Jadrová energia – „Otcovia “atómových bômb - Qian SANQIANG.

Písmo: A- | A+

Piatou oficiálne priznanou svetovou jadrovou veľmocou je Čína. A otcom čínskych atómových bômb je uznávaný renomovaný vedec Qian SANQIANG.

Jadrová energia – „Otcovia “atómových bômb - Qian SANQIANG.

Piatou oficiálne priznanou svetovou jadrovou veľmocou je Čína. Tá je zároveň s ostatnými jadrovými superveľmocami (USA, UK, Ruskom, a Francúzskom) stálym členom Rady bezpečnosti Organizácie Spojených Národov.

Čínsky vojenský jadrový program má veľmi zaujímavú a turbulentnú históriu. Spočiatku bola k nemu vlastne nepriamo donútená Američanmi, spočiatku im v tom pomáhali Sovieti, a po „rozkamarátení sa“ aj so ZSSR, si nakoniec svoje atómové bomby vytvorila a skonštruovala sama.

Na začiatku treba asi spomenúť jednu dôležitú skutočnosť, ktorá čitateľov asi moc nepoteší, ale je nutná na správne pochopenie. Čína je úplne iný svet! Asi to najlepšie vystihuje fráza, ktorú niekedy Číňania používajú, ktorá znie: „Lenivý ako Európan!“ Tým samozrejme netvrdím, že v Číne neexistujú lenivci. Ale pre bežných Európanov, sú prístupy čínskych študentov, vedcov či tempo práce podnikateľov jednoducho asi nielen neporovnateľné, ale asi aj nepochopiteľné! 

Čínsky počiatočný jadrový výskum

Napríklad neskôr známy jadrový fyzik Wang Ganchang, ešte ako stredoškolák pol roka (pred nástupom na univerzitu) aby sa uživil robil šoféra, opravoval autá, a popri tom sa usilovne študoval angličtinu. Neskôr, v roku 1930 ako odborný asistent fyziky na univerzite Tsinghua odišiel študovať na univerzitu v Berlíne do Nemecka. V tom čase to bolo centrum svetového výskumu fyziky, kde Wang Ganchang so svojím osobitným záujmom o experimentálnu fyziku a dôkladnou snahou o spoznávanie najnovších trendov modernej fyziky získal aj v decembri 1933 doktorát PhD. Jeho dizertačná práca bola o β rozpadovom spektre, a jeho vedecký mentor nebol nikto iný ako slávna Lisa Meitner.

V apríli 1934 sa už doktor Wang Ganchang vrátil loďou do katastrofou zasiahnutej Číny a začal ako profesor na katedre fyziky na univerzite Shandong a Zhejiang University učiť svojich študentov. Wang Ganchang, už vtedy pochopil, že sa vo fyzike dejú prevratné veci a pozorne sledoval významné výsledky vo fyzike.

Ďalším dôležitým čínskym fyzikom, ktorý zohral podstatnú rolu v začiatkoch čínskeho jadrového výskumu bol Peng Huanwu. Peng po ukončení štúdia fyziky na univerzite v Tsinghua pokračoval v postgraduálnom štúdiu. Po vypuknutí druhej čínsko-japonskej vojny v júli 1937 odišiel učiť na univerzitu Yunnan, ale už o rok nato (1938) študoval v zahraničí na škótskej univerzite v Edinburghu, kde spolupracoval s významným fyzikom Maxom Bornom. Peng získal v UK až dva akademické tituly - PhD v roku 1940, a titul DSc v roku 1945.

Budúci „otec“ čínskej atómovej bomby

V roku 1937 prišiel do laboratórií Curie na francúzskom Rádiovom Inštitúte v Paríži čínsky študent Qian Sanqiang. Qian Sanqiang, bol vo svete známy aj pod menom Tsien San-Tsiang. Kto to bol?

