Možno si spomínate na článok o admirálovi Rickoverovi, o jeho nárokoch na svojich podriadených, o trpkých chvíľach, aké prežívali na jeho náročných prijímacích pohovoroch. O nárokoch na ich vedomosti a schopnosti. Potom sa však na nich mohol spoľahnúť.
Žiaľ, história (aj v jadrovej energetike) nás učí, že existovali aj iné prístupy, za ktoré však bolo potrebné zaplatiť ťažko, a niekedy až tou najvyššou hodnotou – ľudským životom.
Aj tento príbeh je bohužiaľ o tom.....
Keď v bývalom Sovietskom zväze veľkým tempom budovali reaktorové bloky jeden za druhým, bolo síce potrebné obsadzovať najdôležitejšie posty najlepšími ľuďmi, ale niekedy sa prejavil ich nedostatok, resp. nie každý skutočne už uznávaný odborník bol ochotný ísť opäť začínať niekam do neznáma, kde sa JE ešte iba začínala stavať na zelenej lúke.
Tak to bolo aj na Ukrajine, kde v roku 1970 začali budovať obrovskú, neskôr smutne-známu jadrovú elektráreň Černobyľ, (ktorá sa mimochodom spočiatku volala Západo-Ukrajinská).
Tam sa „nejaký“ Viktor Petrovič Brjuchanov stal už vo svojich 35 rokoch riaditeľom na základe nominácie ministrom Ukrajiny Alexejom Naumovičom Makuchinom (ktorý pôvodne kedysi pracoval na tepelnej elektrárni).
Riaditeľom na takej veľkej JE, ktorá mala byť v tom čase najvačšia JE v Európe. Kde nakoniec boli štyri bloky, každý s výkonom 1000 MWe, a ešte ďalšie dva boli vo výstavbe.
Nikdy predtým na jadrovej elektrárni nepracoval, a jeho odborné skúsenosti mal iba z tepelnej a vodnej elektrárne.
Spočiatku sa mu nedarilo, a dokonca po roku požiadal o uvoľnenie, čo bolo v tom čase neslýchané.
Keďže ho nepustili, musel si začať budovať vlastné kádre.
Lenže jeho nedostatky znalostí v jadrovej teórii a technológii sa prejavili v tom, že svojich najbližších podriadených si vyberal podobných sebe, nepoznajúcich jadro, pretože sa pri jadrových odborníkoch cítil strémovaný. A tak sa stalo, že na sekundárnu časť si vybral svojho známeho zo Slavjanskej elektrárni Tarasa Petroviča Plochyho. Bolo to v poriadku, pretože tomu sa Plochy vyznal. Na elektrickú časť si vybral tiež kamaráta Nikolaja Maximoviča Fomina. Aj to bolo v tom čase v poriadku. Neskôr bol však Taras Plochy najprv vymenovaný za zástupcu hlavného inžiniera pre prevádzku, a relatívne krátko na to - za hlavného inžiniera JE Černobyľ.
Toto je na každej jadrovej elektrárni v podstate najdôležitejšia technicko-bezpečnostná pozícia.
O sedem rokov (1977, s dvojročným sklzom) dosiahol 1 blok Černobyľskej JE kritiku, 2 blok nasledoval o rok (1978)....,
Medzitým začali v roku 1980 stavať v Rusku, v Saratovskej oblasti na rieke Volge jadrovú elektráreň Balakovo (štyri bloky VVER 1000).
A potrebovali kádre do „glubinky“ ..
... do oblasti cca 800 km od na juhovýchod od Moskvy.
Cestovať toľko ako dnes z Bratislavy do Bruselu – 11 hodín.
Komu by sa chcelo?
Na druhej strane, na novej JE bolo možné získať rýchlo a ľahko to, na čo sa inde čakalo roky. Pozíciu, byt ihneď, zamestnanie pre manželku, atď...
Skrátka a dobre – Taras Plochy sa na odporúčanie svojho riaditeľa z Černobyľu (kde boli jadrové reaktory typu RBMK 1000) stal hlavným inžinierom novo budovanej jadrovej elektrárne Balakovo (s reaktormi VVER 1000), teda úplne, ale úplne iného typu, s inými technicko-bezpečnostnými parametrami a ovládaním.
