Nie, nebojte sa! Toto sa stalo už pred mnohými rokmi, ale je to celkom zaujímavý príbeh.
Mnohí čitatelia si zrejme myslia, že mesto Energodar, ktoré sa nachádza na piesočnatých kopcoch ľavého brehu vodnej nádrže Kachovka, vďačí za svoj zrod Záporožskej jadrovej elektrárni. Nie je to celkom tak.
Áno, v skutočnosti vďačí za svoj zrod tiež veľkej elektrárni, ale tá bola tepelná.
Tepelná elektráreň v Záporoží je veľká elektráreň (Záporožská TEC), ktorá bola postavená ešte za Sovietskeho zväzu v rokoch 1971 až 1977. Ide o najvýkonnejšiu tepelnú elektráreň na Ukrajine s inštalovaným výkonom 3 650 MWe. Jej primárnym palivom je uhlie; ale môže tiež spaľovať zemný plyn a vykurovací olej a má v blízkosti uhoľných zásobníkov aj zásobníky pre tieto rezervné palivá. Elektráreň má dva vysoké komíny až 320 metrov (!), ktoré patria medzi najvyššie samostatne stojace stavby na Ukrajine. Ale nie je vybavená žiadnym systémom odsírenia spalín, ale používa elektrostatické odlučovače na odstránenie popolčeka predtým, ako sú spaliny odvádzané cez jeden z jej dvoch komínov.
Na rozdiel od susednej Záporožskej jadrovej elektrárne, ktorá má vedené prenosové línie v opačnom smere, táto tepelná elektráreň má prenosové vedenia tak, že ktoré vedú z rozvodne elektrárne priamo cez rieku Dneper a distribuujú energiu do južných oblastí Ukrajiny. Takto kombinované línie oboch elektrární dokopy pomáhajú udržiavať dobrú energetickú bilanciu v okolitých a vzdialenejších oblastiach.
Bohužiaľ aj túto elektráreň 4. marca 2022 počas terajšej ruskej invázie na Ukrajinu okupovali a zabrali ruské vojenské sily. Tepelná elektráreň po tom, čo jej došlo uhlie 5. mája 2022 ukončila svoju prevádzku, keďže sa jej v dôsledku invázie nepodarilo získať ďalšie dodávky paliva.
A aj keď však bola koncom 70. rokov minulého storočia Záporožská TEC uvedená do prevádzky, stále tam ešte nebolo dosť elektriny, a keďže v okolí bolo dostatočne mnoho pôdy nevhodnej na poľnohospodárstvo, bolo rozhodnuté postaviť v blízkosti aj ďalšiu veľkú – tentokrát už jadrovú elektráreň.
Je to vlastne svetový unikát.
Dnes pravdepodobne na svete dnes neexistuje žiadne iné miesto, kde by vedľa seba stáli takéto - tepelná (s výkonom 3600 MWe) a jadrová elektráreň (s výkonom 6000 MWe).
Ako to začalo?
Prvým tajomníkom Záporožského oblastného výboru CPSU KSSZ bol dlhé roky Michail Vševoložskij. Jeho bývalý asistent-referent Vladlen Pichalenko spomína, že raz Vsevoložskému zavolal vtedajší minister energetiky ZSSR a pýtal sa ho, čo by povedal na to, že by v jeho oblasti vyrástla výkonná jadrová elektráreň s 12 blokmi (!), kde by každý blok dodával milión kilowattov? Prvý tajomník vraj požiadal o päť minút na rozmyslenie, poradil sa s asistentom, ktorý bol v kancelárii, potom zdvihol slúchadlo špeciálneho vládneho spojenia (v ČSSR vtedy fungovalo analogické tzv. „Z“ spojenie) a povedal: "Súdruh minister, súhlasíme!"
Ale existuje aj iná verzia začiatku týchto dlhotrvajúcich udalostí. Mimoriadne nadaný a schopný človek - Rem Germanovič Henoch (ktorého otec pôvodne pochádzal z Litvy pôvodne učil ekonómiu na „Inštitúte červených profesorov“. Otec Rema bol v roku 1938 zatknutý a potom zastrelený, rehabilitovali ho až v roku 1956).