Qian Sanqiang
Qian Sanqiang 

Qian bol rodák z Huzhou v čínskej provincii Zhejiang, kde sa narodil v Shaoxing v rodine uznávaného učenca Qian Xuantonga. Qian navštevoval Pekinskú univerzitu a Univerzitu Tsinghua (kde študoval rovnako ako Wang Ganchang na katedre fyziky) ktorú ukončil v roku 1936 v rovnakej triede ako jeho budúca manželka He Zehui. Bol jedným z 10 študentov v jeho ročníku, ktorí boli odporučení aby pokračovali vo vedeckom výskume. V júli 1937 vypukla čínsko-japonská vojna. V tom istom roku absolvoval Qian Sanqiang skúšku Čínsko-francúzskej nadácie pre vzdelávanie a dostal šancu študovať na Rádiologickom ústave parížskej univerzity s podporou Čínsko-francúzskeho vzdelávacieho fondu. Takže odišiel do Paríža pracovať a študovať v laboratóriu Curie na parížskej univerzite a v laboratóriu atómovej jadrovej chémie Francúzskej akadémie v odbore atómových a nukleárnych štúdií a získal tam aj doktorát.

Qian Sanqiang a jeho manželka He Zehui
Qian Sanqiang a jeho manželka He Zehui 

V roku 1939 Qian Sanqiang dokončil svoju doktorskú prácu na tému - „zrážka alfa častíc a protónov“. Francúzsky doktorát získal v roku 1940. Počas 11 rokov štúdia v zahraničí bol Qian Sanqiang stále inšpirovaný aj svojou láskou k vlasti, aby dosiahol pre Čínu čo najviac z možných vedeckých výšin tej doby. V rokoch 1946 až 1947 Qian Sanqiang a jeho manželka He Zehui (ktorá bola zároveň stále aj jeho spolupracovníčka), zistili, že z asi 300 atómových štiepení existuje jeden, ktorý sa rozdeľuje na 3 bloky. Následne tento objav „triopartionu“ a „quartripartionu“, ktorý sa ako prvej na svete podaril práve He Zehui, považovali aj Curriesovci za najdôležitejšie dielo ich laboratória po druhej svetovej vojne. Objav javu „triopartion“ v uráne prehĺbil porozumenie jadrového štiepenia. Od Francúzskej akadémie vied získal Qian za fyziku v roku 1946 cenu Henriho de Parvilla. V roku 1948 sa Qian a jeho manželka dobrovoľne vzdali svojich dobrých pracovných miest a bohatého života vo Francúzsku a vrátili sa do Číny. V auguste 1948 sa Qian Sanqiang po viac ako desiatich rokoch neprítomnosti vrátil na univerzitu Tsinghua, ale už ako profesor fyziky. Prvého novembra 1949 bola založená Čínska akadémia vied. Qian Sanqiang sa na zakladajúcich prácach Čínskej akadémie vied aj osobne podieľal a v nasledujúcom roku založil Ústav modernej fyziky Čínskej akadémie vied. Bol to prvý inštitút pre výskum jadrovej fyziky v Číne pod vedením Qian Sanqianga a vyšlo z neho veľa vedcov zaoberajúcich sa čínskym jadrovým programom aj na výrobu atómových bômb ako aj satelitnými projektami.

Ale samozrejme nebol v tom sám.

Aj v iných oblastiach je úspech podmienený úspešnou spoluprácou s inými. V jadrovej oblasti je to obzvlášť dôležité. A tak bolo pre čínsky jadrový program aj vtiahnutých viacero Číňanov, predtým študujúcich či pracujúcich v zahraničí.

Taký bol aj renomovaný čínsky odborník na mechaniku Guo Yonghuai, ktorý sa po svojom štúdiu v USA vrátil do vlasti. Pred návratom domov preventívne svoj nedokončený rukopis v odbornej oblasti spálil v peci. A konkrétne neskoršie aj spolu s Wang Ganchangom a Peng Huanwuom vytvorili prvé tri piliere čínskeho výskumu jadrových zbraní.

Ďalším bol jadrový fyzik Žu Guangya, ktorý sa po získaní doktorátu začiatkom roku 1950 tiež vrátil do Číny a následne učil na Pekinskej univerzite. V tomto období sa tiež zúčastňoval na rokovaniach o prímerí v Severnej Kórei ako prekladateľ, kde získal dôležité poznatky a skúsenosti. Od roku 1959 pracoval na Čínskej akadémii vied, kde viedol technický odbor čo využil na vybudovanie základov vývoja jadrových zbraní.

