Jadrová energia – „Otcovia“ atómových bômb – I. V. KURČATOV.
Podľa všetkého, druhým najznámejším na celom svete z tvorcov jadrových zbraní je sovietsky jadrový vedec Igor Vasilijevič Kurčatov.
Chlapec z jednoduchých pomerov.
Igor Vasilijevič Kurčatov sa narodil 12. januára 1903 v dedine Simsky Zavod v bývalej provincii Ufa (dnes mesto Sim v Čeľabinskej oblasti). Jeho otec, Vasilij Aleksejevič bol v tom čase pomocným lesníkom v banskej továrni Simskaya dača a neskôr pracoval ako zememerač v provinciách Simbirsk a Tavrida. Matka - Maria Vasilijevna pracovala pred manželstvom ako učiteľka v škole.
Vzdelanie je dôležité
Aj keď boli rodičia z chudobnejších pomerov pravdepodobne preto, že mama bola učiteľka, vnímali vzdelanie pre svoje detí ako dôležitú vec v živote. A aby pre deti zabezpečili dostup k vzdelaniu, rodičia sa s deťmi presťahovali do Simbirsku, kde Igor nastúpil na gymnázium. Ale už o rok sa sťahovali ďalej.
Kvôli chorobe Igorovej sestry sa rodina sa presťahovala na Krym do Simferopolu, kde bola priaznivejšia klíma. Tam Igor, ktorý sa ľahko a výborne učil, v roku I920 ukončil gymnázium. Podľa študijných výsledkov mal dostať aj zlatú medailu, ale školy to v porevolučných časoch prestali udeľovať. Ale Igor sa navyše paralelne na remeselníckej škole vyučil za zámočníka, a čiastočne pracoval v továrni. Mladý muž bol usilovný, inteligentný a schopný.
V tom istom roku nastúpil na Krymskú (vtedajšiu - Tavričeskuju) univerzitu študovať matematiku na fakulte fyziky a matematiky. V tom čase na už tam na univerzite pracovali pozoruhodní vedci: - matematici N.M. Krylov, N.S. Košljakov, V.I. Smirnov, - fyzik a elektrotechnik S.N. Usatij, a mladí fyzici I.E. Tamm a Ja.I. Frenkel (s ktorými bude mať Igor neskôr spoločnú budúcnosť), ako aj chemik a metalurg A.A. Bajkov. Rektorom univerzity bol V.I. Vernadskyj.
Petrohrad
Tri roky nato (v roku 1923) Kurčatov na univerzite predčasne štúdium ukončil a odišiel do Petrohradu. Ale štúdium nezanechal, naopak v Petrohrade sa rozhodol pokračovať a dostal sa rovno na tretí ročník lodiarskej fakulty do Petrohradského polytechnického ústavu. Zároveň začal pracovať na Hlavnom geofyzikálnom observatóriu v Slutsku (dnes Pavlovsk), kde spojil štúdium s prácou.
V zime 1923-1924. uskutočnil svoju prvú vedecko-experimentálnu štúdiu na meranie alfa rádioaktivity snehu. Jeho vedecké pojednanie bolo publikované v roku 1925 v časopise „Journal of Geophysics and Meteorology“.
Rodina v ohrození
V 1924 sa Igorov otec dostal do spárov vtedajšieho boľševického politicko-represívneho systému. Ale na tie pomery obišiel ešte veľmi veľmi ľahko. Akurát „že ho poslali do vyhnanstva“, a celá rodina musela v dôsledku vyhnanstva opustiť Krym.
Kurčatov preto zanechal aj prácu v Petrohradskom observatóriu ako aj štúdium na ústave a odišiel naspať za svojimi príbuznými na Krym sa s nimi rozlúčiť. Pol roka tam potom pracoval na centrálnej hydrometeorologickej stanici Čierneho a Azovského mora vo Feodosiji, kde sa mu podarilo urobiť aj niekoľko vedeckých prác. V októbri mu však jeho bývalý kolega Usatij (v tom čase už profesor) ponúkol prácu asistenta na katedre fyziky Azerbajdžanského polytechnického ústavu v Baku, kde Kurčatov robil výskum dielektriky. Ale dlho sa ani tam neohrial.
