Jadrová energia – Dobrodružstvá z Moskovských tržníc - Pažravosť sa nevypláca.

Písmo: A- | A+

Chamtivosť je nekonečná, bezodná priepasť, ktorá človeka vyčerpáva v neustálom úsilí získať iba pre seba čo najviac, pri čom však nikdy nebude spokojný!

Jadrová energia – Dobrodružstvá z Moskovských tržníc - Pažravosť sa nevypláca.

Obrázok blogu

Chamtivosť je nekonečná, bezodná priepasť, ktorá človeka vyčerpáva v neustálom úsilí získať iba pre seba čo najviac, pri čom však nikdy nebude spokojný!

Je taká stará múdrosť, ktorá hovorí „Neprežieraj sa sám a dopraj aj iným, inak sa zadusíš“!....

Pri svojej práci som precestoval viacero krajín a v niektorých z nich som aj dlhšiu dobu pracoval (takže aj žil). Jedna z takých krajín bola Ruská federácia, kde som pracoval a žil priamo v Moskve.

Mnohí na Rusko nekriticky nadávajú, iní ho zase nekriticky chvália. 

Pravdou je že je to krajina (niekedy) skutočne skoro (na naše pomery a vo vnímaní našich dimenzií) neobmedzených možností. 

Obrázok blogu

Rusko je najväčšia krajina na svete a rozkladá sa na ploche viac ako 17 miliónov štvorcových kilometrov. Je to transkontinentálna krajina, ktorá pokrýva veľkú časť Eurázie a rozprestiera sa od strednej cez východnú časť Európy a cez celú Áziu. Rusko má štvrté najdlhšie pobrežie na svete. Dva najbežnejšie oddelené body v Rusku sú od seba vzdialené pozdĺž geodetickej čiary asi 8 000 km – čo predstavuje časový rozdiel medzi Kamčatkou (Petropavlovsk) a Moskvou až 9 hodín. Volga, pretekajúca stredným Ruskom a do Kaspického mora; je najdlhšia rieka v Európe. Rusko je okrem Kanady jednou z mála krajín na svete, ktorá má svoje pobrežie pozdĺž troch oceánov.

Čo sa týka prírodných zásob - sú jedným z najbohatších štátov na svete (špeciálne napríklad v zásobách plynu, nafty) a vo viacerých technologických aplikáciách sú skutočne svetová špička (napríklad zbrane, či jadrová energia). 

Skrátka Rusi sú veľkí, a aj si to sami priznávajú, že nielen „ich duša je veľká“, ale že aj všetko čo robia – keď pijú – tak veľa, a aj keď kradnú tak tiež extra veľa (a v poslednom čase aj veľmi sofistikovane). 

Moskva.

Obrázok blogu

No a tak ako je v každom štáte hlavné mesto „štát v štáte“, aj Moskva nie je Rusko, ale Moskva je úplne špeciálna. A to skoro vo všetkom. 

A je to podobné aj vo vzťahoch medzi ľuďmi. Tí čo sú z „glubinky“, teda z hlbokého ruského vidieka mimo Moskvy, moskvičom závidia a zároveň ich nenávidia (volajú ich „Moskali“), a tí Moskali nimi zase pohŕdajú.... Nakoniec to poznáme aj z domu.

Pre lepšie vnímanie čitateľov - samotné mesto Moskva má toľko obyvateľov ako bývalé Československo dokopy – vyše 15 miliónov (a to sú tam nie zarátaní migranti, ktorých tam využívajú ako kedysi u nás bírešov).

Každé mesto si žije svoj vlastný život, ktorý je iný ako v ostatnom zvyšku tej krajiny. 

A keďže je Rusko tak obrovské (a bývalý ZSSR bol ešte väčší a navyše tam fungovala, či presnejšie povedané malo fungovať plánované hospodárstvo) tak tam veľmi dobre funguje (a aj vždy fungovala aj za starého režimu) tzv. tieňová ekonomika. Tej základná funkcia vlastne spočíva v tom, že hľadá a potom zaplňuje existujúce medzery na trhu (inými slovami neschopnosť centralizovaného štátu), pri tom však neplatia štátu žiadne dane.... Tuším sa nám aj toto môže zdať dosť povedomé, že? 

