Jadrová energia – „Otcovia“ atómových bômb - A. J. A. „Ampie“ ROUX.

Písmo: A- | A+

Juhoafrický program jadrových zbraní, kde skonštruovali a potom dobrovoľne demontovali a zničili svojich šesť atómových bômb je v medzinárodných dejinách unikátnou vzácnosťou.

Jadrová energia – „Otcovia“ atómových bômb - A. J. A. „Ampie“ ROUX.

Juhoafrický program jadrových zbraní z obdobia apartheidu, kedy skonštruovali a potom dobrovoľne demontovali a zničili svojich šesť atómových bômb je v medzinárodných dejinách unikátnou vzácnosťou.

Jadrová história Juhoafrickej republiky je tak cenný zdroj ponaučení aj pre globálnu politiku nešírenia jadrových zbraní. Prináša dôležité ponaučenia z postupov v oblasti jadrovej bezpečnosti a kontroly, ktoré by mohli pomôcť iným menším jadrovým mocnostiam (napríklad India, Pakistan), ako si zabezpečiť vlastný arzenál. Hodnota skúseností z Juhoafrickej republiky sa stala zvlášť cennou, keď vo februári 2003 Pretória vyslala tím diplomatov a bývalých predstaviteľov svojich jadrových zbraní, aby poskytli poradenstvo v oblasti preukázateľného znevýhodnenia Iraku.

Začiatky...

Jadrový vývoj v Južnej Afrike sa datuje do čias II. svetovej vojny, keď hľadali pre americký Projekt Manhattan po celom svete urán na výrobu jadrových zbraní. V roku 1944 požiadala Veľká Británia juhoafrického predsedu vlády Jana Smutsa o prešetrenie hlásených ložísk uránu v Južnej Afrike a Juhozápadnej Afrike (dnes Namíbia). Po rozsiahlom šetrení Smuts oznámil, že objavili urán v mnohých juhoafrických zlatých baniach. USA a Veľká Británia považovali Juhoafrickú republiku za dôležitého dodávateľa uránu, pretože odhadovali, že má až 25 percent celkových svetových zásob uránu v krajinách mimo vplyvu komunizmu. Po pár rokoch prieskumu s pomocou USA a Británie (tieto krajiny investovali do zariadení) už prvý závod na ťažbu uránu začal pracovať v konsolidovanej bani West Rand v roku 1952. Za tri roky už mali v prevádzke šestnásť závodov na ťažbu uránu (!). Urán predávali špeciálnej agentúre - nákupnej organizácii vytvorenej UK a USA s cieľom získať primerané zásoby uránu pre ich programy jadrových zbraní až do polovice 60. rokov. V rokoch 1953 až 1971 doviezli USA viac ako 40 000 ton juhoafrického oxidu uránu v hodnote 450 miliónov dolárov.

Ťažba a prieskum uránu boli pôvodne kontrolované priamo kanceláriou juhoafrického predsedu vlády. V roku 1948 však parlamentným zákonom ustanovili Radu pre atómovú energiu (AEB), ktorá odvtedy v mene vlády kontroluje všetky jadrové záležitosti, najmä ťažbu a predaj uránu.

Dr. Roux - "otec" Juhoafrockého jadrového programu
Dr. Roux - "otec" Juhoafrockého jadrového programu 

V novembri 1956 AEB zriadila Poradný výbor pre výskum. Jedným z jeho prvých aktov bolo vymenovanie A. J. A. „Ampie“ Rouxa, vysokého úradníka v Rade pre vedecký a priemyselný výskum (CSIR), aby vypracoval program jadrového výskumu a vývoja. Osobné nadšenie a dlhodobo preukázané úsilie Dr. Abrahama Johannesa Andriesa (Ampie) Rouxa jednoznačne tak pomohlo a ovplyvnilo že v Južnej Afrike v desaťročí od roku 1962 do polovice šesťdesiatych rokov boli schopní vytvoriť zavedený priemyselný systém, ktorý bol technologicky schopný zahájiť následný program jadrových zbraní.