Henoch pôsobil predtým ako šéf výstavby práve Záporožskej TEC, a ako píše vo svojej knihe spomínaní „Stavba ktorá sa uskutočnila – Strojka katoraja byla“, že prvý rozhovor o Záporožskej jadrovej elektrárni sa uskutočnil s podpredsedom Rady ministrov ZSSR Veniaminom Emmanuilovičom Dymšicom a ministrom energetiky Piotrom Stepanovičom Neporožnym
(poznámka autora: S Neporožnym som sa mimochodom na začiatku svojej jadrovej kariéry, ešte ako mladý poslucháč jadrového kurzu v Novovoroneži, mal česť osobne stretnúť).
Počas poslednej etapy výstavby energetických blokov Záporožskej TEC prišli obaja (Dymšic a Neporožny) do Energodaru. Uvedomujúc si, že veľký tím špecialistov zostane bez práce, dostal Henoch otázku, či by nechcel začať stavať vtedy plánovanú výstavbu nového (obrovského) závodu Záporožstaľ? Na čo Henoch vraj odpovedal, že z jeho pohľadu vzhľadom na dostupnosť stavebnej bázy a kvalifikovaného personálu by bolo účelnejšie začať s výstavbou jadrovej elektrárne.
Technická poznámka: Spoločnosť Zaporožstaľ (teda v preklade Záporožská oceľ) je oceliareň - ukrajinský hutnícky závod v Záporoží. Je to jeden z najväčších hutníckych podnikov v Európe a od roku 2011 je súčasťou skupiny Metinvest. Zamestnáva vyše 10000 ľudí a medzi iným je žiaľ aj jedným z najväčších znečisťovateľov životného prostredia na Ukrajine. Závod sa špecializuje na oceľové zvitky a plechy valcované za tepla, plechy valcované za studena, zvitky z uhlíkovej a nízkolegovanej ocele, ako aj oceľové pásy, pocínované plechy, ohýbané profily. Svoje produkty vyváža Zaporožstaľ do viac ako 50 krajín sveta. Medzi nimi je Turecko, Taliansko, Poľsko, Rusko, Sýria, Izrael, Bulharsko, Etiópia, Nigéria. Samozrejme aj na vnútorný ukrajinský trh. V roku 2020 si tam osvojili a zvládli aj výrobu ôsmich nových typov ocele valcovanej za tepla a za studena.
Ako Rem Henoch píše vo svojej knihe: „V roku 1978 už bola výstavba Záporožskej jadrovej elektrárne (politicky) hotová vec a v roku 1979 sme začali pripravovať územie...“. Prvý betón bol do spodnej časti základov prvého reaktorového bloku zaliaty 1. apríla 1980.
Nový moderný priekopnícky štýl výstavby jadrových energoblokov
Prvý riaditeľ Záporožskej jadrovej elektrárne Leonid Prochorov spomínal že už počas výstavby predošlej elektrárne (Záporožskej TEC) Henoch so svojimi spolupracovníkmi vytvoril a odskúšal nový technologický postup vysokorýchlostnej radovej výstavby, vďaka ktorému boli všetky energetické bloky zvládnuté s výrazným predstihom oproti štandardnému harmonogramu. A rovnaké princípy boli potom aplikované aj vo výstavbe jadrovej elektrárni.
Vtedy však bolo potrebné nielen postaviť prvý jadrový blok, ale principiálne aj vytvoriť unikátny sériový model energetického bloku s reaktorom VVER-1000.
Grandiózne plány
Veď v tých časoch mali v ZSSR grandiózne plány, podľa ktorých sa predpokladalo, že do roku 2010 bude v európskej časti ZSSR postavených viac ako 200 jadrových energetických blokov, každý s výkonom 1 GWe. No a kľúčovú úlohu v tom mala zohrať práve Záporožská JE.
Samozrejme, skúsenosti s výstavbou tisíckových jadrových energetických blokov už boli nejaké z Novovoronežskej a z Južnoukrajinskej jadrovej elektrárne, ale v projekte Záporožskej JE bolo veľa inovácií.
Technická poznámka: Z celkového pohľadu a porovnaní tisíckových blokov VVER – úplne najrýchlejšie boli postavené reaktorové bloky na Južnoukrajinskej JE.
