moskve a umožnili mu odísť do Nemecka. Pôsobí v Nemecku na Fyzikálno-technickom inštitúte. Povedal, že „doba je ťažká, nebudete mať žiadnu vedu“, univerzity tiež nebudú fungovať. Jediná inštitúcia, ktorá bude fungovať, je UFTI, ktorej sa v Nemecku venuje veľká pozornosť, takže predovšetkým hľadajú takých, ktorí tu budú pracovať. Bolo navrhnuté zhromaždiť zamestnancov a začať robiť nejaký druh práce. Zhromaždili sme sa, kto bol. Mnohí prišli sami, lebo nebolo čo jesť. Potom prišiel Polland, ktorý mal hodnosť Hauptmanna, z letectva. Vyhlásil sa za šéfa všetkých vzdelávacích a výskumných ústavov v Charkove. Objavil sa u nás, pozrel a usadil sa v Technologickom inštitúte, takže sme ho trochu videli. Síce nám v ničom nepomohol, ale ani nič od nás nevyžadoval.....“
V marci sa objavil druhý veliteľ, hlavný inžinier Ebert, vyštudovaný fyzikálny chemik. Hovoríl výborne po rusky, a mal iba 27 rokov. Jeho úlohou bolo organizovať vedeckú prácu ústavu. Začal organizovať prácu laboratórií. Najprv zorganizoval laboratórium elektromagnetických kmitov, v ktorom pracoval Lilyakov. Nemci sa o túto záležitosť veľmi zaujímali. Potom zorganizovali Brailovského laboratórium, podľa môjho názoru, rádioaktivity. Potom fyzikálno-chemické laboratórium a röntgenové laboratórium pod vedením profesora Kultaševa, ktorého odviezli z Voroneža. Nemci k nám odtiaľ priviezli profesora Kultašova a Arkhangelského. Druhé laboratórium na analýzu bolo organizované pod vedením charkovského chemika Petrenka. Prvé chemické laboratórium začalo niečo robiť a Nemci sa veľmi zaujímali o atómové mriežky. Medzitým vzniklo röntgenové laboratórium, vznikalo dlho a nerobilo nič. Analytické laboratórium nefungovalo, len sa pripravovalo na prácu a nakoniec vzniklo ďalšie laboratórium na štúdium vákuových čerpadiel systému nášho profesora Sinelnikova. Toto laboratórium bolo vytvorené na čele s Milyutinom a jeho úlohou bolo v prvom rade prevziať vlastnosti čerpadiel. Nakrútil charakteristiku 6 mesiacov, ktoré sa dajú nakrútiť za šesť dní. Potom bol pokus o vytvorenie výroby kondenzátorov, čo sme robili pred vojnou. Na čelo sa postavili Inenko a Fursov. Vyrobili len jeden prototyp a to bolo všetko. Laboratóriá boli obnovené na náklady miestneho vybavenia. Z Nemecka sa samozrejme nič nedoviezli, ale doplnili nám laboratóriá na úkor iných ústavov, nie z Charkova atď. Odniekiaľ z tlačiarne zobrali nožnice na strihanie papiera. Bolo potrebné vytvoriť röntgenové laboratórium. Zobrali časť zariadení z Ústavu aplikovanej chémie, priviezli niekoľko obrábacích strojov, množstvo chemikálií. To všetko vykradli, samozrejme, v Charkove v iných inštitúciách. Tu bolo ústredné miesto, kde sa Nemci snažili sústrediť všetko najcennejšie pre vedeckú prácu. Spomedzi vedcov priviedli Petrenka, chemika z univerzity, a pokiaľ som počul nasilu,. Rokovali s ním, nesúhlasil, potom bol zapojený do poriadku mobilizácie. Bol prijatý rádiograf Konstantin, tiež z univerzity. Bola vytvorená všeobecná matematická skupina, ktorá sa zaoberala nejakými výpočtami podľa pokynov Eberta na čele s profesorom Suškevičom. Bol tam Sardanovskiy, Mirokyan, dosť silná skupina. Sedeli v špeciálnej miestnosti a robili výpočty podľa Ebertových pokynov. Paralelne existovali mechanické dielne, ktorých úlohou bolo slúžiť laboratóriám a iným dielam. Bola tu malá dielňa na fúkanie skla, ktorú obsluhoval Borodačev. Tretia z pomocných dielní je stolárska, dobrá dielňa. Bola tu vedľajšia farma, ktorá vznikla už z iniciatívy technických pracovníkov, objavilo sa auto, vlastná stanica, ktorá za Eberta zanikla. Zabezpečoval neustále zásobovanie nášho ústavu elektrickou energiou. Bol tam mlyn na obilie. Tento mlyn prevzal Ebert. Zamestnancom dali 600 gramov múky.