A na Černobyľskej JE sa napriek prvotnému odporu z Ministerstva (kde presadzovali skutočného odborníka Vladimira Bronnikova) nakoniec predsa len za hlavného inžiniera vymenovali koho? No predsa Nikolaja Fomina. Ako to dopadlo v Černobyle je v podstate všeobecne známe, a aj my sa k tomu vrátime v budúcom článku „trošku inými očami“, ako je bežne o tom písané...a k obom – Brjuchanovovi ako aj k Fominovi sa ešte vrátime.
Tarasa Plochyho zase netreba podceňovať.
Bol to inak schopný riadiaci pracovník, poznal som ho so osobne, ktorý sa na prvý pohľad zdal trošku flegmatický s pomalším tempom reči, ale v skutočnosti bol puntičkársky, pracovitý a keď bolo treba, vedel byť aj umienený. Na funkciu hlavného inžiniera JE ktorá sa ešte len stavia sú to veľmi užitočné vlastnosti, pretože ako to poznáme, v takých situáciách musia byť podobní vedúci (ak chcú uspieť) na iných často nároční a niekedy „aj ako pes...“!
Ťažko povedať čo zohralo najväčšiu rolu v jeho chybnom rozhodnutí.
Či to bolo podľahnutie nátlaku nadriadených (rýchlejšie, rýchlejšie, rýchlejšie), či to bol nedostatok chápania teoreticko-praktických súvislostí so zase inou - novou jadrovou technológiu, či jednoducho ľudská neopatrnosť, ktovie.
Už nám to nepovie. Faktom zostáva, že nebol v tom sám, aj keď potom vzal skoro všetku vinu na seba osobne!
Čo sa vlastne stalo?
Na 1 bloku JE Balakovo začali po dodaní a namontovaní všetkého zariadenia a po úspešnom odskúšaní tzv. "Studených skúšok" - tzv. „Horúce skúšky“.
Horúce skúšky na reaktorovom bloku znamenajú, že je všetko už zmontované, všetky systémy pracujú ako majú, a jediný rozdiel je v tom, že v reaktore nie je zavezené skutočne jadrové palivo, ale makety – imitátori, ktoré vytvárajú potrebný hydraulický odpor pre umožnenie meraní a vyhodnotenie testov. Teplo, ktorým sa jadrový reaktor (bez paliva) nahrieva do plných projektových parametrov je získavané prácou hlavných cirkulačných čerpadiel primárneho okruhu a premiešavaním vody primárneho okruhu, ktorá je stále čistá, demineralizovaná bez akejkoľvek rádioaktivity.
22. júna 1985 spustili túto fázu spúšťania, kde chceli všetky systémy a zariadenia spoločne s reaktorom VVER-1000 odskúšať pri zahriatí na nominálne prevádzkové parametre.
V snahe urýchliť práce, Taras Plochy ako hlavný inžinier JE, odsúhlasil dočasný program, podľa ktorého paralelne s nábehom boli vykonávané aj niektoré práce na odstránenie predtým zistených chýb a zmien v hermetickej zóne kde je primárny okruh a jadrový reaktor.
Kombinácia viacerých prác dokopy, ich paralelné plnenie má nesporne mnoho výhod. V systéme „Project Management“ je to známa a zaužívaná prax po celom svete. Dokáže zúročiť a ušetriť milióny, a taktiež čas. Ale musí byť precízne pripravená a dôsledne dodržaná.
A toto v tomto prípade nebolo urobené....
Pracovalo dokopy 6 brigád (49 osôb) z dodávateľskej firmy „Volgoenergomontáž“, a brigáda 4 ľudí z divízie „Volga Hydromontáž trust“, ako aj niekoľko zamestnancov priamo z jadrovej elektrárne.
Pre čitateľov neznalých energetických pomerov treba asi uviesť, že tak ako aj v iných podobných stavbách, aj tu býva prax s cieľom urýchliť nábehové práce bloku, že sa pripravená miestnosť (kobka) s namontovaným zariadením odovzdáva priebežne prevádzkovému personálu počas služby (zmeny). Súčasne je vždy vypracovaný špeciálny dokument, ktorý podpisujú zástupcovia generálneho dodávateľa, subdodávateľov a zákazníka.
Vzhľadom na to že pracovné prijímacie komisie nemôžu zachytiť úplne všetko a naraz, ako je kontrola zariadenia, jeho prijatie, individuálne skúšanie, uvedenie do prevádzky ako aj nábeh zariadenia, všetky protokoly nie sú bežne vyhotovené ihneď, a vzťah medzi zákazníkom a dodávateľom, vrátane bezpečnostných aspektov, sa zvyčajne riadi dočasným prevádzkovým (bezpečnostným) predpisom, či programom.
