Jadrová energia – „Otcovia“ atómových bômb - Julius R. OPPENHEIMER.
V novembri zapĺňali novinové titulky informácie o atentáte na iránskeho jadrového fyzika, univerzitného profesora Mohsen Fakhrizadeha, ktorý bol označovaný ako pravdepodobný „otec“ budúcej iránskej atómovej bomby. Je to bohužiaľ už piaty zavraždený iránsky jadrový vedec! Nie je to správne, aj keď zabíjanie ľudí sprevádza ľudskú spoločnosť od samého prvopočiatku, ale je to smrteľný hriech! Organizovaná poľovačka na akýchkoľvek vedcov je zvrátenosť (a nielen vedcov – zvrátenosťou je už samotné zabíjanie kohokoľvek), aj keď tieto akcie snáď niektorí politici, či predstavitelia ozbrojených zložiek môžu ospravedlňovať „vyšším princípom“!
Je to možno najkontroverznejšia otázka našej modernej doby, ktorá trápi mysle ľudstva v globálnom meradle, či je vôbec rozumné mať jadrové zbrane. Zdá sa, že v dnešnom globalizovanom svete, kde pomaly každý závisí na každom, by už nemalo existovať miesto pre taký fenomén ako sú „zbrane hromadného ničenia“. Žiaľ, história ľudstva nás priviedla k tomu že máme to, čo máme.
Tvorcovia jadrových zbraní (atómových bômb) sú hlavne počas aktívnej práce pred reálnym uskutočnením jadrových pokusom s danou zbraňou neznámi.
Je to pochopiteľné, a aj neskôr sa im dostáva publicita v špecifickom ponímaní. Keďže sú prakticky vždy nositelia utajovaných strategických informácii vlastne ani nie sú nikdy skutočne úplne slobodní. Ich materská krajina si ich chráni, aby sa nestalo to čo iránskym vedcom, ale zároveň im aj bráni v slobode, aby náhodou tie tajnosti nezdieľali s inými (pre krajinu potenciálnymi nepriateľmi).
Iba úplne prvé jadrové zbrane (atómové bomby) na svete boli vyslovene postavené už od samého začiatku s cieľom zabíjať ľudí (pôvodne na porazenie nacistického Hitlerovho Nemecka). A boli tiež (zatiaľ) jediné, ktoré boli na to aj použité, ale už na iného protivníka, keď sa fanatické Japonsko stále nechcelo vzdať a Američania tam strácali svojich vojakov (Hirošima, Nagasaki).
Všetky ostatné jadrové zbrane, ktoré boli skonštruované neskôr mali prvoradý cieľ vyrovnať medzinárodnú nerovnováhu vo vyzbrojení, alebo ako dôvod získania väčšej suverenity krajiny, medzinárodného uznania a prípadnej preventívnej prevahy nad susedným nepriateľským štátom z obavy napadnutia.
Samotná existencia jadrových zbraní (atómových bômb) je síce prvok, ktorý (v prípade, že sa dostanú do nesprávnych rúk, alebo v prípade nedisciplinovanosti majiteľa) môže spôsobiť výbušnú situáciu hraničiacu s vojnou na celosvetovej úrovni, ale môže naopak byť aj (ako to vidíme desaťročia) ako tlmiaci faktor v medzinárodných napätiach. Je viac ako isté, že krajina ktorá je držiteľom jadrových zbraní sa cíti bezpečnejšie a istejšie.
Obviňovať jadrové zbrane (atómové bomby) ako také nemá logiku, tak ako nemá logiku obviňovať z existencie iné zbrane. Atómové zbrane nezabíjajú, tak isto ako nezabíjajú kanóny, pušky, pištole či chemické, alebo biologické zbrane.
Človek zabíja!