Ale na zavedenie tých nových inovácií boli potrebné nové technické a technologické riešenia. Nakoniec sa Henochovi, síce nie bez problémov, ale s podporou Ministerstva energetiky, Gosplanu a Gosstroja ZSSR, podarilo skonsolidovať zástancov in-line metódy stavebných blokov s plánovaným jednoročným uvádzaním blokov do prevádzky. Ale to tiež znamenalo, že bolo potrebné stavať najmenej štyri reaktorové bloky súčasne.
Na výrobu súprav nových zariadení pre plánované sériové bloky jadrových elektrární v krajine zvýšili kapacity už existujúcich podnikov a vo Volgodonsku bol vybudovaný nový špecializovaný závod „Atommaš“.
Technická poznámka: Аtommaš je multidisciplinárna inžinierska spoločnosť so sídlom vo Volgodonsku, v Rostovskej oblasti v Rusku. Vznikla v roku 1976 ako korporácia jadrového inžinierstva. Po privatizácii a konkurze v roku 1999 priemyselné zariadenia podniku vlastnila a spravovala spoločnosť Energomaš–Atommaš, ako súčasť diverzifikovanej strojárskej spoločnosti Energomaš. Od roku 2015 je spoločnosť súčasťou spoločnosti Atomenergomaš, strojárskej divízie Rosatomu. Jeho súčasný názov je "AEM-technology" JSC "Atommaš" , pobočka vo Volgodonsku. Dôvodov na výber Volgodonska bolo niekoľko a predovšetkým blízkosť mesta k južným ložiskám železa a ocele v krajine. Rovnako dôležitá bola možnosť využiť priehradu Tsimljansk a Volgo-Donský kanál (ktorý spája rezervoár s Volgou) na prepravu surovín, komponentov a zostáv do závodu a naopak dodávok tam vyrobeného (ťažkého a objemného) tovaru. Ruský vnútorný systém vodných ciest uľahčil a zlacnil prepravu ťažkých a objemných predmetov do regiónov krajiny a sveta cez Azovské more, Čierne a Kaspické more. Na podporu závodu boli vytvorené cesty, železnice a letisko.
Plánovanie využitia kapacity ale ukázalo, že elektrina vyrobená v troch vodných elektrárňach vo Volgodonsku nie je dostatočná. Preto bolo navyše rozhodnuté postaviť Rostovskú jadrovú elektráreň. V novembri 1974 Rada ministrov ZSSR schválila technický návrh prvej etapy priemyselného komplexu, ktorý sa pôvodne nazýval „Závod ťažkých strojov Volgodonsk“ (VZTM), ale v marci 1976 ho premenovali na Atommaš. Atommaš začal vyrábať zariadenia pre jadrovú energetiku v roku 1977 a v roku 1981 vyrobili svoj prvý reaktor pre druhý blok Južno-ukrajinskej jadrovej elektrárne.
Projektovanie „na kolene“
V tom období sa aj v zahraničí (mimo ZSSR) používala už klasická tzv. „vzorová“ forma projektovania dizajnu jadrových elektrární. To znamená, že sa v špeciálnych laboratóriách vytvoril miniatúrny model bloku jadrovej elektrárne a potom sa všetko vrátane tých malých potrubí prenesie na papier.
O niečo podobné sa vtedy aj oni pokúsili na prvom bloku, ale s rozdielom, že namiesto laboratória bol reálny objekt - „jedna k jednému“: - teda najprv stavali, a až potom „kreslili“ výkresy. Samozrejme, nestávalo sa to vždy, ale stále ešte dosť často. Ako spomínajú, museli sa popasovať s mnohými zložitými technickými problémami ale na ich riešenie bolo vyčlenených len niekoľko dní. Napríklad na prvom reaktorovom bloku Záporožskej JE bolo pred jeho spustením do horúceho chodu v projekte vykonaných viac ako 2 500 zaregistrovaných zmien! V konečnom dôsledku skrátili trvanie blokovej výstavby od zaliatia prvého betónu na polovicu v porovnaní so šiestimi až siedmimi rokmi vtedy dosiahnutými vo Francúzsku, ktoré bolo svetovým lídrom v uvádzaní jadrových elektrární do prevádzky. A Francúzi, vtedy mimochodom, ktorí použili už zabehnutý americký schválený dizajn bloku a vlastne nemali už žiadne problémy ani s dizajnom, a ani s dodávkou zariadenia.
