Jadrová energia – „Otcovia“ atómových bômb - Bertrand GOLDSCHMIDT.
Bertrand Goldschmidt bol jediný Francúz, ktorý spolupracoval počas II. Svetovej vojny v Projekte Manhattan. A práve on je vnímaný ako „otec“ francúzskych atómových bômb.
Bertrand Goldschmidt bol úzko spojený s hnutím generála De Gaulla za francúzsku národnú nezávislosť. Bol dokonca jedným z hlavných architektov tajného jadrového programu v priamej línii, ktorý zabezpečil Francúzsku svoje vlastné jadrové zbrane! Dalo by sa povedať, že v tejto oblasti Francúzsku nikto (zadarmo) v ničom nepomohol! Naopak, snažili sa ich odradiť a im to navyše skomplikovať! Prakticky všetko si Francúzi museli zabezpečiť sami!
Bertrand sa narodil v Paríži 2. novembra 1912, mama bola Francúzska a otec Belgičan židovského pôvodu.
Študoval na Parížskej škole priemyselnej fyziky a chémie, a v roku 1933 Marie Curie ho prijala k sebe do Rádiového Inštitútu spočiatku na pozíciu laboranta. Keď ho vo veku 21 rokov ako ešte študenta Marie Curie prijímala, tak mu (podľa jeho spomínania) povedala: „Budeš rok mojím otrokom. Potom pod mojím vedením začneš robiť dizertačnú prácu, ak ťa medzitým nepošlem do zahraničia, aby si sa v nejakej špecializácii nezdokonalil“. Osud tomu však neprial. Žiaľ, leukémia spôsobená žiarením o pár mesiacov Marie Curie zničila. A rasové opatrenia, o ktorých rozhodli nacisti, zabránili jej asistentovi ísť do Nemecka, aby si tam zdokonalil svoje schopnosti.
Goldschmidt mal to šťastie, že mohol osobne vidieť všetko okolo štiepenia jadra bez toho, aby sa on sám na tom akýmkoľvek spôsobom podieľal.
Štiepenie jadra atómu bolo objavené v decembri 1938, presne, sotva tri mesiace po Mníchovskej kríze a osem mesiacov pred začiatkom vojny. Zdá sa to ako jedna z najneobvyklejších náhod v príbehu civilizácie, pretože ak by bolo štiepenie objavené o niekoľko rokov skôr, možno by Hitler zostrojil atómovú bombu ako prvý. A ak by sa štiepenie objavilo až o niekoľko mesiacov neskôr, bomba by nebola pripravená na ukončenie vojny. A človek si nevie predstaviť, čo by bol svet, kde by bomba nebola vyskúšaná a pravdepodobne by bola vyskúšaná ani počas kórejskej vojny, alebo možno vtedy, keď by sa boli vtedy Rusi pokúsili napadnúť celú Európu. Alebo dobyť celú Európu. Nikto nemôže vedieť, čo by to bolo na svete, keby sa bomba našla iba šesť mesiacov alebo deväť mesiacov po skončení vojny.
Prvotné idey o rádioaktivite a jadrovej energii
Jeden z prvých ľudí na svete, ktorí porozumeli rádioaktivite, fenoménu rádioaktivity, bol Angličan Frederick Soddy! A to už v roku 1908, keď pochopil, že rádioaktivita je vnútorný jav, rozpad atómov, spontánny rozpad atómu. Soddy si predstavoval, že v jadre atómu je zrejme obrovské množstvo energie. Tiež si myslel, že by to mohlo produkovať rádioaktívne bomby a tiež by to mohlo vyrábať energiu veľmi lacno. A opakujem, to bolo už v roku 1908! Potom prišiel známy autor sci-fi, H. G. Wells, ktorý sa prvý inšpiroval myšlienkami Soddyho, ktorý organizoval konferencie po celom svete. A napísal knihu s názvom „The World Set Free“, teda Oslobodený Svet, (v roku 1913), kde predpovedá objavenie umelej rádioaktivity v decembri 33 (stalo sa to vo februári 34). Ďalej tam „predpovedá jadrovú vojnu, v ktorej budú mestá zničené rádioaktívnymi bombami (a predpovedá, že sa to stane v '56). A potom potom nasleduje mierová konferencia v Taliansku pri jazere Majorie a potom je tu idylický svet, v ktorom už nebudú vojny kvôli následkom tejto strašnej jadrovej vojny a kde budú všetci žiť šťastný život, pretože energia nič nestojí a ľudia budú cestovať v jadrových lietadlách“. Takže všetko, čo bolo najprv, bolo sci-fi. Ľudia vedeli, že ak je niekto schopný dosiahnuť túto energiu v jadre atómu, bude to mať obrovský potenciál.
