Jadrová energia – „Otcovia“ atómových bômb – prípad Iránu.

Písmo: A- | A+

Vrátili sme sa na začiatok našich príbehov o vedcoch, ktorí budovali a zostrojili jadrové zbrane. Irán ich (zatiaľ) oficiálne (údajne) ešte nemá. Ale či je to naozaj tak, nie je až tak isté.....

Jadrová energia – „Otcovia“ atómových bômb – prípad Iránu.

Vrátili sme sa oblúkom na začiatok našich príbehov o vedeckých a technických lídrov, ktorí vo svojich krajinách budovali a zostrojili jadrové zbrane. Irán ich (zatiaľ) oficiálne (údajne) ešte nemá. Ale či je to naozaj tak, nie je také isté.

O Iráne a jeho jadrovom programe sa dajú písať doslova už knihy. Aj ja som už o ňom písal samostatný článok. Ale určite nebude na škodu si zopakovať niektoré základné dáta ako aj vo vzťahu k jadrovým zbraniam niečo doplniť.

Obrázok blogu

Podobne ako v iných krajinách sa aj Iránsky jadrový program začal už v 50-tych rokoch 20. storočia, ale jeho pokrok prebiehal pomaly. USA dodali v roku 1967 Teheránskemu jadrovému výskumnému centru (TNRC) malý výskumný reaktor s výkonom 5 MW (TRR), ktorý mal palivo vysoko obohatený uránom (HEU). Bolo to ešte za čias vládnutia šacha Réza Páhlavího, ktorý v roku 1973 predstavil svoje ambiciózne plány rozvoja jadrovej energetiky v Iráne, ktoré predpokladali inštalovaný výkon ku koncu storočia až 23 000 MWe pre výrobu elektrickej energie z jadra. Šach poveril dohľad nad touto úlohou novozaloženú Iránskou organizáciou pre atómovú energiu (AEOI).

V nasledujúcich piatich rokoch Irán uzavrel niekoľko zmlúv týkajúcich sa jadrových technológií so zahraničnými dodávateľmi a investoval do vzdelávania a odbornej prípravy svojich zamestnancov. V roku 1976 Irán zaplatil až miliardu dolárov za desaťpercentný podiel v závode na obohacovanie uránu Tricastin vo Francúzsku spoločnosti Eurodif a pätnásťpercentný podiel za uránovú baňu RTZ v namíbijskom Rossingu. Teherán podpísal zmluvu na nákup uránového „žltého koláča“ z Južnej Afriky vo výške 700 miliónov dolárov a posielal svojich iránskych technikov do zahraničia na jadrový výcvik.

Akbar ETEMAD - Otec Iránskeho jadrového programu

Obrázok blogu

Prvým „pra-otcom“ (aj vojenského) Iránskeho jadrového programu bol Dr. Akbar Etemad. A je to napriek tomu, že Dr. Etemad bol zakladateľ mierového Iránskeho jadrového programu, pretože sa to nedá úplne oddeliť. Pointa je v tom, že mierový a vojenský jadrový program sú ako siamské dvojičky. Rozdiel je iba v tom, že mierový jadrový program krajiny je možné budovať aj bez vojenského (výroby jadrových zbraní), ale nikdy nie naopak! Vojenský jadrový program sa nikdy nedá vybudovať bez sprevádzajúceho mierového jadrového programu, ktorý mu zvyčajne zabezpečí nevyhnutnú vedeckú a technickú podporu. Je to analógia ako medzi radiačnou a jadrovou bezpečnosťou. Tam je to analogické, keď sa vníma jadrová bezpečnosť, vždy sa bezprostredne a prioritne musí najprv vnímať radiačná bezpečnosť. Skrátene – jadrová bezpečnosť nemôže existovať bez radiačnej bezpečnosti, kdežto radiačná bezpečnosť bez jadrovej áno. Práve na tomto princípe, či myšlienka napríklad prehralo Francúzsko súd s Európskou Komisiou (EK), keď sa snažilo blokovať novú európsku normu o jadrovej bezpečnosti (ktorú vydala EK). Francúzi postavili svoju argumentáciu na tom, že v pôvodnom zakladajúcom texte Zmluvy o Euratome z 50-tych rokov neexistuje termín „jadrová bezpečnosť“, ale iba „radiačná bezpečnosť“ (ktorá je tam zastúpená veľmi silne). Európsky súdny dvor Francúzov odmietol! 

Akbar Etemad sa narodil 3. februára 1930 v Hamadane. Diplom z elektrotechniky získal na univerzite vo švajčiarskom Lausanne v roku 1957. V roku 1958 získal titul M.Sc. a v roku 1963 a titul Ph.D. vo fyzike reaktorov. Jeden a pol roka pracoval pre spoločnosť Brown-Boveri (Brown, Boveri & Cie.) vo Švajčiarsku ako výskumný inžinier. Potom päť a pol roka pracoval aj pre Švajčiarsky federálny inštitút pre výskum reaktorov ako šéf skupiny pre jadrové tienenie. Do Iránu sa vrátil v roku 1965. V roku 1968 nastúpil na iránske ministerstvo vedy a vysokoškolského vzdelávania ako námestník ministra pre výskum. V roku 1973 bol menovaný za kancelára univerzity Bu Ali Sina vo francúzskom jazyku. Na stretnutí s iránskym premiérom Amirom Abbásom Hoveidom mu Etemad navrhol, že je potrebné zriadiť nezávislú národnú organizáciu pre vedecký výskum. Hoveida návrh schválil a Etemad sa stal vedúcim iránskeho Inštitútu pre plánovanie a výskum vo vede. 10. apríla 1974 bol vymenovaný za podpredsedu vlády Iránu a prvého prezidenta iránskej organizácie pre atómovú energiu (AEOI). Po nástupe do funkcie zabezpečil, aby mu boli udelené všetky rozhodovacie právomoci, a to od rozpočtu až po výber zamestnancov! AEOI nemusela vykazovať svoje výdavky vláde, namiesto toho sa na konci každého roka predložila do pokladnice jediná správa. Keď šach Páhlaví stanovil ambiciózny cieľ výroby 23 GW elektrickej energie z jadrových zdrojov v priebehu nasledujúcich dvadsiatich rokov, bola v júli 1974 medzi Iránom a USA podpísaná jadrová dohoda v hodnote 130 miliónov USD. Etemad sa raz údajne aj opýtal šacha, či chce postaviť aj jadrovú bombu, na čo (údajne) šach (vtedy) odpovedal, že by to iba izolovalo Irán od zvyšku sveta. Etemad sa v októbri 1975 dostal do konfliktov, pretože odmietol, aby Irán podpísal s Juhoafrickou republikou dohodu o uráne v hodnote 7 miliónov USD. A neskôr po tom, čo bol v októbri 1978 obvinený (údajne) zo zlého hospodárenia a sprenevery, rezignoval na post prezidenta Organizácie pre atómovú energiu.

