Jadrová energia – Paralelný „Suezský prieplav“ s pomocou jadrových explózií.

Písmo: A- | A+

Suezský kanál je zablokovaný. Každý vie, že to má vážne dôsledky. Ale nie každý vie, že existovali aj plány vybudovania „paralelného“ kanálu – a to pomocou jadrových explózií.

Jadrová energia – Paralelný „Suezský prieplav“ s pomocou jadrových explózií.

Obrázok blogu

Suezský kanál je zablokovaný. Nie je to po prvý krát, a všetci vieme, že to malo vždy veľmi vážne dôsledky. Ale nie každý vie, že existovali aj plány vybudovania „paralelného“ kanála – a to práve pomocou jadrových explózií.

Suezský kanál je brána medzi Európou a Áziou a v roku 2019 tadiaľ prešlo viac ako 19 000 lodí, čo predstavuje takmer 1,25 miliardy ton nákladu. Je to asi 13% svetového obchodu, takže každá blokáda má určite výrazný vplyv.

Obrázok blogu

V roku 2014 začali rozširovať Suezský prieliv s cieľom zvýšiť jeho dennú kapacitu zo 49 súčasných plavidiel na 97 (do roku 2023). Súčasný incident už zastavil plavbu desiatich ropných tankerov prevážajúcich 13 miliónov barelov ropy a (nielen) ich presmerovanie bude znamenať ich plavbu minimálne dva týždne navyše. Až šesťdesiatpäť rokov potom, čo v roku 1956 vtedajší egyptský prezident znárodnil Suezský prieplav, čo spôsobilo medzinárodný konflikt (a vojenskú inváziu Spojeného kráľovstva, Francúzska a Izraela). Táto úzka vodná cesta opäť ukazuje našu zraniteľnosť a krehkosť v podobe jedinej lode, ktorá môže zlým manévrom ovplyvniť celosvetový obchod.

Obrázok blogu

Suezský prieplav nie je jediným takýmto doslova a do písmena „úzkym hrdlom“, dôležitým strategickým miestom pre medzinárodný obchod.

Obrázok blogu

Ďalší je Hormuzský prieplav dlhý asi 167 km, cez ktorý ide až tretina skvapalneného zemného plynu na svete a takmer 25% z celkovej globálnej spotreby ropy. Leží medzi Iránom, Spojenými arabskými emirátmi a Musandamom (exkláva v Ománe).

Obrázok blogu

Samozrejme že sem patrí aj Panamský prieplav. Panamský kanál otvorili v roku 1914 a ročná preprava bola sa asi 1 000 lodí. V roku 2008 dosiahla 14 702 plavidiel, čo predstavuje celkovú hmotnosť 333,7 milióna ton. 

Samozrejme ešte existujú aj iné „úzke hrdlá“, ale tu je zaujímavé, že tak Suezský ako aj Panamský prieliv sú umelé, vybudované ľuďmi! 

A keďže tieto dva sú vážnym problémom, prečo by nemohli byť vybudované aj iné? 

Samozrejme že by mohli....

A také plány aj existovali, žiaľ neboli zrealizované...

Paralelný „Suezský prieplav“ cez Izrael

Obrázok blogu

V USA mali v 60. rokoch plán na vybudovanie alternatívneho prieplavu cez Izrael s použitím 520 malých podzemných jadrových explózií. Bohužiaľ tento plán nebol nikdy zrealizovaný, a ako vidieť aj dnes, alternatívna vodná cesta k Suezskému prieplavu mohla byť dnes užitočná! Memorandum o tomto zámere z roku 1963 bolo odtajnené v roku 1996. Memorandum z roku 1963 prišlo necelých desať rokov po suezskej kríze, konflikte o kontrolu nad strategickou vodnou cestou, ktorá bola jednou z rozhodujúcich udalostí v studenej vojne.