Aj teoretický fyzik Cheng Kaijia sa vrátil do Číny s doktorátom a prednášal v Zhejiang na Nanjing University a v roku 1960 ho vtiahli do účasti na konštruovaní a výskumu čínskych atómových bômb. Ďalším bol teoretický fyzik Deng Jiaxian, tiež známy ako „Doktor bábik“, ktorý bol pozvaný v roku 1958 na spoluprácu do výskumu atómových bômb.

A ešte by sme nemali zabudnúť aj na ďalšieho priekopníka - veľmi váženého pána Zhao Zhongyao. Bol prvým čínskym fyzikom, ktorý bol svedkom jadrového výbuchu, keď 30. júna 1946 USA odpálili atómovú bombu na tichomorskom ostrove Bikini. Na ostrove Pan Min Na, ktorý bol vzdialený 25 kilometrov od ostrova, boli vtedy zástupcovia štyroch spojeneckých krajín – Veľkej Británie, Francúzska, Sovietskeho zväzu a Číny, ktorí sa na test prišli pozrieť na pozvanie vlády USA. Medzi nimi bol aj čínsky zástupca, fyzik Zhao Zhongyao. Pozorne sledoval stúpanie hríbovitého oblaku, zatiaľ čo si zorným poľom snažil mlčky zapamätať výpočtové údaje. Po tomto cvičení sa delegáti vrátili do USA. Aké však bolo prekvapenie zástupcov amerického ministerstva obrany po návrate, keď pred jeho odletom naspať do Číny zistili, že čínsky zástupca je „nezvestný“! O čo vtedy išlo sa ukázalo omnoho neskôr. Zhao Zhongyao bol v skutočnosti poslaný do USA vtedajším riaditeľom Academia Sinica, fyzikom Sauberom, s cieľom zistiť čo najviac vo vývoji a výskumu jadrovej fyziky a zároveň sa pokúsiť kúpiť technické zariadenia pre tento výskum, kde bolo vopred dohodnuté, že mu peniaze samozrejme dodajú. Takto Zhao Zhongyao záhadne „zmizol“. Podarilo sa mu vrátiť na Kalifornský technologický inštitút - CALTECH, kde predtým v rokoch 1927 až 1930 študoval a aj získal doktorát. O ňom a o tejto snahe by sa dal napísať samostatný článok, ale pre nás teraz postačí uviesť, že ho Američania na ceste domov dočasne zadržali, a posadili v Japonsku prostredníctvom veliteľstva US armády do väzenia Sugamo. Na nátlak medzinárodnej verejnosti ho však nakoniec z väzenia prepustili. Ešte pred zadržaním sa mu podarilo odoslať domov do Číny takmer tonu vedeckých knižiek a poznámok. Keď sa na konci roku 1950 Zhao Zhongyao po mnohých rokoch neprítomnosti vrátil do vlasti, priviezol nielen veľké množstvo údajov o akcelerátore ale aj nutné kľúčové vybavenie a komponenty. To Číňanom veľmi pomohlo pri postavení ich prvého čínskeho urýchľovača. Šéf amerického námorníctva neskôr odhadol, že to čo sa podarilo vedcom Zhao Zhongyao a Qian Xuesen prepašovať z USA do Číny malo hodnotu viac ako päť amerických divízií.

Začiatky

Úsilie Číny vyvinúť svoj program jadrových zbraní začalo ako reakcia na to, čo ba sa dalo nazvať ako „jadrové vydieranie“ zo strany USA. V júli 1950, na samom začiatku kórejskej vojny, totiž americký prezident Harry Truman poslal do Tichého oceánu desať bombardérov B-29 s jadrovými zbraňami s jasným zámerom odradiť Čínu od prípadného vstupu do kórejskej vojny. Aj ďalší americký prezident (zvolený v roku 1952) Dwight Eisenhower verejne naznačil, že povolí použitie jadrových zbraní proti Číne, ak nebudú rozhovory o prímerí v Kórei pokračovať. Taktiež v roku 1954 veliteľ amerického strategického vzdušného velenia generál Curtis LeMay podporil myšlienku použitia jadrových zbraní, ak by Čína obnovila boje v Kórei. A krátko nato, v januári 1955, sa aj admirál amerického námorníctva Arthur Radford verejne zasadzoval za použitie jadrových zbraní, ak by Čína napadla Južnú Kóreu. Takže čo im zostávalo? Buď sa úplne vzdať svojho medzinárodného vplyvu (čo je pri tak obrovskej krajine a počte obyvateľov vlastne nemožné), alebo si začať budovať svoje vlastné ozbrojené sily takej úrovne, že budú rešpektovaní...

