Jadrová energia – „Otcovia“ atómových bômb - Ernst David BERGMANN
Konflikt medzi Židmi a Arabmi.
Kým sa Izrael po skončení druhej svetovej vojny, v roku 1947 nestal samostatným štátom, ovládali toto územie Palestíny Briti ako svoju kolóniu. Bolo a dodnes je to konfliktné územie. Počas celej dlhej izraelskej histórie tam existovalo a stále existuje napätie medzi Židmi a arabskými moslimami. Toto nepriateľstvo medzi nimi siaha až do staroveku, keď spoločne obývali túto oblasť, ktorú nielen oni ale aj iné národy považujú za svätú.
Čo asi vnímali Židia v Palestíne, keď hodnotili výsledky II. Svetovej vojny?
Veď okrem Hitlerovských fanatikov, ktorí boli vo vojne porazení im akútne hrozila možnosť, že ich Arabi utopia jednoduchým vytlačením do Stredozemného mora. A keď videli hrozné následky neústupnosti japonských vojakov, ktorí prisahali na posvätný trón svojho cisára, že budú bojovať na život a na smrť a keď videli že ich krajina bola nakoniec po ničivom americkom jadrovom útoku taktiež porazená. Zrejme to malo vojenskú, politickú ale nakoniec aj mierotvornú úlohu.
Dala (atómová) bomba Japoncom šancu zachovať si tvár, a vzdať sa a slušne prežiť?
Ako blízko by mohlo byť myslenie samurajskej kultúry k islamskej kultúre? Možno toto brali židia na čele s Davidom Ben-Gurionom do úvah a zvážili, či by to isté nefungovalo aj pre Izrael?
Ale dokázal by Izrael zostrojiť takýto naj odstrašujúci prostriedok, ktorý by presvedčil jeho protivníkov, že nikdy nemôžu nikdy proti nemu uspieť?
Bude mať Izrael schopnosť takýmto asi najefektívnejším spôsobom zabrániť nejaký nový moderný holokaust, a zaručiť, že sa už nikdy Židia žiadneho ďalšieho holokaustu nebudú musieť báť?
Skrátka Izraelu vždy išlo o úplne principiálnu otázku prežitia!
Toto všetko bolo v hre.....
Zdá sa Vám to prehnané? Ale vôbec nie....
Žiaľ použitie nekonvenčných zbraní na Blízkom východe nebolo v tom čase vôbec nič nové. Briti nasadili proti Turkom delostrelecké granáty naplnené chemikáliami už pri druhej bitke v Gaze v roku 1917. To isté urobili, keď pokračovali v chemickom ostreľovaní proti Šíitom v Iraku v roku 1920 a taktiež ešte aj v 20. a 30. rokoch používali chemikálie ktorými postrekovali vojakov a obyvateľstvo v Iraku.
Golda Meierová o tom raz povedala: „Takýmto spôsobom budú tí Židia, ktorí zomreli udusení v nacistických plynových komorách poslednými Židmi, ktorí zomreli bez toho aby mali šancu sa brániť!“
Začiatky
Angažovanosť Izraela v oblasti jadrových technológií sa začína založením štátu v roku 1948. V priebehu 30. a 40. rokov do vtedajšej ešte Palestíny prišlo veľa talentovaných židovských vedcov, a medzi nimi výrazný Ernst David Bergmann. Ten sa stal riaditeľom izraelskej Komisie pre atómovú energiu a zakladateľom izraelského úsilia o vývoj jadrových zbraní. Bergmann bol blízky priateľ a poradca prvého izraelského premiéra Davida Ben-Guriona, ktorému odporučil, že by jadrová energia mohla kompenzovať nedostatočné izraelské prírodné zdroje ako aj slabú vojenskú silu! Bergmann poukázal na to, že to treba vnímať komplexne – teda že existuje iba jedna jadrová energia, a o či je využitá na mierové, resp. vojenské ciele záleží už iba od uplatnenia politiky štátu. Teda už od samého začiatku boli u nich jadrové zbrane súčasťou plánu.