No ale – keďže hovoríme o Rusku – tak tam je aj toto jednoducho OBROVSKÉ.

Obrázok blogu

Odhaduje sa že napríklad v roku 2018 predstavovala tieňová ekonomika v Rusku takmer 45% HDP. Ale medzi bežnými ľuďmi má stále podporu, pretože v tom lokálnom miniatúrnom vnímaní obyvateľstva ktoré to vidí iba cez prizmu ceny to znamená že si tak stále môžu kúpiť veci a potreby lacnejšie. 

Pracoval som tam počas 90-tich rokov, ktoré Rusi nazývajú „lichyje gody“, čo v preklade znamená „nemilosrdné roky“... Bolo to obdobie snahy o presadenie akejsi ich verzii demokracie a zároveň obdobie nemilosrdného doslova až surového nového ruského kapitalizmu. Keď som odtiaľ odchádzal – bol to presne deň keď v Rusku nastal ekonomický default. Na letisku Šeremetevo boli pred pobočkou banky mafiáni s pištoľami, pretože to bola posledná banka v Rusku, kde ešte menili Ruble na Doláre. 

Moskovské trhoviská.

Obrázok blogu

Jednou zo špecifík Moskvy sú jej trhoviská. Hovorí sa že tam môžete kúpiť „od ihly až po atómovú bombu“. Boli v rôznych miestach – napríklad na nábreží (obrazy), - v parku (CD a elektronika), či na parkoviskách ktoré boli cez sobotu a nedeľu prázdne. Trhoviská boli (sú) podelené medzi rôzne kriminálne klany (pochopiteľne s krytím polície) a majú svoje vlastné zákony. Niektoré z nich sú celkom zaujímavé. 

Obrázok blogu

Napríklad na takomto knižnom trhu (ten volali „Meščankskij“) bolo možné kúpiť ruské preklady západných knižiek za doslova zlomkovú cenu pôvodného originálu. Ale trh prísne končí v nedeľu presne na obed. Samozrejme, že to ešte trvá, kým si predajca knihy predtým porozkladané na zemi, chodníku, či pod šiatrom pozbiera a opäť zabalí. Ale už o 12.01 hod. Vám zásadne nič nepredá. Nie že by nechcel, ale nie si je istý, či ste nie provokatér, alebo či práve za rohom nestriehne inšpektor, ktorý mu buď odoberie na mieste licenciu, alebo mu bude minimálne zaplatiť tučný úplatok. Za to mu jedna kniha nestojí. Ale, neboli by to Rusi, keby sa nevedeli vynájsť. Mám to z vlastnej skúsenosti. Keď som konečne natrafil na knihu, ktorú som už dlho hľadal, bolo už po obede. Ležala na zemi, výhodná cena a predajca mi ju odmietal predať. Čo teraz? Tak som sa ho na to spýtal... A on odpovedá: „Predať Vám ju nemôžem, ale cena je napísaná na zadnej strane knihy, ale ja Vám zároveň nemôžem zabrániť v tom, že Vy tu na zem (dobrovoľne) položíte peniaze a sám (!) si knihu vezmete“. A bolo.... Vlk sýty a aj koza celá. 

Obrázok blogu

Druhý zaujímavý prípad bol na trhu s CD-čkami, DVD-čkami a všetkým tým HiFi zariadením. Ten bol trošku ďalej od centra, vo veľkom parku a volali ho „Gorbuška“. Bolo to tam jednoducho neuveriteľné – úžasný výber a tie (relatívne) smiešne ceny. Kupoval som si tam (vtedy úplne najnovší) japonský magnetofón, ktorý bol zároveň paralelne schopný nahrávať na nastavenej digitálnej frekvencii v ňom zabudovaného rádia. Cena bola smiešna. Keď som sa ho pýtal prečo? Že či je to z nejakej potopenej lode?, alebo či to má nejakú skrytú vadu?, tak povedal, že nie, že tomu nič nie je, ale že: „prehnali sme cez colníkov jeden kontejner oficiálne a jeden načierno, ale ešte nás tam dva kontejnery čakajú a potrebujeme toto tu čím skôr predať, lebo nám chýbajú peniaze v hotovosti aby sme mohli tie ďalšie kontejneri vyplatiť.“ Mimochodom magnetofón dodnes perfektne funguje. 