Stručná história Čínskych jadrových zbraní

Mao Ce-tung sa rozhodol začať čínsky program jadrových zbraní počas prvej taiwanskej Tzv. „prielivovej krízy“ v rokoch 1954–1955 nad ostrovmi Quemoy a Matsu. Aj keď neočakával, že bude schopný vyrovnať sa veľkému americkému jadrovému arzenálu, Mao veril, že aj niekoľko atómových bômb pomôže zvýšiť diplomatickú dôveryhodnosť Číny. V roku 1958 začali stavať obohacovacie zariadenia uránu v Baotou a Lanzhou. Ďalšie zariadenia boli v Jiuquan a testovací polygón v Lop Nur. Sovietsky zväz im poskytol pomoc vyslaním poradcov a v októbri 1957 súhlasil aj s poskytnutím prototypu bomby, rakiet a súvisiacich technológií. Číňania pred začatím ich vlastného programu vyvážali urán do Sovietskeho zväzu, za čo im ZSSR dali technológie, komponenty a v roku 1958 im dokonca poslali aj dve rakety R-2.

Sovietsky vodca Nikita Chruščov plánoval vtedy v rámci post-Stalinskej politiky „mierového spolužitia“ rokovať o jadrových zbraniach s USA a Britániou. A aj keď Sovieti ubezpečovali Čínu, že je pod ich sovietskym „ochranným jadrovým dáždnikom“, Čína s tým nesúhlasila, a skončilo to čínsko-sovietskou roztržkou. V júni 1959 medzi sebou formálne ukončili dohodu o vojenskej a technologickej spolupráci a v júli 1960 boli už všetci sovietski technici z čínsko-sovietskeho spoločného jadrového programu stiahnutí, a všetka sovietska pomoc náhle ukončená.

Americká vláda za vlády prezidentov Johna F. Kennedyho a Lyndona B. Johnsona bola čínskym jadrovým programom znepokojená a hľadala spôsoby, ako ho sabotovať alebo napadnúť, možno za pomoci Taiwanu alebo dokonca Sovietskeho zväzu, ale Chruščov o to nemal záujem.

Nakoniec Číňania 16. októbra 1964 uskutočnili svoj prvý jadrový test s kódovým označením 596 a aj priznali, že bez sovietskej pomoci by nebolo možné. O necelé tri roky neskôr, 17. júna 1967, úspešne uskutočnili prvý test vodíkovej bomby (s kódovým označením „Test č. 6“). Táto skutočnosť úplne šokovala celý svet, pretože Číne sa nielenže podarilo prelomiť jadrový monopol dvoch superveľmocí, ale túto technológiu vyvinuli ešte predtým, ako niektoré veľké západné mocnosti ako napríklad Francúzsko. Posledný známy čínsky jadrový test sa uskutočnil 29. júla 1996, ktorý bol ich 22. podzemný test, z celkového počtu 45 čínskych jadrových skúšok.

Čínska jadrová kapacita podnietila Sovietsky zväz k podpísaniu Zmluvy o nešírení jadrových zbraní z roku 1968 s USA a Čínou.

Návrat Číny do Bezpečnostnej Rady OSN - V reakcii na „test 596“ čínske nacionalistické vedenie na Taiwane vyzvalo k vojenskej reakcii proti čínskym komunistickým jadrovým zariadeniam a k vytvoreniu protikomunistickej obrannej organizácie. USA však neriskovali útoky proti Číne. Taiwan sa síce ešte pokúsil zahájiť svoj vlastný program jadrových zbraní, ale neuspel (USA ho nepodporili), pretože by to narušilo vzťahy medzi USA a Čínou. Nakoniec USA uznali že Čína má na Taiwan nárok ako aj čínske členstvo v OSN vrátane stáleho miesta v Rade bezpečnosti OSN. So svojimi jadrovými zbraňami sa Pekingu podarilo upevniť svoje miesto v medzinárodnom spoločenstve.

Pomoc s jadrovými zbraňami susedom...