Zbrane sú v skutočnosti iba technické prostriedky, ktoré človek využíva či skôr zneužíva. A jadrové zbrane (atómové bomby) taktiež nemusia byť nutne použité iba na zabíjanie ľudí! Takých prípadov, keď boli použité jadrové nálože na mierové ciele história pozná, a nebolo ich málo. Dokonca aj zo strategického hľadiska prežitia ľudstva by jadrové zbrane za určitých okolností mohli zohrať rozhodujúcu a záchrannú úlohu. Určite ste videli mnoho sci-fi filmov o tom, ako bolo nebezpečné vesmírne teleso pomocou atómovej bomby odklonené od zrážky s našou Zemou.
Je to podobné ako s liekmi, veď v podstate v mnohých komponentoch liekov, ktoré zachraňujú ľudské životy sa nachádza jed, ktorý sám o sebe je pre ľudský život smrteľný. Alebo príbeh Alfreda Nobela, ktorý vynašiel dynamit, ktorého vojenské aplikácie určite stáli obrovské množstvo ľudských životov, ale naopak v jeho mierovom využití priniesli ľudstvu neuveriteľné úžitky. Dnes sú z jeho filantropickej nadácie oceňovaní vedci ale aj autori popredných umeleckých diel, či propagátori – lídri celosvetového mierového spolunažívania.
A práve z tohto dôvodu sú často tvorcovia jadrových zbraní (ľudovo vnímaní ako ich „otcovia“) v domácej krajine vnímaní ako hrdinovia a skoro vždy požívajú zaslúženú úctu a nemusia pociťovať starosti z núdze. Až na tú slobodu....
Ale aj to sú iba ľudia! A čo sú to za ľudia?
Sú to zloduchovia, najväčší hriešnici, ktorí dali politikom a vojakom tie najviac odstrašujúce zbrane? Boli, či sú to ľudia, ktorí vymenili priateľov za slávu a peniaze? Hovorí sa, že sláva a peniaze človeka nezmenia, ale iba mu umožnia, aby sa konečne stal takým skutočným aký je vo svojom vnútri. A ak človek vo svojej hĺbke nie je veľmi dobrý, potom to úspech môže vyniesť na povrch. Možno to tak aj je. Všetci „otcovia“ atómových bômb museli cez „oheň a vodu“ spoločenskej popularity nevyhnutne prejsť, a neboli rovnakí. Niektorí napríklad svoje skutky (keď uvideli že čo to spôsobilo) neskôr aj oľutovali.
Skúsme sa na nich spoločne pozrieť....
Zrejme najznámejším z „otcov“ atómovej bomby bol Julius Robert OPPENHEIMER, americký fyzik a profesor na Kalifornskej univerzite v Berkeley.
Počas II. Svetovej vojny bol vedúcim laboratória v Los Alamos, kde sa v rámci Projektu Manhattan, vyvíjali prvé jadrové zbrane.
Tento extravagantný muž sa narodil v roku 1904 v New Yorku. Robertovi rodičia pochádzali z Nemecka a mali veľmi vysokú morálku, boli dobre „načítaní“ a vzdelaní. Mama bola známa ako talentovaná umelkyňa ktorá učila maľovať. Jeho otec zbohatol na predaji látok a zbieral obrazy. Stačí spomenúť, že im doma viseli originály diel Picassa a Van Gogha. A keď k tomu pridáme vynikajúcu domácu knižnicu Oppenheimerovcov a komplexné povzbudzovanie túžby po vedomostiach zo strany rodičov, dostaneme mladého muža, ktorý sa rovnako živo zaujímal o chémiu, matematiku, cudzie jazyky ako aj o filozofiu. Nič nemohlo zastaviť túžbu mladého Oppenheimera po vedomostiach a jeho neustále sa meniacich záujmoch.
Julius bol všestranný študent, ale najviac ho bavila mineralógia. Niektoré ročníky urobil dokopy v jednom ročníku a od mineralógie ho začala zaujímať chémia. Ako študent už vtedy počas rodinnej letnej dovolenky v Európe navštívil bane v Jachymove, kde sa dokonca zranil. Kvôli tomu nastúpil neskôr na univerzitu (Harvard), kde samozrejme vyštudoval predovšetkým chémiu (ale aj fyziku). Študoval extrémne rýchlo, (robil až šesť kurzov v každom semestri) a štúdium absolvoval za Tri roky (!) s výsledkom „Summa Cum Laude“ čo je v našom ponímaní „červený diplom“, skrátka lepšie výsledky už neexistujú.
