Jadrová Energia – Jadrové (od)zbrojenie a Jadrová Energetika.
Predtým ako budeme diskutovať o ďalších historických peripetiách jadrovej energetiky by sme sa asi mali pozrieť na to v akých podmienkach bola budovaná a spočiatku prevádzkovaná. Nájdeme tam viaceré odpovede na vážne udalosti, ktoré sa stali neskôr.
Studená Vojna (Cold War)
Kto zo staršej generácie by nepoznal výraz „Studená vojna“? Čo to vlastne bolo? Otvorená rivalita po druhej svetovej vojne medzi USA a Sovietskym Zväzom a ich príslušnými spojencami. Prebiehala na politických, hospodárskych a propagandistických frontoch a sústredila sa na (hlavne jadrové) zbrane. Termín ako taký, bol prvý krát použil anglický spisovateľ George Orwell v článku (1945), kde predpovedal, že bude jadrovým patom medzi "dvoma alebo tromi obrovskými super-štátmi, z ktorých každá má zbraň, pomocou ktorej môžu byť milióny ľudí zničené v priebehu niekoľkých sekúnd. V reálnom živote bol použitý americkým finančníkom (a poradcom prezidenta) Bernardom Baruchom v prejave v Columbii v Južnej Karolíne v roku 1947.
Počiatky studenej vojny
Po porazení nacistického Nemecka v 1945 medzi USA a Veľkou Britániou na jednej strane a Sovietskym Zväzom na strane druhej nebola medzi nimi vôbec mierumilovná nálada. V roku 1948 Sovieti pomohli nainštalovať ľavicové vlády v krajinách Východnej Európy, oslobodené Červenou armádou. Američania a Briti sa obávali tamojšej stálej sovietskej nadvlády ako aj prípadnej hrozby komunistických strán, ktoré by sa dostali k moci v demokraciách Západnej Európy. Na druhej strane boli Sovieti odhodlaní držať kontrolu nad Východnou Európou s cieľom chrániť pred možnou obnovenou hrozbou z Nemecka a mali v úmysle šíriť komunizmus po celom svete hlavne z ideologických dôvodov. Vojna zintenzívnila v rokoch 1947-48, keď pomoc USA (Marshallov Plán) poskytnutá pre Západnú Európu dala tieto krajiny pod americký vplyv a Sovieti už otvorene nainštalovali komunistické režimy vo východnej Európe.
Boj medzi Super-veľmocami
Svoj vrchol Studená vojna dosiahla v rokoch 1948-53. V tomto období Sovieti zablokovali západný Berlínsky sektor (1948-49); USA a jej európski spojenci vytvorili Organizáciu Severoatlantickej Zmluvy (NATO) s jednotným vojenským velením, aby odolali sovietskej prítomnosti v Európe (1949); Sovieti zase odskúšali svoju prvú atómovú nálož (1949), čím ukončili americký monopol na atómovú hrozbu; na opačnom konci čínski komunisti prišli k moci v kontinentálnej Číne (1949); a sovietsky podporovaná komunistická vláda Severnej Kórey napadla Južnú Kóreu podporovanú zase z USA v roku 1950 a začala nerozhodnú kórejskú vojnu, ktorá trvala až do roku 1953.
V rokoch 1953 až 1957 sa napätie v studenej vojne mierne uvoľnilo, najmä v dôsledku smrti dlhoročného sovietskeho diktátora Stalina v roku 1953. Ale pod jeho nástupcom charizmatickým, ale nevypočítateľným Nikitom Chruščovom založili v roku 1955 jednotnú vojenskú organizáciu medzi krajinami sovietskeho bloku, „Varšavskú Zmluvu“; a ako reakcia bola Nemecká Spolková Republika v tom istom roku prijatá do NATO.
Ďalšia intenzívna fáza „studenej vojny“ bola v rokoch 1958-62.
USA a Sovietsky zväz začali rozvíjať medzikontinentálne balistické rakety, ktoré USA nasadili aj pod nosom Sovietom v Turecku, a naopak v roku 1962 Sovieti začali tajne inštalovať rakety na Kube, ktoré by mohli byť prípadne dokonca použité na jadrový útok na mestá v USA. To vyvolalo známu konfrontáciu ako „Kubánska Kríza“. Tá (kríza) však ukázala, že ani USA, ani Sovietsky zväz nechcú v skutočnosti použiť jadrové zbrane kvôli obavám z možnej odplaty (a tým aj možného úplného zničenia ľudskej civilizácie na zemeguli). Preto obe super-veľmoci skoro podpísali Zmluvu o zákaze jadrových skúšok (1963), ktorá zakázala testovanie nadzemných jadrových zbraní. Kríza však tiež potvrdila odhodlanie sovietov nenechať sa nikdy opäť ponižovať vojenskou prevahou a nasledovalo hromadenie konvenčných a strategických síl, s ktorými boli USA nútené zápasiť ďalších 25 rokov.
