Jadrová energia – Príbeh z histórie JE V-1 „Nu pogodi“.
Úplne samý prvý (a veľmi vážny) problém na bývalej, dnes už neexistujúcej jadrovej elektrárni JE V-1 v Jaslovských Bohuniciach. Stojí za to si ho pripomenúť.
Spoločnosť Slovenské Elektrárne sa nakoniec po mnohých rokoch a peripetiách blíži k spusteniu 3. reaktorového bloku jadrovej elektrárni Mochovce.
Úrad jadrového dozoru SR (ÚJD) vydal 13. mája 2021 povolenie na uvádzanie 3. bloku jadrovej elektrárne Mochovce do prevádzky. Vydaniu predchádzalo množstvo technických kontrol, skúšok a testov všetkých systémov a zariadení, ktoré preukázali pripravenosť na fázu fyzikálneho a energetického spúšťania.
Súčasťou preverovania pripravenosti tretieho bloku Mochoviec na prevádzku boli aj dve medzinárodné previerky, a to Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (misia Pre-OSART) a Svetovej asociácie prevádzkovateľov jadrových elektrární (misia WANO), na ktorých sa zúčastnilo niekoľko desiatok medzinárodných expertov. Misie nenašli žiadne prekážky, ktoré by bránili uvedeniu tretieho bloku do prevádzky a následnej bezpečnej a spoľahlivej prevádzke v nasledujúcich rokoch.
Slovenské elektrárne preukázali úspešné splnenie všetkých testov a kritérií potrebných pre vydanie povolení a sú pripravené splniť všetky podmienky pre fyzikálne a energetické spúšťanie uvedené v povoleniach ÚJD.
Presný termín zavezenia paliva do reaktora závisí od nadobudnutia právoplatnosti povolení. Jadrové palivo do reaktora je však už pripravené v sklade čerstvého paliva.
Nový jadrový blok v Mochovciach bude mať inštalovaný výkon 471 megawattov, čo pokryje približne 13 % z celkovej spotreby elektriny na Slovensku. Po nábehu výroby sa krajina stane sebestačnou v zásobovaní elektrickou energiou, a to prvýkrát od roku 2007, odkedy sme museli elektrinu dovážať zo zahraničia.
Dostavby sa zúčastnilo približne 450 dodávateľov. V čase vrcholu výstavby na stavenisku Mochovce 3 a 4 pracovalo takmer 7 000 ľudí, ktorí spolu odpracovali doteraz viac ako 103 miliónov človekohodín.
Ročná produkcia tretieho bloku ušetrí 2,6 miliónov ton emisií CO2, teda zhruba toľko, ako keby zo slovenských ciest zmizol viac ako milión osobných a nákladných áut. Najmä vďaka jadrovým elektrárňam Slovenské elektrárne, a. s., v uplynulom roku dodali do siete až 95 % energie bez emisií CO2, čo je najviac v histórii spoločnosti.
„Tretí blok je dnes plne technicky pripravený a k zavezeniu paliva do reaktora pristúpime bezodkladne po nadobudnutí právoplatnosti povolení,“ konštatoval generálny riaditeľ Slovenských elektrární Branislav Strýček. Zároveň dodal, že „Našou najvyššou prioritou pri uvádzaní bloku do prevádzky je bezpečnosť a takto budeme pristupovať aj k nasledujúcej fáze fyzikálneho a energetického spúšťania. Máme desiatky rokov skúseností v prevádzkou jadrových blokov a veľmi schopný tím slovenských odborníkov, ktorí budú mať celý tento proces pod plnou kontrolou.“
Nie je ani najmenší dôvod tomu neveriť, alebo si myslieť že to nechcú! Naopak, v Slovenských Elektrárňach sú určite pripravení urobiť maximum pre úspech.
Ale je tomu tak vždy, aj keď sa niekedy až príliš snažíme?
Hovorí sa že "hlúpi sa učia na vlastných chybách, a múdri na chybách iných". Možno by teda tento príbeh mohol byť pre niekoho aj poučením...