Obrázok blogu

V uvádzanom memorande sa požadovalo „použitie jadrových výbušnín na hĺbenie kanála Mŕtveho mora cez Negevskú púšť“. Memorandum bolo pripravené útvarom amerického ministerstva energetiky (DoE) Lawrence Livermore National Laboratory. Opisuje, že „zaujímavou aplikáciou jadrových výskumov by bol prieplav na úrovni hladiny mora dlhý 160 míľ naprieč Izraelom“. Podčiarkuje však, že konvenčné metódy hĺbenia by boli „neúmerne drahé“, a že „sa zdá, že jadrové výbušniny by sa dali na túto situáciu efektívne použiť.“

Obrázok blogu

Správa zvlášť zdôrazňuje, že „takýto kanál by bol strategicky cennou alternatívou k súčasnému Suezskému prieplavu a pravdepodobne by výrazne prispel k (všeobecnému) ekonomickému rozvoju“. Ako súčasť cenového modelu memorandum odhadovalo, že na každú míľu budú potrebné štyri 2 Megatonové nálože, čo v jednoduchom prepočte znamená sumárne cca „520 jadrových zbraní“ alebo „1,04 [Gigaton] výbušnín“. Jedna z možných trás navrhovaných v memorande sa tiahla cez púšť Negev v Izraeli a spájala Stredozemné more s Akabským zálivom a otvárala prístup k Červenému moru a Indickému oceánu. Laboratórium ako argument poznamenalo, že ide o cca 130 míľ „prakticky neobývanej púštnej pustatiny, čo by mohlo byť akceptovateľné na použitie metód pomocou jadrového hĺbenia“. Ďalej správa uvádzala, že tento „hrubý predbežný výskum naznačuje, že použitie (jadrových) náloží na vytvorenie prieplavu cez Izrael“ sa javí byť v rozmedzí technologickej uskutočniteľnosti,“!

Obrázok blogu

Lenže v správe sa nachádza aj jeden problém, ktorý autori nezohľadnili, a to je politická akceptácia! 

Politická uskutočniteľnosť v tomto prípade bola veľmi sporná, pretože je pravdepodobné, že arabské krajiny okolo Izraela by zrejme dôrazne namietali proti výstavbe takéhoto kanála.“ Táto správa (memorandum) bola vytvorená v čase, keď americká komisia pre atómovú energiu hľadala možnosti použitia „mierových jadrových výbuchov“ (Peaceful Nuclear Explosions - PNE) na hĺbenie užitočných infraštruktúr. Veď okrem tohto plánu (paralelného Suezského prieplavu) existovali tiež plány na použitie tejto metódy na vykopanie kanála v Strednej Amerike (paralelný Panamský prieliv). Bohužiaľ v USA na rozdiel od Sovietskeho Zväzu zostali projekty PNE však iba v experimentálnej úrovni, potom čo USA zistili, že predtým vykonaných 27 experimentov s PNE silno kontaminovalo okolitú krajinu. Nakoniec bola v roku 1974 Komisia pre atómovú energiu zrušená, ale Lawrence Livermore National Laboratory z amerického ministerstva energetiky (DoE) stále existuje.

Paralelný kanál k Panamskému prieplavu (za pomoci jadrových explózií)

Mimo Suezského, aj Panamský prieplav je nepochybne pozoruhodný ľudský projekt.

Väčšina ľudí vie, že ide o umelý konštrukt spájajúci Atlantický a Tichý oceán, ale asi menej poznajú jeho históriu. Prví tam začali s výkopmi a stavbami v roku 1881 už Francúzi, ktorých povzbudil (vtedajší nedávny úspech pri budovaní práve egyptského Suezského prieplavu), bolo to asi sto rokov po tom, čo o tom snívala už španielska armáda, ale čo bolo vtedy nad ich sily. Aj Angličania spolu s dnes už neexistujúcou republikou Nová Granada uvažovali o tom, že to vyskúšajú, ale vlastne nikdy ani nezačali. A USA už v roku 1855 postavili cez úžinu železnicu, ale rovnako ich zaujímala aj myšlienka kanála. A po tom, ako boli francúzske plány predané americkej vláde, dosiahli americkí inžinieri taký výkon, na aký sa nezmohol nikto iný: po 10 rokoch usilovnej práce v roku 1914 otvorili vodnú cestu medzi oceánmi na opačných brehoch kontinentu dlhú 82 kilometrov. Prosperitu to prinieslo tiež pre samotný región, aj keď až do roku 1977 (kedy odovzdali riadenie a kontrolu nad prieplavom Paname), vládli nad vodami kanála USA.