A do toho prišiel maďarský žid Leo Szilárd, ktorý zohral mimoriadne dôležitú úlohu. Szilárd pri prechádzaní križovatky v Londýne prišiel na princíp reťazovej jadrovej štiepnej reakcie, čo si dal dokonca už v roku 1934 patentovať. Ale Szilárd nemyslel iba na urán, alebo iba na výrobu energie, on vždy myslel aj na jadrové zbrane. Takže objav štiepenia jadra, ktorý sa uskutočnil až v decembri '38 nebola tak úplne celkom nová idea, ale bolo to niečo, o čom si niektorí ľudia už mysleli aj predtým, že to bude jedného dňa možné!
Doktorát získal v školskom roku 1939-40. Po získaní titulu PhD sa Goldschmidt stal na Rádiovom Inštitúte profesorom. Jeho funkčné obdobie však trvalo iba do roku 1940, teda do roku, keď francúzska vláda, ktorá kolaborovala s Nemcami zmenila zákonmi spoločenské postavenie Židov a zakázala im zastávať akademické funkcie.
Počas druhej svetovej vojny slúžil vo vojenskom chemickom laboratóriu v Poitiers a pri okupácii Francúzska Nemcami bol krátkodobo internovaný ako zajatec. Nemci ho neskôr prepustili a podarilo sa mu dostať do neokupovaného pásma Francúzska, kde krátko učil chémiu v Montpellier, až kým sa mi podarilo odísť na Martinique v Západnej Indii a odtiaľ do Ameriky.
Vynikajúce odporúčanie.
Za Atlantikom sa nestratil. Pre prácu v jadrovej energii nemohlo byť nič lepšie odporúčanie ako bývalá spolupráca s Marie Curie. To zohralo rolu v tom, že profesor Enrico Fermi neskôr požiadal Goldschmidta, aby sa k nemu pripojil na Kolumbijskej univerzite ako jeden zo skupiny vedcov pracujúcich na projekte, ktorý by neskôr inicioval prvú umelou sebestačnou jadrovú reťazovú reakciu na svete v experimentálnom reaktore Chicago Pile-1. Chceli od neho aby s ním pracoval na čistení uránu. Atraktívny návrh, ktorý však čelí vetovaniu americkej vlády a dekan Peagrum z Kolumbijskej Univerzity mu povedal že už nesmú brať cudzincov. Jednoducho Washington nechce Francúzov.
Ale to nebolo fér.
Veď v skutočnosti práve Francúzsko bolo jedným z priekopníkov v jadrovej oblasti, stačí si spomenúť na diela Marie Skłodowska Curie a Henriho Becquerela. Veď vtedy bol základný vedecký výskum úplne medzinárodne otvorený. A to dokonca aj v mesiacoch po objavení štiepenia jadra boli vedecké publikácie bežne dostupné.