A potom prišla revolúcia....

V čase revolúcie v roku 1979 už mal Irán samostatne vytvorené impozantné základné schopnosti v oblasti jadrových technológií.

Po iránskej revolúcii v roku 1979, ktorá zvrhla šacha a viedla k zostaveniu novej vlády, odišiel Etemad z Iránu do Paríža. Noví vodcovia ho požiadali o návrat, ale on to odmietol. Počas vojny v Perzskom zálive sa ho aj Saddám Husajn pokúsil presvedčiť, aby pracoval pre Irak, ale Etemad to otvorene odmietol so slovami: „Pokiaľ bojujete proti môjmu ľudu, do Iraku by som neprišiel. Vy ste môj nepriateľ.“

Iránsko-Kanadský novinár Maziar Bahari sa snažil spochybniť šachove mierumilovné plány a vo svojom článku v septembri 2008 keď v časopise New Statesman uverejnenil prepis jeho rozhovoru s Etemadom, pod bombastickým titulkom „Šachovým plánom bolo vyrábať bomby.“ Bahari napísal, že Etemad sa mu zveril, že šach Mohammad Reza Pahlavi, mal plán zostrojiť jadrové zbrane s iránskym civilným jadrovým programom. Etemad napísal listu New Statesman list, ktorý sa objavil v tlačenom vydaní časopisu z 1. decembra 2008 a v ktorom dôrazne poprel toto tvrdenie, a že so šachom hovoril čiste v úmysle ohľadom povahy jadrového programu. Etemad doplnil navyše, že mu počas dlhej diskusie šach povedal, že Irán nepotrebuje jadrové zbrane, pretože iránske silné konvenčné sily zaručia bezpečnosť a národné záujmy Iránu. Etemad to zopakoval aj v rozhovore pre British Broadcasting Corporation v marci 2013, keď uviedol, že „ani Izrael, ani USA nie sú v stave zaútočiť na Irán“. 

Po revolúcii veľká časť technických expertov a talentovaných vedcov iránskeho jadrového programu z krajiny utiekla. Táto strata, znásobená počiatočným odporom ajatolláha Ruholláha Chomejního k jadrovej technológii, vyústila po roku 1979 do stavu blízkemu úplného rozpadu iránskeho jadrového programu. Boli pozastavené prakticky všetky práce na jadrových projektoch, napríklad aj výstavba jadrovej elektrárne Búšehr.

Obrázok blogu

Chomejní v prejave 1. februára 1979 pred veľkým davom po návrate do exilu z Iránu zložil rôzne sľuby Iráncom za svoj nadchádzajúci islamský režim: ľudovo volená vláda, ktorá bude zastupovať obyvateľov Iránu a s ktorou bude duchovenstvo nezasahovať. Sľúbil, že „v tejto krajine by nemal nikto zostať bez domova“ a že Iránci budú mať „po ruke“ a hlavne zadarmo (!) - telefón, - kúrenie, - elektrinu, - autobusovú dopravu a aj ropu. Ale skutočnosť už neskôr bola iná.... Počas prvých 6 rokov vlády Chomejního a samozrejme že aj kvôli vojne medzi Iránom a Irakom sa chudoba zvýšila takmer o 45%. Irán v tejto vojne získal bolestné skúsenosti o účinkoch zbraní hromadného ničenia „z prvej ruky“, keď sa viac ako 100 000 iránskych vojakov a civilistov stalo obeťou chemických zbraní.

V roku 1984 však Ajatolláh Chomejní zmenil svoj postoj k jadrovej energii a nielen vyjadril verejne záujem Iránu o jadrovú energiu ale aj požiadal o pomoc medzinárodných partnerov pri dokončení výstavby JE v Búšehri. Ajatolláh však vtedy údajne chcel iba mierové využívane jadrovej energie. Mošen Rafighdoost, iránsky minister islamských revolučných gárd (počas 8 rokov vojny) povedal v rozhovore s americkým historikom a novinárom Gareth Porterom, že Chomejní sa postavil proti jeho návrhu na začatie prác na jadrových aj chemických zbraniach pomocou fatwy (fatwa je verejný a silne kategorický náboženský dekrét, ktorá musí byť striktne dodržiavaný). Táto fatwa však nikdy nebola zverejnená včítane podrobností o tom, kedy a ako bolo vydaná).

Urýchlený rozvoj „pod dohľadom medzinárodného spoločenstva“.