Ťarbavý teoretik
Jeho talent bol spozorovaný a ponúkli mu stáž v anglickom Cambridge. Ernest Rutherford ho prijal do svojho laboratória, ale Oppenheimer sa pre svoju neobratnosť neosvedčil. Ukázalo sa, že pre Oppenheimera je silnou stránkou teoretická fyzika ale nie experimentálna. Rutherford nebol nadšený a už ho tam nechcel, ale nakoniec ho prijal J. J. Thomson (ale pod podmienkou, že absolvuje základný laboratórny kurz).
Psychické problémy a depresie
Oppenheimer bol náruživý fajčiar (fajčil jednu cigaretu od druhej), a v obdobiach intenzívneho premýšľania a sústredenia často zanedbával stravovanie. Podľa priateľov mával aj seba-deštruktívne sklony. Depresie ho sužovali počas celého života. Svojmu bratovi (ktorý bol tiež fyzikom) prezradil, že potrebuje viac fyziku ako kamarátov.
Po Anglicku študoval v Nemecku. Na univerzite v Göttingene (ktorá bola vtedy popredné svetové centrum teoretickej fyziky), kde študoval u Maxa Borna, získal priateľov, ktorí neskôr dosiahli veľký úspech, (Werner Heisenberg, Pascual Jordan, Wolfgang Pauli, Paul Dirac, Enrico Fermi a Edward Teller). Bol nadšený diskutér, čo mu u iných niekedy robilo problém. Tam získal aj titul PhD. A tam aj spolu s Bornom publikovali slávny dokument o aproximácii Born-Oppenheimera, ktorý zostáva jeho najcitovanejším dielom. Po návrate do USA mali o neho záujem hneď tri univerzity (Harvard, Caltech, a Kalifornská univerzita v Berkeley). Pri prednáškach na univerzite v holandskom Leidene a švajčiarskom Zürichu, dostal prezývku „Opje“, ktorú mu potom študenti po-angličtinili ako „Oppie“.
Tuberkulóza
Pred nástupom na profesúru v Berkeley bol Oppenheimerovi diagnostikovaný ľahký prípad tuberkulózy a niekoľko týždňov strávil so svojím bratom Frankom na ranči v Novom Mexiku, ktorý si prenajal a nakoniec kúpil.
Jeho študenti a kolegovia ho považovali za hypnotizujúceho: hypnotický v súkromnej interakcii, ale často suchý - frigidný na verejnosti. Jeho spolupracovníci ho prví videli ako rezervovaného a pôsobivého génia a estéta, a druhí ako domýšľavého a neistého pózistu.
Vynikajúci pedagóg
K študentom mal vynikajúci prístup a vždy vedel, v čom je v danej oblasti dôležitý problém na pochopenie. Aj v časoch svojej najväčšej slávy bolo v jeho skupine asi osem alebo desať postgraduálnych študentov a asi šesť doktorandov. Stretával sa s nimi raz denne vo svojej kancelárii a diskutovali o tom v čom sú výskumné problémy študentov. Zaujímalo ho všetko a jeden deň mohli diskutovať o kvantovej elektrodynamike, druhý deň o kozmických lúčoch, či tvorbe elektrónových párov alebo o jadrovej fyzike.
Práca v Los Alamos.
Dva mesiace pred vstupom USA do druhej svetovej vojny (9. októbra 1941), schválil prezident Franklin D. Roosevelt program na vývoj atómovej bomby. V máji 1942 predseda Výboru pre výskum národnej obrany James B. Conant, (jeden z lektorov Oppenheimera na Harvarde), pozval Oppenheimera, aby spolupracoval na výpočtoch, do čoho sa Oppenheimer vrhol s plnou vervou. Bol koordinátorom prác šírenia neutrónovej reťazovej reakcie v atómovej bombe a k sebe pritiahol spolupracovníkov, európskych fyzikov – emigrantov ktorý ušli pred nacistickým Nemeckom, ako a jeho vlastných študentov.