Archívy prezrádzajú zaujímavé detaily
Odtajnené archívy na oboch stranách (hlavne spravodajských služieb), ako aj publikované memoáre politikov potvrdzujú, že počas celej studenej vojny sa obe veľmoci – USA ako aj Sovietsky Zväz úporne vyhýbali priamej vojenskej konfrontácii v Európe a keď sa angažovali v skutočných bojových operáciách, tak zvyčajne len preto, aby svojich ideologických, či hospodárskych spojencov ubránili od porážky, čo bolo (často s ich nevôľou) však prijímané ako nutnosť, pričom verejnosť o tom v skutočnosti ani netušila.
Sovietsky zväz takto vyslal jednotky na ochranu komunistickej vlády vo východnom Nemecku (1953), v Maďarsku (1956), v Československu (1968) a v Afganistane (1979). Spojené štáty zase pomohli zvrhnúť ľavicovú vládu v Guatemale (1954), podporili neúspešnú inváziu na Kubu (1961), napadli Dominikánsku republiku (1965) a Grenadu (1983) a uskutočnili dlhú (1964- 75) a neúspešnú snahu zabrániť komunistickému Severnému Vietnamu, aby prinútil Južný Vietnam k podradeniu sa jej vláde.
Smerom k novému svetovému poriadku
V priebehu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov však bipolárny boj medzi sovietskym a americkým blokom vstúpil do komplikovanejších medzinárodných vzťahov, v ktorom sa svet už nerozdelil iba do dvoch jasne protichodných blokov. Medzi Sovietskym Zväzom a Čínou došlo v roku 1960 k veľkej roztržke, čo nakoniec viedlo až k rozbitiu jednoty komunistického bloku. Medzitým Západná Európa a Japonsko dosiahli dynamický hospodársky rast v 50. a 60. rokoch, čím znížili svoju relatívnu podriadenosť voči USA. Slabšie krajiny dostali viac priestoru na presadenie svojej nezávislosti a získali väčšiu odolnosť voči nátlakom superveľmocí.
Jadrové arzenály jadrových veľmocí
Kým v roku 1945 spočiatku existovali na svete iba dve jadrové bomby.
A takto to „naberalo na obrátkach“:
1945 – globálne: 2
1950 – globálne: 304 , USA – 299, ZSSR – 5
1955 – globálne: 2636, USA - 2422, ZSSR – 200, Veľká Británia (UK) - 14
1960 – globálne: 20285, USA - 18638, ZSSR – 1605, UK - 42
1965 – globálne: 37741, USA - 31139, ZSSR – 6129, UK – 436, Francúzsko (F) – 32, Čína (CH) - 5
1970 – globálne: 38164, USA - 26008, ZSSR – 11643, UK – 394, F – 36, CH – 75, Izrael – 8,
1975 – globálne: 47454, USA - 27519, ZSSR - 19055, UK – 492, F – 188, CH – 180, Izrael – 20,
1980 – globálne: 54409, USA - 23368, ZSSR – 30062, UK – 492, F – 250, CH – 205, Izrael – 31, India – 1,
1985 – globálne: 61662, USA - 21392, ZSSR – 39197, UK – 422, F – 360, CH – 243, Izrael – 42, India – 3, Južná Afrika – 3,
1990 – globálne: 51864, USA - 10904 , ZSSR – 37000, UK – 422, F – 505, CH – 232, Izrael – 53, India – 7, Južná Afrika – 6, Pakistan – 4, Severná Kórea – 1, Kazachstan – 1410, Ukrajina – 1240, Bielorusko – 81,
1995 – globálne: 38825, USA - 10577 , ZSSR – 27000, UK – 422, F – 500, CH – 234, Izrael – 63, India – 14, Pakistan – 13, Severná Kórea – 2,
2000 – globálne: 30973, USA – 8360 , ZSSR – 21500, UK – 281, F – 470, CH – 232, Izrael – 72, India – 28, Pakistan – 28, Severná Kórea – 2,
2005 – globálne: 25736, USA – 7700 , ZSSR – 17000, UK – 281, F – 350, CH – 235, Izrael – 80, India – 44, Pakistan – 38, Severná Kórea – 8,
2014 – globálne: 15853, USA – 7260 , ZSSR – 7500, UK – 215, F – 300, CH – 260, Izrael – 80, India – 110, Pakistan – 120, Severná Kórea – 8,
Ako je vidieť, zásoby jadrových zbraní v Spojených štátoch amerických rýchlo vzrástli od roku 1945, vrcholili v roku 1966 a potom klesali, a do roku 2012 mali Spojené štáty niekoľkokrát menej jadrových zbraní ako v roku 1966.