V roku 1948 izraelskí vedci na základe objednávky izraelského Ministerstva obrany začali aktívne skúmať Negevskú púšť, a v priebehu dvoch rokov tam skutočne aj objavili (v okolí Beeršeby a Sidonu) nízko kvalitné ložiská uránu a zároveň hneď pracovali aj na nízkoenergetickej technologickej metóde výroby ťažkej vody. V roku 1949 založili v Izraeli Weizmannov vedecký ústav, ktorý jadrový výskum aktívne podporoval, pričom Dr. Bergmann tam pôsobil v čele chemickej divízie. Nádejných študentov na náklady izraelskej vlády poslali do zámoria študovať jadrové inžinierstvo a fyziku. V roku 1952 Izrael v tajnosti založil svoju vlastnú Komisiu pre atómovú energiu a dal ju pod kontrolu svojho Ministerstva obrany.
Tým založili prvé základy na rozvoj svojho vlastného jadrového programu.
Spolupráca s Francúzmi...
Po druhej svetovej vojne bola kapacita francúzskeho jadrového výskumu dosť obmedzená. Pred vojnou bolo Francúzsko však popredným výskumným centrom v oblasti jadrovej fyziky, v priebehu vojny však ďaleko zaostalo za USA, Veľkou Britániou a dokonca aj Kanadou. Izrael a Francúzsko boli na tom po vojne na podobnej úrovni odbornosti a izraelskí vedci mohli významne prispieť k francúzskemu úsiliu. Aj preto v oblasti jadrovej vedy a technológie zostalo Francúzsko a Izraeli úzko prepojené. Izraelskí vedci pomohli Francúzom pri reaktore na výrobu plutónia G-1 a závod na prepracovanie UP-1 v Marcoule. Francúzi profitovali z dvoch izraelských patentov na ťažkú vodu a obohacovanie uránu v nízkej kvalite. Ale nezostalo iba pri tom, v 50. a začiatkom 60. rokov bolo Francúzsko hlavným dodávateľom zbraní v Izraeli a keďže sa nestabilita šírila francúzskymi kolóniami v severnej Afrike, Izrael naspať poskytoval cenné informácie získané z kontaktov medzi Sefardskými Židmi v týchto krajinách.
Suezská kríza
Obe krajiny spolupracovali s Veľkou Britániou na plánovaní a uskutočnení operácie „Suezský prieplav-Sinaj“ v októbri 1956 proti Egyptu.
Fakticky sa dá povedať, že práve Suezská kríza sa stala skutočnou genézou izraelského výrobného programu jadrových zbraní.
Po uzavretí Československo-Egyptskej dohody o zbrojení v roku 1955 bol Izrael veľmi znepokojený. Vybavenie zbraňami zo sovietskeho bloku strojnásobilo egyptskú vojenskú silu. A po tom, čo egyptský prezident Násir v roku 1953 uzavrel Tiranský prieliv, izraelský premiér Ben-Gurion okamžite nariadil vyvinúť chemickú muníciu a ďalšiu nekonvenčnú muníciu vrátane jadrovej! Šesť týždňov pred operáciou Suezského prieplavu Izrael cítil, že nastal správny čas obrátiť sa na Francúzsko s prosbou o pomoc pri stavbe jadrového reaktora. Veď Kanada urobila podobný precedens už o rok skôr, keď sa dohodla na výstavbe 40-megawattového reaktora CIRUS v Indii.
Shimon Peres, v tom čase generálny riaditeľ na Ministerstve obrany a zároveň asistent predsedu vlády (a ministra obrany) Davida Ben-Guriona, a Bergmann sa stretli s členmi CEA (francúzska komisia pre atómovú energiu). V priebehu septembra 1956 dosiahli počiatočné porozumenie týkajúce sa poskytnutia výskumného reaktora. Obe krajiny uzavreli konečné dohody na tajnom stretnutí neďaleko Paríža, kde finalizovali aj podrobnosti operácie Suezského prieplavu.
Pre Spojené kráľovstvo a Francúzsko bola operácia Suez (zahájená 29. októbra 1956) úplnou katastrofou.
Naopak - Izraelská časť mala vojenský úspech, ktorý jej umožnil 4. novembra obsadiť celý Sinajský polostrov, ale francúzska a britská invázia do prieplavu 6. novembra bola politickým neúspechom. Ich pokus o postup na juh (pozdĺž Suezského prieplavu) bol zastavený v dôsledku prímeria (následkom tlaku Sovietov a USA). Oni sa síce stiahli ale Izrael nechali čeliť tlaku samotných dvoch superveľmocí! Vtedy dokonca Sovietsky premiér Bulganin a komunistický vodca Chruščov vydali implicitnú hrozbu jadrového útoku, ak sa Izrael nestiahne zo Sinaja.
