Jadrová energia – Taiwanský tajný projekt atómovej bomby
Medzi Taiwanom a Čínou je stále napatie.
Ostrov (Formóza) sa prvýkrát objavil v čínskych záznamoch v roku 239 AD, keď Čína tam vyslala svoje expedičné sily, aby ho preskúmala - čo Peking využíva na podporu svojich územných požiadaviek. Potom po relatívne historicky krátkom čase(1624 - 1661), keď bol ostrov Holandskej kolónia, je historicky dokázané, že Taiwan bol bezpochyby spravovaný čínskou dynastiou Čching od roku 1683 až do 1895. V roku 1949, uprostred narastajúcich strát v čínskej občianskej vojne medzi vládnucimi nacionalistami strany Kuomintang (KMT) a komunistickou stranou pod vedením Mao Ce-tunga, nariadil Generalissimo Chiang Kai-shek evakuácii asi 2 miliónov členov KMT vrátane vojenských, politických, obchodných a intelektuálnych elít. Celková populácia na Taiwane narástla na asi šesť miliónov ľudí. V tom čase sa Chiang stal prezidentom Čínskej republiky (ROC) - utečeneckou vládou na Taiwane - a medzinárodné spoločenstvo ho stále považovalo za legitímnu vládu celej Číny. Medzitým koncom roka 1949 Mao vyhlásil založenie Čínskej ľudovej republiky (ČĽR) na pevnine, čím sa odštartoval konflikt medzi ČĽR a ROC. A tak dodnes ROC ako aj ČĽR stále oficiálne (ústavne) tvrdia, že pevninská Čína a Taiwanská oblasť sú súčasťou ich príslušných území.
Taiwan sa vo väčšine krajín alebo medzinárodných organizácií vrátane OSN právne nepovažuje za suverénny štát, a preto sa nemôže zúčastňovať ani na medzinárodných zmluvách o nešírení jadrových zbraní alebo režimoch kontroly vývozu. Čínska ľudová republika (ČĽR) a Taiwan-Čínska republika (ROC) si uplatňujú nárok na ostrov Taiwan, ktorý je de facto pod kontrolou vlády v Taipei. (Veľká) Čína teda vidí Taiwan ako svoju odtrhnutú provinciu, ktorá bude nakoniec opäť súčasťou krajiny, ale veľa Taiwancov s tým nesúhlasí a chcú byť samostatný štát.
Jadrové záruky sú na Taiwane uplatňované na základe trojstrannej dohody s USA a MAAE. Taiwan odvtedy implementoval záruky MAAE „Program 93 + 2“. V januári 2014 Taiwan a USA obnovili dohodu o mierovej spolupráci v jadrovej oblasti. Dohoda, ktorá obsahuje novú dohodu tzv. „123“, ktorá nadobudla účinnosť po skončení platnosti predošlej dohody k 22. júnu 2014.
Ani v databáze Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu MAAE-IAEA (PRIS) nemôžete nájsť Taiwanské jadrové elektrárne (bloky) uvádzané pod štátom Čína, ale existuje tam samostatný odsek pod názvom „Taiwan, China“.
Analogický problém sme mali kedysi aj vo WANO......
Taiwanské JE a energetická politika
Taiwan prevádzkuje štyri jadrové reaktory, ktoré zabezpečujú asi 15% výroby elektrickej energie na ostrove. Ďalšie dva moderné reaktory boli vo výstavbe, ale tento projekt bol pozastavený. Napriek tomu, že si uvedomujú, že existujúca infraštruktúra jadrovej energie je podstatne lacnejšia ako jej iné alternatívy, demokratická progresívna strana zvolená v januári 2016 presadzovala politiku postupného vyraďovania jadrovej energie do roku 2025.
Nové referendum z novembra 2018 však ukázalo 59% podporu pre ďalšie využívanie jadrovej energie.