Sovietsky zväz rozvinul svoju prvú jadrovú zbraň v roku 1949 a potom rýchlo zvyšovali svoj arzenál jadrových zbraní až kým nedosiahol vrchol v roku 1986 paradoxne pod Michalom Gorbačovom! Keď napätie Studenej vojny pominulo a po páde Sovietskeho zväzu sa sovietske a ruské zásoby jadrových zbraní medzi rokmi 1986 - 2012 znížili o viac ako 80%.
Megatons to Megawats
Mnoho strategického materiálu bolo z Ruska použité v USA. Tento program bol známy pod názvom „Megatons to Megawats“.
Program Megatons to Megawatts bol spustený v roku 1993 a skončený v decembri 2013. V Rusku bolo prepracovaných 500 ton ruského vysoko obohateného uránu (HEU), čo je cca. ekvivalent 20 008 jadrových hlavíc na takmer 15 000 ton nízko obohateného uránu (LEU) a predané do USA na použitie ako palivo v amerických jadrových elektrárňach. Program bola doteraz najväčšia a najúspešnejšia akcia v rámci znižovania a nešírenia jadrových zbraní. Prvá americká JE, ktorá dostala nízko obohatené palivo obsahujúce urán v rámci tohto programu, bola jadrová elektráreň Cooper v roku 1998. Počas 20-ročného programu Megatons to Megawatts sa až 10 percent elektrickej energie vyrábanej v USA vyrobilo z paliva z prepracovaného ruského HEU na LEU. Počas tohto obdobia sa aj Američania v menšej miere snažili konvertovať niektoré svoje nadbytočné jadrové hlavice HEU na palivo do elektrární.
Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska sa stalo jadrovou energiou v roku 1952 a ich jadrový arzenál vyvrcholil v roku 1981 na menej ako 500 jadrových zbraní.
Francúzsko sa stalo jadrovou energiou v roku 1960 a francúzske zásoby jadrového materiálu dosiahli v roku 1992 vyše 500 jadrových zbraní.
Čína vyvinula svoju prvú jadrovú zbraň v roku 1964; jej jadrové zásoby sa zvýšili až do začiatku osemdesiatych rokov, keď sa stabilizovali na 200 až 260.
India sa stala jadrovou mocou v roku 1974, zatiaľ čo Pakistan vyvinul svoju prvú nukleárnu zbraň v 80. rokoch. India a Pakistan majú v súčasnosti okolo sto jadrových zbraní, ale zdá sa že Pakistanské jadrové zásoby sú zvýšené a je špekulované, že Pakistan by mohol mať v priebehu desiatich rokov viac jadrových zbraní ako Spojené kráľovstvo.
Severná Kórea sa pripojila k jadrovému klubu v roku 2006 alebo možno dokonca aj skôr. A predpovede americkej CIA z roku 1999 predpokladali, že Irán a Irak sa skôr či neskôr tiež pripoja k nukleárnemu klubu tipovali ich prípadný arzenál na 10-20 jadrových zbraní k roku 2020.
Južná Afrika úspešne vybudovala šesť jadrových zbraní v osemdesiatych rokoch 20. storočia, ale všetky ich zlikvidovala začiatkom 90. rokov, krátko pred pádom svojho apartheidského systému, okrem iného aj kvôli obavám že sa dostanú do rúk novým politickým vodcom o ktorých nebolo jasné, ako by s nimi naložili. Je to zatiaľ jediná krajina v histórii ľudstva, ktorá bola schopná si sama vyrobiť jadrové zbrane, a ktorá sa ich aj dobrovoľne vzdala.
Existujú aj iné krajiny (viaceré bývalé republiky Sovietskeho zväzu počas kolapsu sovietskeho režimu) ktoré urobili podobné kroky, ale nebolo to to isté. Okrem toho ale existuje celá skupina ďalších štátov, ktoré kedysi veľmi aktívne pracovali na výrobe svojich jadrových zbraniach (dokonca aj v Európe), o čom sa bežne ani nevie, ale tieto sa prakticky všetky vzdali pokračovania, a podpísali medzinárodné dohody o jadrových garanciách a kontrole.