Iránski vodcovia, zbavení bremena nákladnej vojny s Irakom, sa koncom 80. a začiatkom 90. rokov začali znovu zameriavať na získavanie jadrových technológií. Irán v rokoch 1987 a 1990 podpísal dlhodobé dohody o jadrovej spolupráci s Pakistanom a Čínou. V súlade s dohodami s oboma krajinami sa to týkalo hlavne školenia iránskeho personálu, ale s Čínou sa tiež navyše dohodli, že Iránu poskytne miniatúrny reaktor s neutrónovým zdrojom (MNSR) s výkonom 27 KW a dva výkonové reaktory Qinšan s výkonom 300 MW.

Obrázok blogu

Najvyšší vodca Iránu Ajatolláh Ruhollah Chomejní zomrel vo veku 89 rokov 3. júna 1989 po tom, čo utrpel päť infarktov v priebehu desiatich dní. Po ňom ako najvyšší vodca Iránu nastúpil Ajatolláh Ali Chameneí. Aj Ajatolláh Alí Chameneí vydal spolu s ďalšími duchovnými verejný a kategorický náboženský dekrét (fatwa) proti vývoju, výrobe, skladovaniu a použitiu jadrových zbraní (i keď to niektorí potichu schvaľovali – špeciálne relatívne nižší duchovní). Táto fatwa však bola neskôr modifikovaná, a jej neskoršie verzie (tejto fatwy) zakazujú iba „použitie“ jadrových zbraní, a nehovorili však už nič o ich výrobe.

A tým aj vnútorná legislatívno – klerická oficiálna cesta k vývoju a výrobe jadrových zbraní bola otvorená....

Irán vyhlásil, že jeho program obohacovania uránu slúži výlučne na mierové účely a MAAE(IAEA) potvrdila, že nedôjde k odklonu deklarovaného jadrového materiálu v Iráne, ale zároveň vyhlásila, že „musí mať dôveru“ v absenciu možných vojenských rozmerov iránskeho jadrového programu.

V januári 1995 Rusko oznámilo, že dokončí stavbu JE v Búšehri, a súhlasilo aj s výstavbou ďalších troch reaktorov.

Spravodajské agentúry USA podozrievali Irán, že využíva svoj civilný jadrový program na krytie vývoja tajných zbraní a vláda USA aktívne tlačila na potenciálnych dodávateľov, aby obmedzili jadrovú spoluprácu s Iránom. Výsledok bol, že Čína nedodala Iránu výskumný reaktor (ktorý by bol vhodný na výrobu plutónia), dva energetické reaktory Qinshan a závod na konverziu uránu, ktorý Iránu predtým ponúkali. USA tiež zablokovali dohodu Iránu s Argentínou o zariadeniach na obohacovanie uránu a zariadenia na ťažkú vodu.

Rusko a Irán podpísali dvojstrannú dohodu o jadrovej spolupráci v auguste 1992. V nadväznej dohode z roku 1995 Rusko súhlasilo s dokončením výstavby jadrovej elektrárne Bushehr-1 a tiež tajne ponúklo zásobovanie Iránu veľkým výskumným reaktorom, zariadenie na výrobu paliva a odstredivky na obohacovanie uránu. Keď sa to prezident USA Bill Clinton, vyjadril obavy z technologických transferov priamo ruskému prezidentovi Borisovi Jeľcinovi, ktorý nakoniec súhlasil s obmedzením rusko-iránskej jadrovej spolupráce minimálne do doby, kým nebude dokončená výstavba Bušehru. Napriek tomuto najvyššiemu zákazu jadrovej spolupráce s Iránom sa americkí predstavitelia domnievajú, že jednotliví ruskí vedci a ústavy pomáhali iránskym inžinierom „v citlivých oblastiach“ jadrového palivového cyklu a pri výstavbe 40MW ťažkovodného reaktora v Araku.

V auguste 2002 Národná rada pre odpor Iránu (NCRI) v exile verejne odhalila existenciu nelegálnych jadrových zariadení v Iráne vrátane komplexu obohacovania Natanz, adresy Kalaye Electric Company, továrne na výrobu ťažkej vody vo výstavbe v Araku a mená rôznych jednotlivcov a krycích spoločností zapojených do jadrového programu. Následne od septembra do októbra 2003 vykonala MAAE niekoľko inšpekcií zariadení a stretla sa s iránskymi úradníkmi s cieľom zistiť históriu iránskeho jadrového programu. V novembri prijala Rada guvernérov MAAE rezolúciu, v ktorej víta rozhodnutie Iránu podpísať tzv. Dodatkový protokol a pozastaviť obohacovanie. „Dodatkový protokol IAEA“ umožňuje prakticky kedykoľvek a kdekoľvek robiť inšpekcie.

IAEA však so znepokojením vzala na vedomie predchádzajúce snahy Iránu o utajenie a poukázala na to, že nové vyhlásenia Iránu sú v rozpore s predchádzajúcimi informáciami agentúry o jeho jadrovom programe. (tj. Že Irán de facto podvádzal!). IAEA požiadala generálneho riaditeľa, aby prijal všetky potrebné kroky na potvrdenie minulých i súčasných iránskych jadrových aktivít.

A potom pokračuje dlhoročná anabáza vyjednávaní, zavádzaní, klamaní, sľubov....