A preteky vo výskume jadrovej energii začali až potom. Vtedy došlo k polemike. Szilárd napísal Joliotovi list, v ktorom navrhol aby prestali publikovať. Ale Joliot to považoval za úplne nepraktické, pretože nikto si nebol istý, či sú do toho aj iní zapojení (Dáni, Nemci, Taliani) a mať všetkých vedcov pod kontrolou sa pre neho sa zdalo úplne nepraktické. Najmä v základnom vedeckom výskume, kde boli publikácie vždy úplne otvorené. Ale neskôr si sám Joliot (Curie) uvedomil, že všetko čo vyjde z laboratória, pôjde do obrovských aplikácií - či už na výrobu energie alebo výbušnín, a potom bol asi prvý, ktorý bol pripravený nezverejniť a držal patenty v tajnosti ... v máji '39. Ale vlastne to bolo nerealizovateľné, pretože ak by aj niekto prestal, nič nemohlo prinútiť iných niečo publikovať.
Patent, ktorý Joliot Curie získal v máji '39, teda takmer päť mesiacov pred začiatkom vojny sa týkal výroby energie aj možnej výbušniny. Ale v čase, keď sa začala vojna, mal Joliot už pocit a Nemci mali našťastie pocit, že bude pre nich jednoduchšie vyrábať energiu kontrolovaným spôsobom (teda orientácia na jadrový reaktor) a nie to využívať ako jadrový výbuch. Ale vždy tam v pozadí bolo podozrenie, že sa Nemci k možnému využitiu jadrovej energie ako zbrane vrátia! V tom čase sa nezávisle medzi sebou vedci vo Francúzsku a Nemecku domnievali, že najjednoduchšie sa dá dosiahnuť z jadra výroba energie, a naopak v Británii si dvaja nemeckí vedci (utečenci) Frisch a Peierls, mysleli, že výskum a vývoj bude ľahší a rýchlejší na použitie jadrovej energie pre atómovú bombu. A toto stanovisko si neskôr osvojili aj Američania.
Takže Francúzsko so spojencami (USA, Kanadou) veľmi úzko spolupracovalo od samého začiatku. S Kanadou sa to skutočne začalo už vo februári 1940, niekoľko mesiacov po začiatku druhej svetovej vojny, v deň, keď francúzsky premiér Edouard Daladier dal súhlas s odoslaním francúzskeho tajného agenta do Nórska s cieľom získať celosvetovú zásobu ťažkej vody. A to bolo prvoradé rozhodnutie v pretekoch smerom k reťazovej reakcii fakticky iba rok po objavení štiepenia.
Tento objav bol sám osebe výsledkom mimoriadneho prípadu vedeckej spolupráce a konkurencie medzi hlavnými európskymi laboratóriami pútajúcimi tajomstvo veci.
A ešte predtým to boli najprv Nemci (1935 až 1938) Otto Hahn, Lise Meitner a Fritz Strassmann z Inštitútu Kaisera Wilhelma v Berlíne, keď skúmali a boli presvedčení, že úspešne identifikovali množstvo predpokladaných transuránových rádioelementov vytvorených pri jadrovej reakcii. V rokoch 1937 a 1938 však práve vo Francúzsku Irène Curie a juhoslovanský vedec Pavel Savic v Paríži spochybnili a vyvrátili výsledok berlínskeho tímu bez toho, ale aby našli riešenie, ale pomohli Nemcom, aby sa dostali na správnu cestu. Koncom decembra 1938 tak Hahn a Strassmann zistili záhadu, ktorá o pár dní neskôr viedla k fyzikálnemu vysvetleniu štiepenia Lise Meitnerovou, ktorá bola utečenkou vo Švédsku, a jej synovcom Ottom Frischom, ktorý sám poskytol rozhodujúci experimentálny dôkaz začiatkom januára 1939 v kodanskom Inštitúte Nielsa Bohra. V princípe závod o reťazovú reakciu definitívne skončil, keď v marci 1939 v rozmedzí iba jedného týždňa dva konkurenčné tímy v tomto závode - Joliot a jeho spolupracovníci Hans von Halban a Lew Kowarski na francúzskej Collège de France a Enrico Fermi a Leo Szilard na americkej Kolumbijskej univerzite - dokázali, že počas štiepenia uránu sa uvoľňovali neutróny. V apríli Francúzi oznámili, že počet neutrónov uvoľnených štiepením vyhodnotili na 3,5 ± 0,7 (v skutočnosti je to 2,5). Od tej doby Joliot, Halban a Kowarski, ku ktorým sa pripojil teoretický fyzik Francis Perrin, cítili, že majú dosť jasný obraz o možnostiach nejakých „budúcich strojov“ na výrobu energie, ako aj výbušných zariadení, a rozhodli sa patentovať vlastnosti takýto stroj a zariadenie aby bol pod ochranu vo Francúzsku pred patentmi získanými v inej krajine. V období od 1. mája do 4. mája boli teda v tajnosti zaregistrované tri patenty na meno spoločnosti „Caisse Nationale de la Recherche Scientifique“, hlavnej finančnej podpory výskumu Collège de France. Štyria vynálezcovia mali v úmysle si ponechať iba 5% z prípadného budúceho možného zisku, a zvyšných 80% by malo pomôcť vedeckému výskumu. Tieto patenty boli vôbec medzi úplne prvými, ktoré boli zaregistrované okolo reťazovej reakcii v uráne.