Taiwan je známy svojim rýchlo sa vyvíjajúcim a priemyselným hospodárstvom, ale už historicky musel až 98% svojej energie, ktorú nevyhnutne potrebuje dovážať! V rokoch 1992 - 2012 vzrástol dopyt po energii na 3,5% ročne a v roku 2012 bola polovica celého dopytu pre výrobu elektriny. Počas tohto obdobia vzrástol dovoz skvapalneného zemného plynu (LNG) osemkrát, a tiež najmä na výrobu elektrickej energie.
Vládna strana vo svojej „Novej energetickej stratégii“ z januára 2019 síce stále drží zámer postupne ukončiť prevádzkovanie jadrových blokov, ale v máji 2019 však zákonodarné zhromaždenie zrušilo ustanovenie článku č. 95 Zákona o elektrickej energii, v ktorom sa stanovovalo, že všetky zariadenia na výrobu elektrickej energie jadrovou energiou musia zastaviť prevádzku pred rokom 2025.
Mimochodom všetky Taiwanské jadrové bloky v prevádzke majú veľmi dobré (výborné) prevádzkové ukazovatele...
Skrátka Taiwanci sú šikovní, a vedia „ako na to“.....
Taiwan a Coronavírus.
V súčasnosti je Taiwan živým dôkazom toho, že kontrolu nad vznikajúcim Coronavírusom možno dosiahnuť prostredníctvom vedy, techniky a demokratického riadenia. Ikonický ostrov Formosa, alebo Taiwan nie sú členmi celosvetovej zdravotníckej organizácie WHO, a preto v denných brífingoch WHO nie je možné nájsť ich žiadne explicitné údaje. Taiwan však zažil v roku 2003 epidémiu SARS, ktorá si vyžiadala 73 životov a ďalších 346 bolo postihnutých. Preto Taiwan podnikol veľmi seriózne prípravy na prípadnú budúcu epidémiu, čo sa im pochopiteľne hodilo, keď sa v čínskom meste Wu-han objavil prvý prípad záhadnej pneumónie, následne označenej ako COVID-19. Taiwan sa ihneď cítil veľmi ohrozený a napadnuteľný.
Už 20. januára 2020 (prvé príznaky COVID-19 sa v Európe ukázali až o desať dní neskôr) zriadil Taiwan Centrálne epidemiologické veliteľské stredisko (CECC) zložené z odborníkov v oblasti zdravotníctva a verejného zdravia, vedený Dr. Shi-Chung Chenom, ale vo vedení ktorého je aj osobne viceprezident Taiwanu Dr. Chen Chien-jen, sám vážený epidemiológ. Okamžite sa zaviedli dohľad, sledovanie kontaktov a izolácie/karantény. Tchaj-wanu sa podarilo udržať nízky počet prípadov prostredníctvom ráznych opatrení v oblasti verejného zdravia. Neboli uzatvorené žiadne divadlá, ani obchodné domy, a čo je najdôležitejšie, ani školy, aj keď bolo verejne silne odrádzané od veľkých zhromaždení.
K prudkému nárastu prípadov došlo na Taiwane väčšinou medzi študentmi alebo ľuďmi vracajúcimi sa z Európy a Severnej Ameriky. Nariadili im prísnu karantén. Dnes je celkovo cca 80 000 ľudí izolovaných a monitorovaných dennou kontrolou teploty a príznakov, ktoré sú sledované aj telefonicky. Ak údaje GPS z ich mobilu v karanténe naznačujú pohyb mimo určitého rozsahu, uskutoční sa následný telefónny hovor, ktorý potvrdí polohu osoby.