Vo februári 1943 sa však Nemci začali baliť.
Odniesli najcennejšie nástroje, ktoré však boli zakúpené na ich náklady, časť knižnice a odniesli vedcov: Brailovského s manželkou, Šľakova, Vyšinského, Drahého, fúkača skla Borodachva, nášho kováča a mechanika Karpenka. Laborant Globa sám požiadal, aby išiel. Toto bol bývalý vojnový zajatec, bol zmobilizovaný, ešte keď pracoval v UFTI, bol zajatý v armáde, a keď ho Nemci prepustili, prišiel k nám pracovať ako laborant a bál sa zostať. Ja som nebol pozvaný.....“
Okupácia Charkova trvala 641 dní. Mesto bolo definitívne oslobodené až na štvrtý pokus, 23. augusta 1943. Charkov bol rozlohou vtedy už taký veľký a opevnený obrannými líniami, že ho muselo dobývať až päť sovietskych armád troch frontov – maršála Koneva, generála Vatutina a generála Malinovského – a trvalo to 17 dní, od 13. do 30. augusta. Pred osloboditeľmi sa objavil hrozný obraz: v strede mesta nezostala ani jedna celá budova.
UFTI po vojne:
Hneď po II. Svetovej vojne bolo v rámci ústavu zorganizované tzv. Laboratórium č. 1 Akadémie vied ZSSR, čo vlastne bol vedecký ústav založený v roku 1946 v ZSSR na výrobu prvej sovietskej atómovej bomby RDS-1.
Ústav vznikol na základoch UFTI na zabezpečenie plnenia špeciálnych úloh pre realizáciu atómového projektu ZSSR (Oddelenie atómovej jadrovej fyziky). Organizácia vznikla v súlade s vyhláškou Rady ľudových komisárov ZSSR č. 493-202. Za riaditeľa laboratória bol vymenovaný K. D. Sinelnikov, riaditeľ UFTI.
Na práci Laboratória č.1 sa podieľali svetoznámi fyzici. Urýchľovače UFTI boli aktívne využívané v rámci atómového projektu, vrátane prác I. V. Kurčatova. Laboratórium navštívili aj významní zahraniční špecialisti ako napr. Niels Bohr a Paul Dirac.
V roku 1948 bola na Charkovskej štátnej univerzite vytvorená jadrová katedra, neskôr transformovaná na Fyzikálnu a technologickú fakultu. Jedným z najdôležitejších faktorov, ktoré určili výber Charkova ako miesta pre výúčbu a výcvik jadrových fyzikov pre sovietsky atómový projekt, bola práve blízkosť UFTI. V roku 1969 sa Fyzikálna a technologická fakulta presťahovala do novej budovy (opäť ako na začiatkoch inštitútu v „Pjati-chatki“), aby bola ešte bližšie ku UFTI. V súčasnosti sa medzi univerzitou a inštitútom naďalej udržiava veľmi úzky vzťah: mnohí zamestnanci inštitútu vyučujú na univerzite, študenti naopak absolvujú stáže na inštitúte. A aj po ukončení štúdií viacerí študenti zostávajú na UFTI pracovať.
Ukrajinský inštitút fyziky a technológie bol "Laboratórium č. 1" pre jadrovú fyziku a bol zodpovedný za prvý vývoj jadrovej bomby v ZSSR.
V druhej polovici 20. storočia sa ústav aktívne zapájal do jadrovej energetiky ZSSR zavádzaním nových technológií a zariadení do priemyslu.
UPTI sa zaoberal tvorbou technológií na nanášanie žiaruvzdorných a supertvrdých povlakov fungujúcich v agresívnom prostredí, technológiami na výrobu palivových článkov pre jadrové reaktory a technológiami na výrobu vysokoteplotných ohrievačov.
Napríklad aj projektové riešenie jadrového paliva pre prvú Československu jadrovú elektráreň JE A-1 s jadrovým reaktorom KS-150 bolo odtiaľto.