V novembri 2004 získala CIA tisíce stránok informácií z „vnútorného“ zdroja, ktorý naznačoval, že Irán upravuje nosný kužeľ svojej rakety Shahab-3 tak, aby niesol jadrovú hlavicu. Začiatkom roku 2004 IAEA ďalej zistila, že Irán skryl od inšpektorov IAEA plány na pokročilejšiu centrifúgu P-2 a dokument podrobne odlievajúci uránovú pologuľu. Iránski úradníci sa snažili odmietnuť tieto dokumenty ako falzifikáty. IAEA vyzvala Irán, aby viac spolupracoval a odpovedal na všetky otázky agentúry týkajúce sa pôvodu jej technológie odstrediviek. Irán zmenil a doplnil svoje predchádzajúce vyhlásenie a pripustil, že tajne dovážal centrifúgy P-1 prostredníctvom „zahraničného sprostredkovateľa“ už v roku 1987. Irán tiež prvýkrát uznal, že mal centrifúgy P-2 už v roku 1994. Jadroví inšpektori agentúry IAEA navyše našli a presne určili, že stopy vysoko obohateného uránu (HEU) ktoré boli na iránskom odstredivkovom zariadení pochádzajú s najväčšou pravdepodobnosťou od zahraničného sprostredkovateľa, pretože sa vôbec nezhodujú so žiadnymi vzorkami z iránskeho deklarovaného inventára.

Jemný diplomatický jazyk a pokrok vo vyjednávaní sa zlomil 1. augusta 2005, keď Irán oznámil IAEA, že aj tak obnoví činnosti prepracovávania uránu v Esfaháne.

Vo februári 2006 Teherán zrušil „Dodatkový protokol IAEA“ a obnovil obohacovanie v Natanze. Rada guvernérov IAEA následne hlasovala za oznámenie prípadu Iránu Rade bezpečnosti OSN (BR OSN). BR OSN 15. marca vyzvala Irán na spoluprácu s IAEA. Iránsky prezident Mahmúd Ahmadínežád reagoval v apríli prejavom, v ktorom diskutoval o tom, že Irán už má aj druhú fabriku na obohacovanie uránu centrifúgami P-2. V júni sa EÚ-3 spolu s USA, Čínou a Ruskom (P5 + 1) ponúkli Iránu veľkorysí návrh o tom, že poskytnú Teheránu pokrokovú civilnú jadrovú technológiu, ak Irán pozastaví obohacovanie a obnoví vykonávanie dodatkového protokolu. Irán na to (P5 + 1) vôbec nereagoval a iba poslal list prezidentovi Georgovi W. Bushovi, v ktorom sa iba krátko zmienil o jadrovej otázke a neriešil požiadavky medzinárodného spoločenstva. V reakcii na iránsky vzdor prijala BR OSN jednomyseľne v júli rezolúciu 1696, požadujúc, aby Irán zastavil obohacovanie, zakázal medzinárodný transfer jadrových a raketových technológií do Iránu a zmrazil zahraničné aktíva dvanástich jednotlivcov a desiatich zapojených organizácií. s iránskym jadrovým programom. Prezident Ahmadínedžád sa zaviazal ignorovať rezolúciu BR OSN a pokračovať v obohacovaní. Ten istý mesiac Irán slávnostne otvoril závod na výrobu ťažkej vody v Araku, čo si vyžiadalo ďalšiu rezolúciu BR OSN. Rovnako ako v rezolúcii 1696, Irán tiež ignoroval rezolúciu 1737 a pokračoval v prevádzke a rozširovaní svojho zariadenia na obohacovanie uránu Natanz.

A tak to pokračovalo ďalej a ďalej....

Skrátka, o tom že Irán (napriek jeho prehláseniam, že sa snažia iba o mierový jadrový program) vyvíja a snaží sa získať jadrové zbrane nie je pochýb!

Snahy o zastavenie iránskeho (vojenského) jadrového programu

Jedna z ciest bola Stuxnet:

Stuxnet je škodlivý počítačový vírus (červ), ktorý bol prvýkrát objavený v roku 2010 a o ktorom sa predpokladá, že je vo vývoji minimálne od roku 2005. Stuxnet sa zameriava na systémy kontroly a získavania údajov (SCADA) a práve on je považovaný za zodpovedného za podstatné poškodenie jadrového programu v Iráne. Aj keď žiadna z krajín otvorene nepriznala zodpovednosť za Stuxnet, tento počítačový vírus sa všeobecne chápe ako kybernetická zbraň postavená spoločne USA a Izraelom v rámci spoločného úsilia známeho ako „olympijské hry“. Stuxnet podľa všetkého infikoval iránske počítačové siete, zhromažďoval informácie o priemyselných systémoch a spôsobil, že sa rýchlo rotujúce centrifúgy roztrhali. Dizajn a architektúra Stuxnetu nie sú špecifické pre jednotlivé domény a je možné ho prispôsobiť ako platformu pre útoky na moderné systémy SCADA a PLC (napr. v továrňach na montážne linky alebo v elektrárňach), z ktorých väčšina je v Európe, Japonsku a USA. Stuxnet údajne zničil takmer pätinu iránskych jadrových centrifúg. Vírus Stuxnet zameraný na priemyselné riadiace systémy infikoval viac ako 200 000 počítačov a spôsobil fyzickú degradáciu 1 000 strojov. Rôzne varianty Stuxnet sa zameriavali na päť iránskych organizácií, pričom pravdepodobným cieľom bolo všeobecne podozrenie na infraštruktúru na obohacovanie uránu v Iráne. Spoločnosť Symantec v auguste 2010 uviedla, že až 60% infikovaných počítačov na celom svete bolo práve v Iráne. Spoločnosť Siemens pre zaujímavosť uviedla, že vírus ich zákazníkom nespôsobil žiadne škody, avšak Stuxnet poškodil iránsky jadrový program, ktorý využíva tajne obstarané zariadenia Siemens (pod embargom). Spoločnosť Kaspersky Lab dospela k záveru, že sofistikovaný útok mohol byť vykonaný iba „s podporou silného štátu.“ V máji 2011 americký program PBS „Need To Know“ citoval vyhlásenie Garyho Samora, koordinátora Bieleho domu pre kontrolu zbraní a zbrane hromadného ničenia, v ktorom uviedol: „Sme radi, že [Iránci] majú problémy so svojimi odstredivkami. A že my - USA a naši spojenci - robíme všetko pre to, aby sme im zaistili komplikáciu“, čo bolo vlastne akési „ponúknuté žmurkavé potvrdenie “o účasti USA v Stuxnet. Podľa denníka The Daily Telegraph predstavenie, ktoré sa hralo na večierku pri odchode do dôchodku pre šéfa izraelských obranných síl (IDF) Gabiho Ashkenaziho, obsahovalo zmienky o Stuxnetovi ako jednom z jeho operačných úspechov ako šéfa štábu IDF. The New York Times 1. júna 2012 uviedol, že Stuxnet je súčasťou americkej a izraelskej spravodajskej operácie s názvom Operation Olympic Games, ktorú vypracovala NSA za prezidenta Georga W. Busha a bola vykonaná za prezidenta Baracka Obamu. V článku Chrisa Matyszczyka z CNET 24. júla 2012 uvádza, že Iránska organizácia pre atómovú energiu poslala e-mailom vedúcemu výskumu F-Secure Mikkovi Hyppönenovi, s hlásením nového prípadu škodlivého softvéru. 25. decembra 2012 iránska polooficiálna tlačová agentúra oznámila, že došlo k ďaľšiemu kybernetickému útoku Stuxnet, tentoraz na priemyselné odvetvia v južnej oblasti krajiny. Vírus sa v posledných mesiacoch zameral na elektráreň a niektoré ďalšie odvetvia v provincii Hormozgan. Podľa experta Eugena Kasperského vírus Stuxnet infikoval aj jadrovú elektráreň v Rusku, ale keďže ruské jadrové elektrárne nie sú strategicky pripojené k verejnému internetu, systém zostal bezpečný.