7. novembra 1956 sa uskutočnilo tajné stretnutie medzi izraelskou ministerkou zahraničia Goldou Meirovou, Šimonom Peresom a francúzskymi ministrami zahraničných vecí a obrany Christianom Pineauom a Mauriceom Bourgesom-Manourym. Francúzi, v rozpakoch z toho, že nepodporili svojho spojenca v operácii, zistili, že Izraelčania sú hlboko znepokojení sovietskou hrozbou. Na tomto stretnutí podstatne zmenili pôvodné porozumenie presahujúce rámec výskumného reaktora. Peres presadil dohodu s Francúzskom o pomoci Izraelu pri vývoji jadrového odstrašujúceho prostriedku. A po ďalších pár mesiacoch rokovaní bola dosiahnutá dohoda o 18 MW (tepelnom) výskumnom reaktore typu EL-3 spolu s technológiou separácie plutónia. Francúzsko a Izrael podpísali dohodu v októbri 1957. Neskôr bol výkon reaktora oficiálne zvýšený na 24 MW, ale skutočné technické parametre vydané pre inžinierov počítali s kanálmi na chladenie aktívnych zón postačujúcimi až na trojnásobok (!) tejto úrovne výkonu spolu s plutóniovým závodom podobnej kapacity. Údaje zo správ zasvätených osôb zverejnených v roku 1986 odhadujú úroveň výkonu na 125 - 150 MW! Reaktor, ktorý nebol nijako spojený s turbínami na výrobu energie, potreboval toto zväčšenie iba preto, aby zvýšil svoju produkciu plutónia. Ako došlo k tejto dohode zvýšeného výkonu, nie je dodnes presne verejne známe, ale pravdepodobne k tomu mohol prispieť Bourges-Maunoury, ktorý nahradil Molleta vo funkcii francúzskeho premiéra. Tento predpoklad stojí na fakte, že Šimon Peres (politický vodca izraelského jadrového programu), mal s Bourges-Maunoury blízke vzťahy a pravdepodobne mu vtedy politicky pomohol.
Prečo bolo Francúzsko také dychtivé pomôcť Izraelu?
DeMollet a potom de Gaulle mali pre Izrael miesto v rámci svojej vlastnej strategickej politicko-vojenskej vízie. Jadrový Izrael by mohol byť protiváhou proti Egyptu v boji Francúzska v Alžírsku. Veď Egypt tam vtedy otvorene pomáhal povstaleckým (proti francúzskym) silám. A aj samotné Francúzsko chcelo získať aj svoju samostatnú atómovú bombu. Ale USA uvalili na určitú jadrovú technológiu ktorá by mohla Francúzsku pomôcť embargo! Naopak, Izrael by mohol získať túto technológiu z Ameriky a preniesť ju do Francúzska, veď USA dodali Izraelu v rámci programu „Atómy pre mier“ ťažkú vodu pre malý výskumný reaktor na ostrove Soreq. Takže principiálne by bolo mohlo Francúzsko (samozrejme tajne) túto ťažkú vodu použiť. A keďže Francúzsku chýbalo od jadrových skúšok a úspechu niekoľko rokov, bola izraelská veda dobrou poistkou pre prípad technických problémov vo vlastnom francúzskom programe. A navyše (v neposlednom rade) - znalosti izraelskej spravodajskej komunity o minulých francúzskych (najmä Vichyových) antisemitských priestupkoch a pretrvávajúca prítomnosť bývalých nacistických spolupracovníkov vo francúzskych spravodajských službách poskytli Izraelčanom aj určité príležitosti na vydieranie. Takže medzi nimi bola nakoniec spolupráca taká efektívna, že Izrael spolupracoval s Francúzskom aj na predprípravnej fáze konštrukcii prúdových lietadiel Mirage, ktoré už boli schopné dopraviť jadrové bomby!