A práve o tom, že aj keď sa niekedy až príliš snažíme môžeme aj zlyhať, je náš dnešný príbeh.
Je to príbeh z histórie, skutočný, nevymyslený, ktorý sa udial pri spúšťaní prvého reaktorového bloku „sesterskej“ jadrovej elektrárne JE V-1 v Jaslovských Bohuniciach v minulom storočí (aj tisícročí) pred viac ako 40-timi rokmi. Autor tohto článku bol osobne pri jeho bezprostrednom prešetrovaní, a je presvedčený že práve teraz je ten vhodný čas si ho pripomenúť.
Je vysoko pravdepodobné, že toto je úplne prvé publikovanie o tomto prípade na verejnosti. Dnes je už o tom možné písať bez zábran, pretože ten reaktorový blok ako taký fakticky už neexistuje.
Blok bol „úspešne“, bezproblémovo (pripomeňme si že na iba základe politického rozhodnutia) odstavený z prevádzky a aj vyradený. Sú demontované všetky najdôležitejšie komponenty ako reaktorová nádoba, parogenerátory a práce ďalej pokračujú. A to dokonca až tak úspešne, že dozor Euratomu z EÚ ho dáva ako vzor pre ostatných.
O čom to teda v stručnosti bolo?
Bola to ukážka napriek snahe urobiť prácu čo najlepšie a najbezpečnejšie, kam to môže dôjsť pri špatnej komunikácii a vzájomného nepochopenia.
Bola to zároveň ukážka, kam až to môže doviesť, keď je niekto super iniciatívny, a snaží sa aj „na poslednú chvíľu“ niečo ešte vylepšiť aj bez druhých, nad rámec už platného, alebo už vopred dohodnutého.
Zopakujem, čo som písal už viac krát vo svojich článkoch – v jadrovej energetike je úspech vždy, opakujem vždy, podmienený spoluprácou v tíme. Ale k neúspechu či problému stačí aj jeden nezodpovedný, alebo neostražitý človek.
Spúšťanie jadrového reaktora.
Na to aby jadrový reaktor vlastne fungoval pochopiteľne potrebuje byť do neho zavezené jadrové palivo.
Čerstvé jadrové palivo je v jadrovej elektrárni skladované v špeciálnom bunkri (uzol čerstvého paliva), odkiaľ je v palivových kontajneroch prevážané do skladovacieho bazénu, ktorý je bezprostredne pri reaktore a je cez úzky kanál spojený s priestorom okolo reaktora, ktorý vytvára pri utesnení taktiež vlastne bazén. Tieto bazény sú dôležité pre umožnenie bezpečného manipulovania hlavne s vyhoreným (tj. už ožiareným) jadrovým palivom, pretože voda v nich chráni (tieni) pred rádioaktívnym žiarením a zároveň vyhorené jadrové palivo aj chladí (a tým odvádza teplo, ktoré v ňom spôsobuje zbytkový výkon z rádioaktívneho rozpadu).
Pre čerstvé jadrové palivo však ešte voda vôbec nie je potrebná.
Čerstvé jadrové palivo je v podstate ešte úplne bezpečné – môžete sa ho dokonca bez problémov dotknúť aj rukou. Maximálne by ste z toho dostali nejaké drobné alfa žiarenie, ktoré však nie je schopné preniknúť ani hlbšie ako do hornej vrstvičky vašej pokožky. Nebezpečné by pre nás mohlo byť iba vtedy, keby sa dostalo do nášho vnútra, teda keby sme ho prehltli, vypili alebo vdýchli, čo je samozrejme v tomto prípade nemožné.
Zavážanie jadrového paliva je nielen mimoriadne zodpovedná práca, ale aj komplikovaná.