Druhá cesta boli fyzické explózie v iránskych jadrových zariadeniach:

V minulom roku (2020) sa v Iráne vyskytla celá séria výbuchov s neurčenými príčinami pôvodu. Lokality výbuchov, ktoré boli prvýkrát oznámené 25. júna 2020, zahŕňali zariadenie na pokročilé centrifúgy na obohacovanie uránu, na údajné raketové areály, petrochemické centrá, elektrárne a tiež aj na lekárske kliniky. Iránska vláda poprela správy o výbuchoch v jej raketových lokalitách ale uznala škody na najväčšom zariadení na obohacovanie uránu (a výrobu jadrových zbraní) v Natanze. Niektorí západní a iránski predstavitelia uviedli ako príčinu výbuchov izraelské kybernetické útoky a tajné útoky USA a Izraela. Vláda Iránu prisľúbila odvetu, že ak sa v jej jadrovom zariadení v Natanze v tejto súvislosti potvrdia sabotáže.

- Na poludnie 25. júna 2020 zasiahol výbuch vo vojenskom komplexe Parčin, 30 kilometrov juhovýchodne od hlavného mesta Teherán. V tej istej hodine výpadok elektriny zasiahol polovicu mesta Šíraz na juhu; v ktorých sú umiestnené hlavné vojenské objekty. Hlásili výbuch skladov plynu a uviedli, že výbuch zasiahol aj elektráreň v Šíraze a spôsobil výpadok prúdu.

- 30. júna 2020 došlo v nemocnici Sina At'har v hlavnom meste Teheránu k výbuchu, pri ktorom zahynulo 19 ľudí (15 žien a 4 muži). Podľa zástupcu starostu Teheránu výbuch spôsobil „únik z nádrží na medicínsky plyn v budove“.

- 2. júla 2020 nastala explózia v zariadení odstrediviek na obohacovanie uránu v Natanze. Poškodené boli tri štvrtiny nadzemných častí zariadenia, kde sa montovali pokročilé odstredivky. Irán pripustil vážne škody na svojom zariadení, zatiaľ čo západní analytici uviedli, že explózia vrátila iránsky jadrový program späť najmenej o jeden až dva roky.

- 4. júla 2020 zasiahla explózia elektráreň Šahid Medhaj Zargan v meste Ahvaz. Medzitým bolo ďalších 70 ľudí zranených aj po úniku plynného chlóru v petrochemickom centre Karun v meste Mahšahr neďaleko Ahvázu.

- 7. júla 2020 boli po výbuchu vo vnútri kyslíkovej továrne v meste Baqeršahr južne od hlavného mesta Teherán, boli zabití 5 ľudia. Iránci sa to snažili odľahčiť, že príčinou výbuchu bola "ľudská chyba". Podľa západných analytikov to však bolo ináč - továreň sa nachádzala tesne blízko skladu, kde bol ukradnutý archív informácií o iránskom jadrovom programe pri razii izraelských spravodajských agentov v roku 2018. Niektorí analytici navyše tvrdia, že továreň patrí iránskemu výrobcovi automobilov, ktorý úzko spolupracuje s iránskym Ministerstvom obrany, ako aj Zborom islamských revolučných gárd.

- 9. júla 2020 bol hlásený výbuch v západnom Teheráne. Irán oficiálne poprel, že došlo k výbuchu, pripustil však, že v oblasti bolo prerušené napájanie. Podľa západných analytikov výbuch zasiahol raketové zariadenie / sklad patriaci Revolučným gardám. Analytici pre The New York Times uviedli, že výbuch zasiahol oblasť s podzemnými zariadeniami spojenú s výskumom chemických zbraní a s neidentifikovaným miestom vojenskej výroby. Iránsky pracovník spravodajskej služby pre The New York Times uviedol, že za výbuchom môže byť pravdepodobne Izrael.