Francúzski experti tajne v podzemí postavili izraelský reaktor v Dimone v Negevskej púšti na juhu Izraela neďaleko Beeršeby. Do výstavby bolo zapojených mnoho francúzskych inžinierov a technikov ako aj rovnakých dodávateľov, ktorí stavali závod v Marcoule. Francúzska firma SON postavila závody na separáciu plutónia vo Francúzsku ako aj v Izraeli. A začiatkom roku 1958 začali stavať základy pre reaktor EL-102.
Izrael samozrejme aktivity v Dimone utajoval. Skrývali to pod názvami ako „závod na mangán“, alebo ako „textilnú fabriku“. Príliš veľkú koncentráciu Francúzov však nebolo možné úplne skryť a koncom roku 1958 USA pomocou špionážnych lietadiel U-2 vyfotografovali projekt a miesto označili ako pravdepodobný komplex jadrových reaktorov. V roku 1960, pred uvedením reaktora do prevádzky, Francúzsko (už pod vedením de Gaulla), prehodnotilo svoje rozhodnutie a rozhodlo sa zastaviť práce. Po niekoľkých mesiacoch rokovaní dosiahli v novembri dohodu, ktorá umožnila v budovaní reaktorov pokračovať, ak Izrael sľúbi, že nebude vyrábať jadrové zbrane a oznámi tento projekt svetu. Práce na závode na spracovanie plutónia boli zastavené. Ale ešte predtým ako Izrael stihol urobiť sľúbené oznámenia americké ministerstvo zahraničia vydalo už 2. decembra 1960 vyhlásenie, že Izrael má tajné jadrové zariadenie. 16. decembra to bolo verejne publikované aj v denníku New York Times. No a nakoniec 21. decembra 1960 Ben-Gurion oznámil, že Izrael buduje 24-MW-ový reaktor „pre mierové účely“!
V priebehu nasledujúceho roka sa vzťahy medzi USA a Izraelom vo väzbe na reaktor v Dimone zmenili. USA verejne akceptovali izraelské tvrdenia o mierovom použití, ale v zákulisí na Izrael vyvíjali tlak. Izrael síce povolil zbežnú inšpekciu známych amerických fyzikov Eugena Wignera a I. I. Rabiho, ale predseda vlády Ben-Gurion neustále odmietal pravidelné medzinárodné inšpekcie. Konečnou dohodou medzi USA a Izraelom bol záväzok Izraela použiť zariadenie na mierové účely a dvakrát ročne prijať inšpekčný tím USA. Inšpekcie začali v roku 1962 a pokračovali až do roku 1969, ale inšpektori videli iba nadzemnú časť budov, a frekvencia návštev nebola nikdy viac ako raz ročne. Nadzemné oblasti simulovali velíny a prístup do podzemných priestorov bol za prítomnosti inšpektorov skrytý. Výťahy vedúce do tajnej podzemnej prevádzky na spracovanie plutónia boli vtedy doslova skutočne zamurované. Mnoho informácií o týchto inšpekciách a politických manévroch okolo nich bolo odtajnených ďaleko neskôr.
Jedna interpretácia sľubu „mierových cieľov“ Ben-Guriona, ktorý dal Amerike, bolo, že ho interpretoval tak, že vývoj jadrových zbraní nie je vylúčený, ak sa striktne používa iba na obranné a nie útočné účely. Bezpečnostná pozícia Izraela na konci päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov bola oveľa neistejšia ako teraz. V priebehu päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov boli mnohé pokusy Izraela o získanie bezpečnostných záruk od USA na zaradenie Izraela pod jeho (USA) jadrový dáždnik (analogicky ako pre NATO alebo Japonsko) neúspešné. Keby boli vtedy USA uskutočňovali viac ústretovú politiku, možno by to bolo Izraelu (spolu s bezpečnou obrannou dohodou) stačilo. Ale to sa nestalo.