Ale má to jedno ale. Také typické ruské... 

Obrázok blogu

Produkciu z iných štátov (špeciálne západnú) tam kúpite skutočne za smiešnu cenu. Pretože pre nich nejaký copyright z cudziny nemá pre ich (doslova gigantickom domácom trhu) žiadny zmysel. 

Ale pozor! Nie ruskú! Svoju vlastnú domácu (ruskú) produkciu si veľmi tvrdo strážia a ochraňujú. 

Boli tam aj také pokusy, že aj tú budú predávať „na chaľavu“ teda fakticky lacno, akože skoro bezplatne, ale im to neprešlo. Najprv na nich poslali inšpektorov (tí im zhabali niekoľko miliónov kusov), a keď ani to nezabralo prišli „ostrí chlapci“, ktorí im nielen roztrepali na mieste všetku produkciu a zariadenie, ale aj dokaličili predajcov. A odvtedy si to nikto nikdy viac nedovolil. Presne podľa princípu, ktorí tam v histórii už zažili Francúzi a aj Nemci, teda podľa hesla „My sme tu doma, a čo je naše, to si nedáme.“

Samozrejme že oficiálne miesta sa tvária že proti tomu aj bojujú. Z času, na čas tam urobia záťah a vždy niečo zhabú pričom k ich prekvapeniu tam často nájdu aj také nové videá, ktoré ešte neboli ani v oficiálne vypustené a kvalita sa nedá od originálov nijako rozoznať.

Jedno z takých miest, ktoré sa v 90-tich rokoch transformovali na trhové podnikanie sa žiaľ stalo aj VDNCH.

Obrázok blogu

VDNCH je skratka (Vystavka Dostiženij Narodnovo Chozjajstva) a v preklade z ruštiny znamená „Výstava úspechov národného hospodárstva“. Areál bol vybudovaný ešte v 50-tich rokoch a kedysi (a pravdepodobne dnes už opäť) to bol krásny doslova pompézny pamätník (dnes už stratenej) sovietskej slávy. Rád som sa tam niekedy zastavil aj predtým, keď sme Moskvou iba prechádzali do Novovoroneže, pretože tam bolo možné vidieť veci, ktoré inde neboli. Napríklad rôzne verzie kozmických sputnikov, rakety, originály modulov, ktoré boli vo vesmíre a podobne. A skutočne tam vždy bolo čo (a aj v pekných priestoroch) obdivovať. 

Iné VDMCH.

Obrázok blogu

Bola nedeľa, povedal som si že sa tam idem pozrieť, veď som tam už nebol roky. 

Tento krát to však bolo iné. O pompéznosti nebolo ani chýru, a ani slychu. Kozmické exponáty boli prasnuté v kútoch, a v hlavných priestoroch, prenajatých priekupníkmi boli vystavené všelijaké čínske a kórejské „šmotky“. „Šmotky“ je slangový ruský výraz na „handry, resp. lacné odevy“. A originály vesmírnych slnečných batérií, aké sa používali na vesmírnej stanici MIR boli už doslova pripravené na vyhodenie do smetí. Také (a iné veci z vesmírneho a vojenského programu) boli zase predávané (pod rukou) na „Miťišskom radiorynku“. No tento krát to bolo jednoducho znechucujúce. Odchádzal som smutný..

A zrazu – BUM!

Obrázok blogu

A zrazu presne predo mnou na pešej zóne práve niekomu vypadla peňaženka. Keby peňaženka, ale toto bol doslova taký hrubý, tučný plný „pudilár“, z ktorého vytŕčali zelené doláre.

Ani som sa jej nedotkol. 

Ale zastal som rovno nad ňou tak, že peňaženka ležala na ceste medzi mojimi rozkročenými nohami a kričal som na dotyčného v troch rečiach, aby sa vrátil, že stratil peňaženku. Zdalo sa že to buď nepočul, alebo je hluchý. Tak som to niekoľko krát opakoval. Nič, žiadna reakcia a ani odpoveď. Čo teraz?