Pod krídlami Ioffe
O Kurčatovovom talente a pracovitosti spomenul profesor Usatij akademikovi A.F. Ioffe, ktorého talentovaný vedec zaujal a Kurčatova si pozval k sebe do ústavu ktorý viedol, kde mu následne aj ponúkol pozíciu výskumného asistenta prvej kategórie pod jeho (Ioffeho) priamym dohľadom. Leningradský fyzikálny a technologický inštitút (LFTI) ktorý Ioffe viedol, bol v tom čase hlavným centrom fyziky v ZSSR, s dobre vybaveným moderným fyzikálnym vybavením, kde navyše pracoval prvotriedny tím vtedajších popredných fyzikov krajiny a talentovanej mládeže. V „materskej škole Papa Ioffeho“ (ako súčasníci vtipne LFTI nazývali) nebola obmedzovaná sloboda zamestnancov. Geniálny Abram Ioffe vítal nadšenie a zvedavú myseľ u svojich mladých výskumníkov.
Atmosféra vedeckého nadšenia, neustálej komunikácie medzi výskumnými pracovníkmi, aktuálnych tém a nadväzovaných kontaktov so svetovou vedou poskytovala možnosti rýchleho rastu mladým vedcom – a presne tu sa aj začal I.V. Kurčatov rozvíjať ako vedec naplno. V inštitúte pracoval Kurčatov 18 rokov (od 1. októbra 1925 do 14. augusta 1943) a postupne rástol. Zastával post vedúceho inžiniera-fyzika, vedúceho laboratória, vedúceho oddelenia. V rokoch 1925 až 1935 pracoval v oblasti fyziky dielektrika a polovodičov, skúmal elektrické vlastnosti kryštálov. Jeho prvá vedecká práca v inštitúte LPTI bola o prechode pomalých elektrónov cez tenké kovové fólie. S ňou spoločne s kolegom Sineľnikovom vystúpil Kurčatov v novembri 1925. Spolupráca so Sineľnikovom sa mu premietla aj do súkromného života – o dva roky nato (v roku 1927) si Kurčatov Sineľnikovu sestru Marinu (Mariu) Dmitrijevnu vzal za manželku.
Pod vedením A.F. Ioffe Kurčatov skúmal dielektrickú pevnosť pevných dielektrií a mechanizmus rozpadu dielektrika. Zvláštne miesto v jeho prácach z tohto obdobia zaujímajú štúdie anomálne vysokej dielektrickej konštanty tzv. Rochellovej soli. Nové predstavy o povahe javu feroelektriny mu umožnili vysvetliť experimentálny materiál, položiť základy fyziky fero-elektriky, novej triedy látok, ktoré spolu s P.P. Kobekom a jeho vlastným bratom B.V. Kurčatovom objavil. To mu umožnilo, aby v roku 1933 na základe výsledkov výskumu vydal Igor Vasilijevič monografiu „Feroelektrika“, v ktorej podal prehľad o stave vtedajšej tejto oblasti fyziky dielektriky.
Začiatkom 30. rokov sa z iniciatívy A.F. Ioffe začali s výskumom fyziky polovodičov. Kurčatov opäť spolu so Sineľnikovom skúmal fotobunky so zaisťovacou vrstvou a vysvetľoval ich pôsobenie vnútorným fotoelektrickým efektom. V priebehu rokov 1926-1933 Kurčatov publikoval asi sto článkov, recenzií a abstraktov o problémoch fyziky dielektrika a polovodičov, príbuzných odborov; jeho spoluautormi boli A.F. Ioffe, K. D. Sineľnikov, P.P. Kobeko, brat B.V. Kurčatov a ďalší. Vďaka tomu získal I.V. Kurčatov v roku 1934 akademickú hodnosť doktora fyzikálnych a matematických vied a to dokonca bez obhajoby diplomovej práce a o rok nato (v roku 1935) - titul profesora.