A Francúzsko-Izraelská spolupráca pokračovala. Pri francúzskych jadrových testoch bolo niekoľko izraelských pozorovateľov a Izraelčania mali údajne „neobmedzený prístup k údajom o francúzskych jadrových skúškach“. Izrael pomohol Francúzom so základnou technológiou a Izrael v rámci splácania za ich vedeckú pomoc a hardvér dostali od Francúzov prepracované plutónium. Ale nakoniec aj táto desaťročia trvajúca francúzska spolupráca a podpora sa však čoskoro skončila a Izrael musel vo svojom jadrovom programe pokračovať ďalej už sám. Spolupráca s Francúzskom priniesla Izraelu viacero výhod na zostrojenie jadrových zbraní: jadrový reaktor, továreň na extrakciu plutónia z vyhoretého paliva ako aj samotný projekt zbrane. V roku 1962 dosiahli na reaktore v Dimone kritický stav; Francúzi obnovili práce na podzemnom závode na prepracovanie plutónia a dokončili ich v rokoch 1964-1965. Reaktor a súvisiace technológie boli hneď od začiatku jednoznačne určené na vojenské účely (a nie „dvojakého použitia“), pretože jadrový reaktor nemal žiadnu inú funkciu. Bezpečnostné opatrenia v Dimone (oficiálne Centrum pre jadrový výskum v Negeve) boli obzvlášť prísne. Napríklad je známy prípad ich vlastného pilota, ktorý náhodou zablúdil do Dimonského vzdušného priestoru na Mirage počas Šesťdňovej vojny, ktorého okamžite zostrelili a to bez akéhokoľvek varovania. Izraelčania tiež v roku 1973 zostrelili líbyjské dopravné lietadlo so 104 cestujúcimi, ktoré zablúdilo nad Sinaj. Niet ani najmenších pochýb o tom, že na konci šesťdesiatych rokov sa Izrael stal šiestym štátom na výrobu jadrových zbraní.
Ale stále ešte potrebovali ďalšie veci, viac uránu, viac ťažkej vody, aby mohol reaktor bežať na vyššom výkone a mali proces s vyššou rýchlosťou. Nórsko, Francúzsko a USA im ťažkú vodu poskytli a operácia „Plumbat“ poskytla urán.
V roku 1959 predalo Nórsko Izraelu 20 ton ťažkej vody na použitie v experimentálnom energetickom reaktore. Nórsko trvalo na práve inšpekcie ťažkej vody v priebehu 32 rokov, ale urobilo to však iba raz, v apríli 1961, kým bola ešte v skladovacích sudoch v Dimone. Izrael jednoducho sľúbil, že ťažká voda slúži na mierové účely. Samozrejme že doviezli oveľa väčšie množstvo, ako by bolo potrebné pre mierové účely. Nórsko sa nijako neponáhľalo žiadať o inšpekciu, aj keď to vyžadovali pravidlá Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (IAEA). Nakoniec v roku 1990 Nórsko a Izrael uzavreli dohodu s Izraelom o spätnom predaji 10,5 tony ťažkej voda do Nórska. Posledné výpočty ukazovali, že Izrael použil dve tony a ďalších osem ton si podržal.
Izraelský jadrový reaktor pracoval, a prvá separácia plutónia sa pravdepodobne uskutočnila na konci roku 1965. Do roka (1966) už mali k dispozícii dostatok plutónia na to, aby mohli zostrojiť zbraň pre „Šesťdňovú vojnu“ v roku 1967. Prvý test urobili 2. novembra 1966. Po tomto čase rozvinuli aktívnu spoluprácu medzi Izraelom a Južnou Afrikou, ktorá pokračovala aj v 70. a 80. rokoch. Južná Afrika sa stala hlavným izraelským dodávateľom uránu pre Dimonu. Správa Centra pre nešírenie jadrových zbraní uvádza minimálne štyri samostatné „tajné jadrové obchody“ medzi Izraelom a Južnou Afrikou. Tri sa týkali žltého koláča a jeden bol trícium. Iné informačné zdroje uvádzajú, že medzi ďalších dodávateľov „žltého koláča“ mohlo údajne patriť aj Portugalsko.
Po vojne v roku 1967 Francúzsko zastavilo dodávky uránu do Izraela. Tieto dodávky pochádzali z bývalých francúzskych kolónií v Gabone, Nigeri a Strednej Africkej republiky. Izrael mal z Negevu malé množstvo uránu vo fosfátových baniach a časť kúpil z Argentíny a Južnej Afriky, ale nie v tak veľkých množstvách ako predtým dodávali Francúzi. Cez komplikovanú tajnú operáciou získali Izraelčania oxid uránu, známy ako žltý koláč, ktorý bol uložený na sklade v Antverpách. Pomocou západonemeckej spoločnosti (ktorá bola oficiálne registrovaná na iné účely) a preloženia materiálu na otvorenom mori z jednej lode na druhú (v Stredozemnom mori) získali 200 ton žltého koláča. Pašeráci označili 560 uzavretých olejových sudov názvom „Plum“, čo znamenalo olovo, a „bat“ znamená loď, teda „operácia Plumbat“. Pomoc poskytla vláda západného Nemecka, ktorá však pochopiteľne nemohla byť zapojená priamo, a zostávala v utajení, aby sa vyhla nepriateľstvu proti Sovietom alebo Arabom. „Presvedčujúcu motiváciu“ ktorú využili, dodala izraelská spravodajská služba (informácie o nacistickej minulosti niektorých v tom čase aktívnych západonemeckých predstaviteľov).