Výbor tiež zamestnal prvých dvoch výskumných technikov AEB, ktorí mali na starosť prieskum procesov na výrobu ťažkej vody (pre použitie ako moderátora v jadrových reaktoroch).

O mesiac neskôr vláda vytvorila aj Štátnu komisiu pre využívanie jadrovej energie v Juhoafrickej republike na základe mandátu vypracovaného AEB. Komisia splnomocnila Rouxa na spracovanie a predloženie návrhu plánu juhoafrického programu jadrového výskumu a vývoja. Zatiaľ čo Roux vypracovával svoju správu, dvaja inžinieri AEB pol roka usilovne pracovali doma, potom jeden a pol roka vo firme Heavy Water Group v britskom Harwell Atomic Energy Research Establishment a navštívili tiež závody na ťažkú vodu v Nemecku. Spoločne v AEB dospeli k záveru, že môžu ekonomicky ťažkú vodu vyrábať.

Štátny plán jadrového vývoja...

Rouxovi trvalo vypracovanie návrhu pre Juhoafrický program jadrového výskumu a vývoja asi rok a pol. Navštívil desať krajín, hovoril so stovkami odborníkov keď hľadal názory juhoafrických vládnych, banských a priemyselných úradov. Svoj plán predstavil AEB v júni 1958. Bol to ambiciózny plán, v ktorom Roux odporúčal dramatický posun v juhoafrickom priemysle od pôvodnej pozície „opráv a údržby“ na vysoko sofistikované odvetvie schopné vyrábať aj jadrové reaktory. Medzi ciele plánu bola aj snaha umožniť Južnej Afrike získať ďalší úžitok z jej pozície hlavného dodávateľa uránu a umožniť významne profitovať z jadrovej energii. Roux si bol ale tiež vedomý aj nutnosti zabrániť najlepším juhoafrickým vedcom a inžinierom v emigrácii do iných krajín.

Rouxov plán odporúčal uskutočnenie štyroch hlavných oblastí:

• Rozvoj výroby a rafinácie jadrových materiálov vrátane ťažkej vody a tória, najmä však uránu. Snahou bolo zdokonalenie metód hľadania a ťažby uránu ako aj ďalších krokov pri spracovaní uránu s cieľom získania dodatočnej hodnoty uránu;

• Skúmanie využívania jadrovej energie na výrobu elektriny vrátane vývoja a koncepcie energetického reaktora vhodného pre Južnú Afriku;

• Výskum využitia izotopov a žiarenia v medicíne, poľnohospodárstve, obchode, priemysle a výskume;

• A pokračujúci základný výskum nevyhnutný pre program jadrovej energie.

Cieľom tohto plánu bolo stanoviť taký komplexný program jadrovej energie, ktorý umožní Juhoafrickej republike „stať sa čo najviac nezávislým od zahraničného vplyvu týkajúceho sa jej potrieb v tejto oblasti“. Hlavným aspektom plánu bolo poskytnúť finančnú (a inú) pomoc na vzdelávanie výskumných pracovníkov v oblasti jadrovej energie, a to nielen v Južnej Afrike, ale aj v zahraničí.

V septembri 1959 vtedajší Juhoafrický minister baní Jan de Klerk oznámil, že kabinet schválil navrhovaný program jadrového výskumu a vývoja. Paradoxné je , že Jan de Klerk je otcom F. W. de Klerka, ktorý sa neskôr v roku 1989 stane prezidentom Juhoafrickej republiky a ktorý ukončí program jadrových zbraní a aj urýchli proces, ktorý viedol k zníženiu a útlmu jadrovej energie v Juhoafrickej republike.

Roux je považovaný za "otca" jadrového rozvoja v Južnej Afrike. Krátko pred schválením jeho návrhu jadrového plánu sa stal riaditeľom pre výskum AEB. Neskôr sa jeho titul zmenil na generálneho riaditeľa. V roku 1967 bol vymenovaný za predsedu (neskôr premenovaného na prezidenta) AEB, dovtedy vyhradeného výhradne pre ministra baní.

Pelindaba...