Taiwan začal v používať testy RT-PCR využívajúce jadrovú technológiu na testovanie COVID-19 už v januári. Na začiatku testovali ľudí vracajúcich sa z epidemickej oblasti alebo symptomatických pacientov s príslušnou cestovnou históriou. Keď aj v susedných ázijských krajinách došlo k nárastu počtu prípadov, zdravotnícke orgány vykonali retrospektívny skríning pacientov, u ktorých bola zaznamenaná závažná chrípka. Týmto sa identifikoval prvý prípad bez akejkoľvek cestovnej histórie (ukázalo sa, že pacient bol vodičom, ktorý vzal do kabíny spolucestujúceho z iného čínskeho epidemického regiónu Zhejiang). CECC rýchlo upravila kritériá pre dohľad a testovanie na základe vývoja epidémie. V poslednej dobe sú sa povinní testovať aj všetci pacienti, ktorí hlásia stratu čuchu alebo chuti. K 6. aprílu mali 373 prípadov. Na rozdiel od Číny je demografia pacientov na Taiwane omnoho mladšia (s priemerným vekom 32 rokov) a má viac žien ako mužov (57 až 43 percent). Za povšimnutie stojí, že iba 49 percent pacientov malo horúčku, zatiaľ čo 37% malo nádchu (bežne sa označuje ako výtok z nosa), a iba 7 percent pacientov malo úplný zápal pľúc. Od 1. apríla je pri používaní hromadnej dopravy povinné okrem fyzického dištancovania viac ako 1 meter na verejnosti aj masky na tvár. Už v januári taiwanská vláda zvýšila produkciu tvárových masiek a iných osobných ochranných prostriedkov, ako aj kritických zdravotníckych potrieb. Okrem iného prehodnotili a schválili sofistikované plány, ktoré umožňujú zvýšenie kapacít v nemocniciach pripravených na akýkoľvek nárast pacientov.
Taiwan aj keď nie je členom WHO, tak ju upozorňoval a varoval že Čína neposkytuje úplné informácie o Coronavíruse, a niektoré, ktoré poskytuje nie sú pravdivé. V rámci denných press-konferencií dokonca medzi žurnalistami poukazujúcimi na výberné výsledky Taiwanu a uvedené informácie o podozrení neúplných z Číny a predstaviteľmi WHAO došlo k roztržkám v priamom prenose cez TV a na Internete, ktoré mohli sledovať milióny ľudí vo svete.
Skrátka Taiwanci sú šikovní, a vedia „ako na to“.....
Taiwan popiera vlastníctvo akýchkoľvek zbraní hromadného ničenia. Aj keď v súčasnosti neexistujú dôkazy o tom, že by vlastnil akékoľvek chemické, biologické alebo jadrové zbrane, v minulosti to tak nebolo. V skutočnosti Taiwan mal svoj vlastný tajný program na získanie jadrovej zbrane (predovšetkým na odstrašenie Číny).
Najväčšia nočná mora Číny: Taiwan vyzbrojený jadrovými zbraňami
Najväčšia nočná mora Taiwanu: Jadrový útok Číny na ostrov
Je ťažké presne zistiť, kedy prezident Chiang podnikol prvé konkrétne kroky smerom k rozvoju výroby jadrových zbraní na boj proti prevažujúcim konvenčným vojenským silám ČĽR. Zdá sa že by to mohol byť rok 1953, keď USA spustili program „Atómy pre mier“, že sa Chiang asi rozhodol, že Taiwan by mal rozvíjať infraštruktúru potrebnú na vývoj skrytého programu jadrových zbraní pod zámienkou mierového použitia. Veď sa musel obávať, keď sa dozvedel o jadrovej spolupráci medzi Sovietmi a ČĽR, ktorá začala v roku 1953, a potom sa v 50. rokoch 20. storočia výrazne zrýchlila. V priebehu niekoľkých nasledujúcich rokov sa Sovietsky zväz zaviazal poskytnúť Maovi prostriedky na výrobu jadrových zbraní vrátane jadrových reaktorov, zariadenia na obohacovanie uránu ako aj pomoci navrhnúť a vyrobiť si samotnú jadrovú zbraň. Vypadá to tak, že záujem Chianga o získanie jadrových zbraní sa datuje už do obdobia ešte keď pred koncom druhej svetovej vojny vládol na pevnine, a založil infraštruktúru Štátnej komisie pre atómovú energiu (AEC), ktorú v roku 1949 musel zanechať komunistom.