Vojna
Aj Egypt sa pokúsil získať jadrové zbrane zo Sovietskeho zväzu aj pred a aj po „šesťdňovej vojne“, ale neúspešne. Keď namiesto zbraní dostal prezident Násir dostal od Sovietskeho zväzu akúsi pochybnú jadrovú záruku vyhlásil, že si Egypt vyvinie vlastný jadrový program. Jeho rétorika o preventívnych vojnách o izraelských jadrových zbraniach v rokoch 1965 a 1966 ako aj prelety egyptských lietadiel ponad Dimonským reaktorom prispeli k napätiu, ktoré nakoniec viedlo k vojne. Egyptské letectvo tvrdilo, že spozorovali existenciu jadrového reaktora v roku 1965. Ale vtedy už bolo okolo Dimony rozmiestnených izraelských 50 amerických protilietadlových rakiet HAWK. Izrael považoval egyptské prelety z 16. mája 1967 ako možný pred-úderný prieskum. Niektoré zdroje uvádzajú, že tieto egyptské prelety spolu s stiahnutím mierových síl OSN a presunom egyptských vojsk na Sinaj boli tri dôležité signály, ktoré Izrael priviedli k vojne. Na začiatku vojny existoval aj egyptský vojenský plán zaútočiť na Dimonu, ale Násir ho vetoval. Uveril, že Izrael bude mať atómovú bombu až v roku 1968. Lenže Izrael si poskladal svoje dve jadrové bomby a o desať dní neskôr išiel do vojny. Ak bola Násirovým plánom územná okupácia, víťazstvo a následná konsolidácia získaných územných teritórií predtým ako bude mať Izrael svoje jadrové zbrane, tak sa o dva týždne prerátal.
Izraelčania sa agresívne snažili o americké lietadlá. Prezident Johnson bol v oblasti nešírenia jadrových zbraní menej dôrazný ako prezident Kennedy - alebo mal možno naliehavejšie obavy, ako napríklad Vietnam. Mal však mnoho osobných židovských priateľov aj naliehavých politických podporovateľov, ktorí mali skúsenosti z holokaustu z prvej ruky. Dokonca vlastne aj on sám, keď na konci druhej svetovej vojny absolvoval turné po nacistických koncentračných táboroch. Izrael ho tvrdo žiadal o lietadlá (pôvodne A-4E Skyhawks a neskôr F-4E Phantoms) a v roku 1966 nakoniec aj získali dohodu pod podmienkou, že lietadlá nebudú použité ako nosiče jadrových zbraní. Americké Ministerstvo zahraničia sa pokúšalo spojiť nákupy lietadiel s podmienkou inšpekčných návštev, ale prezident Johnson im to zatrhol. A nakoniec 5. septembra 1969 USA dodali Izraelu lietadlá F-4E bez podmienok.
Testovanie jadrových zbraní.