Obrázok blogu

Je to názov pre hlavné juhoafrické centrum pre jadrový výskum, ktoré prevádzkuje Juhoafrická spoločnosť pre jadrovú energiu. Počas éry apartheidu to bolo práve to miesto, kde boli čiastočne vyvinuté a aj skonštruované Juhoafrické atómové bomby.

AEB potrebovala na uskutočnenie svojho programu vhodnejšie miesto ako kancelárie v Pretórii. Miesto muselo byť relatívne izolované, aby umožňovalo bezpečnú prevádzku reaktorov, ale tiež v blízkosti hlavných populačných centier, univerzít a priemyselných odvetví. Navyše potrebovalo dostatočný zdroj vody, elektrickej energie ako aj dobrý prístup pre transport. Vybrala si miesto južne od priehrady Hartbessspoort na východnej strane Krokodílej rieky, asi 30 kilometrov západne od Pretórie. Areál, ktorý bol bývalá farma kúpili začiatkom 60. rokov a krátko nato tam začali stavať Národné centrum pre jadrový výskum.

Ale čo je to tá „Pelindaba“?

Odkiaľ ten názov pochádza? (niektorí čitatelia si to môžu celkom ľahko pomýliť aj s menom „Perinbaba“ zo slávneho slovenského rozprávkového filmu). Pelindaba pochádza v pôvodného domorodého jazyka Zulu a vedci sa dozvedeli, že Pelindaba je spojenie dvoch pôvodných afrických slov, „Pelile“, čo znamená „hotové“, a „Indaba“, čo znamená „rada“. Teda dané dohromady znamenajú vlastne niečo ako „koniec diskusie“. A na to zareagoval Roux "To je ono", "hovorili sme dosť; teraz pokračujeme v práci. “

A práce mali neúrekom. Pre svoj program jadrového výskumu a vývoja AEB potrebovala prijať a vyškoliť personál, získať značné množstvo jadrových informácií, v Pelindabe vybudovať výskumné a podporné zariadenia ako aj zaobstarať a nainštalovať širokú škálu vybavenia vrátane výskumných reaktorov a ďalšie zložité zariadenia. Aby to šlo, Južná Afrika vo veľkej miere závisela od jej dohôd o civilnej jadrovej spolupráci s USA a Britániou. Ale išlo to, prvé budovy (administratíva, chemické oddelenie a Van de Graffov generátor) stáli už začiatkom roku 1963.

Asi najnaliehavejšou potrebou nového programu bol personál - kvalifikovaní vedci. Ihneď po schválení programu vládou prijal AEB juhoafrických vedcov s preukázanými schopnosťami a poslal ich na zahraničné školenie v oblasti jadrovej vedy a techniky do USA a do Európy. Na konci 50. a začiatkom 60. rokov jedenásť Juhoafričanov, vrátane tých, ktorí sa stali vedúcimi vedúcich divízie výskumu na AEB, študovalo na Medzinárodnej škole jadrových vied a techniky v USA v Argonne a jej nástupníckej organizácii. Súčasne bol vyslaný sedemčlenný tím na výcvik do Národného laboratória Oak Ridge. Títo po návrate domov vytvorili špeciálnu organizáciu pre nábor vedeckého personálu vrátane vysielania svojich nových zamestnancov na školenie do zahraničia. Značnému počtu jadrových vedcov, ktorí potom pracovali na jadrovom programe v Pelindabe, bolo poskytnuté vysoko špecializované školenie na univerzitách, výskumných inštitúciách a priemyselných organizáciách v Británii, Kanade, Francúzsku, Holandsku, škandinávskych krajinách, Spojených štátoch a západnom Nemecku. Napríklad iba v roku 1970 bolo asi 90 juhoafrických vedcov vyškolených v Národnom laboratóriu Argonne, Národnom laboratóriu Oak Ridge a inde v USA.

Jadrový reaktor.

