Jadrová energia – Čo vydrží Atómka?
Pozrite si video – Kupolu nedostavanej atómovej teplárne pre Voronež nedokázali zbúrať systematickým riadeným odpálením výbušnín ani na tretí pokus.
Odporcovia mierového využívania často kritizujú a spochybňujú kvalitu projektov a schopnosť vydržania ochranných bariér jadrových elektrární.
Kuriózna situácia nastala pred nedávnom na stavenisku nedostavanej atómovej teplárne pre ruské mesto Voronež, kde pri plánovaných demolačných prácach statici, míneri a pyrotechnici (ktorí podrobne poznajú stavebné výkresy a projekt, a teda poznajú aj "slabé miesta" stavby) nedokázali zbúrať odpálením výbušnín kupolu, ktorá bola postavená na plánovaným jadrovým reaktorom, ani na tretí pokus!
Trošku vysvetlenia....
Netreba si pliesť Voronež a Novovoronež.
Voronež je veľké mesto (má vyše milióna obyvateľov) a administratívne centrum Voronežskej oblasti v Rusku, rozprestiera sa nad riekou Voronež 12 kilometrov od miesta, kde rieka ústi do Donu. Leží na dôležitej železničnej trati, ktorá spája európske Rusko s Uralom a Sibírom, s Kaukazom a Ukrajinou, a na dôležitej cestnej magistrále M4 (Moskva – Voronež – Rostov-na-Donu – Novorossijsk). Je to trináste najľudnatejšie mesto v Rusku.
Novovoronež je mestečko vo Voronežskej oblasti v Rusku, na ľavom brehu rieky Don 55 kilometrov južne od Voronežu. Má cca 35 000 obyvateľov. Z pohľadu územno-správneho členenia je rovnocenné na úrovni okresu. Novovoronež bol založený (v tom čase ešte ako tzv. „posjolok“ teda niečo ako mestská osada, keď tam začali stavať jadrovú elektráreň v roku 1957. Spočiatku sa nazývalo Novo-Graessovskyj, ale krátko na to bola premenovaná na jej súčasný názov. Principiálne je to jedno z typických satelitných mestečiek, aké boli stavané po celom Sovietskom zväze popri jadrových elektrárňach a prioritne slúži (a aj boli hospodársky a organizačne naviazané) pre potreby jadrovej elektrárne. Administratívny stav Novovoroneže bol povýšený z mestského osídlenia na mesto v roku 1987.
A tiež je rozdiel medzi Novo-voronežskou jadrovou elektrárňou a nedokončenou Atómovou elektrárňou určenou na dodávanie tepla pre mesto Voronež VAST.
Novovoronežská jadrová elektráreň zohrala mimoriadne dôležitú rolu pri vývoji a osvojovaní si projektov jadrových elektrární typu VVER.
Prakticky každý tam postavený reaktorový blok bol v podstate pilotným prototypom svojej konštrukcie.
Okrem toho vedľa JE (ako jej organická súčasť) je postavené aj školiace a výcvikové stredisko včítane trenažérov.
Drvivá väčšina hlavne prvých generácií operatívneho ale aj údržbárskeho personálu aj iných krajín ktoré JE typu VVER prevádzkujú tam prešla náročným výcvikom, včítane stážovania na reaktorových blokoch ako aj opakovaných výcvikov na trenažéri, kým si nevybudovali adekvátne zariadenia doma.
Samozrejme že medzi nimi boli aj československí (slovenskí) špecialisti včítane autora tohto článku.
Novovoronežská JE má 5 reaktorových blokov:
Blok má reaktor typu VVER-210 (prototyp), s výkonom 210 MW, spustený v roku 194, odstavený v roku 1988
Blok má reaktor typu VVER-365 (prototyp), s výkonom 365 MW, spustený v roku 1969, odstavený v roku 1990
Blok má už reaktor VVER-440, s výkonom 417 MW, spustený v roku 1971, odstavený v roku 2016
Blok má tiež reaktor VVER-440, s výkonom 417 MW, spustený v roku 1972, a jeho odstavenie je plánované na rok 2032
Blok má reaktor VVER-1000 (prototyp), s výkonom 1000 MW, spustený v roku 1980, a jeho odstavenie je plánované na rok 2035.
V susedstve je postavená aj ďalšia Novovoronežská jadrová elektráreň II.