V júni 1942 americká armáda založila Projekt Manhattan, čím prebrala aj zodpovednosť z Úradu pre vedecký výskum a vývoj na armádu. Novovymenovaný šéf projektu generál Groves si Oppenheimera vybral do čela tajného laboratória projektu. Voľba mnohých prekvapila, pre Oppenheimerove ľavicové politické názory a tiež že dovtedy neriadil veľké projekty. Groves bol však ním ohromený, zvlášť jeho aplikovaním praktických aspektov navrhovania a šírkou jeho znalostí. Groves videl Oppenheimerovu „úžasnú ambíciu“, s ktorou počítal, že bude hybnou pákou projektu až do úspešného konca.
A nemýlil sa!
Los Alamos malo byť pôvodne čisto vojenským laboratóriom a Oppenheimer a ďalší výskumníci mali byť odvedení do armády. Zašlo to až tak ďaleko, že si Oppenheimer objednal uniformu podplukovníka a podrobil sa aj armádnej fyzickej skúške, kde však totálne prepadol. Mal iba 58 kilogramov, stále kašlal (lekári to videli ako tuberkulózu) a periodicky ho trápili chronické bolesti v bedrovom kĺbe. Nakoniec od toho nápadu odstúpili a vyriešili to kompromisom, keď bolo laboratórium akože prevádzkované Kalifornskou univerzitou na základe zmluvy s americkým ministerstvom vojny.
História skúšok prvých jadrových zbraní a ich použitie proti Japoncom sú vo všeobecnosti dostatočne známe, takže to preskočíme....
V máji 1945 zriadili v USA tzv. „Dočasný výbor“, ktorý radil a podával správy o vojnových a povojnových politikách týkajúcich sa využívania jadrovej energie. Samozrejme že Oppenheimer tam nemohol chýbať. Ale bol to veľmi vážny prostriedok, lebo poskytoval poradenstvo vo vedeckých otázkach. A vedci vo svojej prezentáciách pre dočasný výbor ponúkali nielen svoje stanovisko k pravdepodobným fyzikálnym účinkom atómovej bomby, ale aj k pravdepodobným vojenským a politickým dopadom. A zahŕňalo to aj stanoviská k tak citlivým otázkam, ako že či by mal byť Sovietsky zväz pred jej použitím atómových bômb proti Japonsku informovaný.
Projekt Manhattan bol prísne tajný a na verejnosť sa dostal až po bombových útokoch na Hirošimu a Nagasaki.
Jadrová spoločenská ikona
Oppenheimer sa stal predstaviteľom vedeckých kruhov, akýmsi hovorcom vedy, ktorý sa objavil ako nový symbol nového typu technokratickej moci. Zo dňa na deň sa stal známou osobnosťou a jeho portrét sa objavil na obálkach populárnych časopisov.
Jadrovú fyziku začali vnímať ako mocnú silu, a takmer všetky vlády sveta začali si uvedomovať jej strategickú a politickú moc.
Rovnako ako mnoho vedcov jeho generácie, však aj on cítil, že bezpečnosť pred atómovými bombami by mala byť vložená do rúk nejakej nadnárodnej organizácie, ako bola práve vtedy novovzniknutá Organizácia Spojených národov, ktorá by to mohla riadiť tak, aby sa nestali bezhlavé preteky v jadrovom zbrojení skutočnosťou.
Po vojne z Los Alamos Oppenheimer odišiel, aby sa vrátil k profesúre na Caltech, kde však čoskoro zistil, že ho to už k vyučovaniu neťahá. O dva roky preto prijal ponuku od Lewisa Straussa (ktorý sa neskôr stal jeho úhlavným nepriateľom a organizoval koniec jeho kariéry), aby sa stal riaditeľom Inštitútu pre pokročilé štúdium v Princetone (štát New Jersey).