AEB objednala výskumný jadrový reaktor z USA ešte predtým, ako bolo vybrané miesto v Pelindabe. Jadrový reaktor, typu ORR nazvaný ako „Oak Ridge Reactor“, mal tepelný výkon asi 7 MW. Jeho výkon sa však relatívne malými úpravami dal zvýšiť až na 20 MWt. USA tiež súhlasili s poskytnutím Južnej Afrike aj uránové palivo so zbraňovým obsahom-čistotou (WGU) a spolu s Veľkou Britániou súhlasili aj s prijatím ožiareného paliva na opätovné spracovanie. V roku 1965 americká firma Allis Chalmers Corporation dodala do Južnej Afriky 20MW jadrový reaktor (SAFARI-1) aj s 90 %ným obohateným jadrovým palivom HEU. Reaktor s názvom „Safari-1“ sa stal kritickým v roku 1965. Na seminári v Johannesburgu v roku 1977 Roux férovo uznal, že „veľká časť jadrového zariadenia inštalovaného v Pelindabe je amerického pôvodu, zatiaľ čo aj naša jadrová filozofia, aj keď je nepochybne naša vlastná , vďačí za veľa zmýšľaniu [amerických jadrových vedcov]“. V polovici 60. rokov už mali v Pelindabe širokú škálu zariadení a vybavenia, ktoré plne uspokojili ambície novo vyškolených vedcov v oblasti jadrového výskumu. Podľa Wynanda de Villiersa, ktorý bol do roku 1967 riaditeľom divízie vývoja reaktorov a neskôr vystriedal Rouxa ako prezident AEB, „jadrový program výskumu a vývoja bol pevne ukotvený.“ Boli v ňom dva ambiciózne smery – domáci jadrový reaktor a - program obohacovania uránu.

Obohacovanie uránu.

Keď sa poprední vedci AEB vrátili zo zahraničného výcviku, bola oblasť obohacovania uránu ich častou témou diskusií. Hlavným cieľom výskumného a vývojového programu bolo vyvinúť metódy na spracovanie uránu do pokročilejšej formy než „žltý koláč“; konečným cieľom AEB bol obohatený urán! AEB verila, že obohacovanie uránu v domácich podmienkach by mohlo byť aj finančne lukratívne. Ďalšou súvisiacou, ale veľmi dôležitou motiváciou bola ich typický juhoafrická mentalita „urobiť to!“, ktorá si neželala odmietnuť špičkové jadrové projekty. Na a samozrejme, že za tým všetkým tam ešte bola motivácia vtedajších vodcov Južnej Afriky, ktorí (úplne správne) považovali obohacovanie uránu tiež za nutnú cestu k jadrovým zbraniam.

Ale jedna vec je chcieť, a druhá vec je byť schopný to urobiť...

Uvedomovali si, že plynový difúzny proces obohacovania si vyžaduje obrovské kapitálové investície a prístup k prísne tajným informáciám; čo bolo vtedy nad finančné a vedecké možnosti Juhoafrickej republiky. Aj kaskádové plynové odstredivky, ktoré boli vyvíjané v Nemecku, Holandsku a Británii, boli v tom čase mimo dosah Juhoafrickej republiky. Roux preto vyzval svojich kolegov, aby našli spôsob obohacovania, ktorý by bol podstatne menší ako gigantické fabriky (na plynnú difúziu) v USA a ktorý by nevyžadoval extrémne požiadavky kaskádových plynových odstrediviek s problémami s vibráciami, tesnením a vysokorýchlostnými ložiskami. Vtedy (v roku 1961) prišiel Wally L. Grant, vtedajší hlavný inžinier AEB, ktorý sa neskôr stal generálnym riaditeľom AEB, s návrhom na použitie princípu vírivej trubice na separáciu izotopov uránu. Dalo sa to v zjednodušení prirovnať k „odstredivke so stacionárnymi stenami“ na základe aerodynamického princípu. Juhoafrickí vedci si však boli dobre vedomí aj mimoriadne politicky citlivej povahy obohacovania uránu, čo by sa (takmer určite) považovalo za potenciálny znak toho, že Juhoafrická republika buduje jadrové zbrane. Výsledkom bolo, že AEB sa veľmi snažila udržať existenciu projektu v tajnosti. Projekt dostal krycí názov „Gas Cooling Project“ a bol rozdelený na tri samostatné komponenty, z ktorých vznikol ďalší krycí názov tzv. „XYZ project“.