Čína chcela byť druhou krajinou na svete, ktorá vlastní jadrové zbrane.
Chiang údajne chcel, aby bola Čína druhou krajinou na svete, ktorá vlastní jadrové zbrane. V roku 1946, pred evakuáciou na Taiwan, sa vtedajší čínsky vojenský dôstojník a profesor fyziky pripojil k skupine kolegov z USA a iných krajín, aby sa zúčastnil detonácie atómovej bomby na operácii Crossroads na Marshallových ostrovoch v Južnom Pacifiku. Kým tam boli, napriek prísnej bezpečnosti pri skúške, sa (pochopiteľne) pokúsili zhromaždiť čo najviac technických informácií o skúške jadrového výbuchu. Jeden z hlavných generálov Chianga, Yu Ta-wei, dokonca potvrdil, že mu bolo dokonca povolené preskúmať dokument USA o jadrovom teste Trinity. Práve generál Yu sa neskôr stal Taiwanským ministrom obrany (1950 až 1951) a opäť od roku 1954 do roku 1965.
Školení v USA
Chiang neskôr využil príležitosť vyslať do USA päť vedcov, aby tam študovali jadrovú energiu. Medzi nimi bol Wu Ta-you, ktorý sa neskôr stal dôležitým vedeckým poradcom Chianga, v navrhovanom programe jadrových zbraní. Z piatich vedcov sa len Wu vrátil po štúdiu na Taiwan a v šesťdesiatych rokoch bol dôležitý poradca.
Taiwan prehlasuje, že nebude vyvíjať svoje vlastné jadrové zbrane
V roku 1953, z úcty k USA a ako spôsob, ako USA motivovať, aby Taiwanu poskytli „jadrový dáždnik“ a civilné jadrové kapacity, Chiang verejne oznámil, že jeho Čína (Taiwan) nebude vyvíjať svoje vlastné jadrové zbrane a riskovať zabitie svojich vlastných obyvateľov v konflikte s ČĽR. Bola to iba rétorická fráza, ktorá nemala vplyv na tajný jadrový program pod civilnou krytím. V decembri 1954 USA nasadili svoje jadrové ozbrojené sily do prielivu medzi Taiwanom a Čínou a taktiež do Okinawy, aby odradil Čínu od útokov na ostrovy Quemoy a Matsu. Napätie ktoré vzniklo, trvalo až do roku 1955.
V roku 1956 bola na Taiwane v meste Hsinchu obnovená Národná univerzita Tsing-hua, ktorá bola predtým na Čínskej pevnine, spolu s Ústavom jadrovej vedy. Taiwanská armáda, ktorá hrala kľúčovú úlohu v programe jadrových zbraní začala získavať školenia pre zamestnancov v aplikáciách súvisiacich s jadrovou vedou. Vyzvala úradníkov, aby sa uchádzali o vedecké tituly a študovali v zahraničí v Spojených štátoch a Európe. V skutočnosti asi dve tretiny študentov Ústavu jadrových vied boli vojenskí dôstojníci. Stovky študentov sa následne zapísali do oblastí atómového inžinierstva a iných vedeckých výcvikových programov v USA pod programom „Atómy za mier“. Mnohí iní išli na výcvik do západoeurópskych jadrových ústavov.
V roku 1958, opať pod programom „Atoms for Peace“, začal Taipei budovať jadrový výskumný reaktor, ktorý bol dodaný z USA na univerzite v Tsing-hua. Bol to bazénový reaktor s tepelným výkonom 1 MW, ktorý dosiahol kritiku začiatkom roku 1962, a oficiálne bol používaný na „vzdelávacie a školiace účely, výskum a vývoj a praktické aplikácie, najmä na výrobu rádioizotopov a ožarovacie služby. " Reaktor umožnil študentom získať praktický výcvik v oblasti vedy a techniky reaktora. Bol to však v skutočnosti počiatočný krok smerom k vytvoreniu toho, čo by sa nakoniec stalo obrovským skrytým programom jadrových zbraní.