Je to z dôvodu, že jadrové palivo nie je v jadrovom reaktore „len tak nahádzané“ ako drevo, či uhlie do kotla, ale je po predošlých zložitých výpočtoch mimoriadne precízne zavážané do predom presne určeného miesta. Je to aj z dôvodu, že obohatenie paliva v jednotlivých kazetách býva rôzne, a kazety sa v priebehu rokov v jadrovom reaktore navzájom podľa výpočtov konfiguračne premiestňujú. V každom okamžiku je v každej jadrovej elektrárni presná evidencia, kde sa ktorá kazeta (či čerstvého alebo vyhoreného) jadrového paliva nachádza. A taktiež je to aj prísne kontrolované jadrovými inšpektormi MAAE (IAEA), resp. Euratomu.
Ako to bolo?
Jadrový reaktor 1. reaktorového bloku JE V-1 bol pripravený na zavážanie jadrového paliva. Reaktor bol otvorený, nebol zavezený vodou (nebolo to potrebné, zbytočne by to iba komplikovalo práce).
Všetci boli nadšení, všetko fungovalo tak ako malo, neboli žiadne problémy.
Samotný jadrový reaktor bol vtedy ešte úplne čistý, nekontaminovaný, bez akejkoľvek rádioaktivity – pretože v ňom ešte nikdy predtým žiadna jadrová štiepna reakcia neprebehla.
Priamo v uzle čerstvého paliva, ako aj priamo v reaktore pracovala čata TTČ-károv.
„TTČ“ – je slangová skratka z ruštiny pre transportno-palivovú časť, teda oddelenie ktoré má v elektrárni jadrové palivo na starosti.
TTč-kári sú všade, v každej jadrovej elektrárni samostatná kasta, akási „elita“. Tak to bolo aj na JE V-1 v Jaslovských Bohuniciach.
Boli tam výborní pracanti napr. Štefan Páleník, Klement Malovec, alebo aj Ján Horváth, (mimo prácu známy a obľúbený futbalový rozhodca), ktorý neskôr vyštudoval aj vysokú školu a určitý čas bol v Slovenských elektrárňach vrchným riaditeľom a dnes je starosta Chtelnice. Pracovali pod vedením skúseného hlavného majstra Bernarda Lipára (ktorého volali priateľsky „Berci“), ktorý mal mimoriadne prirodzené nadanie lídra a bol tam aj skutočne obľúbený ako medzi robotníkmi, tak aj medzi vrchnosťou. Bolo to zrejme aj tým, že bol síce veľmi prísny na pracovné výsledky, ale zároveň bol v jednaní s ľuďmi „ľudský“. Takých ľudí ako bol „Berci“ býva málo. Ich vedúci oddelenia bol Ing. Dušan Belko, ktorý sa neskôr stal námestníkom riaditeľa, a jeho výnimočné schopnosti sa prejavujú dodnes. V dôchodku je z neho známy producent Zelenečského vína takej výbornej kvality, že ho vyváža až do USA. Bol to skrátka výnimočne zohraný kvalitný pracovný kolektív, a vôbec nič nenasvedčovalo, že by sa mal vyskytnúť nejaký problém.
Naopak. Všetko išlo podľa plánu, dokonca aj v miernom predstihu.
Aj šéfovia boli nadšení. Veď spustenie jadrovej elektrárne načas a bez problémov nie je až taká maličkosť. Navyše, pretože to bol v Československu nový typ, bolo to pochopiteľne robené v spolupráci s dodávateľskými firmami, a aj s ich bezprostredným dozorom na častiach, ktoré sa ich týkali.
Hlavní z nich boli pochopiteľne sovietski špecialisti.
No a spúšťanie reaktorového bloku vychádzalo práve na dátum výročia „Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie“! Čo lepšie by si mohli priať? U mnohých vedúcich pracovníkov sa už zrejme v ich snách objavovali tučné prémie, a u niektorých aj štátne vyznamenania. (samozrejme, že nakoniec to tak aj bolo).
Čo sa teda vlastne stalo?
