Ja viem, písať dnes niečo čo nie je o Rusoch negatívne „sa práve nenosí“. Že ten kto to urobí riskuje, že bude možno hneď označený za rusofila a Putinovho agenta. Úplne to chápem, veď to čo dnes ruské vojská robia na Ukrajine je v modernej spoločnosti neprijateľné.
Niektorí tvrdia, že história sa opakuje. Nie je to tak, neopakuje sa ale nás poúča.
V minulom dvadsiatom storočí mnohé demokracie v Európe skončili vo fašizme, nacizme a komunizme. Boli to časy hnutí, kde vodca alebo politická strana tvrdili, že dávajú ľuďom hlas, sľubovali ich ochranu pred globálnymi existenčnými hrozbami a odmietali racionálne vnímanie v prospech mýtov. Práve naše európske dejiny najviac ukazujú, a nás poučujú, že spoločnosti sa môžu zmeniť tak, že demokracia padne, a bežní ľudia sa môžu ocitnúť v dovtedy nepredstaviteľných podmienkach. Ale história nás môže nielen poúčať ale zároveň môže aj varovať. Dnes sa zdá, že nielen európsky, ale aj celosvetový politický poriadok je ohrozený, ale našou výhodou je, že sa môžeme poučiť z predošlých skúseností, práve je na to vhodný čas.
Na druhej strane „vyliať dieťa spoločne s lavórom špinavej vody“ tiež asi nie je to najmúdrejšie. Inými slovami, nie všetko ruské je zlé, a nie všetci Rusi sú takí ako tí čo prikázali alebo páchajú zverstvá na Ukrajine. Aj naša krajina, špeciálne (československá) jadrová energetika je s bývalým Sovietskym Zväzom, a sovietskymi, ruskými či ukrajinskými jadrovými vedcami historicky previazaná „pupočnou šnúrou“.
A o tom je aj tento článok....
Michail Arkadjevič Šifman, profesor fyziky na americkej University of Minnesota včera na svojej internetovej stránke informoval, že jeho bývalý učiteľ Boris Lazarevič Ioffe umrel v Moskve na komplikácie spojené so zápalom pľúc. Dožil sa 96 rokov.
Boris Ioffe sa narodil v Moskve 6. júla 1926 v židovskej rodine. Bol veľmi úspešným (a obľúbeným) študentom geniálneho profesora Landauva. V roku 1949 absolvoval Moskovskú štátnu univerzitu s diplomom z teoretickej fyziky. Pokračoval vo výskumnej práce pod vedením prof. Izáka Pomerančuka. V rokoch 1950-1955 sa Ioffe podieľal na pôvodnom projekte sovietskej jadrovej bomby, v neskoršom štádiu preorientovaný na vodíkovú bombu. Zrejme bol už teraz iba jediným účastníkom tohto projektu, ktorý ešte žil.
Profesor Ioffe bol jedným z popredných sovietskych fyzikov jadrových a subjadrových častíc. Bol priekopníkom v oblasti tzv. P-parity a jeho práca s E. Šabalinom dala impulz k vytvoreniu tzv. mechanizmu Glashow-Iliopoulos-Maiani. Ioffeho práca o hlbokom nepružnom rozptyle ovplyvnila ďalšie práce Feynmana a Bjorkena. V neskorších fázach svojej kariéry sa Ioffe zameral na kvantovú chromodynamiku a jej dôsledky pre teóriu hadrónov.
Ioffe ale nikdy neopustil svoj ranný výskum jadrovej fyziky. Prispel k práci na vytvorení sovietskej vodíkovej bomby (1951-1953): vypočítal tepelnú vodivosť plne ionizovaného plynu s relativistickými elektrónmi. Rozvinul (1956) teóriu hlbokého vyhorenia paliva v jadrových reaktoroch. Navrhol (1976) efektívnu metódu hľadania Higgsovho bozónu pri elektrón-pozitrónovej anihilácii v procese jeho koprodukcie so Z-bozónom (práve týmto spôsobom sa pátranie po H-bozóne uskutočnilo v CERNe). Objasnil podstatu hmoty baryónovej hmoty a zaviedol (1982) do kvantovej chromodynamiky (teória silnej interakcie) koncept magnetickej susceptibility kvarkového kondenzátu. Vypočítal (1981-1988) hmotnosti a magnetické momenty protónu, neutrónu a hyperónov. Rozvinul teóriu hlbokého spaľovania paliva v jadrových reaktoroch. Bol naozaj uznávaným expertom na jadrovú fyziku a koncom 70. rokov bol zodpovedný a dohliadal na fyzikálne výpočty ťažkovodného reaktora prvej jadrovej elektrárne v Československu JE A-1 typu KS-150, a tiež výskumných reaktorov v ZSSR (ITEF), Juhoslávii, a v Číne .