Vládny konzultant
Oppenheimer, ako člen rady konzultantov vo výbore menovanom prezidentom Trumanom výrazne ovplyvnil návrh výboru (Acheson – Lilienthal) za vytvorenie medzinárodného úradu pre atómový rozvoj, ktorý by vlastnil všetok štiepny materiál a prostriedky na jeho výrobu, ako sú bane a laboratóriá, a atómové elektrárne, kde by sa dal použiť na mierovú výrobu energie. V podstate prvotná idea dnešnej IAEA-MAAE. Návrh prepracovával Bernard M. Baruch, ale tak, že sa snažili o udržanie jadrového monopolu USA a Sovieti ho (pochopiteľne) odmietli. Vtedy Oppenheimer pochopil, že sa pretekom v jadrovom zbrojení už nedá vyhnúť, a z dôvodu vzájomného podozrenia zo strany USA a Sovietskeho zväzu sa aj samotný Oppenheimer dostal do problémov.
Šéf poradného výboru americkej komisie pre jadrovú energiu
Po tom, čo sa Komisia pre atómovú energiu (AEC) pretransformovala v roku 1947 ako civilná agentúra pre kontrolu jadrového výskumu a zbraní, bol Oppenheimer vymenovaný za predsedu jej všeobecného poradného výboru (GAC). Z tejto pozície radil v mnohých otázkach týkajúcich sa jadra, vrátane financovania projektov, výstavby laboratórií a dokonca aj v medzinárodnej politike (aj keď rady GAC neboli vždy zohľadňované). Ako predseda GAC Oppenheimer energicky loboval za medzinárodnú kontrolu zbraní a za financovanie základnej vedy a pokúšal sa ovplyvniť politiku proti už rozbehnutých pretekov v jadrovom zbrojení.
Sovietska atómová bomba
Sovieti svojou prvou atómovou bombou (august 1949) nielen Američanov prekvapili, ale aj zlomili ich celosvetový jadrový monopol! Samozrejme, Že na to američania reagovali. Počas nasledujúcich niekoľkých mesiacov prebiehala vo vláde USA, a vo vojenských a vedeckých komunitách intenzívna debata o tom, čo ďalej a či a ako pokračovať v rozvoji omnoho výkonnejšej vodíkovej bomby (založenej na jadrovej fúzii), ktorú oni nazývali pod kódom „Super“. Oppenheimer vedel o tejto možnosti termonukleárnej zbrane už počas Projektu Manhattan a v tom čase na „Super“ aj vydelil (ale iba obmedzené množstvo) prostriedky pre teoretické výskumné práce, ale nič viac! Aj keď sa už vtedy existovala naliehavá potreba vyvinúť aj takúto štiepnu zbraň. Po skončení vojny dokonca ihneď Oppenheimer namietal proti pokračovaniu v práci na Projekte „Super“, a to aj kvôli nedostatku, ale aj kvôli (predpokladaným) obrovským ľudským stratám, ktoré by vyplývali z jej používania.
V októbri 1949 Oppenheimer a GAC sa v podstate postavili proti vývoju vodíkovej bomby (Super)!
Čiastočne boli motivovaní etickými obavami, mali pocit, že vodíková bomba povedie k miliónom úmrtí: „Jej použitie pôjde oveľa ďalej ako atómovej bomby, bude to politika vyhladzovania civilného obyvateľstva.“ Keďže v tom čase ešte neexistoval realizovateľný návrh vodíkovej bomby v GAC sa domnievali, že v otázke schopnosti a možnosti ZSSR vyvinúť termonukleárnu zbraň (vodíkovú bombu) môže mať USA dostatočnú zásobu atómových zbraní na odvetu proti akýmkoľvek prípadným termonukleárnym útokom. Navyše boli znepokojení aj prípadnými nákladmi, ktoré by vznikli, keby sa jadrové reaktory presmerovali z materiálov potrebných na výrobu atómových bômb na materiály (ako napríklad trícium) potrebné pre termonukleárne zbrane.