Ale Američania o tom ani nevedeli, a na Francúzov mali svoj vlastný úplne iný názor. Ten bol s jednoduchosti taký, že boli presvedčení, že ak by náhodou Francúzi aj mali svoju atómovú bombu tak im (podľa amerického pohľadu na nich) nakoniec sama vybuchne.....
Po prvom odmietnutí Američanmi sa Goldschmidt pripojil k odboju „Slobodné Francúzsko“. A tí ho ponúkli Britom na ich Ministerstvo vedeckého a priemyselného výskumu. V júli 1942 bol prijatý na britské Ministerstvo DSIR. A keď už v tom čase bol v Amerike, nemuseli posielať z Anglicka nikoho iného, a rovno ho poslali do Chicaga, kde už boli Fermi aj Szilárd, a nakoniec z toho bola bizarná situácia, že tam prišiel ako britský zástupca do prostredia, kde ho pár mesiacov odmietali zamestnať (iba preto, že bol Francúz).
Bol vlastne úplne jediný francúzsky občan účastníkom projektu Manhattan na pôde USA.
V júli 1942 sa teda Bertrand Goldschmidt ocitol na University of Chicago, „svätyni svätých“ amerického atómového výskumu. „Chystal som sa tam stráviť najzaujímavejšie mesiace svojho života,“ neskôr uviedol v súvislosti s týmto obdobím. „V tejto skupine nadšených mladých technikov panovala vynikajúca atmosféra; vedeli, že ich cieľom bola bomba, ktorá, ak bude úspešná, bude obsahovať potenciál zničenia v akomkoľvek pomere k zbraniam minulosti.“
Goldschmidt mal šťastie, úzko spolupracoval s Glennom Seaborgom, ktorý mal iba v tom čase iba tridsať rokov a bol vedúcim chemického oddelenia, vedec, ktorý objavil plutónium. Ako sám povedal, bolo to pre neho vzrušujúce, mnohému sa naučil, on osobne izoloval prvé viditeľné a vážiteľné množstvo plutónia - prvého umelo vytvoreného prvku človekom. Bolo to niečo, o čom sa usilovne snažili pred mnohými storočiami alchymisti v stredoveku. Práca v slávnej „University of Chicago's Metallurgical Laboratory ("Met Lab")” na vývoji procesu PUREX na separáciu plutónia a uránu a podieľanie sa na extrakcii prvých gramov plutónia vyrobeného v reaktore Chicago Pile-1 mu bude vodítko v jeho ďalšej kariére na celý život. Mimochodom, táto technika je aj dodnes veľmi používanou metódou na získavanie uránu a plutónia z použitého jadrového paliva.
V tom čase sa poznali iba dve možné cesty k jadrovým zbraniam. Buď urán-235, kde však bola (v tom čase) problematická separácia od prírodného uránu, alebo plutónium.