Cyklotróny a výskumy v oblasti rádioaktivity a jadrovej fyziky
Koncom roku 1932 bol Kurčatov vymenovaný za zástupcu vedúceho špeciálnej skupiny a od 19. mája - vedúceho oddelenia jadrovej fyziky pre výskum rádioaktivity a jadrových premien. Výskum začali vývojom urýchľovačov nabitých častíc schopných uskutočňovať jadrové reakcie. Kurčatov sa priamo podieľal na navrhovaní a výstavbe vysokonapäťových inštalácií v Charkove. Kurčatov spolu s kolegami vytvorili vysokonapäťový urýchľovač, ktorý umožnil získať protónový lúč s energiou 350 keV. V roku 1939 už Kurčatov dohliadal na spustenie prvého v cyklotróne Rádiového ústavu Sovietskeho zväzu s energiou 6 MeV. A potom stál na čele výstavby cyklotrónu Leningradského fyzikálneho a technologického ústavu. Tento cyklotrón, ktorý bol postavený tesne pred začiatkom II. Svetovej vojny, bol v tom čase najväčší v Európe.
Kurčatov sa samozrejme zúčastňoval na práci medzi-inštitucionálnych jadrových seminárov, on sám na Leningradskom fyzikálno-technickom ústave takýto seminár aj vytvoril a viedol. Bol organizátorom, predsedom organizačných výborov a aktívnym účastníkom prvých sovietskych konferencií o tematikách atómového jadra. Výsledky tohto obdobia viedli k množstvu objavov. Už v prvých štúdiách fyziky neutrónov po ožiarení fosforu neutrónmi Kurčatov objavil rozvetvenie jadrovej reakcie. V roku 1935 Igor Vasilijevič spolu s bratom B.V. Kurčatovom, L.V. Mysovským, a L.I. Rusinovom objavili fenomén jadrového izomérizmu umelo rádioaktívnych jadier ako výsledok štúdií o ožarovaní brómu neutrónmi. V priebehu rokov 1935-1940 študoval Kurčatov interakciu neutrónov s jadrami rôznych prvkov a spolu s L.A. Artcimovičom a ďalšími fyzikmi zmerali prierez pre zachytenie neutrónu protónom. Počas výskumu a štúdia rozptylu a absorpcie neutrónov v rôznych médiách Kurčatov objavil rezonančné javy v absorpcii neutrónov; ktorých vývoj (týchto štúdií) neskôr viedol k objavu selektívnej absorpcie neutrónov. Ako sa neskôr ukázalo tieto práce Igora Vasilijeviča a jeho spolupracovníkov boli nevyhnutné pre rozvoj problému využívania jadrovej energie v technických zariadeniach.
Po objavení štiepenia jadra atómu
Tak ako iní vedci vo svete aj Kurčatov po objavení štiepenia jadier uránu pôsobením pomalých neutrónov inicioval na konci roku 1938 rozsiahly vývoj prác novým smerom. Spolupracovníci Kurčatova Flerov a Rusinov, nezávisle na zahraničných výskumných pracovníkoch, objavili emisiu neutrónov počas štiepenia jadier uránu a pod jeho vedením experimentálne určili aj kľúčový parameter reťazovej reakcie - počet sekundárnych neutrónov na štiepny akt. Odskúšali predbežné štúdie nepružného rozptylu neutrónov rôznych jadier, vrátane jadra Uránu-238. A v roku 1940 K.A. Petržak a G.N. Flerov, vo fázach plánu experimentov a uplatnených metód a nekonečných diskusií o výsledkoch kde participoval aj Kurčatov podieľal, skončili objavom fenoménu spontánneho štiepenia uránu. Výsledky týchto štúdií boli okamžite publikované vo vedeckých časopisoch.