Novovoronežská jadrová elektráreň II, nadväzuje na tradíciu svojej predchodkyne v spúšťaní a osvojovaní si nových prototypov blokov VVER. Má dva reaktorové bloky s 1200 MW tlakovodnými reaktormi (VVER) typu 392M.
Prvý blok zahájil komerčnú prevádzku v roku 2017 a bol prvým jadrovým reaktorom tretej generácie na svete. Druhý blok bol pripojený k sieti v roku 2019.
Atómová elektráreň projektovaná na dodávanie tepla pre mesto Voronež VAST.
Trošku histórie:
Využívanie diaľkového vykurovania z jadrových elektrární má v Rusku (resp. bývalom Sovietskom zväze dlhodobú tradíciu. Pretože drvivá väčšina JE bola stavaná v odľahlejších miestach so svojimi satelitnými mestečkami, boli tieto vzhľadom k zvyčajne nehostinným podmienkam vždy technologicky na JE diaľkovo napojené a od JE zabezpečované nielen vlastnou elektrickou energiou, ale aj teplom.
Vývoj jadrových reaktorov ako zdroja tepla pre väčšie obytné a priemyselné aglomerácie sa začal v ZSSR koncom 70. rokov. V roku 1976 sa hlavným ústavom pre projektovanie zdrojov dodávok jadrového tepla stala pobočka Ústavu teplo-tel-ektro-proektu - GoTEP v Gorkom (v súčasnosti Nižný Novgorod). Pripravili „Konsolidovanú technickú a prevádzkovú správu o využívaní jadrovej energie na zásobovanie teplom do roku 1990“, kde zdôvodnili ekonomickú uskutočniteľnosť zavedenia zdrojov jadrovej energie do odvetvia zásobovania teplom zabezpečením významných úspor plynového a vykurovacieho oleja; zlepšením environmentálnej situácie v mestách; riešenie problémov prepravy uhľovodíkových palív, ako aj vypracovanie mnohých možností pre profily jadrových elektrární a staníc dodávajúcich teplo (AST) a odporúčanie optimálnych riešení pre zloženie a usporiadanie zariadení. V správe navrhli použiť jadrové elektrárne na kombinovanú výrobu elektriny a tepla (NTPP) s reaktormi VVER-1000 pre energeticky nedostatkové systémy s vysokou spotrebou tepla (viac ako 2 000 Gcal / h) a pre systémy s priemernou spotrebou tepla (1 000 - 2 000 Gcal / h), ktoré nepotrebujú ďalšiu elektrickú energiu. Navrhované kapacity boli jadrové elektrárne (AST) s tepelným výkonom asi 500 MW. Podľa správy sa považovalo za účelné vybudovať AST v 30-35 priemyselných a obytných komplexoch krajiny, z ktorých 27 sa navrhovalo postaviť v európskej časti ZSSR.
Začiatkom 80. rokov sa v mestách Gorkij a Voronež začali stavať takéto dve pilotné jadrové stanice s dvoma reaktormi.
Jadrový reaktor AST-500
Jadrový reaktor typu AST-500 bol projektovaný hlavne na vykurovanie. Má množstvo jedinečných technických vlastností, napr. integrálne rozmiestnenie komponentov primárneho systému, prirodzená cirkulácia chladiacej kvapaliny, samostatný tlakový systém para-plyn, prídavná bezpečnostná nádoba okolo reaktorovej jednotky atď. Všetky tieto špecifické vlastnosti, ktoré boli prijaté s cieľom zaistiť zvýšenú bezpečnosť reaktorového zariadenia, požadované splnenie rozsiahleho programu výskumu a vývoja.
AST-500 je založený na integrovanom tlakovodnom reaktore s prirodzenou cirkuláciou primárneho chladiva, bezpečnostným krytom a systémami pasívnej bezpečnosti. Integrovaného obvod zahŕňa aktívna zónu, primárny a sekundárny výmenník tepla a kompenzátor tlaku, ktoré sú umiestnené priamo v nádobe reaktora. Toto riešenie umožnilo vylúčiť potrubia veľkého priemeru, ktoré sú z hľadiska prasknutia nebezpečné.