Od roku 1977 bol vedúcim laboratórium teoretickej fyziky v inštitúte ITEP, kde vychoval viacero doktorandov.
Profesor Boris L. Ioffe bol vo svojom súkromnom živote celý život aj oddaným horolezcom. Ťažko pomenovať taký význačný štít, ktorý nezdolal.
Jeho životná cesta bola dlhá (dožil sa 96 rokov), bola aj dobrodružná ale zároveň aj nešťastná.
Bol doktor fyzikálnych a matematických vied. Kandidátsku prácu obhájil v roku 1954, a v roku 1960 doktorandskú prácu na tému „Problematika teórie elementárnych častíc“. V roku 1977 mu bol udelený akademický titul profesor. V roku 1990 bol Boris Ioffe zvolený za člena korešpondenta Akadémie vied ZSSR (teraz Ruskej akadémie vied, RAS) na Katedre jadrovej fyziky.
V rokoch 2011 a 2016 bol navrhnutý za riadneho člena RAS, ale nikdy ho nezvolili. Okrem množstva odborných prác (autor a spoluautor viac ako 300 publikovaných vedeckých prác), napísal aj knihu spomienok „Atómové projekty - Udalosti a ľudia“, „ATOM PROJECTS Events and People“.
Práve v tejto knihe si spomína aj na JE A-1 v Jaslovských Bohunicach.
Tu je z nej fragment..... Projektovanie a výstavba jadrovej elektrárne v Československu.
Uvediem iný príbeh spojený s jadrovou energetikou. Je zaujímavá tým, že osvetľuje skryté mechanizmy, fungujúce v tejto oblasti, najmä v medzinárodnom aspekte. Je známe, že Československo je veľmi chudobné na energetické zdroje. Všetky vodné zdroje – veľmi obmedzené – už boli dávno plne využité. Má len malé ložiská hnedého uhlia. Má však uránovú rudu. (Tieto uránové bane sa však hneď po vojne dostali pod kontrolu Červenej armády a všetok vyťažený urán bol poslaný do ZSSR.) Preto sa Československá vláda rozhodla pre rozvoj jadrovej energetiky a požiadala o pomoc Sovietsky zväz . V roku 1957 vyslala vládnu delegáciu do Moskvy, aby s našou pomocou podpísala dohody o výstavbe jadrových elektrární v ČSSR. Sovietska strana navrhla niekoľko projektov JE jadrových navrhnutých Ústavom pre atómovú energiu (ktorý pracoval na obohatenom uráne) a projekt ITEP na ťažkovodný reaktor na prírodný urán. Dovoľte mi pripomenúť, že v roku 1957 (za Kurčatova) už nebol monopol až taký silný, konkurencia bola stále povolená, takže projekt nášho ústavu mal viac-menej rovnakú autoritu ako tie, ktoré prezentoval Ústav pre atómovú energiu (IAE, teraz Kurčatovov inštitút). Česi si vybrali projekt ITEP. Uvažovali tak, že síce majú vlastný urán, ale nemali žiadne difúzne továrne na jeho obohacovanie. Ak by teda stavali jadrové elektrárne na obohatený urán, stali by sa energeticky úplne závislí od Sovietskeho zväzu. Ak by však mali elektráreň na prírodný urán, čo mali v úmysle si zabezpečiť (ak nie hneď, tak niekedy neskôr), že urán z ich vlastných baní pôjde priamo do ich vlastných elektrární. Samozrejme, elektráreň, ktorú sme navrhovali, bola zložitejšia z hľadiska výstavby aj prevádzky. Ale Česi si s tým nerobili starosti, pretože priemyselná úroveň v ČSSR bola dostatočne vysoká. Navyše – ako mi neskôr sami Česi povedali – mali ďalekosiahle plány do budúcnosti: chceli vyvinúť technológiu a priemysel potrebný na budovanie reťazcov takýchto elektrární a prezentovať ich na svetových trhoch, ktoré by malé a nedostatočné vyspelé krajiny mohli kúpiť. Chceli tak vytvoriť pre Československo energetickú a hospodársku nezávislú od Sovietskeho zväzu. Tohto myšlienkového smeru sa až do roku 1968 pevne držali všetky vlády Československa – či už ortodoxne-komunistického presvedčenia za Zápotockého a Novotného, alebo za Dubčeka.