Jeho názory však boli prezidentom Trumanom odmietnuté, a po tom, čo Sovietsky zväz v roku 1949 otestoval svoju prvú atómovú bombu prezident USA spustil urýchlený program termonukleárnej zbrane.
V roku 1951 maďarsko-židovský emigrant vynikajúci fyzik Edward Teller a matematik Stanislav Ulam vyvinuli spôsob ako vodíkovú bombu zostrojiť. Projekt vyzeral technicky uskutočniteľne a aj keď neskôr Oppenheimer zmenil názor na vývoj tejto zbrane, predošlý odpor voči nej sa mu stal osudný.
Podozrenia
FBI (pod vedením Johna E. Hoovera) sledoval Oppenheimera ešte pred vojnou, keď ako profesor v Berkeley prejavoval sympatie ku komunistom. Od začiatku 40. rokov bol pod prísnym dohľadom: nasadili mu odpočúvanie, nahrávali telefonické rozhovory a kontrolovali poštu. Podozrenia o jeho komunistických prepojeniach využili aj jeho politickí nepriatelia, medzi nimi Lewis Strauss, z Komisii pre atómovú energiu, ktorý mu nevedel odpustiť aj jeho odpor voči vodíkovej bombe.
Komunisti okolo neho
Oppenheimer pred vyšetrovacou komisiou priznal nepriame spojenie s komunistickou stranou (v 30. rokoch), a pravdivo potvrdil že niektorí jeho študenti, keď s ním spolupracovali v Berkeley boli komunisti. Aj jeho brat Frank Oppenheimer s manželkou Jackie tiež otvorene priznali, že sú členmi komunistickej strany, za čo Franka z University of Michigan neskôr aj vyhodili.
Sovietski špióni okolo neho
Aby získali informácie o americkom atómovom projekte poslali Sovieti do USA svojich brilantných špiónov - manželov Vasilija a Elizavetu Zarubinovcov. Rezident NKVD v San Franciscu Grigorij Cheifec ich informoval, že Oppenheimer s kolegami odišli na nejaké tajné miesto, aby vytvorili nejakú superzbraň. Elizaveta Zarubina (pseudonym „Vardo“) sa spriatelila s manželkou slávneho ruského sochára Konenkova Margaritou, ktorá bola milenkou Alberta Einsteina. Tá jej prezradila, že Einsteina navštívili poprední účastníci projektu Manhattan: Oppenheimer, Fermi, Szilárd a ďalší. „Varda“ presvedčila Margaritu aby ju a „nejakého“ Pastelnjaka (z rezidentúry NKVD) predstavila osobne Oppenheimerovi a jeho manželke Catherine (Kitty). Stali sa ich priateľmi, a po čase sa im „nenápadne podarilo vsunúť Oppenheimerovi nápad“, že by bolo dobré keby Klausa Fuchsa presunul do Los Alamos. Išlo o geniálny krok sovietskej rozviedky, vďaka ktorému mala spoľahlivý zdroj informácií o projekte. Elizaveta Zarubina sa navyše „úzko spriatelila“ so Szilárdom, ktorý bol jedným z kľúčových účastníkov atómového projektu. Szilárda presvedčila, aby k sebe vzal niekoľkých ďalších odborníkov (Morton Sobell, Theodore Hall a David Greenglass, ktorí boli agentmi NKVD). Generál Pavel Sudoplatov v knihe „Špeciálne operácie“ uvádza pre „Vardu“ tento popis: „Liza Zarubina bola vynikajúca osobnosť. Očarujúca a spoločenská, ľahko nadväzovala priateľské väzby v najširších kruhoch. Elegantná žena klasickej krásy, vycibrenej povahy, ktorá ako magnet priťahovala ľudí, nielen mužov, ale aj ženy. “
Pod nosom FBI
Klaus Fuchs a niekoľko ďalších agentov sovietskej rozviedky sa teda dostali do samého srdca Projektu Manhattan, o čom dôstojníci FBI nesnívali ani v tej najhoršej nočnej more. Fuchs sa v Los Alamos dostal do skupiny T-1, ktorá sa špecializovala na vývoj výbušného zariadenia a dynamiku jadrového výbuchu. Od neho dostávala sovietska rozviedka najcennejšie a overené informácie. Fuks informoval Sovietov, že hlavné americké jadrové zariadenia sa nachádzajú v Oak Ridge, kde sa stavia závod na výrobu uránu-235, ako aj plutónia. Klaus Fuchs im odovzdal výpočty a kresby týkajúce sa zariadenia atómovej bomby, ako aj informácie o postupe vývoja. Materiály, na druhej strane úzkostlivo študovali pod vedením sovietskeho vedca Igora Kurčatova.