Ústav zaviedol vákuové valcovne, ako aj technológiu valcovania viacvrstvových materiálov za tepla vo vákuu a taktiež vytvoril malé urýchľovače nabitých častíc. Vyvinul technológie na získavanie vysoko čistých materiálov a zliatin, supravodičov, kompozitných uhlíkovo-uhlíkových materiálov a mnoho ďalších.
Postupne sa na báze ústavu sformoval celý rad veľkých vedeckých inštitúcií: Fyzikálno-technický ústav nízkych teplôt. B. I. Verkina z Národnej akadémie vied Ukrajiny, Inštitút rádiofyziky a elektroniky A. Ya Usikova Národnej akadémie vied Ukrajiny (pôvodne Inštitút rádioelektroniky) a ďalšie. Na Charkovskom polytechnickom inštitúte bola z ich iniciatívy vytvorená prvá fakulta fyziky a mechaniky na Ukrajine a na Charkovskej štátnej univerzite bola vytvorená aj Fakulta fyziky a technológie.
Inštitút UFTI v nových časoch samostatnej Ukrajiny:
V roku 1993 dekrétom prezidenta Ukrajiny získal inštitút štatút Štátneho vedeckého centra (NSC CHIPT), čo bolo prvé na samostatnej Ukrajine. Zároveň vznikli ústavy na základe viacerých vedeckých odborov:
Ústav fyziky plazmy, Ústav fyziky, materiálovej vedy a technológie pevných látok[, Ústav plazmovej elektroniky a nových metód urýchľovania, Ústav teoretickej fyziky, a tiež Ústav fyziky vysokých energií a jadrovej fyziky.
Ako aj samostatné organizačné jednotky:
· Výskumný komplex "Accelerator", Vedecký a technický komplex "Jadrový palivový cyklus", a Výskumno-výrobný komplex "Obnoviteľné zdroje energie a technológie šetriace zdroje"
Od roku 1999 ústav začal vydávať recenzovaný časopis „Voprosy atomnej nauky a techniky“. Časopis vychádza 6-krát ročne, každé číslo je venované jednej z 5 tém: fyzika radiačného poškodenia a veda o radiačných materiáloch, výskum jadrovej fyziky, fyzika plazmy; vákuum, čisté materiály a supravodiče; plazmová elektronika a nové metódy urýchľovania.
V roku 2004, keď bolo vytvorené oddelenie jadrovej fyziky a energetiky Národnej akadémie vied Ukrajiny, sa NSC "Charkov Institute of Physics and Technology" stal jeho súčasťou. KIPT sa tiež stala vedúcou organizáciou pre implementáciu Štátneho výskumného programu jadrových a radiačných technológií[1].
Štátne vedecké centrum prevádzkuje rôzne experimentálne zariadenia. Existuje skupina termonukleárnych zariadení "Uragan", elektrónové a iónové urýchľovače, vrátane najväčšieho lineárneho elektrónového urýchľovača na území bývalého ZSSR. V inštitúte existuje aj veľká experimentálna výroba.
V roku 2009 darovalo inštitútu nemecké experimentálne centrum Jülich urýchľovač ľahkých iónov CV-28. Cyklotrón slúži na vedecký výskum v oblasti materiálovej vedy a už v tom istom roku bola v inštitúte napríklad po prvý raz na svete odfotografovaná vnútorná štruktúra atómov a okrem iného boli získané fotografie elektrónových oblakov atómu uhlíka.
Ako jadrové zariadenie je v zmysle medzinárodných dohôd a bezpečnostných záruk pochopiteľe Charkovský inštitút držaný a ochraňovaný aj pod kuratelou MAAE.
V apríli 2010 bolo na medzinárodnom fóre o jadrovej bezpečnosti prijaté rozhodnutie zbaviť sa zásob vysoko obohateného uránu skladovaného na Ukrajine. Jedným z takýchto skladov uránu bol aj Charkovský inštitút, ale už v decembri 2010 bol všetok takýto vysoko obohatený urán vyvezený do Ruska, kde bude spracovaný. Výmenou za to Ukrajina (na úkor financií z USA) dostala nízko obohatený urán pre svoje výskumné zariadenia a plánovali výstavbu závodu na výrobu izotopov na medicínske účely za 25 miliónov USD.
Inštitút aktívne spolupracuje s viacerými medzinárodnými organizáciami a vedeckými centrami ako MAAE, CERN, donedávna aj s Ústav jadrového výskumu v Dubne a inými. Inštitút zároveň funguje aj ako regionálne centrum pre medzinárodný jadrový informačný systém MAAE. V rámci medzinárodných fondov a organizácií tam existuje spolupráca s poskytovaním podpory v základnom výskume rádovo 200 vedcom inštitútu. Okrem iného sa UFTI spolupodieľal aj na vytvorení Veľkého hadrónového urýchľovača a v osemdesiatych rokoch na založení Centra jadrového výskumu v Tadjoure v Líbyi (v súčasnosti REWDRC).