V 60. rokoch pochopili mocnosti, že Panamský prieplav už nestačí. Lenže v blízkom okolí pre jeho rozšírenie bolo jednoducho príliš veľa pôdy a teda by bolo skôr užitočné, keby sa niekde pozdĺž Strednej Ameriky dala vykopať nová trasa. Veda netrpezlivej vláde USA zdanlivo poskytla rýchlu a ľahkú odpoveď: Prečo nepoužiť sériu jadrových náloží na vyhĺbenie kanála doslova cez stovky kilometrov skál?

Mal to byť „Pan-Atómový kanál“.

Pan-Atómový kanál, mal poskytovať vojenskú ale aj obchodnú podporu USA a ich spojencom, bol vyslovene vážnym návrhom. Bolo to začiatkom šesťdesiatych rokov keď sa pripravovali tieto plány na vytvorenie alternatívy a rozšírenia Panamského prieplavupoužitím jadrovej energie. Štúdia „Interoceanic Sea-Level Canal Study“, ako sa technicky nazývala, bola v skutočnosti už schémou tretej generácie, pričom prvé dve sa objavili už v rokoch 1939 (s klasickými výbušninami) a 1946, ale boli anulované. Prvý návrh bol navrhnutý len na zvýšenie kapacity, zatiaľ čo druhý bol zameraný na zabezpečenie zálohy v prípade, že by bol pôvodný napadnutý jadrovými zbraňami. Z tretej schémy bolo aj veľmi zaujímavé finančné vyčíslenie. Cena, (podľa rokovaní v Kongrese v roku 1964), ak by sa použili na hĺbenie jadrové nálože bola niečo medzi 620 miliónmi dolárov, a až 13 miliardami dolárov, ak by sa tak nestalo. Ekonomika sa teda javila ako sľubná, a tak v rokoch 1967-1968 vyslal americký armádny zbor inžinierov 50 geológov, aby hľadali čo najlepšie trasy cez Strednú Ameriku.

Obrázok blogu

Boli identifikované cesty cez Nikaraguu, Panamu a Kolumbiu, pričom predtým bolo v procese vylúčené Mexiko. Podľa tohto pomerne dôkladného prehľadu histórie pozemkov na rozšírenie Panamského prieplavu by to najlepšie z nich stále vyžadovalo odstreľovanie asi až 2 miliardy kubických metrov materiálu. To je zhruba ekvivalent toho, ako vyhodiť 592 Veľkých pyramíd v Gíze.

Projekt začal začiatkom roku 1957, keď sa o ňom diskutovalo na sympóziu, ktoré sa konalo v Radiačnom laboratóriu Kalifornskej univerzity v Livermore. V tom čase však vo výpočtoch existovala veľká miera chybovosti, hlavne v špecifikáciách, čo sa samozrejme odrážalo v návrhoch projektu a počte navrhovaných (až 764) náloží. Postupom času sa dohodlo, že USA použijú na postupné vykopanie prieplavu viacnásobné 2, 5 a 15-megatonové jadrové zbrane – (tisíckrát silnejšie ako bomba zhodená na Hirošimu). V Nevade sa robili takzvané Buggyho testy, pri ktorých sa pomocou viacerých jadrových zbraní s nízkym výťažkom (zakopaných pod zemou vzdialených niekoľko sto metrov) vytvára priekopa.