Kontakt s Fuchsom udržiaval špeciálny kuriér - biochemický vedec Harry Gold. V roku 1950 po rádiovom odpočúvaní a dešifrovaní sovietskej šifry americká Národná bezpečnostná agentúra Klausa Fuchsa zatkla. Fuchs pri výsluchu zradil manželov Júliusa a Ethel, ktorí boli samozrejme okamžite zatknutí. Rosenbergovcov zverboval druhý rezident NKVD v USA - Haik Badalovič Ovakimjan (pseudonym "Gennady"). Rosenbergovci dodali sovietskej rozviedke plány bomby zhodenej na Nagasaki, čo Sovietom neskôr výrazne ušetrilo čas a peniaze na vývoj jadrových zbraní v ZSSR. Rosenbergovci boli v rýchlo organizovanom procese za špionáž pre ZSSR odsúdení na smrť. Podľa dodnes uverejnených informácií v odkrytých zdrojoch bolo do získavania údajov o atómovej bombe v USA vtedy zapojených takmer dvesto sovietskych spravodajských dôstojníkov. Do ZSSR sa im podarilo prepraviť pôsobivé množstvo tajných dokumentov s celkovým objemom až 12 tisíc listov. Je kuriózne, že (opäť podľa spomienok generálporučíka Sudoplatova) „už 12 dní po dokončení montáže prvej atómovej bomby v USA bol popis jej zariadenia dodaný do ZSSR“. Takto sovietska rozviedka vtedy efektívne fungovala.
Bol teda Oppenheimer ruský špión?
Nie nebol! Podľa spomienok legendárneho generála Sudoplatova Oppenheimer (a niektorí ďalší vedci), neboli agentmi ruských spravodajských služieb NKVD,KGB atď. vo všeobecne prijatom zmysle slova, a skôr vnímali za žiadúce odovzdanie informácie (atómových tajomstiev) do ZSSR z hľadiska udržania rovnováhy vo svete a preukazovali možno nadmernú otvorenosť v rozhovoroch o vedeckých témach, hoci snáď aj tušili, že výsledkom môže byť únik informácií.
V rokoch 1949 až 1953 sa Oppenheimer viackrát ocitol v strede konfliktu alebo boja o moc. Napríklad Edward Teller sa s Oppenheimerom tak nezhodli, že , Teller nakoniec z Los Alamos odišiel a v roku 1951 založil druhé laboratórium, dnes (Livermore National Laboratory). Tam sa práve už bez kontroly Los Alamos zaoberal vývojom vodíkovej bomby. Termonukleárne „strategické“ zbrane, ako aj malé „taktické“ jadrové hlavice, sa stali v USA cieľom politického boja dvoch vládnych agentúr, často na strane rôznych politických strán!
Nakoniec program ktorý propagoval Teller, získali republikáni, a po víťazstve D. Eisenhowera v prezidentských voľbách v roku 1952 v tom pokračovali.