Prvú separáciu uránu úspešne urobili v novembri 1965, práve počas návštevy predsedu vlády H. F. Verwoerda, ktorý bol neochvejným podporovateľom projektu. Do roku 1967 vedci preukázali uskutočniteľnosť svojej metódy obohacovania v laboratóriu aj keď ešte pretrvávalo pár problémov. AEB odporučila výstavbu pilotného závodu vláde. Táto (vláda) z dôvodu plánovaných a už vynaložených nákladov podrobila projekt nezávislému a dosť zdĺhavému preskúmaniu. Ale nakoniec vo februári 1969 vláda vybudovanie pilotného závodu schválila a uvoľnila ďalšie finančné prostriedky na výskum na ďalšie päťročné obdobie. Spoločnosť Uranium Enrichment Corporation (UCOR) bola založená v novembri 1970 s cieľom koordinovať vývoj procesu obohacovania uránu. Závod s názvom „Y Plant“ bol ihneď od začiatku navrhnutý nielen na produkciu nízko obohateného uránu, ale aj na výrobu uránu pre potreby jadrových zbraní. Závod začala pracovať v roku 1974, ale podľa Dr. Stumpfa dosiahol plnú kapacitu všetkých kaskád až v marci 1977.

Podľa neskorších informácií už v roku 1976 bol Sovietsky zväz natoľko znepokojený pokrokom v juhoafrickom jadrovom programe (informácie mali od Deitera Gerhardta, nemeckého štátneho príslušníka žijúceho v Juhoafrickej republike, a dôstojníka juhoafrického námorníctva, ktorý ale už od 60tich rokov pracoval aj pre Sovietsku vojenskú spravodajskú službu GRU, a potvrdené navyše od ďalšieho sovietskeho agenta tajnej služby ZSSR Alexeja Kozlova, ktorý v Južnej Afrike „akože obchodoval so zariadeniami na očistky vody“), že pri rokovaniach s USA sovietski reprezentanti žiadali o spoluprácu USA pri zastavení programu. Sovieti údajne dokonca uvažovali o preventívnom vojenskom údere na závod Y, ktorý americkí predstavitelia však údajne odmietli.

Druhý jadrový reaktor.

V roku 1962 sa AEB rozhodla postaviť už väčší jadrový reaktor na prírodný urán, moderovaný ťažkou vodou a chladený sodíkom. Bol známy pod názvom „Pelinduna“ (Pelindaba Deuterium Uranium Sodium (Na)). Rovnaký projekt predtým skúmali aj v USA, nakoniec ho však nepoužili. Ale krátko potom, čo sa hlavný inžinier AEB Grant vrátil domov zo 17-mesačného zahraničného výcviku v USA, navrhol, aby AEB pokračovala v tejto koncepcii reaktora založenej na tlakových trubiciach. Zdôvodnil to tým, že táto koncepcia by mohla výrazne znížiť náklady na výrobu energie, pretože použitie sodíka ako chladiva by lepšie prenášalo teplo a eliminovala by sa potreba výroby drahých tlakových nádob, ktoré juhoafrický priemysel nemohol vyrábať. Tento nápad bol v AEB akceptovaný ako pokrokový koncept reaktora, ktorý by mohol byť vyrábaný aj domácim juhoafrickým priemyslom. Vnímali to ako projekt, ktorý by povzbudil Juhoafrický priemysel na zvýšenie úsilia pracovať v oblasti jadrových technológií.

V roku 1967 ho Južná Afrika postavila (vlastne ako súčasť plánu na výrobu plutónia), a známy je okrem názvu „Pelinduna“ aj ako „SAFARI-2“, resp. tiež ako „Pelindaba-Zero“. Tento reaktor sa stal kritickým s použitím 606 kg 2%ného obohateného uránu a s 5,4 metrickými tonami ťažkej vody, ktoré boli dodané Spojenými štátmi.

Atómové bomby.