A tak sa stalo, že paralelne so svojimi západnými kolegami Kurčatov na základe výskumov vykonaných v rokoch 1939 – 1940 dospel aj Kurčatov k záveru o možnosti reťazovej reakcie štiepenia uránu pri pôsobení pomalých neutrónov.
Na piatej (a poslednej pred vojnou) celosovietskej konferencii o fyzike atómového jadra v Moskve (v novembri 1940), Kurčatov vystúpil s prezentáciou na tému „Štiepenie ťažkých jadier“. Charakterizujúc podmienky uskutočnenia reťazovej štiepnej reakcie, tam navrhol potrebu vytvorenia uránového jadrového reaktora ako cestu k praktickému využitiu jadrovej energie.
Bola to však zatiaľ iba vedecká diskusia
Kurčatov navrhol pripraviť pre sovietske vedenie štátu „poznámky o potrebe rozsiahleho rozvoja prác na atómovej energii“. Ako člen pracovnej skupiny o uránovom probléme v rámci prezídia Akadémie vied ZSSR na konci toho istého roku spolu s Ju.B. Charitonom vypracoval plán práce na probléme s uránom a úvodný projekt jadrového reaktora. Tento plán, ktorý počítal s potrebou účasti štyroch fyzikálnych ústavov v krajine, bol predložený Prezídiu Akadémie vied ZSSR.
A prišla vojna
Vypuknutie vojny si vynútilo ukončenie všetkých výskumov jadrovej fyziky. Obyvatelia ZSSR ako aj vedenie krajiny mali iné starosti, skôr ako prežiť a ubrániť sa Nemeckej invázii ako nejaké fantazmagorické vedecké výskumy, ako sa im v tom čase jadrová energia mohla zdať. Kurčatov sa spolu s A.P. Aleksandrovom a ďalšími zamestnancami inštitútu LPTI zapojili do prác na ochranu námorných lodí pred magnetickými mínami. Robili to v čiernomorskej flotile (od konca júla do októbra 1941 v Sevastopole, v novembri 1941 v Poti a Tuapse); na kaspickej flotile (v Baku v decembri 1941 - začiatkom januára 1942); v Severnej flotile (v Polyarnách vo februári 1943). Kurčatov bol vo funkcii vedeckého konzultanta riaditeľstva pre stavbu lodí pre námorníctvo ZSSR, kde radil, uskutočňoval výskum, navrhoval pravidlá a nariadenia, prednášal námorným námorníkom a vyškolenému personálu, pracoval na zariadeniach demagnetizujúcich lode a dokonca aj demontoval míny. Za svoju prácu pre vývoj a implementáciu metód demagnetizácie lodí získal v apríli 1942 vysoké ocenenie (Stalinovu cenu 1. stupňa) a 31. januára 1944 bol námorným velením nominovaný aj na medailu „Za obranu Sevastopoľa“. V tom období po návrate z frontu prežil v januári 1942 Kurčatov vážne onemocnenie, a nastúpiť opäť do práce mohol až 12. apríla. Teraz pre zmenu viedol laboratórium v Kazani pre tvorbu pokročilejších materiálov na obrnenú, pancierovú ochranu tankov a lietadiel. Na jeseň 1942 však Kurčatova povolali do Moskvy.......
Práca na atómovej bombe
Sovietska rozviedka získala od Američanov tisícky listov informácií o ich Projekte Manhattan. Výsledkom čítania spravodajských informácií bolo rozhodnutie a oficiálny príkaz na obnovenie vedeckých prác v oblasti uránu a jadrovej fyziky. 28. septembra 1942 predseda Výboru pre obranu štátu (GKO) I.V. Stalin podpísal dekrét o obnovení prác na uráne.
Uložili to priamo akademikovi Ioffovi (ktorý bol Kurčatovov dlhoročný mentor). Aj keď úloha, ktorá bola z GKO priamo uložená Ioffe bola poctou a príkazom zároveň, on to z dôvodu, že je príliš starý odmietol. Veľké prísľuby však videl vo svojom podriadenom a zároveň kolegovi - mladom Igorovi Kurčatovovi a jemu zveril vedenie prvého jadrového laboratória.