Kde zohnať ľudí?
Ale na realizáciu plánu bolo potrebné prilákať na novú stavbu viac ako 10 tisíc ľudí. Vtedy v ZSSR používaný systém využívania vojakov a tzv. „chemikov“ ako v stavebnom žargóne nazývali väzňov odsúdených vo výkone trestu, ktorí by mohli pracovať mimo „zóny“ (teda väzenia) ako robotníci rezolútne odmietli.
Sám Ram Henoch po rokoch priznal, že pri vývoji konštrukcie si nebol úplne istý, či sa mu podarí zostaviť taký tím, ktorý by zadanie projektu vykonal uspokojivo aj v kvantite a aj v kvalite. Píše: "Niekedy mi dokonca zamrazilo v hrudi: či všetky naše aktivity nedopadnú ako blaf. Najmä preto, že kolegovia, šéfovia iných stavieb jadrových elektrární, sa mi smiali a sarkasticky si ma doberali: "Prečo ste sa rozhodli stavať a spúšťať jeden blok ročne? A prečo nie rovno dva? Aj na ministerstve bol aj postoj k tomu skôr skeptický ako seriózny.“
Ale tím sa mu nakoniec podarilo zostaviť. V roku 1979 začali prichádzať ľudia z celej krajiny, niekedy až 100 ľudí denne. Účelová organizácia ktorá urýchlene budovala pre nich bytový fond odovzdávala do užívania až 1 000 – 1 200 bytov ročne a v prvých špičkách ešte viac. Bývanie v Energodare sa v tom čase vnímalo prestížne a na čiernom trhu byty v Energodare ľahko a často potichu menili za ekvivalentné v Záporoží.
Prevratná – dovtedy nevídaná vec – na výstavbe sa nesmie piť!
Na výstavbe sa dalo dobre robotníkom resp. vedúcim aj zarobiť (v porovnaní s inými sektormi tam boli výborné platy), ale Henoch vyžadoval disciplínu.
Ešte pred nástupom na výstavbu jadrovej elektrárne, keď bol Henoch iba práve vymenovaný za vedúceho výstavby Záporožskej JE, zhromaždil na valnom zhromaždení všetkých robotníkov a ich manželky a položil im otázku: „Čo ďalej, ako ďalej pracovať? Budeme naďalej tolerovať pitie a objavovanie sa v práci v stave opitosti?" Výpočet sa mu ukázal ako správny: Všetky ženy (nadšene) a významná časť mužov podporili myšlienku neprípustnosti opitosti počas pracovnej doby.
Toto rozhodnutie bolo posvätne dodržiavané, vyhodili z roboty kohokoľvek keď to narušil, bez ohľadu kto to bol a na akej bol pozícii.
A tak to bolo vtedy aj pri atómke. Nepretržitá tvrdá práca odmietla lenivcov, zvyšok sa nútene musel podriadil jej rytmu. Skutočne sa to tam vo všeobecnosti vyznačovalo vysokou kultúrou práce.
Ďalšia novinka – Hygiena.
Azda prvým objektom, ktorý vyrástol medzi nekonečnými dunami, bol veľký, vykachličkovaný stacionárny záchod. Neskôr, keď sa novinári začali živo zaujímať o výstavbu, tak ich prekvapila absencia odpadkov a ohorkov cigariet na už skolaudovaných a obývaných objektoch (čo bolo v tom čase v ZSSR nevídané, neslýchané). Aj keď sa to možno bude zdať dnešným čitateľom asi pritiahnuté za vlasy a snáď dokonca propaganda, historickým faktom je že atmosféru, ktorá panovala pri výstavbe Záporožskej JE, vystihovali najpresnejšie slová horlivého nadšenia. Ľudia tvorili niečo nové, čo ešte nikde na svete nebolo vyskúšané. Novinári, ktorí vtedy v publikáciách o jadrovej elektrárni Záporožie používali slová „referenčný“, „jedinečný“, opisovali pravdu - v Energodare bola predstavená úplne nová inovatívna myšlienka vysokorýchlostnej in-line výstavby jadrových energetických blokov.
Napríklad, podľa skúseností z Novovoronežskej a Južnoukrajinskej jadrovej elektrárne trvala výstavba kontajmentu reaktora minimálne rok.
V Záporoží sa vydali úplne novou cestou, rozhodli sa postaviť valcovú časť tejto „škrupiny“ inak a to z 12 zvislých pruhov – akoby metaforicky z okvetných lístkov. Pričom však rozmery každého takéhoto "okvetného lístka" boli - 12 metrov na šírku a 36 metrov na dĺžku. Návrh a ďalšie prípravné práce trvali celé leto. Plášť mal byť namontovaný pomocou vežového žeriavu s nosnosťou 240 ton. Ale taký žeriav vtedy v ZSSR nemali. Tak takýto žeriav kúpili od dánskej spoločnosti "Croll", a ten im otvoril vyhliadky, o ktorých sa pri vtedy bežných mechanizmoch v ZSSR nedalo ani snívať.
„A potom prišiel deň, keď sa prvý „okvetný lístok“ začal inštalovať," píše Rem Henoch vo svojej knihe „bola to ako keby obrovská plachta. Zavezenie a inštalácia prebehli bezchybne, všetko fungovalo tak, ako sme chceli. Boli sme nadšení a šťastní. Celých dvadsať dní pokračovala celková inštalácia „škrupiny“ a my sme dvadsať dní a nocí so zatajeným dychom počúvali správy o počasí - či sa náhodou nezdvihne vietor. Osobne som prišiel ku každému zavážaniu každého lista - nie preto, že by to bolo potrebné (riadili to predáci montérov), ale pretože to bol vzrušujúci pohľad. Dvadsať dní sme nepretržite betónovali okolie valca... Vpred nás nehnala túžba niekoho prekvapiť, ale rytmus práce a prozaická túžba po dostať sa do zoznamu objektov doplnených technologickým vybavením. Nedôvera k našej práci stále existovala. V posledných dňoch roku 1982 sme nakoniec zdvihli ochrannú kupolu plášťa.“
Paralelne s reaktorovým priestorom sa budovala strojovňa. Koncom toho istého roku 1982 bola už takmer hotová. A potom začala ďalšia etapa výstavby - inštalácia zariadení.
Začiatkom ďalšieho roka už stavbári pracovali na niekoľkých blokoch súčasne a vyzeralo to impozantne. Brigády sa presúvali z jedného bloku na druhý blok, práce sa v podstate opakovali, bolo vidieť progres. To umožnilo skrátiť čas výstavby a znížiť náklady na prácu. Podpredseda Rady ministrov ZSSR A. Antonov, ktorý mal na starosti priemysel dodávajúci zariadenia na JE, prišiel do Energodaru a povedal Henochovi: "Chceme otestovať, čoho je tento priemysel u Vás schopný."
Prvý reaktorový blok.
Prvý blok Záporožskej JE postavili za necelé štyri roky, a jeho spustenie bolo naplánované na začiatok roku 1984. Podujatie bolo pripravené osláviť s pompou. Samozrejme, že niektorí (celkom zaslúžene) očakávali, že dostanú mimoriadne prestížne ocenenie – vyznamenanie titulu „Hrdina socialistickej práce“. Ale .....
A potom prišlo to strašné - požiar......
27. januára 1984 na prvom reaktorovom bloku JE vypukol požiar.
Dvaja nastavovači, ktorí vošli do technickej miestnosti na etážérke vo výške 13 metrov, videli, že zo skriňového regálu vychádza dym a zdola bolo vidieť prebleskovanie plameňov. Keď sa im požiar nepodarilo uhasiť vlastnými silami, privolali posily – na hasení sa podieľalo až 21 vozidiel požiarnej ochrany a viac ako stovka hasičov.
Pri evakuácii personálu sa ukázalo, že na jednom z poschodí zostal robotník. Hľadanie v hustom dyme trvalo hodinu a pol a keď nakoniec našli muža živého, ten bol tak zdezorientovaný z nadýchaného dymu, že jednoducho utiekol.
Podľa očitých svedkov to bolo síce veľkolepé ale zároveň aj desivé predstavenie: - izolácia z PVC sa vznietila, roztavila a po odlomení zapálila zväzky káblov na nižších úrovniach.
Po päťdesiatmetrovej zvislej šachte sa rútila ako fakľa súvislá šachta ohňa, ktorú ďalších poschodiach nebolo vôbec možné zachytiť.
Úplná likvidácia požiaru trvala 18 hodín. Prakticky zhorela celá „výplň“ bloku medzi úrovňami plus 13 metrov až do 41 metrov: vyše štyritisíc riadiacich jednotiek, 41 elektromotorov, 700 kilometrov rôznych káblov. Iba priama strata predstavovala jeden a pol milióna rubľov, čo bolo na vtedajšie pomery strašné číslo.
Našťastie v čase požiaru nebolo ešte v jadrovom reaktore žiadne jadrové palivo. Ale zrejme aj keby to tak bolo bývalo, jadrovému palivu by sa zrejme nebolo nič stalo.
Henoch vo svojich pamätiach o tom píše: "V najťažších časoch po požiari sme sa nehádali. Nikto si "nezachraňoval svoju vlastnú kožu" odkazovaním na iných. Mali sme tím rovnako zmýšľajúcich ľudí... A oheň prinútil každého z nás pozrieť sa na jadrovú energiu energie inými očami.
Objavili sa káble s nehorľavým plášťom, projekt prešiel zásadnými zmenami protipožiarnej ochrany, začali sa používať nové materiály na utesnenie káblových priechodiek cez steny a stropy.
Ale to všetko však bolo až neskôr......
Ale vtedy sa mne a riaditeľovi stanice Leonidovi Vasilijevičovi Prochorovovi zdalo, že sa už nič nedá napraviť, že prišiel koniec. : všetci pochopili, že sa stalo niečo nenapraviteľné.
Práca akosi pokračovala, ale zdalo sa, že sa už nikdy nebude možné vzbudiť opäť dôveru ľudí."
Vyšetrovanie
Samozrejme že krajská prokuratúra začala ihneď trestné stíhanie a aj tajná služba KGB viedla vlastné nezávislé vyšetrovanie. Verzia o úmyselnom podpálení však bola okamžite zavrhnutá. Bolo zrejmé, že príčinou požiaru bolo samovznietenie jedného z reléových blokov.
Dôsledky
Riaditeľ Záporožskej JE Prochorov bol degradovaný a odvolaný z funkcie.
Po nejakom čase, keď hluk trochu utíchol, bol aj hlavný inžinier stavebného oddelenia Anatolij Kočerga preložený do práce v Moskve.
Leonida Prochorova, ktorý zohral rolu vinníka a neprotestoval, poslali o pár rokov neskôr šéfovia z Moskvy (ako satisfakciu za prevzatie aj ich viny) do Grécka na pozíciu hlavného inžiniera iného energetického projektu.
Na zasiahnutej časti prvého reaktorového bloku JE bolo postupne demontované zhorené, a privezené a inštalované nové zariadenie. Ale práce na druhom bloku zároveň nezastavili.
A ako bolo vtedy žiaľ zvykom politických vodcov - to, že dôvodom meškania stavby bolo odstraňovanie následkov požiaru, sa vtedy verejnosť (teda okrem ľudí ktorí robili na JE a ich rodín) vôbec nedozvedela. Stalo sa to až o šesť rokov neskôr, keď sa začalo za Gorbačova obdobie perestrojky a glasnosti.
21. decembra 1984 bol uvedený do prevádzky prvý energetický reaktorový blok Záporožskej jadrovej elektrárne.
Druhý, tretí a štvrtý blok boli následne postupne spúšťané s vysokou pripravenosťou s odstupom jedného roka.
V auguste 1989 bol uvedený do prevádzky piaty miliónový energetický blok, a až o niekoľko rokov neskôr, koncom roku 1995, bol uvedený do prevádzky posledný šiesty blok.
Dlhá prestávka vo výstavbe bola spôsobená tým, že po Černobyle bolo v krajine na nejaký čas zavedené moratórium na výstavbu jadrových energetických zariadení.