V roku 1977 Južná Afrika dokončila výrobu svojho prvého kompletného juhoafrického jadrového výbušného zariadenia. Nakoľko však v tom čase Závod Y ešte nevyrobil dostatočné množstvo vysoko-obohateného uránu (HEU), toto prvé zariadenie bolo sčasti zaplnené aj jadrom ochudobneného uránu a bolo pripravené na „studený“ test v auguste 1977. Zariadenie s HEU malo byť testované v roku 1978. Už v roku 1975 začala Juhoafrická republika pripravovať dve testovacie šachty na vojenskej základni Valstrap v púšti Kalahari. Testy prekazilo ich objavenie v auguste 1977 sovietskymi špionážno-monitorovacími satelitmi. Po tom, ako ZSSR informoval o situácii USA a pod tlakom vedúcich mocností (vrátane Francúzska, ktorého pozícia bola v tom čase pre Pretóriu obzvlášť dôležitá, pretože francúzske spoločnosti práve začali budovať jadrovú elektráreň Koeberg), Juhoafrická republika zastavila testovanie, skúšobné šachty zakryla betónovými doskami a testovacie miesto „opustila“.

Ale práce na výrobe jadrových zbraní však pokračovali tajne.

22. septembra 1979 americký monitorovací satelit Vela zachytil zreteľný záblesk pri južnom pobreží Afriky. Americkí predstavitelia sa domnievali, že to bol jadrový test s výťažkom 2 až 4 kilotony. Pochopiteľne, že ako hlavný podozrivý sa javila Juhoafrická republika, ktorá však uskutočnenie jadrového testu poprela. Ďalší podozrivý štát sa v tejto súvislosti spomína Izrael (už sme o tom písali v inom článku).

Niekedy na konci 70. rokov minulého storočia Juhoafrická republika úspešne otestovala jadrové zariadenie v komplexe „Building 5000“ na teritóriu Pelindaba. Juhoafrickí jadroví experti považovali tento test za úspešnú ukážku toho, že zariadenie bude fungovať tak, ako sa predpokladá, pretože testovacia zborka HEU sa krátko stala kritickou. Potom už údajne Južná Afrika na jadrové testovanie neskompletovala žiadne svoje jadrové zbraňové zariadenia.

Na základe postupov jadrových záruk v USA spoločnosť Armscor skladovala jadrové a dodávkové komponenty juhoafrických jadrových zbraní osobitne. Protokol o ochranných opatreniach umožnil párenie dvoch komponentov až po štyroch schváleniach, pričom jeden z autorizačných kódov mal v rukách vždy prezident. Rovnako fungovalo ohraničenie, že juhoafrické jadrové zariadenia nebudú odistené, pokiaľ by sa na palube lietadla nedostali do určitej výšky. Na letecké použitie jadrových bômb plánovala Južná Afrika použiť britské bombardéry Buccaneer (s doletom asi 3 000 km), čo následne podnietilo Južnú Afriku k vývoju balistických rakiet.

V závislosti od publikovaných zdrojov je dátum, kedy Juhoafrická republika vyrobila svoje prvé úplné jadrové výbušné zariadenie, rôzne označovaný ako apríl alebo december 1982. Juhoafrický jadrový arzenál sa následne zvyšoval rýchlosťou jednej bomby približne každého jeden a pol roku. Do roku 1989 mala Južná Afrika už šesť jadrových hlavíc.

Po preskúmaní programu jadrových zbraní v septembri 1985 sa prezident Botha rozhodol obmedziť program na sedem atómových bômb. Vláda potom zastavila všetky práce spojené s vývojom plutóniových zariadení, ukončila úsilie o výrobu plutónia a trícia pre jadrové zbrane a začala obmedzovať aj produkciu HEU. Politici ale prijali veľmi férové a štedré riešenie. Ľudia ktorí na programe pracovali neboli „vyhodení na ulicu“ ako sa to stalo neskôr v prípade rozpadu Sovietskeho Zväzu. Priemysel bol nasmerovaný na iné oblasti, a mnohí vedci (medzi nimi napríklad aj profesor Johan Slabber, ktorému niektorí pripisujú v programe dôležité miesto) pokračovali v aplikáciách jadrovej energie pre mierové účely a napríklad prišli s priekopníckym projektom vlastného modulárneho typu jadrového reaktora „Pebble Bed Modular Reactor (PBMR)“.