Západonemecký armádny časopis Wehrtechnik v júni 1976 tvrdil, že Izrael uskutočnil podzemný jadrový test v roku 1963 v Negeve. Ďalšie správy ukazujú test v Al-Naqab v Negeve v októbri 1966. Jasný záblesk v južnom Indickom oceáne pozorovaný americkým satelitom 22. septembra 1979 je všeobecne považovaný za juhoafricko-izraelský spoločný jadrový test. Vtedy dokonca údajne išlo o tretí test neutrónovej bomby. Prvé dve boli nespozorované - ukryté v oblakoch, aby oklamali satelit, a tretia bola náhodná, pretože sa vyjasnilo. V týchto možných testoch sa odborníci líšia. Niektorí vedci z Národného laboratória v Los Alamos veria, že išlo o jadrový výbuch, zatiaľ čo politické rozhodnutie na úrovni prezidenta USA rozhodlo inak! Vtedajší prezident Carter (mimochodom jadrový inžinier) bol práve nočnú moru rukojemníkov v Iráne a vtedy rozhodol, že sa počas 30 rokov s tým nebudú zaoberať. Explózia bola takmer určite izraelskou bombou, testovanou na pozvanie Juhoafričanov. Jedna správa tvrdí, že išlo o test strely jadrového delostrelectva. Izraelské noviny z roku 1997 citovali námestníka juhoafrického ministra zahraničia Aziza Pahada, ktorý potvrdil, že išlo o izraelský test s juhoafrickou logistickou podporou. Polemiky o možných jadrových skúškach pokračovali aj neskôrIzraelského . Napríklad v júni 1998 poslanec Knessetu obvinil vládu z podzemného testu neďaleko Eilatu 28. mája 1998. Podobné obvinenia vzniesli aj egyptskí „jadroví experti“. Izraelská vláda tieto tvrdenia samozrejme tvrdo odmieta.
Škandál okolo Vanunu.
Bývalý technik v Dimone, Mordechai Vanunu poskytol v roku 1985 verejnosti informácie izraelskom jadrovom arzenáli spolu s fotografiami. Vanunu si tam tajne mnoho vecí a dokumentov odfotil, a emigroval do Austrálie. Odtiaľ časť svojho materiálu zverejnil v Londýnskych novinách Sunday Times. Izraelskí agenti ho následne uniesli spať do Izraelu, kde bol súdený a uväznený. Jeho údaje ukazujú veľmi dobre prepracovaný jadrový program, s kapacitou viac ako 200 bômb, s vylepšenými zariadeniami, neutrónovými bombami, odávateľnými hlavicami pre lietadlá F-16 a hlavicami pre rakety Jericho. Vanunu odhalil aj podzemné zariadenie na separáciu plutónia, kde Izrael produkoval cca 40 kilogramov ročne, čo je niekoľkonásobne viac ako predtým pre Izraelský program odhadovali. Fotografie ukázali sofistikované vzory, ktoré podľa vedeckých odborníkov umožnili Izraelčanom zostrojiť bomby s obsahom iba 4 kilogramov plutónia. Tieto skutočnosti zvýšili odhady celkových izraelských jadrových zásob. Ostatné štáty boli šokované, povedané v tom čase slovami jedného Američana „[Izraelčania] môžu urobiť čokoľvek, čo my alebo Sovieti.“ “ Vanunu zverejnil nielen technické podrobnosti a zásoby izraelského jadrového programu, ale zároveň fakticky oficiálne potvrdil izraelské kapacity a účinnosť možného izraelského jadrového odstrašenia.
Izraelský „otec“ atómovej bomby.
Ernst David Bergmann sa narodil v Nemecku, jeho otec Judah Bergmann bol rabín. Ernst vyštudoval chémiu na univerzite v Berlíne u Wilhelma Schlenka. V roku 1927 získal titul Ph.D a Bergmann pokračoval v práci na univerzite kde spolu so Schlenkom napísal veľmi úspešnú a populárnu „Komplexnú príručku organickej chémie“ (Ausführliches Lehrbuch der Organischen Chemie).
Dvojzväzkový manuál bol publikovaný v roku 1932, a pre úspech opäť v roku 1939; ale pretože však Bergmann bol Žid, jeho meno z titulnej strany druhého zväzku muselo byť odstránené! Po takomto trpkom ponížení pochopil že kam politika v Nemecku sleduje a po nástupe nacistov k moci odišiel do Londýna, kde začal úzko spolupracovať s chemikom (a zároveň sionistickým vodcom) Chaimom Weizmannom. Dokonca odmietol aj ponuku miesta v Oxforde od sira Roberta Robinsona (na čo Sir Robinson s hnevom neskôr spomínal). O necelý rok neskôr Bergmann opustil Európu a presťahoval sa do vtedajšej Palestíny (1. januára 1934), aby pracoval vo Výskumnom ústave Daniela Sieffa v Rehovote. Počas druhej svetovej vojny pracoval na obranných projektoch pre Francúzov, Angličanov a Američanov. Rok po vojne sa Bergmann vrátil do Sieffovho ústavu, z ktorého sa stal medzitým Weizmannov vedecký ústav. Oženil sa, a za manželku si vzal kolegyňu – chemičku Ottilie Blum.