V priebehu októbra-novembra Kurčatov pre GKO pripravil tzv. „referenciu“ a v apríli 1943 tajnú správu „O uránovom probléme“, v ktorej vysvetlil kľúčové problémy, ktorým fyzici čelia. Spočiatku mali byť práce riadené pod záštitou Akadémie vied ZSSR, ale na jar - 10. marca 1943 priamo menovali Kurčatova za vedeckého vedúceho projektu, a 12. apríla o vytvorení tzv. „Laboratória č. 2“ Akadémie vied ZSSR, hlavného vedeckého oddelenia atómového projektu. Vedci mali hrať hlavnú úlohu pri realizácii tohto projektu, pretože príliš veľa bolo neznámeho. Prvé personálne obsadenie „laboratória č.2“ bolo 11 osôb. Samotný Kurčatov sa dlho motal medzi Inštitútom LPTI a „dvojkou“. Na samotnú stavbu „laboratória č. 2.“, či „dvojky“ ako ju dôverne nazývali, v Moskve vyčlenili 120 hektárov, na mieste predtým nedokončeného Ústavu experimentálnej medicíny.
Kurčatov dostal mimoriadne právomoci a úplnú podporu GKO. V tom istom roku bol zvolený za riadneho člena Akadémie vied ZSSR a „Laboratórium č. 2“ získalo 5. februára 1944 práva akademického ústavu. Nič im nestálo v ceste...
V auguste 1945 bola vytvorená štátna štruktúra na koordináciu práce v sovietskom atómovom projekte: 20. augusta bol pod vedením národného komisára bezpečnosti Beriju vytvorený osobitný výbor a s týmto výborom bol zriadený správny orgán na riešenie všetkých praktických úloh na vytvorenie atómovej bomby s názvom Prvý hlavný direktoriát - PGU.
Vo vtedajšej novodobej histórii sovietskej civilizácie to nebolo prvé PGU: Aj predtým už v roku 1932, bolo za účelom riešenia ambicióznych úloh na dobytie sovietskej Arktídy zriadené PGU-SMP, prvý hlavný direktoriát Severo-morskej cesty. Ale PGU zaoberajúce sa atómovým problémom malo však veľmi zvláštne postavenie a výrazný nadrezortný charakter: medzi jeho členmi boli vždy vtiahnutí ako účastníci prvá a druhá pozícia kľúčových sovietskych ministerstiev. To sa ukázalo ako spoľahlivý spôsob, ako zabezpečiť rozsiahle, flexibilné a priame úspešné vedenie!
A rok 1945 je obdobím, keď sa atómový projekt dramaticky zväčšuje. K dispozícii PGU bol presunutý hlavný direktoriát táborov pre ťažobný a hutnícky priemysel (teda inými slovami desaťtisíce väzňov) ako aj výskumné ústavy, vznikajú samostatné laboratóriá, rozbiehajú sa procesy súvisiace s prieskumom a ťažbou uránu, rekonštruujú sa továrne - vrátane dovezeného trofejného nemeckého vybavenia a včítane internovaných ako aj dobrovoľne spolupracujúcich nemeckých špecialistov. 2. mája 1945 odlieta zástupca vedúceho PGU Avraam Zavenjagin do Nemecka v sprievode popredných sovietskych fyzikov, aby vykonali audit majetku Fyzikálneho ústavu Kaisera Wilhelma. Veľkým úspechom sa z auditu stáva objav 100 ton uránu, ktorý pochopiteľne pre prevezení do ZSSR výrazne zlepšil problém zdrojov sovietskeho atómového projektu.