Úspešnú akvizíciu jadrových zbraní v Pretórii môže definovať a opisovať niekoľko faktorov:

  • Najskôr si Juhoafrická republika osvojila v proces výroby a obohacovania uránu a vyvinula aj kompletný cyklus jadrového paliva s pokročilými technikami nakladania s odpadom.

  • Po druhé, obranný priemysel v Juhoafrickej republike bol dostatočne pokročilý vo výrobe potrebných dodávacích komponentov.

  • Po tretie, jadrový program ťažil z kvalifikovaného personálu a dobre zavedenej zahraničnej siete obstarávania.

  • Napokon, Južná Afrika nebola zbytočne príliš ambiciózna a márnotratná, a rozhodla sa pre jednoduché a lacné konštrukcie jadrových zbraní.

Motivácie a stratégia

Podľa odhadu amerických spravodajských služieb z októbra 1977 bolo rozhodnutie Južnej Afriky získať jadrové zbrane pripisované „rastúcemu pocitu izolácie a bezmocnosti krajiny, vnímaniu veľkej vojenskej hrozby a túžbam po regionálnej prestíži“.

Koncom 70. rokov sa bezpečnostné prostredie Juhoafrickej republiky značne zhoršilo. Ozbrojené zložky Kuby v Angole a uvalenie vojenského embarga OSN v nich iba prehĺbili obavy. Lídrov Juhoafrickej republiky hnala snaha získania jadrových zbraní neistota na hraniciach, silná nedôvera k susedným krajinám, pochybnosti o skutočných zámeroch západných mocností a rastúca izolácia krajiny od medzinárodného spoločenstva z dôvodu apartheidu. V obave pred priamou inváziou do Namíbie (ovládanej Juhoafrickou republikou) alebo inváziou síl podporovaných sovietskymi vojskami vyvinula Pretória viacstupňovú stratégiu jadrového zastrašovania.

Prvá etapa nútila Juhoafrickú republiku, aby zatiaľ udržala svoje jadrové schopnosti v tajnosti.

Ak by sa zvýšila hrozba invázie, Pretória by iniciovala druhú etapu a s istotou by oznámila svoje jadrové odstrašovacie schopnosti jednej alebo viacerým hlavným mocnostiam - napríklad USA - v snahe presvedčiť ich, aby zasiahli.

Ale ak by sa aj to ukázalo ako neúspešné, Južná Afrika by zverejnila svoju jadrovú kapacitu. Táto tretia etapa stratégie v prípade potreby zahŕňala aj jadrovú detonáciu, buď v podzemí alebo na otvorenom oceáne, aby dokázali svetu svoje schopnosti.

No a v krajnom prípade by Juhoafrická republika zvážila použitie jadrových zbraní na bojisku.

Prímerie medzi Juhoafrickou republikou, Kubou a Angolou v auguste 1988 a stiahnutie juhoafrických vojsk z Angoly viedlo k trojstrannej dohode medzi týmito národmi, stiahnutiu 50 000 kubánskych vojsk z Angoly a nezávislosti Namíbie. Práve toto zlepšenie bezpečnosti hraníc Južnej Afriky sa ukázalo ako rozhodujúce pre rozhodnutie krajiny zrušiť program jadrových zbraní.

Keď prebiehal tento proces, predstavitelia Juhoafrickej republiky verejne narážali na schopnosť svojich jadrových zbraní. Napríklad v auguste 1988 Roelof Frederik „Pik“ Botha, juhoafrický minister zahraničia, oznámil, že jeho národ má „schopnosť vyrobiť jednu [jadrovú zbraň]“, ak by to chcel urobiť. Keď sa novinári pýtali, či už Južná Afrika takéto zariadenie vlastní, Botha odmietol svoje vyhlásenie bližšie rozviesť.