TTč-kári pracovali s palivom v uzle, v skladovacom bazéne, kam si palivo prevážali v kontajneri a priamo v reaktore, kde ho zavážali do svojich presne vopred určených hniezd (buniek) podľa predtým fyzikmi vypočítanej konfigurácie.
Keď bol úplne prvý kontajner čerstvého paliva z uzla prevezený na reaktorovú sálu, bola z toho veľká udalosť. Všetci bezprostredne prítomní sa s veľkou radosťou pred ním odfotili (teda samozrejme okrem podnikovej fotografky Martušky Durišovej, ktorá to fotila). Aj autor tohto článku je tam tiež, sedí na podlahe sály v strede v spodnej rade. Mimochodom je tiež aj autorom toho plagátu, ktorý bol pre zvečnenie okamžiku dočasne nalepený na kontajner (a iba taká drobnosť – text je písaný pečiatkovou farbou, pretože na poslednú chvíľu inú farbu jednoducho vtedy nezohnal).
TTč-kári previezli kontajner do bazénu skladovania a spoločne s bezprostrednou pomocou a kontrolu sovietskych kolegov začali zavážať jadrové palivo do reaktora. Všetko išlo hladko.
Po určitom čase, keď sa ukázalo, že naozaj nie sú žiadne problémy všetci sovietski spolupracovníci odišli do ich priestorov mimo JE V-1, kde mali svoj vlastný program, ktorý bol kombinácia osláv VOSR a dosiahnutého úspechu. A slovenskí pracovníci EBO pokojne pracovali ďalej bez prerušenia a bez žiadnych predčasných osláv. Veď nie nadarmo sa hovorí „Nesláv deň pred večerom“!
Za niekoľko hodín sa z osláv VOSR vrátilo niekoľko sovietskych špecialistov skontrolovať či je všetko v poriadku. Bolo!
A teraz trochu odbočím...
Každý kto bol pracovne v tzv. „kontrolovanom pásme“ v slovenskej jadrovej elektrárni vie, že v prechode cez hygienickú slučku sa musí celý (úplne do naha) preobliecť a dostane kompletne celé nové oblečenie (včítane od spodného prádla až po topánky), ktoré tam zase nechá keď odchádza. Oblečenie je bielej farby s červenými lampasmi a s červeným označením na chrbte (podľa elektrárne). Dôvod je prostý – v chemickej čistiarni si to nemôžu pomýliť a taktiež si to nikto nebodaj nedovolí vziať niekde inde okrem kontrolovaného pásma, pretože by ihneď narazil na veľmi tvrdý odpor kohokoľvek okolo.
Okrem toho „vyfasuje“ registrovaný dozimeter, ktorý má celý čas pri sebe a ktorý je zvyčajne pripnutý („zicherhajzkou“, alebo iným klipovým spôsobom) v oblasti nad srdcom. Aj ten pri odchode odovzdá, a podľa neho pracovníci radiačnej kontroly vedia akú „dávku“ rádioaktivity za ten čas dostal. V niektorých prípadoch dostanú pracovníci aj dodatočné dozimetre, napríklad také, ktoré ich pri dosiahnutí určitej úrovne (pípaním) upozornia že už musia odtiaľ odísť.
Aj v tomto prípade tak bolo. Pracovníci TTČ, kedže pracovali v reaktore, tak mali dozimetre nielen pripnuté, ale navyše aj doslova zašité, aby im nedajbože nespadli do reaktora. Ale okrem toho, keďže robili také práce už „na ostro“ po prvý krát, boli vyzbrojení aj tzv. „prstencovými TLD dozimetrami“. Bolo to zo strany radiačnej ochrany správne, múdre rozhodnutie, pretože potrebovali získať pre budúcnosť referenčné hodnoty, a v Jaslovských Bohuniciach mali dovtedy skúsenosti s iným druhom jadrového paliva (na JE A-1). Prsteňový TLD dozimeter (Termo Luminiscenčný Dozimeter) meria expozíciu našich prstov (končatín) a zvyčajne sa vyžaduje pri práci s predpokladanou vyššou expozíciu práve v oblasti rúk. Okrem toho mali na sebe samozrejme „lepestoky“ – to je to, čo dnešná civilizácia spoznala až pri pandémii COVID-19, teda respirátory. A samozrejme ešte k tomu čistučké biele rukavice.