Vedecký manažment projektu realizoval ITEP, vedeckým manažérom bol A.I. Alichanov. Riadil som fyzikálne výpočty pre reaktor. (V tom čase slovo „riadiť“ v ITEP nemalo taký význam, aký má dnes. Zvládnutie fyzikálnych výpočtov znamenalo, že človek musel vypočítať všetko, čo sa týka fyziky reaktora, alebo aspoň vykonať podrobnú kontrolu výpočtov vykonaných inými.) Jedného dňa som zaklopal na dvere mojej kancelárie v ITEP. Bol to muž, ktorého som nepoznal. Predstavil sa: „Som predseda jadrovej komisie Československa, Augustín Ševčík“ (to znamenalo v podstate úroveň ministra). „Som inžinier, povedal, ale o jadrovej fyzike ani o jadrových reaktoroch neviem nič. Rád by som sa o nich niečo dozvedel." Odpovedal som: „Toto bude prednáškový kurz a dostanete domácu úlohu: nejaké problémy, ktoré budete musieť vyriešiť sami“. Povedal: "Súhlasím". Prednášal som Ševčíkovi a on (minister!) riešil problémy, ktoré som mu dal za domácu úlohu. Ševčík zostal na čele Atómovej komisie za Zápotockého, Novotného a Dubčeka. Za Štrougalovej vlády, po vstupe sovietskych vojsk do Československa, bol z tohto postu odvolaný a stal sa len poradcom v elektrárňach. Ale zostali sme kamaráti a vždy, keď som prišiel do Prahy, zavolal som mu a večer sme strávili v nejakej kaviarni — poznal dobré kaviarne v Prahe. Elektráreň bola riadne vybudovaná v Jaslovských Bohuniciach (na Slovensku), a volala sa AES A-1. Spočiatku sa spustenie závodu plánovalo na roky 1965 – 1966, ale práce boli pomalé, termíny dokončenia sa posúvali ďalej a ďalej a nakoniec sa rozhodlo sformulovať konečnú verziu programu spustenia na začiatok roku 1968, ktorý mal zahrňovať aj vyslanie sovietskej delegácie do Československa.
Vtedy sa však odohrali udalosti Pražskej jari a sovietske vedenie sa rozhodlo, že treba chvíľu počkať. Počkali až do chvíle, keď bude naša armáda vyslaná do Československa a k moci sa dostane nová, prosovietska vláda na čele so Štrougalom. V tom momente sa postoje radikálne zmenili, bolo rozhodnuté dať veľkú dôležitosť spusteniu elektrárne ako dôkazu priateľstva medzi Sovietskym zväzom a Československom a ako dôkazu, že starší brat pomáha mladšiemu, „keď sa vráti na správnu cestu“. Aby som však charakterizoval úroveň našich sovietskych diplomatov, ktorí riadili tento proces, uvediem nasledujúci príklad. Občas prišiel sovietskym špecialistom, ktorí pracovali na AES prednášať ekonomický atašé sovietskeho veľvyslanectva v Prahe. Pri jednej príležitosti povedal: „Vydali sme knihu o československom jazyku . . . “. (!)
V novembri 1968 mala odcestovať sovietska delegácia do Československa a bol pevný príkaz, že o neúspechu v práci nemôže byť ani reči. To mi pomohlo prvýkrát vycestovať do zahraničia — dovtedy ma za hranice nikdy nepustili.