Jadrová elektráreň AST-500 ako taká, má tri cirkulačné okruhy: - prvý je samotný jadrový reaktor, - druhý je medziokruh, a tretí okruh je už sieťový. Tlak v prvom, primárnom okruhu je 1,6 MPa, v druhom (medziokruhu) - 1,2 MPa, v treťom (sieťovom) - 1,6 MPa. Tlak v sieťovom okruhu je vždy vyšší ako v druhom, čo umožňuje vylúčiť vnikanie vody z druhého okruhu do sieťového okruhu v prípade potenciálnej netesnosti sieťových výmenníkov tepla. Voda cirkuluje v reaktore, kde je primárnym chladivom. Použitie prirodzenej cirkulácie chladiacej kvapaliny v nádobe reaktora eliminuje zložité dynamické režimy, ktoré môžu byť prípadne nebezpečné pre aktívnu zónu, ktoré sú typické pre všetky reaktory s núteným obehom chladiacej kvapaliny. Výmena paliva v reaktore sa deje raz za 2 roky. Kompaktnosť integrálneho reaktora umožňovala použitie druhého hermeticky uzavretého bezpečnostného krytu (kontajmentu), určeného pre tlak vytváraný počas odtlakovania nádoby reaktora.
Schematický diagram reaktorového zariadenia AST-500:
1 - reaktorová nádoba
2 - aktívna zóna
3 - reaktorová nádoba
4 - riadiaci systém pohonov
5 - bezpečnostné puzdro
6 - výmenníky tepla sekundárneho okruhu
7 - železobetónová šachta
8 - potrubia sekundárneho okruhu
9 - pomocné systémy primárneho okruhu
10 - kompenzátor objemu sekundárneho chladiva
11 - sieťový výmenník tepla
12 - systém núdzového dochladzovania
13 - tepelný výmenník pre sprchovací systém
14 - spotrebiteľ tepla
V počiatočnej fáze rozhodovalo o výstavbe VAST riaditeľstvo JE Novovoronež, neskôr bolo vytvorené riaditeľstvo Voronež AST pre výstavbu a stavebné oddelenie, ktoré už viedli špecialisti vyslaní z JE Novovoronezh. Na výstavbu hlavných zariadení VAST dohliadalo stavebné oddelenie NVNPP, ktorého odborníci mali rozsiahle skúsenosti s výstavbou zariadení v Novovoroneži a iných jadrových elektrárňach.
S výstavbou Voronežskej AST (VAST) sa začalo v roku 1983. Miesto AST je na južnom okraji mesta Voroneže, na pravom brehu vodnej nádrže cca 6,5 km od mesta pri dedinke Šilovo. Stanica bola postavená podľa projektu GoTEP a obsahovala dve energetické jednotky s reaktormi AST-500 s tepelným výkonom 500 MW. Charakteristickým znakom AST je ochranný hermetický obal (kontajnment). Keď boli v prevádzke dve energetické jednotky, spoločnosť VAST mala zabezpečiť až 29% ročnej potreby Voronežskej tepelnej energie pre potreby vykurovania a dodávky teplej vody pre mesto a keď by bola VAST uvedená do prevádzky, plánovalo sa že v mestských častiach Voroneže bude možné odstaviť asi 300 nízko účinných kotolní s rôznymi kapacitami..
V prvých rokoch bolo tempo výstavby AST nízke a zaostávalo za plánovanými, predovšetkým z dôvodu nedostatočného financovania a neúplného personálneho zabezpečenia výstavby odborníkmi. V roku 1986 sa v dôsledku havárie jadrovej elektrárne v Černobyle posunul termín dokončenia výstavby a uvedenia elektrárne do prevádzky na rok 1990. Výstavba stanice však pokračovala. V auguste 1988 boli na základe nariadenia Rady ministrov ZSSR stanovené dátumy uvedenia zariadení VAST do prevádzky: 1. energetický blok v roku 1990, a 2. energetický blok v roku 1992
Keďže sa však rozhodujúce etapy budovania VAST sa prekrývali s mentalitou obyvateľstva s po Černobyľskými udalosťami, malo to pochopiteľne veľký vplyv na mienku verejnosti, následným „rozbitím“ bývalých sovietskych politických mocenských štruktúr a prudkým politickým bojom v období „perestrojky“.
V polovici roku 1988 sa vo Voroneži začalo formovať verejné hnutie, ktoré malo zastaviť stavbu VAST (články v miestnej tlači, demonštrácie a zhromaždenia so sloganmi zakazujúcimi výstavbu AST, požiadavky na referendum).