V tom momente sa (odkiaľsi) pri mne objavil nejaký neznámy a začal sa o peňaženku veľmi zaujímať. Bol taký atletický typ, o hlavu vyšší ako ja. Vysvetlil som mu situáciu. 

On ma začal prehovárať, že by sme mali zistiť že koľko peňazí tam asi je. Ja som nijako nereagoval a opäť som pár krát zakričal smerom kde zmizol ten čo stratil peňaženku. 

Po chvíli, keď neznámy zistil že nemám ani najmenší záujem peňaženku zdvihnúť, zdvihol ju on sám, a začal sa v nej v mojej prítomnosti kutrať. 

Tak to ma dožralo....

Obrázok blogu

Sviňa jedna, niekto tu stratil svoje peniaze a tento tu si ich chce privlastniť? Vzkypela vo mne stará slovenská zbojnícka krv a skočil som na neho. Úplne v podvedomí som mu nasadil automaticky jeden z chvatov, ktoré nás tvrdo naučili inštruktori na vojne a čo sme do nemoty museli cvičiť, až kým nám to nevošlo do krvi. Chlapík zaskučal a od bolesti stál pri mne na špičkách. Nasadil som mu totiž chmat s dvojitým lámaním (dva stredné prsty a zápästie súčasne), ktorý umožňuje bezpečne držať protivníka iba jednou rukou blokujúc jeho lámanú ľavú ruku o môj pravý lakeť. Takýto chvat je v športe veľmi prísne zakázaný, ale pri útoku, alebo sebaobrane mimoriadne účinný. A pri tom je veľmi jednoduchý, akurát ho samozrejme treba vedieť bleskovo nasadiť.

Bola to bizarná situácia, a okolo nás sa začínali zastavovať ľudia. 

Obrázok blogu

O hlavu nižší chlap (teda ja) držal iba svojou jednou (pravou) rukou v šachu vyššieho, viditeľne mocnejšieho chlapa za jeho ľavú ruku, ktorý mal zase vo svojej pravačke polootvorenú peňaženku s vytŕčajúcimi dolármi a skučal od prudkej bolesti. A ja som rozmýšľal, že či mu ľavačkou ešte (pre istotu) nemám jednu vraziť aby sa upokojil ak sa bude snažiť nejako z toho dostať, alebo príliš metať. 

Čakal som že sa asi objaví polícia. Neobjavila.

Namiesto toho „sa z ničoho nič“ objavil dotyčný, ktorý stratil peňaženku. A hovorí: „Prepáčte to bude omyl, nič sa nestalo, prosím pustite ho...“

A vtedy mi to došlo! - Veď to bola obyčajná sprostá, narafičená pasca.

Chlapíka som pustil a obaja aj s peňaženkou sa bleskovo „stratili ako gáfor“ za najbližším rohom.

Cestou domov (v metre) som rozmýšľal – kam táto spoločnosť speje?

Na druhý deň v pondelok v práci som o tom rozprával svojim domácim ruským kolegom. Išli sa dopučiť od smiechu. Ale keď som sa ich potom opýtal, že prečo ma na také možné prekvapenie vopred neupozornili zostali ticho. Namiesto toho sa ale veľmi intenzívne zaujímali, že kde som sa také chvaty vlastne naučil, a v akých vojskách som to slúžil. 

Nakoniec mi potom vysvetlili celý ten trik: 

Obrázok blogu

Je to klasická pasca na „ľochov“. „Ľoch“ je slangový výraz na bohatého a hlúpeho, ktorý má byť „podojený“. Využívajú na to práve ich „silné prednosti“ – teda predovšetkým ich chamtivosť a potom ešte hlúposť.

Tipujú si ľudí, ktorí dobre vyzerajú, sú dobre oblečení, a zdá sa že sú proste pri peniazoch. Keď sú to prípadne cudzinci, tak to je iba bonus. 

Vždy ide o zohranú partiu minimálne troch ľudí (ale často aj viac, tí sú potom zapojení ako okolitá ochrana, aby sa im do toho nikto nemiešal). 