Okrem toho je práca počas „otvoreného primárneho okruhu“ organizovaná so zvláštnym zreteľom na kontrolu a prísnu evidenciu vnášaných a spätne vynášaných predmetov. Aby sa tam náhodou niečo nezabudlo (o možnej sabotáži už ani nehovoriac). Aj vtedy to tak bolo, prísne bez kompromisov. Dokonca sa stal prípad, že počas jednej návštevy vládnej delegácie tam službo-konajúci pracovník odmietal pustiť predsedu Vlády SR Petra Colotku z dôvodu, že nebol na vopred schválenom zozname.
Kedysi sa hovorievalo že "Iniciatívny blbec je horší ako triedny nepriateľ".
Sovietski kolegovia boli po príchode spokojní – všetko išlo tak, ako malo ísť.
Ale jednému z nich (meno nie je dôležité) sa nepozdával práve ten fakt, že mali tie prsteňové TLD dozimetre. Možno sa bál, že im spadnú do reaktora, ktovie. Presný dôvod dnes už nevieme a zrejme sa už asi ani nikdy nedozvieme. Skrátka, dotyčný dal príkaz aby mu tie TLD odovzdali. Nik sa tomu nebránil, brali ho ako svojho „služobne staršieho“, skúsenejšieho kolegu, ktorý zrejme vie čo chce a čo hovorí.
Dotyčný, ktorý to požadoval zišiel priamo do reaktora k pracovníkom kde už mal medzitým jeden z nich (ale bol na opačnej strane reaktora) pripravený v ruke svoj osobný prsteňový dozimeter, ktorý si práve sňal z prsta. Chcel mu ho podať. A vtedy mu sovietsky špecialista odpovedal – ale v ruštine – „Pogodi !“ Lenže v ruštine slovo „pogodi“ znamená „počkaj“ ! Dotyčný zrejme chcel aby (pracovník podávajúci mu svoj dozimeter) počkal, kým príde úplne k nemu.
Ale ten pravdepodobne nikdy nevidel ten známy ruský detský obľúbený seriál „Nu pogodi“, v ktorom sa vlk vyhráža zajacovi a hroziac päsťou na neho kričí „No počkaj zajac!“ Dôsledkom vzájomného nepochopenia si ruské slovo „pogodi“ preložil do slovenčiny ako „pohoď“ – a aj hodil !
Ale na to nebol nikto pripravený, a nikto pohodený prsteň nečakal. A ten urobil „klink“ (ako sa od niečoho odrazil) a zmizol v útrobách jadrového reaktora!
Bol to hrozný okamžik. Všetci ktorí tam boli, úplne zmeraveli a neboli v prvých sekundách schopní ničoho. Samozrejme že boli okamžite zastavené úplne všetky práce a manipulácie. Skormútene s maličkou dušou to museli nahlásiť šéfom a medzitým rozmýšľali čo by sa dalo urobiť.
Najlepšie by bolo vrátiť čas, ale to nešlo....
Šéfovia (naši a aj sovietski) sa dovalili na reaktorovú sálu skôr ako by mihol okom. Samozrejme aj veliteľ útvaru štátnej bezpečnosti. Bola to strašná situácia. Veď všetci prítomní si príliš dobre pamätali haváriu na JE A-1, pred pár rokov, sktorú spôsobili nezodpovední pracovníci keď zabudli vrecúško silikagélu v palivovom komplexe – čo následne spôsobilo upchatie chladenia, prehriatie jadrového paliva a v konečnom dôsledku urýchlilo odstavenie celej jadrovej elektrárne A-1. Prémie a štátne vyznamenania sa im rozhmlievali pred očami, a skôr v nich začala prenikať úzkosť.