Všeobecný negatívny postoj proti VAST už nedokázal zmeniť ani pozitívny záver medzinárodného preskúmania projektu a samotnej stanice, ktoré vykonala medzinárodná misia MAAE-IAEA v roku 1989, (aj keď sa toto preskúmanie fakticky uskutočnilo na žiadosť verejnosti).
Z iniciatívy miestnych úradov regionálne národné zhromaždenie (rada, či inými slovami parlament) Voroneže, berúc do úvahy názor obyvateľov (výsledky mestského referenda), bolo proti pokračovaniu výstavby stanice a v auguste 1990 prijala rozhodnutie „O ukončení výstavby VAST“.
V čase, keď bola stavba zastavená, bolo na stavbe VAST už celkovo dokončených viac ako 50% projektovaného objemu stavebných a inštalačných prác, a stavebné a inštalačné práce na prvom energetickom bloku boli ukončené na 75 - 80%, a už prebiehali práce na inštalácii zariadenia reaktorovej časti.
Praktické financovanie nákladov na konzerváciu nedokončených a zariadení v skladoch a v inštalačných priestoroch bolo od roku 1991 v minimálnych množstvách zabezpečované koncernom Rosenergoatom. Od roku 1992 bola AST v súlade s nariadením vlády Ruskej federácie v ochrannom režime.
Začiatkom roku 2010 prijal koncern Rosenergoatom konečné rozhodnutie o ukončení projektu AST-500. K 1. augustu 2012 bolo predaných 70% zariadení nedokončenej Voronežskej AST.
Voronežská AST (VAST), vlastne „jadrová tepláreň“ bola v čase výstavby spolu so svojou „sestrou“ (GAST) v Gorkom ojedinelým projektom. Mala byť prvou na svete a najbezpečnejšou. Všetko vrátane aj kvôli špeciálnym tlakovodným reaktorom a vnútornému bezpečnostnému systému. Projektovaný jadrový reaktor bol vtedy jedným z najmodernejších reaktorov s vnútornou bezpečnosťou, ktorý ba sa v prípade náhleho nárastu výkonu sám utlmil.
Dnes vyše miliónovému mestu Voronež veľmi chýbajú vykurovacie kapacity, čo sa napríklad prejavuje aj v zamietavom stanovisku pre stavebné spoločnosti stavať bývanie – pretože jednoducho nie je dostatok teplej vody pre každého!
V októbri 2019 zverejnil koncern Rosenergoatom tender na demoláciu hlavnej budovy nedokončenej VAST, a do konca roku 2019 vybrali aj dodávateľa.
Samotná demontáž hlavnej budovy VAST sa začala 29. mája 2020.
Spoločnosť „Prom-stroj-vzryv“, ktorá je dodávateľom demolačných prác je skúsená firma, ktorá má svojich vlastných statikov, mínerov a pyrotechnikov a demolácie vykonáva pomocou tzv. smerovej explózie.
Pôvodne chceli prvý krát demolovať (vyhodiť do povetria) kupolu nedokončeného prvého reaktorového bloku VAST 26. septembra skoro ráno, ale o deň to odložili a skúsili to v nedeľu ráno 27. septembra 2020 pričom urobili dva výbuchy - veľký a malý, po ktorých sa mal vrchol kupoly zrútiť do budovy. Nepodarilo sa im to - kupola prežila....
Druhý pokus urobili 30. augusta 2020, kedy bol zbúraný tzv. polárny žeriav vo vnútri objektu. Dokonca údajne minuli viac výbušnín, ako pôvodne plánovali, ale steny reaktorovej haly sú veľmi hrubé, výbuch bol iba počuť a zvonku bolo vidieť iba stĺp prachu. Kupola opäť prežila.....
Skúsili to opäť tretí krát, a aj tentokrát to kupola prežila....
Čo k tomu dodať?
Domnievam sa že nie je potrebné dodávať nič.
Keď je vynikajúca technológia a zaručená kvalita prevedených prác, výsledok hovorí sám za seba....
Môžete sa o tom presvedčiť pozretím si nasledujúcich uverejnených videí urobených z pokusov demolácií na internete, napríklad tu:
https://www.youtube.com/watch?time_continue=15&v=LAwQIUHGmMI&feature=emb_logo
a tu:
a aj tu:
