Prosím, nemýľte sa, to nie sú moje slová, to sú slová jedného z mojich bývalých kolegov, ktoré povedal pred pár týždňami, ked sme na túto tému diskutovali.
Bola to zaujímavá debata, a tento kolega tam argumentoval celkom dobrými (ale už relatívne “ošúchanými”) faktami, že všetky jadrové elektrárne (JE) v Československu boli postavené na ich (teda vtedy sovietskej) technológii, že máme s nimi dlhodobé skúsenosti, že mnoho firiem s nimi spolupracovalo a podobne. Ťažko sa tomu samozrejme namieta, akurát že dnes je už celosvetovo “trošku iná” situácia. Veď aj v susednom Česku ešte pred nedávnom (keď išli vypisovať tender na novú jadrovú elektráreň) presadzovali presne tie isté argumenty. Vtedy to tam nazývali “Česká cesta”, argumentujúc mnohými českými fabrikami a spoločnosťami, ktoré v jadrovej energetike dlhodobo pôsobili.
Skončilo to tak, že nakoniec nielen že “Česká cesta” nebola akceptovaná, ale Rusi neboli dokonca ani dopustení do súťaže. Vtedy Horná komora Českého parlamentu (Senát) na návrh svojho výboru pre bezpečnosť schválila výzvu českej vláde aby do súťaže na výstavbu nových jadrových reaktorových blokov v Čechách energetické spoločnosti ako prípadných potenciálnych dodávateľov z Ruskej federácie a Čínskej ľudovej republiky ani len nepozvali. Senát teda vo svojom uznesení uviedol že vyzýva vládu ČR, aby ani teoreticky nepočítali s inštitúciami či fabrikami v tejto súťaži „z krajín, ktoré je možné v súlade so strategickými dokumentami štátu označiť ako rizikové“.
Tvrdili, že je „nežiadúce, aby sa na strategickej stavbe jadrového bloku „podieľali spoločnosti s účasťou štátu, ktoré pristupujú ku krajinám NATO ako k nepriateľským, alebo ktorých predstavitelia sú na „sankčnom zozname EU“.
Ale technicky je to akceptovateľné…
Sovieti (dnes Rusi) či sa to niekomu páči alebo nie, (boli) sú v niektorých oblastiach jednička. A oblasť jadrovej energie tam patrí. Proste v niektorých veciach sú skutočne „majstri svojho remesla“ a to ako v teoretickej vedeckej oblasti, tak aj v praktických aplikáciách.
A aj Rusmi ponúkaný projekt jadrovej elektrárne s reaktormi VVER-1200, najmä na export, vďaka svojim pokročilým bezpečnostným prvkom, zvýšenému výkonu a relatívne kratšiemu času výstavby v porovnaní so staršími projektmi, sa všeobecne považuje za dobrú voľbu.
Avšak, ako každý projekt jadrovej elektrárne, existujú potenciálne nevýhody súvisiace s financovaním, politickými úvahami a prevádzkovými problémami.
Výhody VVER-1200:
Pokročilé bezpečnostné prvky:
VVER-1200 obsahuje aktívne aj pasívne bezpečnostné systémy vrátane prvkov, ako je lapač aktívnej zóny a dvojstenný kontajnment, vďaka čomu je reaktorom tretej generácie (3+) so zvýšenou bezpečnosťou v porovnaní s predchádzajúcimi projektmi.
Zvýšený výkon:
VVER-1200 má hrubý výkon 1300 MWe, čo je výrazný nárast v porovnaní so starším VVER-1000.
Kratší čas výstavby:
VVER-1200 je navrhnutý s dobou výstavby 40 mesiacov, čo potenciálne znižuje celkové náklady a čas projektu.
Flexibilita paliva:
VVER-1200 je navrhnutý pre flexibilný výkon, na rozdiel od starších reaktorov, ktoré boli primárne základnými blokmi.
Osvedčené výsledky:
Hoci je VVER-1200 novší, stavia na zavedenej technológii VVER s vylepšeniami založenými na prevádzkových skúsenostiach.
Nevýhody VVER 1200 na zváženie:
Financovanie:
Mnohé exportné projekty, najmä tie, do ktorých je zapojený Rosatom, sú silne závislé od ruského financovania, čo môže vyvolať obavy z dlhodobého dlhu a potenciálneho politického vplyvu.
Politické dôsledky:
Výstavba jadrovej elektrárne môže byť politicky citlivou otázkou, ktorá môže viesť k medzinárodnému napätiu a oneskoreniam, ako to bolo vidieť v prípade elektrárne Akkuyu v Turecku.
Prevádzkové problémy:
Pri prvých blokoch VVER-1200 boli hlásené niektoré prevádzkové problémy, ako napríklad problémy s vibráciami v statore turbogenerátora.
Vyhorené palivo:
Rosatom zvyčajne vyžaduje od zákazníkov, aby vrátili vyhorené palivo na prepracovanie, čo môže zvýšiť celkové náklady projektu a vyvolať obavy týkajúce sa nakladania s odpadom. Okrem toho vyvážať vyhoreté jadrové palivo z krajín EÚ je zakázané.
Obavy z korupcie:
Napríklad podľa nadácie Bellona sa objavili obavy z korupcie v jadrovom priemysle, najmä v krajinách, kde Rosatom pôsobí.
Záver:
Projekt VVER-1200 je technologicky vyspelý reaktor s potenciálnymi výhodami pre export, ale potenciálni klienti by mali starostlivo zvážiť finančné, politické a prevádzkové riziká spojené s takýmito projektmi, najmä s tými, ktoré zahŕňajú Rosatom.
Teda politicky je to asi nepriechodzie…
Prečo?
Je zásadný rozdiel vo vnímaní technických a politických riešeniach. Pri zložitých projektoch ako sú jadrové elektrárne, teda vlastne akceptovania určitej technológie, sa spoločnosti (resp. krajiny) odkiaľ tá technológia prichádza stávajú našimi partnermi na veľmi veľmi dlho. Pri jadrových elektrárňach od projektovania JE, cez výstavbu JE, spúšťanie JE, prevádzkovanie JE, odstavenie JE a vyraďovanie JE, presahuje sumárne časová súslednosť (rozumej nutná spolupráca) viac ako jedno storočie! A v jasnej súvislosti s medzinárodnou, uznávanou a platnou legislatívou je vždy zodpovedný nie ten štát, ktorý to vyrobil, či dodal, ale štát na ktorého území sa dané jadrové zariadenie nachádza. Takže pri rozhodovaní o jadrovej energii ide vždy aj o politiku!
“Takže Európska Komisia nám ruskú atómku neschváli?” Pýtal sa tretí účastník diskusie (ďalší bývalý kolega). A ja som mu odpovedal: “Ale veď Európska komisia žiadnemu členskému štátu neschvaľuje atómku!” “A to už ako?” Pýtal sa…
Asi to teda treba aj čitateľom vysvetliť, keď tomu nerozumejú ani ľudia “od fachu”…
Je to takto:
K dnešnému dňu - podľa právnych rámcov EÚ, najmä v súvislosti so Zmluvou Euratom a súvisiacimi smernicami, nie je explicitne uvedená ani v jednom konkrétnom zákone alebo odseku priama povinnosť členských štátov žiadať súhlas EK na výstavbu novej jadrovej elektrárne!
Ale,,,,
Namiesto toho existujú povinnosti informovať a podliehať dohľadu, ktoré sú rozložené v rôznych dokumentoch, pričom konečné rozhodnutie o výstavbe však stále zostáva v kompetencii členských štátov.
Poďme to rozobrať krok za krokom.
a) Povinnosť informovať
Základný právny rámec: Povinnosť členských štátov informovať EK o plánoch týkajúcich sa jadrových zariadení, vrátane nových jadrových elektrární, vyplýva predovšetkým zo Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (Euratom), konkrétne z článku 37. Tento článok stanovuje, že každý členský štát musí pred spustením prevádzky akéhokoľvek jadrového zariadenia, ktoré by mohlo uvoľňovať rádioaktívne látky, poskytnúť EK všeobecné údaje o plánoch na likvidáciu rádioaktívneho odpadu, aby EK mohla posúdiť vplyv na iné štáty.
Text: „Každý členský štát predloží Komisii všeobecné údaje týkajúce sa plánov na likvidáciu rádioaktívnych odpadov v oblasti, kde má byť zariadenie umiestnené, a Komisii umožní posúdiť vplyv na zdravie obyvateľstva iných členských štátov.“
Dátum: Zmluva Euratom bola podpísaná 25. marca 1957 a nadobudla platnosť 1. januára 1958. Článok 37 je platný v pôvodnej podobe s drobnými úpravami.
Kontext: Ide o preventívnu povinnosť informovať, aby EK mohla koordinovať bezpečnosť a chrániť záujmy celej Únie, najmä v prípade cezhraničných rizík.
Doplňujúce predpisy: Smernica 2009/71/Euratom (o bezpečnosti jadrových zariadení), prijatá 25. júna 2009 a neskôr novelizovaná smernicou 2014/87/Euratom (8. júla 2014), rozširuje povinnosti členských štátov. Článok 6 tejto smernice vyžaduje, aby členské štáty vykonali hodnotenia bezpečnosti pre nové jadrové zariadenia a informovali EK o výsledkoch, najmä v súvislosti so stresovými testami po nehode vo Fukušime. Tieto informácie však slúžia na dohľad, nie na povinné schválenie.
b) Povinnosť získať súhlas
Kritické zhodnotenie: Priama povinnosť získať súhlas EK na výstavbu novej jadrovej elektrárne nie je v právnom rámci EÚ explicitne uvedená. Podľa článku 194 Lisabonskej zmluvy (nadobudla platnosť 1. decembra 2009) má každý členský štát právo určovať si svoj energetický mix, vrátane rozhodnutia o výstavbe jadrových elektrární, pokiaľ to neporušuje záväzky EÚ (napr. environmentálne normy). EK môže zasahovať iba v otázkach bezpečnosti, nešírenia jadrových zbraní a manažmentu odpadu, nie priamo schvaľovať alebo zakazovať výstavbu.
Euratom a dohľad: Zmluva Euratom (najmä články 77–85) udeľuje EK právomoc dohliadať na zásoby jadrových materiálov a ich využitie, vrátane povinnosti členských štátov hlásiť plány na výrobu a používanie jadrového paliva. Napríklad článok 41 vyžaduje, že členské štáty musia poskytnúť EK údaje o plánoch na využitie jadrových materiálov. Tento dohľad však nie je to isté ako povinné schválenie výstavby elektrárne – skôr ide o kontrolu, či plány sú v súlade s cieľmi Euratomu (bezpečnosť, nešírenie).
Praktická interpretácia: V praxi EK posudzuje národné plány (napr. cez stresové testy alebo akčné plány ENSREG) a môže vyjadrovať odporúčania či požadovať úpravy, ale konečné rozhodnutie o výstavbe zostáva na členskom štáte. Napríklad v prípade novej elektrárne v Dukovanoch v Česku (schválené EK 29. apríla 2024) išlo o posúdenie štátnej pomoci, nie o povinný súhlas s výstavbou samotnej elektrárne.
Prečo nie je explicitný súhlas?
EÚ rešpektuje suverenitu členských štátov v otázke energetického mixu, ako potvrdil aj Frans Timmermans v roku 2022 (v súvislosti s RePowerEU). EK však môže ovplyvňovať proces cez bezpečnostné normy (smernica 2014/87/Euratom) a finančné regulácie (napr. zelená taxonómia), čo môže vytvárať dojem povinného súhlasu.
Kriticky: Niektorí analytici (napr. z Atlantic Council, 2023) upozorňujú, že EK využíva nepriame nástroje (ako stresové testy alebo finančné schémy) na tlak na štáty, čo môže byť vnímané ako obmedzenie suverenity, hoci právne to nie je povinný súhlas.
Záver
Povinnosť informovať: Je zakotvená v článku 37 Zmluvy Euratom (platná od 1. januára 1958), s doplnením v smernici 2009/71/Euratom (článok 6, od 25. júna 2009, novelizované 2014/87/Euratom).
Povinnosť získať súhlas: Nie je explicitne uvedená v žiadnom konkrétnom zákone EÚ. Rozhodnutie o výstavbe patrí členským štátom (článok 194 Lisabonskej zmluvy), no EK má dohľadové právomoci cez články 41 a 77–85 Zmluvy Euratom.
Starší brat Westinghouse.
Dnes Slovenský premiér Robert Fico okrem iného spoločne s ministerkou hospodárstva SR informovali, že sa Slovensko sa blíži k uzavretiu medzivládnej dohody so Spojenými štátmi americkými o výstavbe nového jadrového zdroja. A že sa čaká na záverečné stanovisko USA.
Noviny SME citujú, že doslova povedal: „Z našej strany je táto dohoda už „vyštrnganá“, prepáčte tento expresívny výraz, a čakáme na posledné stanovisko Spojených štátov amerických. Pokiaľ k tomuto stanovisku dôjde, môžeme pristúpiť k podpisu medzivládnej dohody, ktorá by smerovala k tomu, že nový jadrový zdroj na území atómovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach by postavila americká spoločnosť Westinghouse,“
Fico avizoval, že pôjde o obrovskú investíciu. „Bavíme sa o novom zdroji o výkone 1250 megawattov (MW), čo je obrovský zdroj v porovnaní s našimi reaktormi, ktoré sú vo výkone okolo 440 MW“. A Fico zároveň podčiarkol a zdôraznil, že “Pre súčasnú vládu je to veľmi dôležitá téma a Slovensko musí byť sebestačné vo výrobe elektrickej energie, Sme krajina, ktorá je vzorom pre svet, pretože dnes už na Slovensku funguje päť reaktorov, chceme naštartovať šiesty v krátkom čase, každý má výkon okolo 440 MW. Budeme krajina, ktorá bude vyrábať absolútnu väčšinu vlastnej elektriny predovšetkým z jadra.“
Úprimne sa priznám, že aj pre mňa osobne je takéto prehlásenie premiéra sympatické.
Ale pozrime sa spoločne aj na to o akej spoločnosti hovori….
Spoločnosť Westinghouse bola kedysi v jadrovom priemysle vnímaná ako “starší brat”.Keď bol nejaký problém, stačilo sa naň obrátiť a aj v tých najťažších cvíľach vedel seriózne a odborne poradiť.
Ale ako je to dnes?
Keď sa napríklad uchádza v nejakom tendre pre jadrový projekt kto je vlastne za tým? Kto garantuje že to všetko bude "Tip-Top"?
Kto sa teraz sa za tou obálkou so značkou Westinghouse skrýva? Ako to teda v skutočnosti je? Lebo v bežnej spoločnosti sa to stále vníma že Westinghouse sú američania....
Kto dnes stojí za Westinghouse?
Westinghouse Electric Company je od novembra 2023 vlastnená konsorciom, kde 51 % podielu drží Brookfield Renewable Partners (spolu s inštitucionálnymi partnermi) a 49 % podielu patrí kanadskej spoločnosti Cameco.
Tieto dve entity sú kľúčovými aktérmi, ktorí stoja za značkou Westinghouse, keď sa uchádza o tendre na jadrové projekty.
Brookfield Renewable Partners: Toto je časť Brookfield Asset Management, globálnej investičnej spoločnosti so sídlom v Kanade, ktorá spravuje aktíva v hodnote stoviek miliárd dolárov. Brookfield Renewable Partners sa špecializuje na obnoviteľné zdroje energie (hydroelektrárne, veterné a solárne farmy), a ich portfólio zahŕňa čistú energiu po celom svete. V jadrovej energetike však nemajú historické skúsenosti – Westinghouse je ich prvým vstupom do tohto sektora.
Cameco: Kanadská spoločnosť, ktorá je jedným z najväčších svetových producentov uránu a poskytovateľov jadrového paliva. Cameco má dlhoročné skúsenosti v jadrovom priemysle, ale ich expertíza je sústredená na „prednú časť palivového cyklu“ – teda ťažbu uránu, jeho spracovanie a výrobu paliva. Nemajú priame skúsenosti s výstavbou reaktorov ani s komplexnými jadrovými projektmi.
Značka Westinghouse: Hoci vlastníci sú kanadskí (Brookfield a Cameco), Westinghouse Electric Company zostáva americkou spoločnosťou so sídlom v Cranberry Township, Pennsylvania. Jej značka a dedičstvo sú naďalej spojené s americkou históriou jadrovej energetiky – Westinghouse bol priekopníkom v tejto oblasti (napr. prvý komerčný tlakovodný reaktor v roku 1957) a stále je vnímaný ako „americká“ firma, aj keď vlastníci vlastne dnes pochádzajú z Kanady.
Kto garantuje, že to bude „tip-top“?
Toto je kľúčová otázka, pretože Westinghouse už nie je ten istý „starší brat“, akým býval kedysi.
Poďme si rozobrať, kto a ako zabezpečuje kvalitu a spoľahlivosť ich projektov:
1. Technická expertíza Westinghouse:
o Hoci vlastníci sa zmenili, jadrom Westinghouse sú stále jeho zamestnanci a technológie. Spoločnosť zamestnáva tisíce inžinierov a odborníkov, ktorí majú desaťročia skúseností v jadrovej energetike.
Napríklad ich reaktor AP1000 je považovaný za jeden z najmodernejších a najbezpečnejších na svete (s pasívnymi bezpečnostnými systémami).
o Westinghouse má za sebou históriu výstavby reaktorov (napr. v USA, Číne, či aktuálne v Poľsku a na Ukrajine), a tieto projekty sú riadené internými tímami, nie priamo vlastníkmi. Vedenie spoločnosti (napr. generálny riaditeľ Patrick Fragman) má naďalej kľúčovú rolu pri strategických rozhodnutiach.
2. Rola vlastníkov (Brookfield a Cameco):
o Brookfield Renewable Partners: Ako väčšinový vlastník (51 %) má Brookfield hlavné slovo pri strategických rozhodnutiach, vrátane financií a expanzie. Brookfield však nie je technologickou firmou – ich expertíza je v investíciách a riadení aktív. Ich prínos je skôr finančný a strategický: zabezpečujú kapitál, optimalizujú finančné toky a hľadajú synergie s ich portfóliom čistej energie. Nemajú však priamu úlohu v technickej stránke projektov – to zostáva na Westinghouse.
o Cameco: S 49 % podielom prináša Cameco expertízu v oblasti jadrového paliva. Ich úloha je skôr v zabezpečení palivového cyklu – môžu garantovať dodávky uránu a paliva pre reaktory Westinghouse, čo je v súčasnosti strategicky dôležité, najmä pre krajiny, ktoré sa snažia znížiť závislosť od Ruska (napr. Česká republika s Temelínom alebo Ukrajina). Cameco však nemá skúsenosti s výstavbou reaktorov ani s ich prevádzkou.
3. Zmluvné a právne garancie:
o V tendroch na jadrové projekty (napr. výstavba reaktorov AP1000 v Poľsku alebo dodávky paliva do Temelína) je Westinghouse priamo zodpovedný za plnenie zmluvných podmienok. Zmluvy zvyčajne zahŕňajú prísne garancie na kvalitu, termíny a bezpečnosť, a Westinghouse musí dodržiavať medzinárodné normy (napr. od IAEA alebo národných regulátorov, ako je NRC v USA alebo ÚJD SR na Slovensku).
o Ak by Westinghouse zlyhal, finančnú a právnu zodpovednosť nesie samotná spoločnosť, nie jej vlastníci. Brookfield a Cameco by však mohli byť nútení poskytnúť dodatočný kapitál, ak by Westinghouse čelil finančným problémom (ako v minulosti pri bankrote v roku 2017).
4. Reputácia a história:
o Westinghouse si stále udržiava povesť lídra v jadrovej energetike, aj napriek problémom v minulosti (napr. bankrot v 2017 kvôli projektom Vogtle a Summer v USA). Ich technológie (AP1000, palivo pre VVER reaktory) sú overené a používané po celom svete. Napríklad v Číne sú štyri AP1000 reaktory v prevádzke a ďalšie sa stavajú, čo je dôkazom spoľahlivosti ich technológií.
Ako to funguje v praxi pri tendroch?
Keď sa Westinghouse uchádza o tender, proces vyzerá takto:
Technická ponuka: Tím Westinghouse pripravuje detailnú ponuku, ktorá zahŕňa technické špecifikácie (napr. reaktor AP1000), harmonogram, rozpočet a garancie. Tieto dokumenty pripravujú inžinieri a odborníci Westinghouse, nie Brookfield ani Cameco.
Finančné zabezpečenie: Brookfield Renewable Partners ako väčšinový vlastník garantuje finančnú stabilitu projektu. Brookfield má prístup k obrovskému kapitálu (spravujú aktíva za stovky miliárd dolárov), takže môžu poskytnúť finančné krytie, ak by projekt čelil neočakávaným nákladom.
Dodávky paliva: Cameco môže ponúknuť výhodu v podobe stabilných dodávok uránu a jadrového paliva, čo je v súčasnosti kľúčové pre krajiny, ktoré chcú nahradiť ruské dodávky (napr. Ukrajina, Česká republika, Poľsko).
Regulácia a kontrola: Každý jadrový projekt podlieha prísnej regulácii zo strany národných úradov (napr. ÚJD SR, NRC v USA) a medzinárodných organizácií (IAEA). Westinghouse musí preukázať, že spĺňa všetky normy, a ich technológie (napr. AP1000) sú už certifikované v rôznych krajinách.
Príklad z praxe: V októbri 2022 Poľsko vybralo Westinghouse na výstavbu troch reaktorov AP1000 pre ich prvú jadrovú elektráreň. Tento tender vyhrali na základe technickej ponuky a podpory americkej vlády (USA poskytli finančné garancie), pričom vlastnícka štruktúra (Brookfield a Cameco) hrala skôr finančnú a strategickú rolu, nie technickú.
Prečo sa Westinghouse stále vníma ako „Američania“?
Toto vnímanie je pochopiteľné a má niekoľko dôvodov:
1. Historické dedičstvo: Westinghouse bol založený v USA v roku 1886 a dlhé roky bol symbolom americkej jadrovej energetiky. Aj po zmenách vlastníctva (Toshiba v 2006, Brookfield v 2018, a teraz Brookfield/Cameco) zostáva jeho sídlo v Pennsylvánii a väčšina jeho zamestnancov sú Američania.
2. Americká podpora: USA stále podporujú Westinghouse ako strategického hráča v jadrovom sektore, pretože je to spôsob, ako konkurovať Rusku (Rosatom) a Číne (CGN, CNNC). Napríklad americká vláda poskytuje finančné garancie na projekty Westinghouse (ako v Poľsku), čo posilňuje ich „americký“ obraz.
3. Značka a marketing: Westinghouse naďalej používa svoju značku, ktorá je spojená s americkou históriou. Bežná verejnosť (a dokonca aj niektorí odborníci) nemusia detailne sledovať vlastnícke zmeny, takže Westinghouse je stále vnímaný ako americká firma.
Aké sú riziká a výhody tejto vlastníckej štruktúry?