Postupné jadrové odzbrojovanie
V sedemdesiatych rokoch 20. storočia došlo k uvoľneniu napätia v studenej vojne, čo viedlo k dohodám o obmedzovaní strategických zbraní (Strategic Arms Limitation Talks, alebo rozhovory/rokovania o obmedzení strategických zbraní - SALT), ktoré viedli k dohodám v rokoch 1972 a 1979, v ktorých dve super-veľmoci stanovili limity pre svoje protiletecké rakety a ich strategické rakety schopné niesť jadrové zbrane. Ako paradox, však nasledovalo obdobie opätovných napätí, keď dve super-veľmoci pokračovali v masívnych podporách iných krajín a súťažili o vplyv v treťom svete.
Studená vojna sa začala rozkladať koncom osemdesiatych rokov počas príchodu k moci Michala Gorbačova. Tento vlastne nakoniec definitívne odsúhlasil dlhoročné vyjednávania medzi Západom a Východom zjednotenie Nemecka ako aj „vypustenie“ Východného bloku z područia Sovietskeho Zväzu.
Nástupom moci demokratických vlád vo východnom Nemecku, Poľsku, Maďarsku a Československu rýchlo nasledovalo zjednotenie Západu a východného Nemecka pod záštitou NATO, opäť so sovietskym súhlasom.
Gorbačovove vnútorné reformy medzitým oslabili svoju vlastnú komunistickú stranu a umožnili presunutie moci do Ruska a ďalších základných republík Sovietskeho zväzu. Koncom roka 1991 sa zrútil sovietsky zväz a z jeho mŕtvoly sa narodilo 15 nových nezávislých národov vrátane Ruska s demokraticky zvoleným, protikomunistickým vodcom. Studená vojna skončila.
Čitatelia s môžu prípadne pýtať prečo tu o tom vôbec píšem, veď môj blog je zameraný na jadrovú energetiku a nie na jadrové zbrane, či politiku. Áno je to tak, ale odpoveď je jednoduchá.
Existujú minimálne dve oblasti kde sa jadrové zbrane a jadrová energetika prelínajú, alebo niekedy dokonca splývajú:
Prvá je technika a technológia.
Napriek tomu že v jadrovej energetike sú oproti bežnej spoločnosti a technike uplatňované mimoriadne vysoké nároky, tak pre jadrové zbrane je to ešte viac. Je to proste „úplne úplne iné kafé...“, hlavne pre kvalitu a čistotu materiálov, náročnosť spracovania a následne aj ekonomické náklady. Ale teoretické princípy a základné technológie sú tie isté. Práve pre svoju schopnosť „duálneho“ použitia, teda pre mierové ako aj vojenské využitie sú aj v jadrovej energetike uplatnené také prísne garancie a kontroly.
Druhá je politická a hospodárska (ekonomická) citlivosť.
Ten kto má jadrové zbrane je silný hráč, ktorého musia rešpektovať.
Ten kto má jadrové elektrárne má nielen lacnú elektrickú energiu, ale má aj (pretože bez toho sa jadrová energetika nefunguje) kvalitné školstvo, kvalitný výskum, kvalitný ťažký priemysel, kvalitné závody v elektrotechnike a mnoho ďalších dobre fungujúcich oblastí a vecí.
Pointa príbehu
A teraz prichádzame k pointe celého článku. Píšem a opakujem to hlavne pre mladších čitateľov, ktorí majú to šťastie, že už nezažili ani Studenú Vojnu a ani bývalý komunistický režim. Akokoľvek sa to nám starším zdá asi čudné, ale je to tak – bolo to už viac ako pred pol storočím v minulom tisícročí.
Ale aké to bolo? Nuž také, že naši predchodcovia, a čiastočne aj my sami sme žili v režimoch podozrievania, udávania, donášania. Jadrovej hrozby a utajovania. Napríklad v ZSSR platil (od čias Stalina) príkaz, že sa nikto sám nesmie rozprávať s cudzincom. Keď autor tohto článku začal pracovať v r. 1995 v Moskovskom Centre WANO, tak mu viacerí ruskí kolegovia povedali že Ing. Jozef Valovič zo Slovenských Elektrární, ktorý toto centrum v roku 1989 (!!!) spolu zakladal bol pre nich úplne prvým cudzincom s ktorým sa mohli „slobodne“ rozprávať. Schizofrénia podozrievania a špióno-mánie existovala na oboch stranách – aj v USA, aj v ZSSR a aj v celej (nielen) Európe.
No a práve v takýchto podmienkach sa jadrová energetika narodila a vyrastala. Výsledkom pochopiteľne bolo že vzájomné informovanie bolo veľmi ohraničené, niekedy až nulové! A to dokonca až na takej úrovni, že nefungovali ani vzájomné efektívne komunikačné procesy medzi jednotlivými elektrárňami v jednej elektrárenskej spoločnosti. Ja jasné že nič dobré z toho nemohlo vzísť!
A ako to dopadlo si povieme nabudúce.....