- 11. júla 2020 otriasol obytnou budovou v Teheráne ďalší výbuch plynu, ktorý zranil jednu osobu.

- 12. júla 2020 zasiahol výbuch na juhozápade Iránu petrochemický závod Tondgooyan, po ktorom nasledoval požiar. Hovorca petrochemickej spoločnosti uviedol, že k požiaru a výbuchu došlo v dôsledku "technických problémov" a môže za to aj "horúce počasie".

- 13. júla 2020 zasiahla explózia na severovýchode Iránu priemyselný komplex neďaleko mesta Mašad. Noviny Mehr News Agency uviedli, že k výbuchu došlo, keď explodovala skladovacia nádrž na plynný kondenzát, a že polícia vyšetruje príčinu.

- 18. júla 2020 bola hlásená explózia na trase ropovodu v meste Ahvaz na juhozápade krajiny.

- 19. júla 2020 zasiahol výbuch elektráreň v provincii Isfahán, zranený nebol nikto.

Podľa časopisu Business Insider, ktorý sa odvoláva na nemenovaného bývalého izraelského úradníka a spravodajského úradníka Európskej únie, stojí za útokmi Izrael, pričom sa európsky zdroj „obáva“, že cieľom izraelskej vlády bolo vyvolať vojenskú konfrontáciu s Iránom dovtedy čo bol americký prezident Donald Trump vo funkcii. Podľa úradníka EÚ „Bude pod novým prezidentom Bidenom zrejme omnoho menšej chuti na dobrodružstvá a tajné misie, ktoré by vyhadzovali do povetria jadrové zariadenia“.

No a tretia cesta - boli priame cilené atentáty na iránskych jadrových vedcov:

V rokoch 2010 až 2012 boli zavraždení štyria iránski jadroví vedci (Masoud Alimohammadi, Majid Šahriari, Dariouš Rezaeinejad a Mostafa Ahmadi Rošan), ďalší (Fereydoon Abbasi) bol zranený pri pokuse o vraždu. V novembri 2020 bol zavraždený ďalší vedec (Mošen Fachrizadeh).

Boli títo „otcovia“ iránskych atómových bômb?

Kto sú Masoud Alimohammadi, Majid Šahriari, Dariouš Rezaeinejad, Mostafa Ahmadi Rošan, Fereydoon Abbasi a Mošen Fachrizadeh?

Masoud Alimohammadi

Obrázok blogu

Masoud Alimohammadi bol iránsky teoretik kvantových polí a fyzik elementárnych častíc a významný profesor fyziky elementárnych častíc na katedre fyziky Teheránskej univerzity. Alimohammadi bol prvým postgraduálnym študentom fyziky na Šarif University of Technology. Publikoval asi 53 článkov a listov v recenzovaných akademických časopisoch, napísal a preložil niekoľko učebníc fyziky, vrátane revidovaného vydania Modern Quantum Mechanics, JJ Sakurai, ktoré preložil z angličtiny do perzštiny v spolupráci s Hamidrez Mošfegh. Bol teoretikom kvantového poľa so záujmami v takých rozmanitých oblastiach, ako je fyzika kondenzovaných látok (kvantový Hallov jav v zakrivených geometriách), kozmológia (modifikovaná gravitácia, temná energia atď.) a teória strún. Teória kvantového poľa je predmetom celkom odlišným od jadrovej fyziky, jadrového inžinierstva všeobecne a jadrových zbraní a jadrovej energie. Iránska agentúra pre atómovú energiu v oficiálnom vyhlásení odmietla správy médií, že Alimohammadi bol spájaný s iránskym jadrovým programom. Ale v rozhovore zverejnenom v Christian Science Monitor v júli 2014 však jeho vdova Mansoureh Karami naopak práve hovorila o jeho „prísne tajnej jadrovej práci“. Alimohammadi bol členom Rady v Medzinárodnom centre pre synchrotrónové svetlo pre experimentálne vedecké aplikácie na Blízkom východe. Bol profesorom na fakulte fyziky na Teheránskej univerzite a niektoré zdroje tvrdia, že bol aj profesorom na univerzite imáma Hosseina, ale iránsky analytik Muhammad Sahimi to popiera a tvrdí, že: „Nebol pridružený k univerzitám kontrolovaným IRGC (Iránskou Revolučnou Gardou), konkrétne k univerzitám Malek-e Ashtar a Emam Hossein. Ali Moghari, riaditeľ vedeckého oddelenia Teheránskej univerzity, opísal Aliho Mohammadiho ako „apolitického profesora“ - „Bol to známy profesor, ale nebol politicky aktívny.“

Majid Šahriari

Obrázok blogu

Majid Šahriari bol iránsky jadrový vedec a inžinier, ktorý pracoval v Iránskej organizácii pre atómovú energiu. Špecializoval sa na transport neutrónov, fenomén, na ktorého princípe ide v jadrových reťazových reakciách v reaktoroch a bombách. Podľa denníka The Guardian „Šahriari...nemal žiadne známe väzby na zakázané jadrové práce“. Podľa Al-Džazíry „bol kvantovým fyzikom a vôbec nebol politickou osobnosťou“ a „nebol zapojený do iránskeho jadrového programu“. Bol tiež jedným z dvoch iránskych vedcov Medzinárodného centra pre synchrotrónové svetlo pre experimentálne vedecké aplikácie na Blízkom východe, okrem Masúda Alimohammadiho, ďalšieho na ktorého bol spáchaný atentát. Podľa časopisu Time boli práve Majid Šahriari a Aria Tahami „hlavnými jadrovými vedcami iránskeho jadrového programu“. Niektoré správy z iránskych médií uviedli, že podľa New York Times učil na Najvyššej univerzite národnej obrany, ktorú riadi iránska armáda. Šahriari publikoval desiatky ezoterických konferenčných správ a recenzovaných článkov o jadrovom výskume.