O Číne sa dlhodobo predpokladá, že bola historicky zapojená do rozvoja pakistanského jadrového programu (ešte predtým ako Čína ratifikovala Zmluvu o nešírení jadrových zbraní v roku 1992). Pravdepodobne Pakistanu pomohli s poskytnutím pomoci ako aj technológie na obohacovanie uránu, či konštrukcii kompaktnej jadrovej zbrane. Naopak, Čína zrejme získala od Pakistanu informácie a ukradnutú technológiu, ktorú Pakistanský vedec Abdul Chán (aj o ňom budeme ešte písať) priniesol do Pakistanu z Holandska.

Čínska Jadrová politika

Čína je jedným z piatich štátov s jadrovými zbraňami (NWS) uznaných Zmluvou o nešírení jadrových zbraní, ktorú Čína ratifikovala v roku 1992.

Čína je z nich ale jedinou, ktorá poskytuje štátom bez jadrových zbraní záruku bez výhrad: „Čína sa zaväzuje, že nikdy alebo za žiadnych okolností nepoužije alebo nehrozí, že použije jadrové zbrane proti štátom, ktoré nedisponujú jadrovými zbraňami, alebo zónam bez jadrových zbraní.“ Čínska verejná politika vždy patrila k „pravidlu nepoužitia jadrových zbraní ako prvá“, ale pritom si zachováva dostačujúcu odstrašujúcu odvetnú silu.

V roku 2005 zverejnilo čínske ministerstvo zahraničia tzv. „Bielu knihu“, v ktorej uvádza, že čínska vláda „nebude prvou, ktorá [jadrové] zbrane použije kedykoľvek a za každých okolností“. Dokument ďalej uvádza, že táto politika „nikdy prvého použitia“ zostane nezmenená aj v budúcnosti a že Čína nepoužije alebo nebude hroziť použitím jadrových zbraní proti žiadnym štátom bez jadrových zbraní alebo zónam bez jadrových zbraní. Čína bežne skladuje jadrové hlavice oddelene od svojich odpaľovacích systémov (pokiaľ nejde o zvýšenú úroveň ohrozenia).

Spolu so všetkými ostatnými štátmi s jadrovými zbraňami a všetkými členmi NATO s výnimkou Holandska sa však Čína rozhodla nepodpísať Zmluvu OSN o zákaze jadrových zbraní, a ani záväznú dohodu pre rokovania o úplnej eliminácii jadrových zbraní.

V minulom roku 2020 sa Čína odmietla zapojiť do rozhovorov medzi USA a Ruskom o predĺžení ich bilaterálnej zmluvy New START o znižovaní jadrových zbraní (ako to vtedy požadovala Trumpova vláda). Pozícia Číny je taká, že keďže jej arzenál jadrových hlavíc je v porovnaní s arzenálmi USA a Ruska iba „malou časťou“, ich zahrnutie do zmluvy o znížení zbraní nie je potrebné.

A „Otec“ čínskej jadrovej bomby?

Postupne pôsobil ako riaditeľ Ústavu modernej fyziky pri Čínskej akadémii vied (CAS), vedúci plánovacieho úradu pri CAS, podpredseda CAS a námestník ministra ministerstva výroby strojov, ktorý dohliadal na výrobu jadrový priemysel.

Qian bol skutočne jedným zo zakladateľov domáceho čínskeho jadrového priemyslu. Nezmazateľne prispel k čínskemu vývoju atómových a vodíkových bômb a k vedeckým poznatkom v jeho vysoko-energetickej fyzike, a bol tak v Číne po práve ocenený ako „otec čínskej atómovej bomby“. Ale uznávali ho aj vo svete - kvôli Qianovmu prínosu vo fyzike podpísal francúzsky prezident v roku 1985 listinu, v ktorej mu udeľuje vojenskú poctu.

Qian Sanqiang zomrel na srdcovú nedostatočnosť v roku 1992.

Sedem rokov po jeho smrti, v septembri 1999, sa Ústredný Výbor Komunistickej strany Číny, Čínska Štátna rada a Ústredná vojenská komisia rozhodli udeliť Qian Sanqiangovi osobitnú cenu za „Dve bomby a zásluhu za satelit“.

Skryť Zatvoriť reklamu