O mesiac neskôr, v septembri 1988, zaslala juhoafrická vláda list generálnemu riaditeľovi IAEA Hansovi Blixovi, v ktorom vyjadruje ochotu pristúpiť k Zmluve o nešírení jadrových zbraní (NPT), ak budú splnené určité podmienky, predovšetkým že bude Južnej Afrike povolené ponúkať svoj urán na medzinárodný trh (v súlade so zárukami MAAE).

Koniec Juhoafrických jadrových zbraní.

O necelé dva roky neskôr de Klerkova vláda ukončila program jadrových zbraní.

26. februára 1990 vydal prezident de Klerk písomné pokyny na ukončenie programu jadrových zbraní a demontáž všetkých existujúcich zbraní.

Existenciu svojho vojenského jadrového programu sa v tejto etape nepublikovali.

Všetky jadrové zariadenia boli demontované a zničené, jadrové materiály boli roztavené a vrátené AEC v rámci prípravy na pristúpenie Juhoafrickej republiky k NPT. Tie jadrové materiály, ktoré vlastnil Armscor, boli vrátené spoločnosti Atomic Energy Corporation, kde boli uskladnené podľa medzinárodne prijatých postupov. Zariadenia spoločnosti Armscor boli dekontaminované a určené na nejadrové komerčné účely. Podľa informácií Dr. Stumpfa bol do júna 1991 juhoafrický program jadrových zbraní v podstate rozobraný. 10. júla 1991 sa Juhoafrická republika pripojila k NPT ako štát bez jadrových zbraní.

IAEA následne začala inšpekcie jadrových zariadení Južnej Afriky s cieľom overiť rozsah a históriu programu a jeho demontáže.

Juhoafrický prezident FW De Klerk verejne uznal program jadrových zbraní v Juhoafrickej republike až 24. marca 1993, teda štyri roky po nariadení ich zničenia. Vláda sa obávala, že skoršie odhalenie existencie jej jadrového arzenálu by mohlo viesť ku konfrontačným inšpekciám z IAEA ako boli robené v Iraku. V prejave v marci 1993 pred juhoafrickým parlamentom de Klerk oznámil, že Južná Afrika mala svoj vlastný program jadrových zbraní už v rokoch 1974 až 1990, počas ktorých skonštruovala šesť zo siedmich plánovaných jadrových zbraní. Siedma bol rozmontovaná pred jej dokončením. Ako dôvod rozhodnutia Južnej Afriky získať jadrové zbrane, uviedol historické, medzinárodné a politické dôvody, ako bola napríklad aj sovietska expanzívna hrozba v južnej Afrike a kubánske sily v Angole.

A kto je teda „otec“ Juhoafrických jadrových zbraní?

Presvedčivosť a ambície Dr. Ampie Rouxa zohrali mimoriadne významnú úlohu pri založení civilného ako aj vojenského jadrového priemyslu v Južnej Afrike. Podľa viacerých informácií, napr. Newby-Fraser "výsledky na poli jadrovej energie v Juhoafrickej republike „... veľmi záviseli od jeho úsudkov (Dr. Rouxa), odporúčaní, ktoré predložil, a spôsobu, akým sa návrhy realizovali.“ Bez významných investícií do jadrovej infraštruktúry, rozvoja jadrových znalostí a najmä jadrového výskumu by bolo veľmi problematické, ak nie je prakticky nemožné zahájiť program zameraný na vytvorenie jadrového výbušného zariadenia. Jeho (Dr. Rouxa) účasť v jadrovom výskume sa začala v roku 1952 vymenovaním za riaditeľa AEB pre výskum atómovej energie na čiastočný úväzok s osobitnou zodpovednosťou za plánovanie a formulovanie jadrového výskumu a vývojového programu krajiny. Dr Roux formuloval všetky základné rámce a ciele úplne všetkých významných Juhoafrických jadrových výskumov. Práve počas jeho pôsobenia vo funkcii predsedu AEB bol návrh predložený vláde na schválenie a aj schválený. Dr Roux mal postavenie, kontakty a presvedčivosť čo využil nielen na ich štátnej politickej úrovni, ale aj vo vzťahu k zahraničným partnerom.

Skryť Zatvoriť reklamu