Neskôr sa pripojil k Anglo-Kanadskému jadrovému programu (skupina z Montrealu) v Kanade, kde sa pripojil k ďalším Francúzom, ako boli Hans von Halban, Jules Gueron, Pierre Auger a Lew Kowarski, ktorí sa k projektu pripojili v roku 1944. Prispeli k vývoju prvého kanadského jadrového reaktora ZEEP. Z Anglo-Kanadského programu odišiel v septembri 1945 a do Francúzska sa vrátil v roku 1946. Okrem toho zároveň pracoval tiež v Chalk River Nuclear Laboratories, ako to neskôr sám opísal v jednej zo svojich kníh „fascinujúcom podniku, pri tvorbe úplne nového mesta z nuly v borovicových a brezových lesoch“ („The Atomic Adventure“, B. Goldschmidt, 1964).
Varovanie de Gaulla
Francúzsko je teda prakticky mimo hry. Aby Bertrand Goldschmidt a ďalší dvaja vedci, Pierre Auger a Jules Guéron, bezodkladne obnovili svoje úsilie na konci vojny, rozhodli sa varovať vodcu Slobodného Francúzska o tom, čo sa deje za Atlantikom. Zorganizovali to 11. júla 1944 – teda už rok pred Hirošimou (!) a to pri príležitosti návštevy generála de Gaulla v Ottawe. Stretnutie vyzeralo ako sprisahanie (uskutočnilo sa v hotelovej kúpeľni!), a nepresiahlo viac ako tri minúty(!). Ale aj keď to bolo stručné, generál de Gaulle pochopil dôležitosť správy. „Ďakujem profesor“, vyhŕkol generál na Bertranda Goldschmidta. Veľmi dobre som pochopil, o čo ide.“
Jeho vojnové a povojnové skúsenosti - vrátane náhleho vylúčenia „Kanaďanov“ z anglo-amerického jadrového vývoja a výpadku ďalších dôležitých informácií na základe rozhodnutia americkou vládou, ktorá považovala francúzskych vedcov za nebezpečne pro-sovietskych, si už Goldschmidt dával pozor na situáciu, ktorú zvykol vo svete jadrovej diplomacie nazývať „anglo-saským“ diktátom.
Do určitej miery to bolo z amerického pohľadu pochopiteľné. Joliot Curie zostal počas vojny vo Francúzsku, čiastočne spolupracoval s odbojom a Američania nadobudli pocit, že sa stal komunistom. A z toho bol generál Groves veľmi rozladený, že by prípadný francúzsky jadrový projekt by mohol viesť komunista, ktorý by mohol informácia odovzdať Rusom. Navyše, Francúzsko nebolo stranou trojstrannej dohody, ktorá bola podpísaná v Quebecu predovšetkým medzi Američanmi a Britmi, kde Kanaďania boli iba doplňujúcim „mladším partnerom“.
Na druhej strane opať – keby Joliot Curie nebol kontaktoval Belgičanov, ktorí mali pred vojnou monopol na urán, a keby potom belgická firma nebola v roku 1940 (!) nakúpila obrovské množstvo veľmi bohatej uránovej rudy, ktoré zásoby boli následne uskladnené už v americkom prístave (dva roky pred začatím Projektu Manhattan) tak by USA neboli mali tento prepotrebný materiál tak zázračne ihneď k dispozícii. A to isté, ako sme už spomenuli s ťažkou vodou. A navyše dvaja Francúzi - von Halban a Kowarski, ktorí odišli s celosvetovou zásobou ťažkej vody do UK, a ktorí spolupracovali pri písaní Správy MAUD (čo bolo povzbudenie amerického úsilia). Ale to je keby...
Ale zrekapitulujme si to ešte raz - faktom je, že francúzske úsilie nepriamo, ale značne prispelo k americkému úsiliu!
Francúzsky samostatný program
Medzinárodná politika utajenia a monopolu na urán sa prakticky začala počas vojny. V novembri 1945 sa uskutočnila prvá vrcholná konferencia s účasťou politikov - Atlee, Trumanom a Mackenzie Kingom, kde sa rozhodli zachovávať mlčanlivosť a monopol na nákup všetkého dostupného uránu.