V roku 1958 prepuklo opäť napatie medzi Čínou, Taiwanom a USA s ešte väčšou silou.
Dajte nám jadrové zbrane.
V decembri 1958 Washington zamietol žiadosť prezidenta Chianga, aby bol Taiwanu vyzbrojený americkými jadrovými zbraňami. Ako je známe, prezident USA Dwight D. Eisenhower dokonca zvažoval, či by nemal použiť proti ČĽR jadrové zbrane, ale rozhodol sa počkať, kým to bude potrebné. Kríza ustúpila. Spojené štáty čoraz častejšie videli Taiwan ako frontového spojenca v boji proti komunizmu a nakoniec sa v januári 1960 nakoniec dohodli na nasadení jadrových zbraní na svoje územie.
Americké jadrové zbrane na Taiwane
Na konci svojej vlády Eisenhower súhlasil s nasadením na Taiwane asi tucet jadrových zbraní. Počet sa potom zvýšil za prezidenta Johna F. Kennedyho, keď dosiahol najvyššiu úroveň v roku 1967 asi 200 alebo snáď ešte viac jadrových zbraní za prezidenta Lyndona B. Johnsona. Jadrové zbrane zostali na Taiwane, až kým ich USA v roku 1974 na príkaz Richarda Nixona neodviezli.
Čínska ľudová republika uskutočnila svoj prvý jadrový test.
V októbri 1964 Čínska ľudová republika šokovala svet, keď uskutočnila svoj prvý jadrový test. Taiwanská politická vrchnosť vyhlásila havarijnú situáciu. Tak ako USA a zrejme aj Taiwan si mysleli, že ČĽR je od testovania jadrovej zbrane vzdialená ešte roky, hoci si boli dobre vedomí, že za pomoci ZSSR buduje svoje jadrové zariadenia. Možno pre niektorých medzinárodných činiteľov nebola skúška úplne prekvapením, ale pre Taiwan predstavovala doslova nočnú moru. Veď vtedy Čínske a Taiwanské letecké a námorné sily občas medzi sebou bojovali a hrozilo, že sa to môže zmeniť na úplnú skutočnú vojnu.
Teda odrazu bol Tchaj-pej konfrontovaný s možnosťou, že takáto vojna by sa mohla zmeniť aj na jadrovú. A pre ostrov by to znamenalo, že by stačila dokonca iba jedna jediná jadrová bomba, zhodená, resp. odpálená na ostrove by mala pre celé civilné obyvateľstvo úplne zničujúce následky.
Jedine vlastný jadrový arzenál je konečným garantom národnej suverenity.
Z pohľadu Taiwanu by bol ich vlastný jadrový arzenál konečným garantom národnej suverenity. A keby aj USA prestali Taiwan podporovať (čo sa nakoniec aj neskôr stalo), ich vlastný Taiwanský jadrový arzenál by udržal Čínsku ľudovú oslobodzovaciu armádu na uzde, ako odstrašujúci prostriedok nielen proti Čínskemu jadrovému arzenálu, ale aj proti jej konvenčným silám. Malo to celkom dobrú šancu na úspech, pretože Severná Kórea vlastným pokútnym obstarávaním jadrových zbraní spôsobila, že sa USA a Južná Kórea zdráhali k silnejším odvetným akciám na rôzne vojenské provokácie krajiny.
Čína ich varuje – ani to neskúšajte.