Rok 1945 je teda rokom dramatickej zmeny rozsahu projektu. Ak bolo na konci augusta laboratórium č. 2 kľúčovým vedeckým účastníkom atómového projektu, do konca roka už bolo zapojených do prác na atómovom projekte asi sto výskumných organizácií. PGU má laboratóriá, továrne, skládky, bane, celé mestá. Funguje ako štát v štáte, ale v tomto súradnicovom systéme zaujíma osobitné miesto konštrukčné byro „KB-11“ alebo mesto Sarov, kde bol do roku 1946 závod Ľudového komisariátu streliva. Práve tam sa rozhodnú umiestniť hlavnú konštrukčnú kanceláriu pre vývoj sovietskej atómovej bomby.
V Moskve z pôvodného Moskovského strojárskeho ústavu (MMI), na bývalej Kirovovej ulici (dnes Mjasnickaja), vytvárajú štruktúru, ktorá pre úlohy laboratória č. 2. slúži na školenie fyzikov. V budúcnosti bude mať tento ústav názov MEPhI (MIFI) a stane sa základom sovietskeho atómového vzdelávania. Atómový projekt nepotreboval inžinierov ani fyzikov, ale kombináciu inžinierov-fyzikov. Štúdium trvá šesť rokov a programy zahŕňajú kurzy základnej fyziky a aplikovaného inžinierstva. Učitelia prichádzajú priamo z pracovísk jadrových skúšok a študenti dostávajú zvýšené štipendium a od tretieho ročníka je výučba v utajovanom režme: píšu do zošitov podliehajúcim utajovanému režimu, ktoré odovzdávajú špeciálnemu oddeleniu, odovzdávajú a obhajujú utajované práce a cvičia v tajných jadrových laboratóriách.
Od konca roku 1945 Kurčatov dohliadal na projektovanie, výstavbu a uvádzanie do prevádzky prvého priemyselného reaktora na Urale.
Na jeseň 1946 ukončili na území Laboratória č. 2. práce na vytvorení experimentálneho jadrového reaktora a 25. decembra 1946 prvý sovietsky jadrový reaktor F-1 naštartovali. Čoskoro pod vedením Kurčatova získali aj laboratórne Plutónium-239 a v roku 1947 sa im podarilo izolovať jeho prvé významné množstvá - asi 20 μg. Experimenty so Plutóniom-239 im umožnili vytvoriť a vypracovať aj metódy jeho priemyselnej výroby.
Kurčatov ako vedúci prác na atómovom projekte sa priamo osobne podieľal aj na vedeckom výskume, v ktorom sa určovali jadrové konštanty, rôzne údaje potrebné na výpočet tvorby jadrových reaktorov, a v ďalších rozsiahlych experimentoch. V procese vedeckej práce, výskumu a technického vývoja sa rodili objavy a vynálezy, ktoré boli takmer všetky boli okamžite použité v priemysle, v praxi.
Jeho kolegovia a podriadení ho obdivovali nielen pre jeho zanietenosť, pracovitosť ale aj pre „jeho takmer geniálne rozhodnutia, ktoré sa vždy ukázali správne“. Nikto z nich vtedy ani vo sne nepredpokladal, že keď sa ocitli na rázcestí a možností rôznych riešení, a keď si Kurčatov bral „čas na porozmýšľanie“, že to v skutočnosti znamenalo, že si vo svojom kabinete vyberie z trezoru tajné spravodajské informácie z amerického Projektu Manhattan, a porovná domáce medzivýsledky s už odskúšanými americkými.
Prvou najdôležitejšou etapou prác na ich atómovom projekte bolo vytvorenie jadrového reaktora a realizácia riadenej reťazovej reakcie štiepenia uránu. Z možných možností pre reaktory si ako najrýchlejšie možný vybrali typ urán-grafit. Problémy mali so získavaním uránu, grafitu a iných materiálov veľmi vysokej čistoty.