Opätovne Oppenheimera obviňovali, a chceli aby rezignoval zo všetkých postov. On odmietol. Pre vyšetrovacím výborom vyťahovali na neho čo sa dalo. Dôležitú rolu tam zohral jeho bývalý kolega Edward Teller, ktorý 28. apríla 1954 nepriamo spochybnil či je Oppenheimer lojálny občan USA. Tellerovo svedectvo vyvolalo v americkej vedeckej komunite pobúrenie a Teller bol do konca svojho života mnohými z nich bojkotovaný. Oppenheimera sa zastalo mnoho významných vedcov, politických a vojenských predstaviteľov. Ale aj jeho vlastné (Oppenheimera) nejednotné svedectvo a divné správanie pred komisiou (sám neskôr priznal, že „hovoril úplné nezmysly“, pretože bol „idiot“ niektorých presvedčili, že je nevyvážený, nespoľahlivý a v princípe môže predstavovať bezpečnostné riziko. Nakoniec bolo kompromisným výsledkom, že Oppenheimerovi odobrali bezpečnostnú previerku (ale iba deň pred jej automatickým vypršaním).
A čo potom?
Utiahol sa do ústrania. Mnohé mesiace trávil ostrove St. John's Island, jednom z Panenských ostrovov, kde si kúpil menší pozemok na pláži, a kde si postavil v sparťanskom duchu skromný príbytok. Tam žil spoločne s dcérou a manželkou. Po verejnom ponížení Oppenheimer už nepodpísal žiadne veľké otvorené protesty proti jadrovým zbraniam.
Napriek tomu však vo svojich prejavoch a verejných článkoch Oppenheimer neustále upozorňoval na zložitosť možnosti zneužitia moci a (vedeckých) znalostí vo svete, kde je sloboda výmeny myšlienok obsiahnutá vo vede čoraz viac obmedzovaná politickými vzťahmi. Oppenheimer zbavený politického vplyvu pokračoval v prednášaní, písaní a práci v oblasti fyziky. Navštívil Európu a Japonsko, prednášal na tému dejiny vedy, úloha vedy v spoločnosti, podstata vesmíru. V septembri 1957 mu Francúzi udelili vyznamenanie Rád čestnej légie a 3. mája 1962 bol zvolený za zahraničného člena Britskej Kráľovskej spoločnosti. V roku 1963, na naliehanie mnohých Oppenheimerových priateľov z radov politikov, ktorí dosiahli vysoké posty, mu americký prezident John F. Kennedy udelil cenu Enrica Fermiho na znak jeho politickej rehabilitácie. Vtedy dal odporúčanie v jeho prospech dokonca aj samotný Edward Teller, (ktorý túto cenu získal o rok skôr), v nádeji, že to pomôže prekonať priepasť medzi vedcami. Podľa samotného Tellera to však ani najmenej nezmiernilo situáciu.
Oppenheimera ako vedca si jeho študenti a kolegovia pamätajú skôr ako vynikajúceho bádateľa a podmanivého učiteľa, zakladateľa modernej teoretickej fyziky v USA. Ale vzhľadom na to, že sa jeho vedecké záujmy veľmi často a rýchlo menili, nikdy nepracoval dostatočne dlho na jednej téme, aby to skončilo Nobelovou cenou, aj keď podľa ďalších vedcov, bol jeho výskum „čiernych dier“ natoľko dobrý, že keby bol žil trošku dlhšie, asi by sa toho po prijatí tejto teórie bol dožil svojich plodov, ktoré využili jeho následní astrofyzici. Na jeho počesť bol pomenovaný asteroid (67085) Oppenheimer ako aj kráter na Mesiaci.
Dá sa povedať, že Oppenheimer symbolizuje určitú naivitu viery inteligentných vedcov, ktorí si myslia, že môžu riadiť aj aplikáciu svojich vynálezov.
Oppenheimer je taktiež považovaný za symbol dilem, pokiaľ ide o morálnu zodpovednosť vedca v jadrovom svete.
Robert Oppenheimer zomrel v roku 1967 na rakovinu hrtana (zrejme ako následok silného fajčenia) vo veku 62 rokov.
Celý život spôsoboval u každého s kým komunikoval a pracoval, mimoriadne rozporuplné pocity. Jeho odkaz v podobe jadrových zbraní zostáva jednou z najkontroverznejších tém modernej doby. Oppenheimer vo svojom živote dokázal, že mimoriadny intelekt dokáže vytvárať veci až tak neskutočné a desivé, že sa ich budú báť aj tí najmocnejší a najpyšnejší.