ČĽR včas varovala vládu ROC, že sa uchýli k vojenským akciám proti Taiwanu - dokonca s dôrazom na to - ak by niekedy vyvinula jadrové zbrane, bude to mať katastrofické následky. Napriek tomu okolo roku 1966 prezident Chiang nariadil na Taiwane vedecký výskumný inštitút Čungšanu (alebo Čungšanský inštitút) pod ministerstvom obrany, aby vypracoval konkrétny plán rozvoja jadrových zbraní, ktorý bol nazvaný „Plán Hsin Chu“ alebo „Projekt Hsinchu. " Návrh zahŕňal päť až sedemročný plán obstarania ťažko-vodného reaktora, zariadenia na výrobu ťažkej vody a zariadenia na separáciu plutónia alebo zariadenia na „prepracovanie“ a prípravu pre použitie v získaní jadrových zbraní, pričom všetci zároveň tvrdili, že tieto zariadenia boli „výlučne na mierové účely“. Schéma troch navrhovaných zariadení sa zdala byť takmer replikou izraelskej Dimony.
Najlepšie utajenie je cez rodinu...
Rok predtým, (1965), prezident Chiang poveril vypracovaním jadrového plánu svojho syna, ktorý sa stal námestníkom ministra obrany Chiang Ching-kua. Tento plán bol zameraný na „duálny“ vývoj civilného a vojenského jadrového rozvoja, ktorého vojenská strana by bola z pohľadu zvonku pochopiteľne skrytá.
V polovici roku 1966 Taiwan a západonemecká spoločnosť Siemens už boli blízko dohody o kúpe viacúčelového 50 MW jadrového reaktora na prírodný urán, moderovaný ťažkou vodou. Náklady na reaktor mali byť cca 50 miliónov dolárov. Reaktor by bol podobný viacúčelovému výskumnému reaktoru s kapacitou 200 MWt (57 MWe) typu MZFR, ktorý vtedy nedávno „vyšiel na kritiku“ v západnom Nemecku. Oficiálnym zámerom zariadenia v Taipei bol „výskum uskutočniteľnosti použitia tohto typu reaktora ako komerčného zdroja elektrickej energie“.
Keď sa však v marci 1965 Washington dozvedel o navrhovanej dohode so Siemens, USA a Západné Nemecko rokovali spolu najmenej rok o politickej citlivosti, požiadavkách na záruky a šírení zbraní. Západonemecké spolkové Ministerstvo pre vedu bolo za predaj, ale Ministerstvo zahraničných vecí kládlo dôraz na politické dôsledky týkajúce sa vzťahov so Sovietskym zväzom a Čínou.
USA navyše nechceli oslabiť medzinárodnú dôveru v schopnosť MAAE kontrolovať jadrové zariadenia na Taiwane a tak sa pokúsili predaju zabrániť. V apríli 1966 nemecké Ministerstvo vedy naliehalo na svoje Ministerstvo zahraničných vecí, aby povolilo vývoz reaktora, pod podmienkou že ROC a IAEA uzavrú dvojstrannú dohodu o zárukách na kontrolu zariadenia. Washington ale navyše požadoval, aby to bolo intenzívne propagované, aby v zárodku potlačili nevyhnutné obavy z ČĽR. A tak sa vo februári 1967 prvý tajomník amerického veľvyslanectva v Taipei obrátil na Victora Chenga, generálneho tajomníka Taiwanskej rady pre atómovú energiu (AEC), aby ho ubezpečil o účele Taipeiho záujmu o jadrový reaktor. Cheng uviedol, že „Nevidí žiadny vzťah medzi navrhovaným nákupom reaktora a výskumom pre jadrové zbrane“.
V hodnotení americkej rozviedky z apríla 1966 sa uvádza, že Taiwan potom, čo USA odmietli poskytnúť Taipei ďalšie jadrové technológie alebo zariadenia skúšal Izrael, ale kvôli hlasovaní o podpore arabov v OSN nedošlo k dohode. Taiwan potom opäť skúšal Západné Nemecko a Japonsko, ale v druhom prípade nedošlo k žiadnym obchodom kvôli obavám Japonska o šírení zbraní. Prezident Chiang sa nakoniec rozhodol nekúpiť jadrové zariadenia ponúkané spoločnosťou Siemens, rešpektujúc radu svojich poradcov, ale aj vzhľadom na opozíciu USA. Taiwan okrem toho dočasne pozastavil plány na prepracovanie plutónia vyrobeného z domáceho reaktora.