Začiatkom roku 1948 sa začalo s montážou priemyselného jadrového reaktora na tzv. „Báze-10“ (dnes závod Maják spoločnosti Rosatom). Počas obzvlášť napätého obdobia v lete roku 1948 bol Igor Vasilijevič neustále tam: sledoval postup prác, po večeroch viedol porady. Osobne prebral všetko vedenie a všetku zodpovednosť za rozhodovanie na seba. Kurčatov osobne viedol všetky fázy fyzikálneho spúšťania prvého priemyselného reaktora do prevádzky (22. júna 1948) ako aj uvedenie reaktora do prevádzky a vyvedenie na plný výkon. V tom čase už mali vytvorenú a pripravenú technologickú schému na oddeľovanie plutónia od ožiareného uránu. Problémy so získavaním kovového plutónia a výroby komponentov pre atómovú bombu boli vyriešené.
Začiatkom roku 1949 začala prvá továreň na plutónium v ZSSR fungovať.
A na svitaní 29. augusta 1949 na Semipalatinskom testovacom polygóne pod vedením I.V. Kurčatova odpálili prvú skúšku plutóniovej bomby v ZSSR.
Keď sovietski fyzici demonštrujú úspechy sovietskej atómovej vedy a techniky na prvej konferencii o mierovom využívaní atómovej energie v Ženeve v lete 1955, najväčší dojem na zahraničných kolegov neurobí maketa usporiadania prvej jadrovej elektrárne na svete a ani správa riaditeľa laboratória, kde bola táto elektráreň uvedená do prevádzky, ale práve rozsah odbornej prípravy špecialistov, ktorú sa ZSSR podarilo vo veľmi krátkom čase dosiahnuť.
Kurčatov sa nezaoberal priamo iba problémami atómovej vedy, ktoré mu boli blízke, ale tiež zdanlivo aj inými vecami, napríklad problémami biológie a genetiky. Bol veľmi znepokojený situáciou v biologickej vede, ktorá sa vyvinula na konci 40. a začiatkom 50. rokov. Preto sa spolu s predsedom Akadémie vied ZSSR A.N. Nesmejanovym, obrátil na lídrov krajiny s myšlienkou potreby vytvorenia viacerých jej častí. Zorganizoval biologický seminár a prilákal významných vedcov, aby sa na ňom zúčastnili. Na ňom nastolil otázky spojené s reakciou živej bunky na rádioaktívne žiarenie. Výsledkom bolo novo vytvorené biologické oddelenie v Ústave pre atómovú energiu, ktoré združilo vedcov rôznych špecializácií: biológov, chemikov, fyzikov, technikov, ktorí zahájili práce na fyzike biopolymérov a molekulárnej genetiky. Neskôr bolo toto oddelenie od Ústavu oddelené a transformovalo sa na Ústav molekulárnej genetiky Akadémie vied ZSSR.
Kurčatov sa snažil podporovať mier a priateľstvo medzi ľuďmi. Uvedomujúc si obrovské nebezpečenstvo, ktoré pre ľudstvo predstavujú preteky v jadrovom zbrojení, ale aj svoju pozíciu, zasadzoval sa za bezpodmienečný zákaz jadrových zbraní a využívanie jadrovej energie iba na mierové účely. Asi práve preto, že ho hukot a ozvena vojen sprevádzali po celý život.
Kurčatov opakovane tvrdil, že atóm nielen môže ale by aj mal slúžiť ľuďom na mierové účely. V roku 1958 predniesol prejav na stretnutí ozbrojených síl ZSSR: „Vedci sú hlboko znepokojení tým, že stále neexistuje medzinárodná dohoda o bezpodmienečnom zákaze atómových a vodíkových zbraní. Apelujeme na vedcov z celého sveta, aby z energie jadier zo zbraní ničenia urobili silný a životodarný zdroj energie prinášajúci všetkým ľuďom na Zemi prosperitu a radosť. “
Osobný život
Akademik Kurčatov bol podľa tvrdenia všetkých jeho spolupracovníkov veľmi zodpovedný, čestný a slušný človek s dobrým charakterom. Angažoval sa v charitatívnej práci, budoval si silné priateľstvá, a pomáhal svojim kolegom, často k tomu využívajúc aj svoju autoritu a vplyv. So svojou manželkou spoločne prežili 33 rokov až do jeho smrti. Detičky sa im nepodarilo mať.