Pre dnešnú mladú generáciu je to už asi nepredstaviteľné, ale pre tú staršiu, ktorá žila počas studenej vojny, najmä v 50. a 60. rokoch je to asi ešte pochopiteľné. Jadrové zbrane boli vtedy jednoznačne „v móde“ a superveľmoci hľadali nielen kvalitu ale aj kvantitu. Ich brilantnosť (jadrových zbraní) sa po skončení druhej svetovej vojny tak rýchlo zintenzívnila, že v jednej chvíli obe veľmoci (USA a aj ZSSR) mysleli dokonca na detonáciu jadrovej zbrane na povrchu Mesiaca.

Kým v roku 1963 nevstúpila do platnosti Zmluva o čiastočnom zákaze jadrových skúšok, mohli štáty testovať jadrové zbrane nielen v podzemí, ale kdekoľvek kde chceli: pod vodou, v atmosfére a dokonca - ako to s úžasnou horlivosťou preukázal program „Operation Fishbowl“ z roku 1962 - vo vesmíre (o tom bude ďalší samostatný článok). V tom čase mali USA agentúru s názvom Komisia pre atómovú energiu (AEC), ktorá nemala len veľa nápadov, ale aj veľkú moc: A to vďaka smernici podpísanej ešte prezidentom Trumanom v lete 1946. Mali nielen vplyv, ale aj priamu kontrolu nad vedcami a technikmi, ktorí bomby zostrojili, ako aj nad ich výskumnými zariadeniami. V roku 1974 bola AEC nakoniec zrušená potom, čo bola obvinená z porušovania nespočetných bezpečnostných postupov, ale dočasne sa však určite nezmazateľne podpísala na jadrovej politike USA.

Project Plowshare – PP

Umelý kráter Sedan vytvorený jadrovou explóziou
Umelý kráter Sedan vytvorený jadrovou explóziou 

Vytvorili tiež špeciálny projekt „Project Plowshare – PP“, v podstate analogický ich konkurenčnému sovietskemu programu „Jadrové výbuchy pre národné hospodárstvo“, a aj ich ciele boli podobne veľmi jednoduché: - Nájsť možnosti a aplikovať použitie jadrových zbraní napríklad na hĺbenie kanálov, prístavov, umelých zátok, či iných mierových aplikácií. Oba programy boli oxymoronicky známe ako mierové jadrové výbuchy (PNE), koncept, ktorý sa zrodil v mozgoch vedcov ešte predtým, ako v Novom Mexiku v júli 1945 uskutočnili prvú detonáciu jadrových zbraní. Navrhovatelia projektov PP, či PNE boli presvedčení, že ak by uvidela laická verejnosť, že ako sa dajú tieto (inak hrozné zbrane hromadného ničenia) efektívne použiť na mierové účely, potom by sa dala verejná mienka ovplyvniť v ich prospech. Celkovo bolo na obidvoch stranách (USA, ZSSR) vykonaných 151 „experimentov“, a to v rokoch 1957-1975 pre USA a 1965-1989 pre ZSSR. Testy mali rôzne účely, od ťažby fosílnych palív a vytvárania priestorov pre budúcu ťažbu až po hasenie požiarov plynových polí (Bude o tom samostatný článok) a - áno – aj vytvárania podzemných nádrží, ako aj hĺbenia prístavov a kanálov.

Treba priznať že USA vykonali iba 27 z týchto PNE, ktoré výrazne kontaminovali okolitú krajinu, takže s tým následne prestali. Zo 124 výbušných experimentov ZSSR sa zdá, že jeden skončil skutočným veľmi príjemným praktickým výsledkom: - a to bola priehrada v Kazachstane. A čo bude pre mnohých čitateľov asi prekvapujúce - napriek tomu, že USA a ZSSR boli vlastne nepriateľmi, veľmi dobre chápali aj to, že veda v skutočnosti nepozná nijaké hranice, a obe strany si o PNE vymieňali dostatočne podrobné údaje na viacerých medzinárodných summitoch.