Žiaľ, teraz počas rusko-ukrajinskej vojny ako je všeobecne známe, bol UFTI opakovane ostreľovaný ruským delostrelectvom, a to aj z viacerých odpaľovacích raketových systémov. Rakety a bomby poškodili budovy a zranili civilistov. Medzi poškodenými zariadeniami je aj už skonštruovaný, ale ešte nie plne funkčný Ukrajinský neutrónový zdroj, čo potvrdil aj ukrajinský jadrový dozor. Tento nový neutrónový zdroj bol vyvinutý v spolupráci s Argonne National Laboratory Ministerstva energetiky USA a bol určený na výskum a výrobu medicínskych izotopov. Na jeho tvorbe sa však podieľalo aj niekoľko ruských vedeckých inštitútov počas výroby potrebných zariadení a konštrukcie, ktorá bola nakoniec dokončená v roku 2018. V princípe elektrónový lineárny urýchľovač generuje neutróny, ktoré zasiahnu terč volfrámu alebo nízko obohateného uránu.
MAAE toto zariadenie považuje MAAE za výskumný reaktor. Generálny riaditeľ Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu Rafael Mariano Grossi tiež na tlačovom brífingu zo 7. marca uviedol, že zdroj neutrónov bol zničený, a (alibisticky, nespomenúc vôbec Rusov) že Ukrajina informovala MAAE, že zariadenie bolo „poškodené ostreľovaním“. Treba tu uviesť, že napriek správam o obavách z jadrovej havárie je toto zariadenie podkritickým zariadením poháňaným urýchľovačom a nie kritickým jadrovým reaktorom. Podkritická zborka (zostava) nemôže udržať reťazovú reakciu bez neutrónov z urýchľovača. Prvá zavážka palivových kaziet do kontajnera pri spustení neutrónového zdroja v inštitúte bola urobená v októbri. Paradoxne, zdrojom jadrového paliva z oxidu uránu, obohateného na približne 19 % Uránu 235, je ruská spoločnosť TVEL. Ukrajinský jadrový dozor potvrdil, že reaktor obsahoval čerstvé palivo ešte tesne v predvečer ruskej invázie, ale úplne tesne 24. februárom bol reaktor „prevedený do hlboko podkritického stavu“, čo zrejme naznačuje, že jadrové palivo bolo z neho pro-aktívne odstránené.
Ostreľovanie zo 6. marca veľmi ťažko poškodilo zdroj neutrónov (prakticky ho zničilo). Ukrajinský jadrový dozor zároveň hlásil zničenú rozvodňu, ako aj poškodené vyhrievacia a chladiace systémy a samozrejme porozbíjané budovy....
Šéf MAAE Grossi ako aj ukrajinský jadrový dozor však 7. marca svorne potvrdili, že nedošlo k žiadnemu úniku radiácie!
Ruská armáda útočila na ruská armáda útočila na obe charkovské štvrte, kde sa inštitút nachádza: na centrum mesta a na oblasť Piatychatky na severe, už od samotného začiatku invázie 24. februára. V prvý deň vojny zachvátil požiar jednu z budova v štvrti Piatykhatky (neďaleko inštitútu) a 10-metrová raketa zasiahla bytový komplex, ktorá ale nevybuchla. Ale po sporadických útokoch, už 6. marca začali Rusi so sústredeným „bombardovaním“. Charkovská pobočka ukrajinskej bezpečnostnej služby uviedla, že Rusi používali viacero raketometov typu Grad.
Akademik Mykola Šulga, generálny riaditeľ UFTI „Charkovského inštitútu fyziky a technológie“ a akademik Anatolij Nosovskij, riaditeľ ukrajinského Inštitútu pre problémy jadrovej bezpečnosti, uviedli, že všetko, čo ruské médiá uvádzajú o údajnom jadrovom programe Ukrajiny, je nepravdivé a je jedným z množstva falzifikátov ako Rusko prezentuje „prítomnosť (vojenského) jadrového programu na Ukrajine“, sa Rusko vlastne snaží ospravedlniť útok a okupáciu ukrajinských jadrových elektrární.