Na takmer všetkých neskorších fotografiách je Kurčatov už zachytený s hustou bradou, ktorá sa stala jeho prezývkou – za jeho chrbtom ho volali jednoducho „Brada“. A z tejto brady, ktorá sa časom stala prvkom jeho „korporátnej identity“ mohli jeho kolegovia hádať náladu vedca. Ak si fúzy pohladil, je všetko v poriadku, ale ak sa vo svojej brade hrabe, je tam nejaký zádrhel.
Igora Kurčatova si vážili aj v širšom svete – za jeho snahu za mier dostal v roku 1959 vyznamenanie „Striebornú mierovú medailu“ pomenovanú podľa Joliot-Curie, na ktorej mu napísali: „Bojovníkovi za mier. 1949-1959.“
Aj doma v ZSSR si výnimočné zásluhy Kurčatova veľmi vážili, žiadnou núdzou určite netrpel! Trikrát mu bol udelený titul Hrdina socialistickej práce (1949, 1951, 1954), bol laureátom Leninovej ceny (1957) a Štátnych (Stalinovej) cien (1942, 1949, 1951, 1954), bol ocenený mnohými štátnymi vyznamenaniami vrátane vyznamenaní a medailí na obranu vlasti počas Veľkej vlasteneckej vojny v rokoch 1941-1945.
Kurčatovov koniec
Vedec počas svojho života uskutočňoval najväčšie objavy, uskutočňoval najkomplexnejšie experimenty, ktorých práce sprevádzali veľké záťaže a stresy. V roku 1956 utrpel mozgovú príhodu. Zdravie sa obnovovalo postupne, ale obdobia nezamestnanosti mali hrozný vplyv na náladu a stav akademika.
Posledný mesiac života Igora Vasilijeviča bol obzvlášť bohatý na udalosti. Plný nových nápadov navštívil Ukrajinu, oboznámil sa s prácou Charkovského fyzikálneho a technologického ústavu a Ústavu pre jadrový výskum Akadémie vied Ukrajiny, plánoval vývoj nových prác v oblasti jadrovej fyziky a termonukleárnych reakcií.
Po návrate do Moskvy pracoval od rána do večera s veľkým nadšením a pomaly sa podľa rád lekárov zbavoval všetkých obmedzení. Vo februári 1960 išiel navštíviť svojho kolegu a priateľa Julia Charitona, ktorý bol na dovolenke v podmoskovskom regióne kde boli štátne rekreačné domy (Dače) v Barviche.
Kamaráti sa prechádzali zimným parkom, rozprávali sa, a sadli si odpočinúť na lavičku. Zrazu nastala dlhšia pauza v dialógu. Chariton sa pozrel na svojho priateľa a uvidel, že zomrel. Príčinou smrti bola trombóza.
7. februára 1960 Igor Vasilijevič Kurčatov zomrel vo veku 57 rokov.
Telo akademika bolo spopolnené a popol uložili do urny v stene Kremľa na Červenom námestí v Moskve.
Okrem neoceniteľných vkladov do sovietskej ale aj celosvetovej vedy zostali po Kurčatovovovi pomenovaný kráter na Mesiaci a menšia planéta, ako aj jeden z chemických prvkov (ktoré sú po ňom pomenované).
Sovieti zaviedli na jeho počesť v oblasti jadrovej energie a fyziky vytvorili najvyššie ocenenie Ruskej akadémie vied – Kurčatova zlatá medaila.
Kurčatovovo motto by sa dalo charakterizovať jeho osobným slávnym výrokom:
"Robte vo svojej práci, vo svojom živote, len to najdôležitejšie. Lebo inak to druhoradé, možno zbytočné, ľahko naplní váš život, vezme Vám všetku silu a (potom) nedosiahnete to hlavné ... Zistite, čo vás dovedie k cieľu. “