AEC, ako súčasť vládnej iniciatívy „Atómy za mier“, začala PP v júni 1957. Po overení niektorých teoretických úvah jadrovým testom v Nevade začali neskôr v tom istom roku pripravovať plány, ktoré boli z veľkej časti určené na urýchliť inžinierske projekty. Po celý čas skúšali v Nevadskej púšti čoraz silnejšie hlavice, a rekord, aký vtedy počas PP dosiahli, bol práve kráter Sedan z 6. júla 1962 - generovaný 104-kilotonovou hlavicou keď dosiahol hĺbku až 100 metrov!

Plán na Operation Chariot.
Plán na Operation Chariot. 

Ak by sme zabudli na tú nepríjemnú rádioaktivitu, bol tu jasný a zjavný potenciál rýchleho hĺbenia, takže AEC program PP jednoznačne podporovala. V programe PP, kedysi v rámci „Operácie Chariot“ dokonca existoval plán pre použitie jadrových zbraní na vyhĺbenie a vybudovanie prístavu na Aljašskom myse Thompson na prepravu fosílnych palív.

V PP zohral kľúčovú úlohu aj americký teoretický fyzik maďarského pôvodu Edward Teller (známy mimochodom aj ako otec vodíkovej bomby), ktorý veľmi úspešne povzbudzoval v 50. rokoch 20. storočia vlády USA prostredníctvom prezidentov Roosevelta a Trumana k vytvoreniu takéhoto programu a bol tiež horlivým zástancom PNE. V marci 1960 o tom napríklad písal do časopisu „Popular Mechanics“ a vo svojom článku s odvážnym názvom „Chystáme sa robiť zázraky“ sa zasadzoval za vytvorenie umelého prístavu v Cape Thompson. Písal o tom, ako o „experimente veľkej nádeje do budúcnosti“, kde sa potrebný záliv objaví „za niekoľko milisekúnd výbuchom piatich jadrových bômb, ktoré majú približne toľko sily ako 500 000 ton TNT“. Optimisticky tvrdil, že drvivá časť žiarenia bude hlboko pod zemou a že bude možné už „do dvoch týždňov ... aby ľudia bezpečne pracovali v bezprostrednej blízkosti výbuchu“.

Nakoniec z toho nič nebolo, miestni Inuitskí Eskimáci a ochranári príliš hlasito protestovali, a svoje zohrala pravdepodobne aj skutočnosť, že náklady na takýto program neboli práve tiež najlacnejšie. Ale je tiež pravda, že tieto experimenty poskytli geológom veľmi slušné množstvo pozoruhodných údajov. Ako sa ukázalo, diskrétne výbuchy vytvorené podzemnými jadrovými explóziami vytvorili krátery veľmi podobným spôsobom ako sú sopečné systémy známe ako maar-diatrémy.

Jadrový test Cannikin.

Jeden z najvážnejších testov s najväčším spoločenským dopadom testov podzemných jadrových zbraní bol vykonaný 6. novembra 1971 na ostrove Amchitka na Aljaške komisiou pre atómovú energiu Spojených štátov. Experiment, ktorý bol súčasťou série jadrových skúšok „Operation Grommet“, testoval jedinečný dizajn hlavice W71 pre proti balistickú raketu LIM-49 Spartan. S výbušným výťažkom takmer 5 megaton TNT (21 PJ) išlo o najväčší výbuch pod zemou, aký kedy USA odpálili. Pred hlavným 5 Mt testom v roku 1971 sa 2. októbra 1969 na ostrove uskutočnil test s veľkosťou 1 Mt (4,2 PJ), ktorý slúžil na zabezpečenie následného Cannikinovho testu. Tento „Milrow“, ktorý bol zahrnutý do série jadrových testov „Operation Mandrel“. Cannikinov test bol príliš veľký na to, aby sa mohol bezpečne vykonať v Nevade. Lenže testy narazili na veľkú nevôľu a odpor obyvateľstva. Toto bolo spôsobené tým, že v roku 1964 bolo na Aljaške zemetrasenie, a plány jadrových testov vyvolali obavy, že testy môžu spôsobiť zemetrasenie a vlnu Cunami. Demonštrácia 7 000 osôb zablokovala hlavný hraničný priechod medzi USA a Kanadou v Britskej Kolumbii a mali na sebe protestné nápisy. Ďalšie demonštrácie sa uskutočnili na hraničných priechodoch medzi Kanadou a USA v Ontáriu a Quebecu. Kanadský výbor „Don’t Make a Wave“, ktorý bol toho roku založený vo Vancouveri, sa pokúsil zastaviť ďalšie jadrové skúšky v reťazci Aleutských ostrovov a na protest si výbor prenajal loď, ktorú premenovali na Greenpeace. Loď bola síce nakoniec americkou pobrežnou strážou otočená späť, a odvtedy existuje pod tým menom environmentálna organizácia Greenpeace. 