N.A. Burgov, ktorý mal na starosti spustenie, vyhlásil, že bez mňa, človeka zodpovedného za výpočty reaktora, nemôže zaručiť úspech. Pred cestou sa naša delegácia musela podrobiť brífingu vo Výbore pre atómovú energiu – to bolo všeobecné pravidlo – najprv na oddelení jadrových elektrární a potom na oddelení režimu, teda utajovanom oddelení. Tento posledný brífing sa ukázal byť celkom nezvyčajný. Asistentka vedúceho oddelenia nám povedala: „Nemôžeme vám dávať žiadne pokyny, sami nerozumieme, čo sa (tam v ČSSR) deje a ako by ste sa mali správať. Vkladáme však do vás svoje nádeje. Len konajte podľa okolností." Rokovania sa uskutočnili v závode Škoda v Plzni. Ak mám pravdu povedať - všeobecná atmosféra –– nedávala veľa priestoru na radosť. Práve ľudia, s ktorými sme predtým odviedli veľa úspešnej práce a s ktorými sme mali stabilné priateľské vzťahy, keď prišli do Moskvy a tiež keď niektorí z nás navštívili Československo, teraz sedeli oproti nám za stolom s kamennými tvárami a všetci nosili Československú vlajku v gombíkových dierkach. Aj káva sa pri týchto rozhovoroch podávala len Čechom. Neskôr som počul vysvetlenie, že toto správanie našich partnerov bolo spôsobené ich strachom: báli sa svojej straníckej organizácie a svojej odborovej organizácie, ktoré boli v Škode veľmi silné a ktoré si v tom čase udržiavali veľmi silnú pozíciu voči všetkým Rusom. O to viac, že situácia v krajine bola nanajvýš tiesnivá: v uliciach, na asfalte sme videli gigantické slogany „Ivan, choď domov!“; na Václavskom námestí v Prahe, kde naše tanky strieľali do parlamentu a do davu, stáli mladí muži ako čestná stráž a držali sviečky; sa v továrňach konali protestné demonštrácie. Aj keby som inváziu do Československa neschvaľoval a bol to pre mňa najväčší šok, napriek tomu, že som sa k tomu netajil svojimi pocitmi, stále som ostro cítil, že na sebe nesiem časť viny.
Z obchodného hľadiska však boli rokovania plne úspešné. Program spustenia bol vypracovaný a podpísaný — ale potom sa stalo toto: Väčšina českých odborníkov, ktorí sa podieľali na našej práci — inžinieri a dokonca aj stredný technický personál — boli liberálne názory, boli to Dubčekovi prívrženci. Preto po nástupe ortodoxných komunistov k moci boli všetci vystavení represiám: niektorí úplne prišli o prácu, niektorí boli degradovaní, niektorí boli vylúčení zo strany a podobne. Bola odstránená celá vrstva spoločnosti (pozostávajúca z najkvalifikovanejších odborníkov). Ani toto však nestačilo. Noví ľudia, ktorí ich nahradili, sa javili aj z politického hľadiska nedostatočne presvedčení, takže aj táto vrstva bola odstránená. V dôsledku toho sa výrazne znížila úroveň odbornej spôsobilosti zamestnancov. Ústredný výbor KSSZ a vláda Československa sa rozhodli zdôrazniť mimoriadny význam spustenia elektrárne: malo to byť demonštrácia pomoci, ktorú ZSSR poskytoval Československu. JE ešte nebola kompletná, ale navštívil ju celý rad vysokopostavených návštevníkov z oboch krajín: ministri, podpredseda sovietskej ministerskej rady, dokonca aj samotný Štrougal. Bezprostrednou kontrolou prác zo sovietskej strany bol poverený Petrosianc, predseda Štátneho výboru pre atómovú energiu. Dátum spustenia bol stanovený na koniec roka 1972 a na jeseň 1972 už na JE pracovalo viac ako sto sovietskych špecialistov. Petrosianc tam sám dorazil a oficiálne oznámil presný dátum spustenia. Zdá sa, že toto načasovanie malo niečo spoločné s nejakým špeciálnym dátumom alebo nejakou mimoriadnou udalosťou v Moskve, na ktorej musel podať oficiálnu správu. Práce pokračovali, ale bolo jasné, že reaktor nebude spustený v deň, ktorý určil Petrosianc. Preto boli potrebné nejaké triky. Jeden z týchto trikov bol predvedený počas návštevy jedného významného člena vlády Československa. On vedel (niekto mu to povedal predtým), že v momente spustenia musí byť v reaktore naliata ťažká voda. Takže mu skutočne ukázali, ako ťažkú vodu nalial robotník do lievika rúrky vedúcej do reaktora. (Dokonca mám aj fotografiu tejto udalosti.) V skutočnosti bolo ešte príliš skoro na to, aby do reaktora ťažká voda išla. Preto bol kohútik vedúci do reaktora zatvorený a ťažká voda stekala potrubím na poschodie nižšie, kde ju iný robotník zbieral do vedra. Nakoniec boli všetky prípravné práce ukončené. Ukázalo sa však, že z technických príčin bol reaktor horúci.