V podstate to bolo zamerané hlavne proti možnému ruskému (sovietskemu) projektu; ale v dôsledku to tiež vylučovalo iné (dokonca spojenecké) krajiny, ako Francúzsko. Takže ak tieto chceli rozvíjaž svoj jadrový program, museli ísť do toho vlastne úplne sami. Bezprostredne po vojne si medzi sebou Truman, Atlee a Mackenzie King povedali: „Pokiaľ nebude existovať medzinárodná kontrola, nebudeme poskytovať informácie a ani nenecháme krajiny mať urán“. “
Generál de Gaulle v skutočnosti nikdy na „stretnutie v kúpeľni“ a varovanie v Kanade nezabudne. Nariadením z októbra 1945 sa v Francúzsku vytvoril komisariát CEA, prvý civilný orgán na svete zodpovedný za jadrovú energiu, ktorému bola daná zároveň aj značná finančná autonómia. Bertrand Goldschmidt bol jedným z tvorcov. A to je aj miesto, kde bude Bertrand Goldschmidt pokračovať vo svojej kariére. Vymenovaný za riaditeľa v roku 1946, postupne zodpovedal za chémiu, vonkajšie vzťahy a programy, potom za medzinárodné vzťahy na CEA (1970-1977). Po oslobodení v roku 1945 muselo Francúzsko začať svoj vlastný program takmer od nuly. Oficiálne v tom čase neexistoval žiadny formálny záväzok k programu jadrových zbraní, hoci plánovali postaviť reaktory na výrobu plutónia vo veľkom rozsahu.
V novembri 1949 vyťažil Goldschmidt so svojimi spolupracovníkmi Pierrom Regnaultom, Jeanom a André Sauteronom Chesneových niekoľko prvých miligramov plutónia z vyhoretého paliva z úplne prvého francúzskeho jadrového reaktora Zoé, postaveného pod ochranou francúzskej armády vo vojenskej pevnosti Bouché v Ballancourt-sur-Essonne, čo bol dôležitý krok k výrobe francúzskej atómovej bomby. Reaktor dosiahol svoju kritiku po prvý krát v roku 1948. Neskôr „dostali“ pomoc od izraelských vedcov, ktorí im ponúkli novú progresívnu metódu extrahovania z uránových rúd. Izraelci chceli najprv 100 miliónov (starých frankov), ale nakoniec to predali za 60. To im pomohlo vo vybudovaní jadrového reaktora na výrobu plutónia G-1 a prepracovateľský závod UP-1 v Marcoule.
V roku 1956 bol sformovaný tajný výbor pre vojenské aplikácie atómovej energie a bol taktiež zahájený program vývoja rakiet.
Suezská kríza iba upevnila presvedčeniu Francúzska o tom, že ak chcú zostať globálnou mocnosťou, je ich vlastný program jadrových zbraní potrebné urýchliť.
V rámci svojho vojenského spojenectva počas Suezskej krízy v roku 1956 sa Francúzi dohodli s Izraelom aj na tajnej výstavbe jadrového reaktora Dimona krátko potom súhlasili aj s výstavbou závodu na prepracovanie paliva na získavanie plutónia. Goldschmidt tam zohral rozhodujúcu úlohu, a Izraelský prezident Ben Gurion mu dokonca ponúkol aby sa tam trvalo usadil a aktívne do ich programu zapojil.
V roku 1957, krátko diplomatickom napätí medzi USA a ZSSR rozhodol francúzsky prezident René Coty o vytvorení novej základne pre jadrové testy (C.S.E.M.) na vtedajšej Francúzskej Sahare, novom zariadení na nukleárne testovanie, ktoré nahradilo predošlú základňu (CIEES).
A potom, neskôr v priebehu rokov 1960 - 1995 sa uskutočnilo 210 francúzskych jadrových testov. Sedemnásť z nich sa uskutočnilo v Alžírskej Sahare v rokoch 1960 až 1966, ktoré začali uprostred alžírskej vojny. Ďalších sto deväťdesiattri Francúzi uskutočnili vo Francúzskej Polynézii.