Irónia....
V čase vnútornej kontroverzie sa v roku 1968 Taiwan stal jedným z prvých signatárov Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (NPT), keď bola ponúknutá na podpis. Avšak niektorí, ktorí poznajú zákulisie z tých čias tvrdia, že jedným z účelov podpísania NPT malo pokračovať v politike využívania civilného krytia na získanie prístupu k jadrovej technológii a odbornej príprave k jadrovej zbrani.
Kúpa jadrového reaktora od Canady.
V roku 1968 Taiwan vytvoril novú špecializovanú výskumnú inštitúciu so špecifickými programami, a formálne založil Inštitút pre výskum jadrovej energie (INER). Taktiež umožnil civilnej spoločnosti Taiwan AEC prevziať jurisdikčnú kontrolu nad INER, ktorý následne formálne zmenil svoj názov na AEC INER. V skutočnosti bola však väčšina personálu v INER z armády a jej rozpočet bol taktiež krytý z armády. Generál Tang tam udržoval prítomnosť armády pôsobením svojich „stálych členov výboru“ AEC
Nakoniec v roku 1969 Kanada predala krajine ťažkovodný jadrový výskumný reaktor ako predohru k (dúfajúcim) neskorším predajom komerčných reaktorov na výrobu elektrickej energie.
Krátko nato, v roku 1970 Kanadská vláda pod vedením Trudeau uznala aj Čínsku ľudovú republiku.
Jadrový reaktor, známy ako Taiwanský výskumný reaktor, dosiahol kritiku v januári 1973 a Taiwan si potichu začal vytvárať zásoby plutónia na výrobu jadrovej zbrane. Kanada dodala prvých 25 metrických ton prírodných palivových článkov z uránu USA poskytla ťažkú vodu.
Američania bdia....
Aby USA správne pochopili, čo Taiwan robí, monitorovali jeho jadrové a vojenské programy a viedli intenzívne bilaterálne dialógy s vládou a subjektmi zodpovednými za jadrový rozvoj. Hlboko vo vnútri programu nasadili aj ľudské zdroje. Pozorne sledovali jeho zahraničné obstarávania a partnerstvá, a špionážne satelity vyhľadávali Taiwanské nové jadrové zariadenia a činnosti.
USA uznali vládu Taiwanu ako oprávnenú a chránili krajinu pred Čínskou vládou na pevnine. Napriek tomu sa ale Washington bál, že by Taiwanská bomba mohla Čínu zbytočne rozzúriť a podnikla kroky na zabránenie jej výroby.
Zmyslom tajného programu bolo pochopiteľne vytvoriť jadrovú zbraň a pre USA bolo zase nevyhnutné, aby ich (Taiwan) na tom nachytali.
V roku 1975 CIA informovala: „Taipei realizuje svoj nový malý jadrový program s jasným cieľom na možnosť získania zbrane a do piatich rokov bude schopné jadrové zariadenie vyrobiť.“
K tomu všetkému im pomohli USA, Nemecko, Francúzsko, Nórsko a Izrael. Pomocou mierového programu na využívanie jadrovej energie si Taiwan obstaral ťažkú vodu z Ameriky a urán z Južnej Afriky.
Koniec zábavy.....
USA nakoniec zabezpečili, že všetky Taiwanské jadrové reaktory budú spadať pod usmernenia Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu – MAAE(IAEA), čím sa zabráni zneužitiu jadrového paliva na účely výroby zbraní.
V rokoch 1976–77 MAAE(IAEA) kontrolovala činnosti na vojenskom inštitúte pre výskum jadrovej energie. MAAE v Taiwanskom programe odhalila nezrovnalosti a v roku 1976 USA proti programu vzniesli protest. V reakcii na to ostrovná vláda prisľúbila, že „sa odteraz nebude zaoberať žiadnymi činnosťami súvisiacimi s prepracovaním (jadrového paliva)“.