Fyzické spustenie reaktora a celý rozsiahly program experimentov, plánovaný na celý mesiac, bolo možné uskutočniť len na studenom reaktore, len tak sa dajú skontrolovať všetky parametre, na ktorých sú výpočty založené. A následne tieto musia byť známe, aby bolo možné vypočítať prevádzkové charakteristiky práce reaktora pri výkone. Pred začatím fyzikálneho spustenia sme preto museli počkať, kým reaktor vychladne. Samotný jadrový reaktor bol obrovský – 150 ton – a potreboval na ochladenie až 3 dni. Ale termín ohlásený Petrosiancom bol prakticky na spadnutie, ten sa už nemohol dočkať. Požadoval okamžité spustenie reaktora, kričal a vyhrážal sa. Manažér spustenia a hlavný inžinier zostali celé 2 dni neoblomní, pretože pochopili, že ak by bol reaktor spustený za tepla, znemožnilo by to všetky experimenty a tiež, že prevádzka reaktora by vždy bola takrečeno „so zaviazanými očami“. Na konci druhého dňa sa nakoniec Petrosiancovým hrozbám podriadili a oznámili, že spustenie sa uskutoční nasledujúci deň, hoci reaktor ešte aj tak nebude úplne vychladnutý.
Ráno (začali sme pracovať o 6:00 a hotel v ktorom sme bývali bol 30 km) som prišiel do elektrárne, sadol si za stôl v riadiacej miestnosti a požiadal inžinierov, aby zmerali teplotu v reaktore v miestach, kde to bolo možné, aby som upravil svoje výpočty: pretože tieto sa robili pre studený reaktor. Petrosianc prišiel ku mne a pýtal sa: "Aká je vaša predpoveď týkajúca sa kritickej úrovne?" Povedal som mu – „Teraz vám to nemôžem povedať, reaktor je horúci a rozloženie tepla je nerovnomerné. Vyžiadal som si údaje o teplote, aby som mohol opraviť svoje výpočty“ — „Áno, to som si myslel“, povedal Petrosianc, „nemôžete nič povedať“ — a odišiel. O nejaký čas neskôr som dostal údaje o teplote a začal som s opravami. Petrosianc sa znova objavil a pýtal sa - "No, kde je predpoveď?" "Dám Vám to o pol hodiny," odpovedal som. A Petrosianc hovorí - „Viem, čo urobíš – dáš mi predpoveď s takouto veľkou chybou“ – a ukázal rukami také gesto, aké robí rybár, keď rozpráva o rybe, ktorú ulovil. O pol hodiny neskôr som išiel za Petrosiancom, povedal som mu svoje údaje, chyba bola rádovo tri percentá, a spýtal som sa ho: "Čo hovoríte, je to naozaj taká veľká chyba?" Bol nútený priznať, že nie. Spustenie bolo uskutočnené a kritická úroveň sa zhodovala s mojou predpoveďou. Jadrový reaktor bol spustený, Petrosianc podal víťaznú správu do Moskvy, a pochopiteľne nasledovalo veľké vytrubovanie v tlači, jadrová elektráreň bola neskôr uvedená na plný výkon a úspešne fungovala niekoľko rokov.
Ale táto situácia nevyhovovala našej vláde (ZSSR pozn. MN.). Kľúč k energetike Československa si chcela nechať vo vlastnom vrecku. Preto začala tlačiť na českú vládu, aby všetky nasledujúce elektrárne postavila na prácu s obohateným uránom typu VVER. A česká strana ustúpila.
Zároveň sa za dvoch nie veľmi podstatných okolností rozhodlo o odstavení a demontáži elektrárne A-1.
Až do „nežnej revolúcie“ sa celá jadrová elektrina v Československu vyrábala v elektrárňach VVER. Od „nežnej revolúcie“ sa elektrárne v Českej republike a na Slovensku stavajú podľa západného vzoru.