Test bol aj napriek snahám podania žalôb na súd nakoniec uskutočnený, ale ich obavy sa nenaplnili – žiadne Cunami nevzniklo.

Koniec prieplavu Pan-Atomic.

Ale nakoniec sa to všetko nikdy nestalo. Prečo?

Tzv. „Biela kniha“ z roku 1969 o „trase 25“, ktorá by prechádzala Kolumbiou, umožňuje dôkladné a až neskutočné čítanie. Je tam detailne rozoberaná trasa Atrato-Truando, ktorá bola najlepšou voľbou vďaka jej od všetkých odľahlému umiestneniu; Všíma si, ako by bolo potrebné odkloniť veľké riečne úseky, čo by si vyžadovalo ďalšie desaťročia ďalších stavebných prác na udržanie výkopov.

Nakoniec sa predpokladalo, že na vytvorenie Pan-Atomického prieplavu cez Kolumbiu bude použitá kombinácia aj konvenčných hĺbkových (kopacích) postupov a tiež niekoľko jadrových zbraní. Všetko bolo takmer pripravené na uvedenie tejto schémy v hodnote 2 miliárd dolárov do pohybu. Ale....

V roku 1969 sa medzinárodná ale aj domáca americká atmosféra trochu zmenila. Niekoľko jadrových testov určených na zavŕšenie štúdií kopania kanálov bolo zrušených s odvolaním sa na obavy z úniku žiarenia. Správa z roku 1970, od rešpektovaného brigádneho generála zboru inžinierov Charlesa Nobleho, odporovala plánu, pričom uviedla, že plán už nie je ekonomicky životaschopný, ohrozuje nielen životné prostredie, ale aj rôzne pôvodné obyvateľstvo. V závere správy je konštatácia: „Aj keď sme si istí, že sa niekedy budú jadrové výbuchy používať v širokej škále rozsiahlych projektov zameraných na pozemné úpravy, nemalo by byť teraz prijaté žiadne aktuálne politické rozhodnutie o výstavbe kanála, kde by mala byť k dispozícii technológia hĺbenia pomocou jadrových explózií“.

Ale nebol to iba Pan-Atómový prieplav, ktorý strácal podporu: Tú všeobecne strácal už aj projekt PP, či už v politike, alebo aj bez nej. Ekologické ale aj ekonomické obavy už boli príliš na verejnosti a dokonca už ani tie „najúspešnejšie“ testy, ktoré napríklad vytvorili energetické zdroje na dodávky zemného plynu, ako napríklad séria Rio Blanco - nebolo možné dostatočne odôvodniť.

Keď začala upadať podpora PP, bol z plánov vyradený aj Pan-Atómový kanál. 30. júna 1975 bol program PP oficiálne ukončený. A hneď nasledujúcu jar, po tom, čo už bolo vykonaných toľko testov, USA a Sovietsky zväz podpísali pre mierové účely „Zmluvu o podzemných jadrových skúškach“, ktorá stanovila limity výťažnosti podzemných jadrových výbuchov. Po nej, ak by ktorýkoľvek z týchto štátov chcel, mohol by vykonávať PNE na území iných súhlasiacich krajín a podpory vedeckej spolupráce. A napokon zmluva vstúpila do platnosti 11. decembra 1990, krátko po ukončení sovietskeho programu PNE - a paradoxne len dva týždne pred koncom Sovietskeho zväzu.

Skryť Zatvoriť reklamu