Takto to bolo aj v tomto prípade na JE Balakovo JE, kde existoval takýto dokument schválený riaditeľmi "SaratovGESstroy" a JE Balakovo zo 16. januára 1984.
K 15.00 hodine dosiahli teplotu vody v primárnom okruhu 270 ° C pri tlaku 160 kg/cm2 a v sekundárnom okruhu udržiavali tlak v rozmedzí 40 až 50 kg/cm2 – teda nominálne parametre na plnom výkone.
V tom čase zároveň vykonávali kontrolu inštalovaných namontovaných zariadení, riadiacich a kontrolných systémov na overenie prevádzky, pomocných mechanizmov ako aj bezpečnostných systémov v režime postupného štartu, a skúšali dokonca aj ochrany reaktora a celého bloku.
V čase 15.24 došlo k rýchlemu poklesu tlaku v primárnom okruhu: Za 2 minúty sa znížil zo 160 na 70 kg/cm2 ! Zároveň hladina vody v kompenzátore objemu klesla z 8 na 4 m ! Obslužný personál v blokovej dozorni odstavil pracujúce hlavné cirkulačné čerpadlá.
O šesť minút na to (15.30) hlásil strážnik na blokovú dozorňu výskyt silnej pary v hermetickej zóne v priestore reaktora. Naštartovali sprchový systém, ktorý nastriekal do zóny studenú vodu, v priebehu 8 až 10 minút. Táto pomohla skondenzovať paru, a znížiť teplotu vzduchu a poskytla možnosť prístupu do priestorov hermetickej zóny.
Asi polovica prehriatej vody ktorá 2 minúty striekala do hermetickej zóny sa zmenila na paru. V priebehu ďalšej tri štvrte hodiny bolo možné vojsť do hermetickej zóny, a evakuovať všetkých ľudí, ktorí tam boli, vrátane obetí, s výnimkou troch, ktorí boli priamo v oblasti zásahu prehriatej vody, kde bol možný prístup až po úplnom vychladení primárneho okruhu.
Okamžité vykonávanie záchranných prác bolo navyše komplikované z dôvodu prudkého zvýšenia teploty prostredia v priestoroch a nedostatku viditeľnosti. Takže vlastne až po spustení sprchového systému a jeho následnom odstavení bolo možné začať hľadať obete.
Hľadanie trvalo asi 2 hodiny.
Našli 10 ľudí, ktorí umreli na popáleniny priamo na mieste a neskôr ešte umreli traja ďalší. Celkovo v dôsledku nehody z tepelných popálenín umrelo 14 ľudí.
Okrem toho dostali 3 osoby popáleniny, z toho dvaja počas záchranných prác.
Keď vyniesli pozostatky obetí na nádvorie JE, zložili ich na zem pred hlavného inžiniera, ktorý tam stál (podľa očitých svedkov) s tvárou bielou ako krieda.
Asi 50 minút od začiatku nehody plánovite opätovne znížili tlak a núdzové chladenie, čim previedli blok do stabilného stavu bez akýchkoľvek ďalších následkov.
Výsledok skúšky bezprostredne po nehode a následnej analýze zistili, že vstrek prehriatej vody bol v dôsledku otvorenia bezpečnostných ventilov na systéme havarijného chladenia, ako aj odtrhnutie jedného z nich reaktívnou silou unikajúcej pary. Výfukové potrubia týchto ventilov boli (v súlade s projektom) vyústené do priestorov hermetickej zóny, práve tam, kde pracovali ľudia.
Odtok prehriatej vody bol taktiež do núdzovej zásobnej nádrži kyseliny boritej cez recirkulačné potrubie núdzového recirkulačného čerpadla.