Výhody:
Finančná stabilita: Brookfield Renewable Partners prináša obrovský kapitál a finančnú stabilitu. Westinghouse mal v minulosti problémy s financiami (bankrot v 2017), a Brookfield môže zabezpečiť, že projekty budú finančne kryté.
Synergia s Cameco: Cameco umožňuje Westinghouse ponúknuť kompletné riešenie – od dodávok paliva až po výstavbu reaktorov. To je atraktívne pre krajiny, ktoré hľadajú alternatívu k Rusku.
Globálna expanzia: Brookfield má globálnu sieť a skúsenosti s energetickými projektmi, čo môže Westinghouse pomôcť expandovať do nových trhov (napr. Ázia, Afrika).
Riziká:
Nedostatok technickej expertízy vlastníkov: Brookfield nemá skúsenosti s jadrovou energetikou, a Cameco sa špecializuje len na palivo. Ak by Westinghouse čelil technickým problémom (ako pri projektoch Vogtle a Summer), vlastníci nemusia mať know-how na ich vyriešenie.
Stratégia zameraná na zisk: Brookfield je investičná spoločnosť, ktorej cieľom je maximalizovať zisk. Mohli by tlačiť na znižovanie nákladov, čo by mohlo ovplyvniť kvalitu alebo bezpečnosť projektov.
Geopolitické vnímanie: Hoci je Westinghouse vnímaný ako americká firma, vlastníctvo kanadskými spoločnosťami môže vyvolať otázky v niektorých krajinách, najmä ak hľadajú „amerického“ partnera na vyváženie ruského alebo čínskeho vplyvu.
Ako to teda dnes v skutočnosti je?
Westinghouse je dnes vlastne hybridná entita:
Technicky a operačne je to stále americká spoločnosť s dlhoročnou expertízou v jadrovej energetike. Ich inžinieri, technológie (AP1000, palivo pre VVER) a know-how sú to, čo ich robí konkurencieschopnými v tendroch.
Finančne a strategicky je riadená kanadskými vlastníkmi (Brookfield a Cameco), ktorí prinášajú kapitál a synergie, ale nemajú priamu úlohu v technickej stránke projektov.
Vnímanie verejnosti: Pre väčšinu ľudí (a dokonca aj pre niektoré vlády) je Westinghouse stále „americkou“ značkou, čo je čiastočne podporované aj americkou vládou, ktorá vidí Westinghouse ako strategického hráča v globálnej jadrovej hre.
Kto je za tým v tendroch? V praxi je to kombinácia:
Technickú časť zabezpečuje Westinghouse so svojimi odborníkmi.
Finančnú a strategickú podporu poskytujú Brookfield a Cameco.
Geopolitickú podporu často poskytujú USA, ktoré vidia Westinghouse ako nástroj na posilnenie svojho vplyvu v jadrovom sektore.
Garant „tip-top“? Kvalitu a spoľahlivosť garantuje predovšetkým samotný Westinghouse (jeho zamestnanci, technológie a zmluvné záväzky), nie jeho vlastníci. Brookfield a Cameco však zohrávajú rolu v zabezpečení finančnej stability a dodávok paliva, čo je v dnešnom geopolitickom kontexte (sankcie na Rusko, energetická kríza) veľkou výhodou.
Záver
Westinghouse už nie je ten „starší brat“, akým býval v 20. storočí, ale stále má silnú technickú základňu a povesť v jadrovom priemysle. Za značkou Westinghouse dnes stoja kanadskí vlastníci – Brookfield Renewable Partners (finančná sila, ale bez jadrových skúseností) a Cameco (expertíza v palive, ale nie v reaktoroch).
Ich prínos je skôr finančný a strategický, zatiaľ čo technickú a operačnú stránku zabezpečuje samotný Westinghouse.
V tendroch je Westinghouse stále silným hráčom, ale ich úspech závisí od schopnosti interných tímov, nie od vlastníkov.
Vnímanie, že Westinghouse sú „Američania“, je skôr dedičstvom ich histórie a geopolitickej podpory USA, než odrazom vlastníckej štruktúry.