Dariouš Rezaeinejad

Obrázok blogu

Dariouš Rezaeinejad sa narodil v roku 1976 v Abdanane a zavraždený 23. júla 2011 v Teheráne, bol iránsky jadrový vedec, ktorého v júli 2011 zavraždili ozbrojenci vo východnom Teheráne. Pacoval ako elektrotechnik na Toosi University of Technology v Teheráne, a údajne pracoval na iránskom jadrovom programe „Irán 1“. Podľa zdroja izraelskej špionážnej služby citovaného v internetovom vydaní nemeckého týždenníka Der Spiegel bol jeho atentát organizovaný Mossadom.

Mostafa Ahmadi Rošan

Obrázok blogu

Mostafa Ahmadi Rošan sa narodil 8. septembra 1979 v Hamedane, bol to iránsky jadrový vedec, ktorý bol v roku 2012 zavraždený. Rošan bol tiež námestník riaditeľa v jadrovej elektrárni Natanz. Vyštudoval polymérové inžinierstvo na Šarif University of Technology a publikoval niekoľko článkov o ISI v angličtine a perzštine. V reakcii na jeho a súvisiace predchádzajúce atentáty zaslalo niekoľko študentov z univerzít v celej krajine listy iránskym úradom so žiadosťou, aby zmenili názvy iránskych jadrových zariadení a obohacovacích zariadení na názvy zavraždených vedcov. Päť z týchto žiadostí bolo odsúhlasených a názov obohacovacieho areálu v Natanze bol zmenený na „Miesto šahida Mostafu Ahmadi-Roshana“.

Fereydoon Abbasi

Obrázok blogu

Fereydoon Abbasi-Davani, narodený 11. júla 1958, je iránsky jadrový vedec, ktorý bol na čele iránskej Organizácie pre atómovú energiu v rokoch 2011 až 2013. V roku 2010 prežil atentát, počas ktorého bol však vážne zranený. Podľa iránskeho spravodajského webu Mašregh News má doktorát z jadrovej fyziky. Abbasi bol profesorom jadrovej fyziky na univerzite Šahida Beheshtiho a údajne je od islamskej revolúcie v roku 1979 aj členom iránskeho zboru islamských revolučných gárd (IRGC). Údajne robil svoj jadrový výskum v Iránskej organizácii pre atómovú energiu (AEOI). Pred svojím vymenovaním za vedúceho AEOI viedol katedru fyziky na teheránskej univerzite Imáma Hosseina. Abbasi bol menovaný vtedajším prezidentom Mahmúdom Ahmadínežádom za vedúceho AEOI 13. februára 2011 ako nástupca Aliho Akbara Salehiho. Počas jeho pôsobenia ako šéfa AEOI nebol ochotný spolupracovať s Medzinárodnou agentúrou pre atómovú energiu (IAEA). V máji 2011 bol Fereydoon Abbasi príjemcom listu od IAEA, kde jej generálny riaditeľ Yukiya Amano zopakoval obavy agentúry z „existencie možného vojenského rozmeru“ iránskeho jadrového programu a zdôraznil dôležitosť objasnenia týchto otázok, vyžadujúci rýchly prístup k príslušným miestam, vybaveniu, dokumentácii a osobám. Abbasi na to v júni 2011 odpovedal iba veľmi vyhýbavo, a to tak, že generálnemu riaditeľovi IAEA zostala iba možnosť slušne zopakovať jeho žiadosť o dôveryhodné záruky. Abbasi bol nakoniec 16. augusta 2013 odvolaný z funkcie a na jeho miesto nastúpil Salehi. Abbasi je pravidelne spájaný s údajným úsilím Iránu o výrobu jadrových zbraní. Podľa správy Inštitútu pre vedu a medzinárodnú bezpečnosť (ISIS), ktorá sa odvoláva na experta blízkeho Medzinárodnej agentúre pre atómovú energiu (IAEA), bol Abbasi kľúčovým vedcom údajného tajného iránskeho programu jadrových zbraní, ktorý viedol Mošen Fachrizadeh-Mahabadi, silný zástanca údajného iránskeho práva na program jadrových zbraní. Podľa neho Abbasi osobne riadil práce na výpočte výťažnosti jadrových zbraní, ako aj práce na vysoko-energetických neutrónových zdrojoch. Podľa tej istej správy mala IAEA informácie o tom, že Abbasi bol vedúcim Ústavu aplikovanej fyziky (IAP), ktorý bol organizáciou nadväzujúcou na Centrum pre fyzický výskum. Obe tieto organizácie pôsobili ako základne pre vedecké práce na iránskom programe jadrových zbraní. Abbasi je tiež uvedený v „Prílohe k rezolúcii Bezpečnostnej rady OSN 1747 z 24. marca 2007 ako osoba zapojená do iránskych jadrových alebo balistických rakiet“. Toto uznesenie ukladá požiadavky na zmrazenie aktív a cestovné oznámenia. Abbasi je tam označovaný ako „vedúci sekcie ministerstva obrany a logistiky ozbrojených síl (MODAFL) s väzbami na Inštitút aplikovanej fyziky, ktorý úzko spolupracuje s Mahabadim (na ktorého OSN tiež uvalilo sankcie)“.