Napriek prísľubu Spojené štáty v roku 1977 pomocou tajných služieb (akože ináč..) opäť odhalili podozrivé aktivity na INER. Ministerstvo zahraničných vecí USA oficiálne požiadalo o zmeny Taiwanského výskumného programu, aby boli viac v súlade s mierovým výskumom a nie zamerané na jadrové zbrane, ale prestala požadovať, aby Taiwan zastavil všetok jadrový výskum a vývoj.
O rok nato, v roku 1978 USA opäť zistili skrytý program, tentoraz tajný program na prepracovanie uránu ale tentokrát prinútili Taiwan program zastaviť.
Po tom, čo bol Taiwan mnohokrát prichytený v klamaní, sa Taiwanský program jadrových zbraní dostal do obdobia útlmu.
V polovici osemdesiatych rokov bol program však znovu spustený a bolo zistené, že INER stavia zariadenie na prepracovanie uránu, čím porušuje záväzky, ktoré Taiwan prijal v 70. rokoch.
V decembri 1987 podplukovník Chang Hsien-yi, zástupca riaditeľa spoločnosti INER a ako sa ukázalo dlhoročný tajný agent CIA, utiekol do USA aj s dôkazmi Taiwanského jadrového programu. Dovtedy prísne tajné materiály boli použité na konfrontáciu Taiwanskej vlády, ktorá v roku 1988 raz a navždy ukončila svoj jadrový program. V čase úteku plukovníka Changa bolo odhadnuté, že Taiwan bol vzdialený od schopnosti vyrobiť si svoju vlastnú jadrovú bombu len na jeden alebo dva roky!
Aký druh bomby sa Taiwan asi snažil vyvinúť?
Sú v princípe dve možnosti: Buď to bola taktická jadrová zbraň s nízkym výnosom alebo zbraň s vyšším výnosom pre použitie na odpálenie v meste.
Taktická jadrová zbraň by bola užitočná pri zameraní na pevninské ciele ako prístavy, letiská a armádne veliteľstvá riadiace potenciálnu Čínsku inváziu na Taiwan. Aj keď by to asi spočiatku nepomohlo pri inváziách na morských plážach, mohlo by to zastaviť logistiku podporujúcu takúto inváziu. Predpokladali, že by mohli byť použité pomocou rakiet krátkeho doletu Ching Feng, známych aj ako „Zelená včela“, ktorá je až príliš veľmi podobná rakete Lance. Hovorí sa, že je to v skutočnosti raketa izraelského pôvodu, získaná zo zásob dodaných USA, resp. vyvinutá na základe technológie Lance.
Druhou, oveľa horšou možnosťou bolo, že Taiwan mohol vyvinúť väčšiu bombu plánovanú zhodiť na mesto. To by mohlo byť použité na priame ohrozenie Pekingu, čim by strašili zničením jednej vlády za druhú a bolo by to oveľa užitočnejším odstrašujúcim prostriedkom. Stále tam však hrala dôležitú rolu vzdialenosť 1800 km, ktorú by bolo potrebné prekonať.
Dalo by sa to pochopiť....
Taiwanský program jadrových zbraní bol síce z ich pohľadu úplne zrozumiteľný, bol zle prijímaný. Obava bola, že hypotetický, potenciálne možný Taiwansko-Čínsky jadrový konflikt by destabilizoval celý Ázijský región.
Je to vlastne irónia, Taiwan hľadal pre seba možnosť získať jadrové zbrane na stabilizáciu svojho obranného postoja proti inej krajine majúcej jadrové zbrane!
Koniec dobrý, všetko dobré....
Skončilo to vlastne veľmi dobre, pretože v skutočnosti neexistovalo žiadne iné vojenské riešenie, ktoré by prípadne zostrojené (či inak získané) Taiwanské jadrové zbrane rozhodne vyriešili; akýkoľvek zásah by to ešte zhoršil a skočilo by to nevyhnutným Čínskym jadrovým protiútokom.
Skrátka Taiwanci sú na všeličo šikovní, a vedia „ako na to“.....