USA poskytli pomoc francúzskemu jadrovému programu až začiatkom 70. rokov. Pomoc bola tajná, na rozdiel od vzťahu s britským jadrovým programom. Vtedajšia americká Nixonova administratíva, na rozdiel od predchádzajúcich už nenamietala proti vlastneniu atómových zbraní svojimi spojencami a verila, že pre Sovietov bude takáto situácia ťažšia. Ale na obídenie legislatívnych ťažkostí (zákon o atómovej energii z roku 1946 zakazoval zdieľanie informácií o konštrukcii jadrových zbraní), použili metódu známu ako „spätné navádzanie“ alebo tzv. „dvadsať otázok“; v ktorých im Francúzski vedci odpovedali a bolo im povedané, či sú správne. Tento vzťah nakoniec napravil predtým pošramotené (hlavne vojenské) väzby oboch štátov; a viedol k tomu, že si napriek svojmu odchodu z veliteľskej štruktúry NATO v roku 1966 Francúzsko vypracovalo dva samostatné plány zamerané na jadrové zbrane a to jeden „štátny“ pre úlohu vlastných francúzskych jadrových zbraní „Force de Frappe“, a druhý koordinovaný s NATO.
V rokoch 1958 až 1980 bol Bertrand Goldschmidt francúzskym zástupcom v Rade guvernérov Medzinárodnej Agentúry pre Atómovú Energiu (MAAE-IAEA).
Goldschmidt bol skutočne jeden z hlavných priekopníkov francúzskeho „atómového programu“, ktorý 13. februára 1960 viedol k výbuchu prvej francúzskej vodíkovej bomby v Reggane v alžírskej púšti a o niekoľko rokov neskôr k zahájeniu veľkolepého (dodnes vo svete neprekonaného) elektro-energetického programu postaveného na využívaní jadrovej energie!
Po úspešných testoch francúzskych jadrových zbraní sa aj z Bertranda Goldschmidta stala kvázi celebrita. V tom čase to bolo v postojoch verejnosti úplne ináč ako dnes. Dôkazom bolo jeho pozvanie na iné jadrové testy, kde sa vtedy každú pozvanú krajinu Rady Bezpečnosti OSN pozývali dvaja najvyšší (zvyčajne vojenskí) predstavitelia. Bol pozývaný k prominentným ľuďom politiky, priemyslu či kultúry na obed a večeru, k ľuďom o ktorých nikdy predtým nepočul a ani nevidel, a často iba preto, že som bol účastníkom trstov na atole Bikiny. Keď mal svoju prednášku na Sorbonne, zúčastnilo sa jej toľko ľudí, že značné mnoho z nich museli zostať vonku, a počúvali aj na schodoch. V tom čase si nikto ani nevedel predstaviť, že v budúcnosti bude existovať spoločnosť, kde budú jadrové testy vnímané tak trochu ako zločin proti ľudskosti.
Bertrand Goldschmidt napísal niekoľko mimoriadne zaujímavých kníh, vrátane knihy „Pioneers of the Atom“, ktorá rozprávala o vojnovom úsilí, zatiaľ čo v knihe „The Atomic Complex“ vyrozprával diplomatické vzťahy okolo jadrove energie na začiatku 80. rokov. A v knihe „The Atomic Adveture“ priblížil medzinárodné dejiny jadrovej vedy a techniky až do roku 1964.
Bol uznávaným rozprávačom a publikum na celom svete si cenilo jeho príbehy o založení Eurodifu, o vzťahoch s odstupom Carterovej éry medzi USA a Európou resp. Japonskom, prvou západnou zmluvou na nákup služieb obohacovania sovietskeho uránu a ďalšími významnými okamihmi v histórii jadrového priemyslu.
Bertrand Goldschmidt zomrel ako 89-ročný 1. júna 2002 v Paríži.