No a nakoniec ešte Mošen Fachrizadeh-Mahabadi

Obrázok blogu

Mošen Fachrizadeh Mahabadi bol brigádny generál v Zbore islamských revolučných gárd, akademický fyzik a vysoký úradník v jadrovom programe Iránu. Fachrizadeh sa narodil v Qom v roku 1958 a po iránskej revolúcii v roku 1979 vstúpil do Zboru islamských revolučných gárd. Študoval na univerzite Šahida Beheštiho a neskôr získal doktorát na univerzite v Isfaháne. Od roku 1991 pôsobil ako profesor fyziky na univerzite Imáma Hosseina. Fachrizadeh viedol Organizáciu obranných inovácií a výskumu a tzv. „Projekt Zelená soľ“. Kvôli príslušnosti Fachrizadeha k tajnému vojenskému iránskemu jadrovému programu nariadila Rada bezpečnosti OSN a USA v polovici 2000-tych rokov jeho aktíva zmraziť. Na začiatku roku 2010 založil a viedol Organizáciu obranných inovácií a výskumu, ktorá uskutočňovala výskum jadrových zbraní. V roku 2018 izraelský premiér Benjamin Netanjahu uviedol, že Fachrizadeh bol vedúcim projektu AMAD. Po jeho smrti iránska vláda uviedla, že v roku 2020 pomohol vyvinúť testovacie súpravy COVID-19 na použitie počas pandémie. Zavraždený bol pri prepade na ceste v Absarde 27. novembra 2020, práve pravdepodobne kvôli jeho spojeniu s iránskym programom jadrových zbraní. Irán tvrdí, že pri útoku bola použitá autonómna zbraň ovládaná satelitom .a obviňuje z toho Izrael. Predchádzajúce zabíjanie jadrových vedcov, ktoré vyvrcholilo atentátom priamo na Fachrizadeha vyvolalo v regióne napätie. V reakcii na jeho smrť iránsky zákonodarný orgán prijal návrh zákona, ktorý má blokovať inšpekcie jeho jadrového programu.

Dopad na medzinárodnú politiku

Zabíjanie vytipovaných iránskych jadrových vedcov zvýšilo napätie v regióne a môže skomplikovať vzťahy terajšieho nového amerického prezidenta Joe Bidena s Iránom. Robert Malley, (ktorý radil v Iránskych vzťahoch predchádzajúcemu americkému prezidentovi Barackovi Obamovi) tvrdí, že útok bol úmyselne načasovaný, aby sťažil Bidenove pokusy o rokovania s Iránom. Prezident USA Biden sa ešte pred svojim nástupom do funkcie zaviazal, že sa vráti k iránskej jadrovej dohode „The Joint Comprehensive Plan of Actions – JCPOA“ (o ktorej však treba čitateľom pripomenúť, že to nie je dohoda, že Irán nebude budovať svoje jadrové zbrane, ale je to dohoda iba o tom, že bude táto možnosť časovo odsunutá do budúcna)! Ale v prvej európskej reakcii na zabitie Fachrizateha spolupredseda Európskej rady pre zahraničné vzťahy Carl Bildt uviedol: „Je nepravdepodobné, že toto cielené zabíjanie bolo súčasťou úsilia zabrániť Bidenovej vláde v obnove diplomacie s Iránom a návratu späť k jadrovej dohode.“ Ani mnohí iní komentátori neveria, že zabitie skomplikuje Bidenov vzťah s Iránom. Herb Keinon, prispievajúci redaktor denníka The Jerusalem Post, sa spýtal: „Čo by získal Irán, keby ponúkol Bidenovi studené prijatie, najmä preto, že sa to nedialo pod jeho dohľadom?“ 3. decembra Biden uviedol, že je „ťažké povedať, nakoľko“ atentáty ovplyvnia vyhliadky na opätovné uzavretie dohody. K zabitiu došlo dva týždne po tom, čo bol prezident Trump údajne odradený od možného amerického útoku na iránske jadrové zariadenia. Bývalý šéf spravodajských služieb izraelských obranných síl Amos Yadlin tvrdil, že „Po uplynutí času, ktorý zostane Trumpovi, by takýto krok mohol viesť Irán k násilnej reakcii, ktorá by poskytla zámienku pre útok vedený USA na iránske jadrové zariadenia.“ Niekoľko hodín po zabití Pentagón oznámil návrat americkej lodi USS Nimitz do oblasti. Zároveň vtedy USA v obave z protiútoku tiež stiahli niekoľko zamestnancov zo svojho bagdadského veľvyslanectva. 9. decembra USA ešte nasadili do Perzského zálivu aj dva bombardéry Boeing B-52 Stratofortress. Zabíjanie sa porovnáva so zabitím Qasema Soleimaniho, čo bola zrejme odplata iránskeho raketového útoku. New York Times uviedol, že: „....za útokom na vedca stojí Izrael.“ a zároveň dodali, že „Nie je jasné, koľko toho mohli Spojené štáty vedieť o operácii vopred, ale tieto dva národy sú si najbližší spojenci a dlho zdieľali spravodajské informácie týkajúce sa Iránu.“

Obrázok blogu

Ale medzitým si Irán už veselo obohacuje urán aj nad 20 percent, začal vyrábať aj kovový urán a nový generálny riaditeľ IAEA Rafael Mariano Grossi, ktorý v týchto dňoch Irán navštívil, iba mohol smutne skonštatovať, že „povedzme si to na rovinu, prístup máme menší, ale napriek tomu sme si dokázali udržať potrebnú mieru monitorovacích a overovacích prác na to, čo to je, ako bolo definované, ako„ dočasné technické porozumenie “.....“

A ak by Irán v blízkej budúcnosti prehlásil, že už má svoju jadrovú zbraň, asi by to už ani nebolo také prekvapenie....

Vývoj medzinárodnej situácie zrejme nebude dlho trvať a sami sa spoločne s čitateľmi presvedčíme ktorým smerom to pôjde.....

Skryť Zatvoriť reklamu