Počas nasledujúcich niekoľkých rokov sa Bergmann, ktorý sa stal slávnym vďaka svojej práci a spojeniu s Weizmannom, stal blízkym priateľom s Davidom Ben-Gurionom a bol menovaný do niekoľkých významných vládnych pozícií: - vedúci vedeckého oddelenia izraelských obranných vojenských síl v auguste 1948, - vedecký poradca ministra obrany 15. júla 1951, a - riaditeľ výskumu divízie výskumu a infraštruktúry ministerstva obrany začiatkom roku 1952.
V júni 1952 bol premiérom Davidom Ben-Gurionom vymenovaný za prvého predsedu Izraelskej Komisie pre atómovú energiu (IAEC), kde s Ben-Gurionom a ministrom obrany Šimonom Peresom zohral rozhodujúcu úlohu pri vedení izraelského jadrového programu. V tom istom roku opustil Weizmannov inštitút, a stal sa vedúcim katedry organickej chémie na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme. Nasledujúce dva roky pracoval s postgraduálnymi študentmi v Technione v Haife.
Bergmannova práca na IAEC bola zahalená rúškom tajomstva a samotná agentúra bola verejnosti úplne neznáma, až kým svoju existenciu sami neodhalili v roku 1954.
Po politických zmenách (keď Ben-Guriona nahradil Levi Eškol) v júni 1964, Bergmann ponúkol svoju rezignáciu, ale zostal tam ešte dva roky. Nakoniec z funkcie predsedu IAEC a dvoch postov ministerstva obrany odišiel 1. apríla 1966.
Počas svojho života Bergmann publikoval viac ako 500 recenzovaných vedeckých prác v medzinárodných časopisoch a značne prispel k poznaniu chémii fluóru. Izraelský štát uznal a po práve aj ocenil jeho prínos v jadrovej obrane štátu a v roku 1968 bola Bergmannovi udelená Izraelská cena za prírodné vedy. Ernst David Bergmann zomrel 6. Apríla 1975 v Haife ako 71 ročný.
Záver
Izrael budoval svoj jadrový program na svoju obranu, ochranu, skrátka prežitie!
V priebehu rokov už niekoľko krát prišiel v konfliktoch s okolitými krajinami až na okraj potenciálnej vojny, kde by mohli byť jadrové zbrane aj použité. Dôsledkom bolo také medzinárodné napatie, že dve vtedy najväčšie veľmoci USA a ZSSR prišli aj so svojimi jadrovými zbraňami bezprostredne do tohto teritória a pomohli situáciu vyriešiť nakoniec diplomaticky. Ďalšia sporná oblasť je snaha okolitých štátov ísť tiež jadrovou cestou. V prípade Sýrie to skončilo izraelským zbombardovaním ich jadrového reaktora pred spustením, ale v prípade Iránu to však už určite nebude také jednoduché....
Izrael je síce štát so štátnym náboženstvom, ale jeho najvyšší predstavitelia nie sú nábožensky založení Židia. Ale treba brať do úvahy aj to, že zložitosť židovskej náboženskej politiky a rabínskeho práva ovplyvňuje ich politiku a rozhodovacie procesy. V židovskom práve existujú dva typy vojen, jeden typ ako povinnosť (milkchemet micva) a druhý autorizovaný typ, ako voľba (milkchemet rešut). Historické označenie operácie „Mier pre Galileu“ za predsedu vlády Begina ako „milchemet brera“ (teda „zvolená vojna“) bol jeden z faktorov, ktoré vtedy spôsobili že stratil podporu.
Výklad židovského práva týkajúceho sa jadrových zbraní neumožňuje ich použitie na zaistené vzájomné zničenie. Umožňuje však vlastníctvo a ich použitie v prípade ohrozenia, aj keď skutočné použitie nie je podľa zákona ospravedlniteľné. Výklady zákona umožňujú ich taktické použitie na bojisku, ale iba po upozornení nepriateľa a pokuse o mier. Nakoľko tieto zložitosti ovplyvňujú politicko-vojenské rozhodnutia izraelskej jadrovej stratégie, nie je známe.