Veď je historicky známy taký ruský prístup „Ako ďalej, a kto je vinný?!"
Riaditeľ EBO Ing. Kristián Kostovský v zúfalej zúrivosti priamo pred nami rovno na reaktorovej sále osobne rozbil kladivom TLD prsteň s cieľom zistiť čo je vlastne v ňom.
No čo by tak asi mohlo byť? Obyčajný plastový krúžok s vymeniteľným kúskom termo-luminiscenčného filmu.
Preventívne ešte rozobrali, rozmleli niekoľko prsteňov navyše a dali to aj na spektrálnu analýzu. Našťastie aj tá potvrdila, že nič hrozné z toho nehrozí. Vyšetrovanie a hľadanie možných riešení ešte určitý čas pokračovali, ale nakoniec sa zhodli, že predsa len je možné pokračovať v zavážaní paliva, a že dôsledky toho rozomletého plastového krúžku s miniatúrnou filmovou fóliou v skutočnosti nepredstavujú príliš veľké bezpečnostné riziko. Vyviesť už zavezené palivo z reaktora, urobiť kontroly (kde nebolo isté ako skončia). a potom opakovanie zaviesť jadrové palivo do reaktora znamenalo jednoznačne minimálne niekoľko-týždňovú (ak nie aj mesačnú) časovú stratu navyše s nezaručeným výsledkom.
Prsteň nebol nikdy nájdený.
A nikto z pracovníkov JE nebol potrestaný, bolo to uznané, že oni boli v tom úplne nevinne.
Aké boli urobené chyby?
Dotyčný sovietsky špecialista konal (aj keď zrejme v tom najlepšom úmysle) na vlastnú päsť. Neinformoval a nevyžiadal si na to súhlas ani svojich nadriadených, ani nikoho z vedenia oddelenia TTČ a už vôbec nie od slúžiaceho zmenového inžiniera.
A aj keď už chcel niečo meniť v procese prác, mal dať najprv príkaz práce zastaviť.
Nemal to robiť priamo „v reaktore“, alebo „nad otvoreným primárnym okruhom“. Mal pracovníkov vyvolať z reaktora von.
Mal sa ubezpečiť v tom, že pracovníci jasne pochopili to, čo od nich chce!
Preniknutie postranných predmetov do primárneho okruhu je nebezpečná vec. Aj vo svete sa také prípady stávajú a prevádzkovatelia JE tomu kladú aj nážitú pozornosť. Aj preto v celosvetovej asociácii prevádzkovateľov jadrových elektrární (WANO) existuje pre túto oblasť samostatný program, aby sa tomu zamedzilo.
Vo vzťahu k bezpečnému prevádzkovaniu JE má WANO vytipovaných osem dôležitých bodov:
1. Každý je osobne zodpovedný za jadrovú bezpečnosť.
2. Lídri verejne preukazujú svoj záväzok k bezpečnosti.
3. V organizácii funguje dôvera.
4. Pri rozhodovaní je bezpečnosť na prvom mieste.
5. Jadrová technológia sa považuje za špeciálnu a jedinečnú.
6. K otázkam zamestnancov a kolegov je uplatňovaný kultivovaný prístup.
7. V organizácii funguje kontinuálne vzdelávanie.
8. Každé rozhodnutie je neustále skúmané vo vzťahu k jadrovej bezpečnosti.
A ako skončil ten “príliš iniciatívny kolega“?
Sovieti mali asi na takéto prípady odskúšané scenáre. Dotyčný dostal jasný rozkaz – zbaliť si okamžite kufre (ešte v noci) a na druhý deň najbližším lietadlom Aeroflotu odletel do Moskvy. O jeho ďalšej kariére nič nevieme...
Našim kolegom z Mochoviec prajeme nielen aby 3. reaktorový blok JE EMO úspešne spustili do prevádzky, ale aj aby ten blok potom dlhé roky spoľahlivo a bezpečne pracoval pre blaho Slovenska.