Otvorenie iných poistných ventilov sa stalo v dôsledku prerazenia vody primárneho okruhu (s tlakom 156 kg/cm2 a teplotou 297 ° C) do kolektora určeného na prevádzkový tlak 21,5 kg/cm2. To sa stalo v dôsledku otvoreného posúvača s predtým otvoreným vstupným ventilom. Stalo sa to napriek skutočnosti, že projekt počítal a zabezpečoval dve po sebe idúce skupiny ventilov s odvodňovaním medzi nimi a elektrickými blokovacími jednotkami, ktoré neumožňujú otvorenie armatúr, ak je tlak v primárnom okruhu nad 22 kg/cm2, aby bolo spoľahlivé udržanie tlaku nízkej úrovne v plánovanom a núdzovom chladiacom systéme. Treba tu poznamenať, že pred ukončením prác (a začatím horúcich skúšok) boli v operatívnom denníku poruchy práve na dotyčných armatúrach zaznamenané, ale neboli odstránené.
Podrobné vyšetrovanie tejto strašnej katastrofy ukázalo ďalej, že aj v mnohých iných oblastiach organizácie prác našli stovky narušení, nielen zo strany dodávateľov a pracovníkov JE, ale dokonca aj zo strany jadrového dozoru.
Bolo by to na dlho ich tu všetky vypisovať.....
Bolo to ešte navyše sťažené aj skutočnosťou, že paralelne s inými prácami, robili aj na napájaní pre počítač, ktorý zachytáva signály na poruchové vyhodnocovanie, tzv. „Post Mortem“ program, takže následné zisťovanie podrobností bolo limitované pre nedostatok zdrojov.
Vyšetrovacia komisia taktiež nakoniec nebola schopná ani zistiť kto dal skutočne príkaz na podanie elektrického napájania, ako aj to kto vlastne ventil otvoril.
Ako sme spomenuli, Taras Plochy sa k tomu postavil chlapsky a priznal pred súdom hlavnú vinu na seba.
Odsúdili ho na desať rokov ťažkého väzenia. Aj niektorí iní jeho kolegovia dostali tresty, ale menšie.
Pre niekoho tragédia pre iného vyslobodenie.
Taras Plochy vo väzení dlho nevydržal.
Ani nie o rok na to sa stala havária na jeho pôvodnej JE Černobyľ. Po havárii tom síce doslova nahnali tisíce pracovníkov, ktorí plnili to čo od nich očakávali, v drvivej väčšine manuálne práce vo vysoko radiačnom prostredí (bez dozimetrov). Ale bolo tam treba aj iných, ktorí to podrobne „doma“ poznali a kto mohol a bol schopný aj práce organizovať. Tak vytiahli Tarasa Plochyho z väzenia a dali mu na výber. Buď pôjdeš (bez dozimetra) organizovať detailne práce, odčiníš si svoje hriechy (a potom , možno, uvidíme....) , alebo zostaneš vo väzení, ktoré zrejme asi neprežiješ.
Myslím, že si nikto z nás nevie ruské väzenie ani len trošku predstaviť......
Ľahký výber, ťažká misia.....
Taras Plochy odišiel organizovať záchranné práce na Černobyľ.
Ktovie kde to bolo pre neho horšie? Či vo väzení, alebo na Černobyle? V každom prípade pracoval tvrdo a po viacerých rokoch, ktoré ho nezmazateľne zdravotne poznačili dostal nielen milosť, ale ho vrátili aj do profesionálneho života. Menovali ho námestníkom generálneho riaditeľa Záporožskej JE (najväčšej JE v Európe so šiestimi reaktorovými blokmi VVER 1000).
Dlho sa však z toho netešil.
Svojmu tragickému osudu neujdeš
Paradoxne umrel na Slovensku, v Piešťanoch v bývalom hoteli Atóm.
Bolo to v roku 1994, počas rokovania expertnej pracovnej skupiny v rámci tzv. „Lisbon Iniciative“, ktorú som osobne viedol, kde sme rokovali o tom ako uskutočniť program zvyšovania bezpečnosti jadrových elektrární bývalého Sovietskeho zväzu a štátov Východnej Európy. Aj tam sa ukazoval priamy dopad na prístup a myslenie Tarasa Plochyho po nešťastí na Balakove. V mnohých prípadoch pri uplatňovaní novo navrhovaných prevádzkových predpisoch sa pýtal - "A kto je priamo legálne za to zodpovedný?".
Lekári v Piešťanoch, ktorí ho pitvali nám povedali, že tak zdevastované ľudské telo aj zvnútra ešte nikdy nevideli, a že jeho smrť mohla prísť v ktoromkoľvek okamžiku.
Ukrajina si ho previezla domov lietadlom, a pochovaný je v Energodare, 1500 km vzdialený od svojich obetí z Balakova.