  • Prvý hrá toho, kto akože stratí peňaženku. 

  • Druhý je ten, kto príde k tomu čo ju akože našiel a snaží sa ho presvedčiť aby ju otvoril, alebo sa aspoň do nej pozrel. Cieľ je presvedčiť dotyčného aby mal chuť sa s ním akože rozdeliť – fifty-fifty.

Keď sa to podarí – prvý (ktorý stratil peňaženku), ktorý situáciu zrejme spoza rohu kontroluje, že ako sa vyvíja, sa potom vracia a hlasito pri tom vykrikuje: „Nevideli ste tu niekde moju peňaženku?“

Druhý hneď na to odpovedá – „tento ju vzal!“ A ukáže prstom na ľocha.

A dotyčný neborák sa snaží brániť (Ja som sa iba pozrel) – a pokúša sa ju hneď vrátiť majiteľovi. 

Majiteľ si ju vezme, a podľa toho ako dotyčný „ľoch“ vyzerá (a hlavne ako reaguje) ju otvorí, preráta peniaze a zahlási: „No ale tam bolo“ – a teraz ide suma podľa oblečenia, resp. reakcií ľocha – „o 300, 500, 1000 dolárov viac!“

Ľoch sa snaží brániť, „Však ja nič, iba som sa zo zvedavosti pozrel, či tam náhodou nie je aj Vaša adresa“.

  • A vtedy vystupuje na scénu tretí hrdina – policajt. 

Obrázok blogu

Je to buď skutočný (spolupracujúci) policajt, alebo jednoducho človek za policajta oblečený. S prísnou a odhodlanou tvárou pristúpi a oficiálne sa pýta:

Čo sa tu deje občania?“ Tí dvaja mu to „vysvetlia“ a policajt prechádza do oficiálnej akcie – „Tak prosím si Vaše doklady občania!“. Ach ták , vy ich nemáte pri sebe?“, resp. „ach ták, tak Vy ste cudzinec, no tak to musíme ísť k nám tu „za roh“ na oddelenie, a odtiaľ najprv musíme zavolať na Vašu ambasádu...!“

Viete si to predstaviť?

Tá hanba z podozrenia, že na Vašej ambasáde dostanú akože informáciu z miestnej polície o podozrení, že ste si chceli privlastniť peniaze, ktoré Vám nepatrili. Vôbec nezáleží na tom, či je to, alebo nie pravda. Oni (veľvyslanectvo) by to museli povinne hlásiť domov na ministerstvo. 

A tak to potom zrejme nasleduje diskusia na tému: „Veď by sme to mohli vyriešiť možno aj nejako inak, Veď sa môžeme dohodnúť nie?“....

Druhá strana (akože neochotne) súhlasí, a nasleduje finančná kompenzácia.

V záverečnej scéne sa všetci zúčastnení v pokoji rozchádzajú a všetci sú relatívne šťastní. 

Jedni pre to, že zase „podojili“ nejakého ľocha, a sú si úplne istí, že sa ten nepôjde nikomu sťažovať. 

A druhý preto, mu síce ten kšeft nevyšiel tak zámančivo ako sa spočiatku zdal, ale na druhej strane (aj keď je o „pár zelených“ ľahší, čo ho samozrejme v jeho chamtivosti škrie), je spokojný že sa mu to „podarilo ututlať“ a nemá medzinárodnú hanbu.

Obrázok blogu

Ale to ešte nie je koniec. 

Hovoril som o tejto metóde aj neskôr s viacerými kolegami aj z iných štátov. Ukázalo sa, že to poznajú, akurát sa zdalo, že sa o tom nechcú moc rozprávať „príliš detailnejšie...“. Asi mali iné zážitky z jej konca ako ja. Tak som sa ich už radšej viac nevypytoval.

Tí domácí to mali výborne premyslené. 

Chamtivosť a hlúposť je často spoločná vlastnosť niektorých ľudí. 

Mali to aj výborne vytipované a pripravené. 

Akurát nepočítali s jediným drobným, trápnym detailom:

Že tam príde čestný človek, ktorý nemá rád darebákov. No koho by niečo také mohlo napadnúť, že?

Skryť Zatvoriť reklamu