(Tu sa profesor Ioffe mýli. Po prvé obidve havárie na JE A-1 sa v nijakom prípade nedajú kvalifikovať ako „nie veľmi podstatné“. A po druhé, výstavbu po nežnej revolúcie si tu profesor mýli s vynútenými a aj zrealizovanými bezpečnostnými vylepšeniami, ktoré jadrový dozor požadoval a požaduje na základe tzv. Lisabonskej Iniciatívy, a odporúčaní WANO a WENRA. Poznámka M.N. )
V súčasnosti sa v mnohých krajinách stavajú elektrárne s ťažkovodnými reaktormi, ale Rusko od tejto činnosti upustilo. Aby som ukončil diskusiu o jadrových elektrárňach, rád by som prešiel k problému ich bezpečnosti – po Černobyľskej katastrofe je to téma číslo 1 v akejkoľvek diskusii o jadrových elektrárňach. Podľa môjho názoru hlavná a neodstrániteľná chyba elektrární pracujúcich na reaktoroch typu RBMK („Černobyľský typ“) spočíva v kladných a vysokých teplotných a parných koeficientoch reaktivity. To znamená, že reaktor ako fyzikálny systém reaguje na zvýšenie teploty alebo objemu pary zvýšením svojho výkonu. A platí to aj naopak: znižuje svoj výkon v reakcii na pokles teploty alebo zníženie objemu pary. Inými slovami, je v princípe nestabilný. Toto je hlavná chyba reaktora a je to spôsobené tým, že neutróny sú ovplyvnené v grafite, pričom chladenie reaktora je dosahované vodou. Túto poruchu nemožno odstrániť, práve preto sa energetické reaktory tohto typu už nikde na svete nepoužívajú. V skutočnosti boli príčinou Černobyľskej katastrofy kladné teplotné a parné koeficienty reaktivity. Prispeli k tomu samozrejme aj ďalšie, dodatočné okolnosti, ale podľa mňa je toto hlavná príčina. A tí, ktorí uprednostňujú reaktory RBMK, sú v skutočnosti zaneprázdnení odstraňovaním takýchto problémov. Podľa môjho názoru musí byť každý bezpečný jadrový reaktor v elektrárni v prvom rade stabilný ako fyzikálny systém, to znamená — musí mať negatívny (a pokiaľ možno vysoký) teplotný koeficient (a tiež parný koeficient, ak je reaktor chladený pomocou vody alebo ak môže k varu dôjsť). To je práve charakteristika ťažkovodných reaktorov, ktoré pracujú s prírodným alebo mierne obohateným uránom vyššie opísaného typu.
Žiaľ, všetky pokusy o výstavbu jadrových elektrární tohto typu u nás, alebo aspoň o seriózne porovnanie medzi nimi a typmi VVER a RBMK, doteraz narážali na nepreniknuteľnú stenu odporu — monopolizmu, ktorý sme už spomínali.
Už v roku 1974, po spustení jadrovej elektrárne A-1 v Československu, som napísal článok, v ktorom som popísal parametre a výsledky spustenia jadrovej elektrárne A-1 v Československu. Na záver článku som pridal stručnú kapitolu, v ktorej som porovnával ťažkú vodu ako moderátor v JE na prírodný urán s elektrárňami VVER a RBMK s ohľadom na spotrebu uránu na každú vyrobenú jednotku energie (nie z hľadiska bezpečnosti), ale žiaľ bolo zrejmé, že článok rozhodne nebude možné zverejniť. Porovnanie neuprednostňovalo VVER pred RBMK, aj keď pri druhom som použil konštrukčné údaje, ktoré zdôvodňovali ich využitie. Vedúci odboru jadrových elektrární vo Výbore pre atómovú energiu (ZSSR) osobne zakázal uverejnenie môjho článku. V oficiálnom závere sa uvádzalo, že článok môže byť publikovaný len pod podmienkou, že bude vyhodená kapitola obsahujúca porovnanie rôznych reaktorov. Všetky pokusy prekonať tento zákaz skončili porážkou. Nakoniec sa mi podarilo dostať sa k A.P. Alexandrovovi (v tom čase bol prezidentom Akadémie vied, riaditeľom Výboru pre atómovú energiu a predsedom Vedecko-technickej rady ministerstva (Streďmašu) – čo prakticky znamená, že bol vedúcim atómového projektu. Alexandrov na titulnej strane môjho článku napísal: „Všetko uvedené v tomto článku je správne, ale skutočnosť, že staviame VVER (a tiež RBMK), je spôsobená úplne inými dôvodmi. Ak tomu dobre rozumiem, Alexandrov mal na mysli dôvody, že z technologického hľadiska sú reaktory RBMK blízke vojenským a na ich výstavbu je potrebná len minimálna reorganizácia priemyslu. Nakoniec bol po tomto Alexandrovovom uznesení môj článok uverejnený v plnom rozsahu. A až do Černobyľskej katastrofy to bol jediný článok v ruskej odbornej literatúre, ktorý vyjadril pochybnosti o tom, že RBMK (oproti VVER) sú najlepšie jadrové elektrárne. Dnes tie časy „osvieteného monopolizmu“ v našej vede vyvolávajú už len pocity nostalgie......
Kniha spomienok profesora Borisa L. Ioffeho „Atómové projekty - Udalosti a ľudia“, „ATOM PROJECTS Events and People“ stojí za prečítanie, dostať sa k nej môžete napríklad tu:
