Potrebuje Slovensko novú štátnu atómku?

Potrebuje štát mať svoju vlastnú jadrovú elektráreň (JE)? Alebo potrebuje štát svoju vlastnú elektrárenskú spoločnosť, ktorá bude prevádzkovať svoju jadrovú elektráreň?

Vo všeobecnosti ide vlastne o dve odlišné otázky – vlastníctvo elektrárne a vlastníctvo prevádzkovateľa – tak sa na ne pozrime oddelene. A keďže ide o otázku hospodárskej politiky, na ktorú existujú vždy rôzne legitímne pohľady, skúsme sa pozrieť na argumenty z oboch stranách.

Čo je v jadre dôležité?

Jadrová elektráreň nie je bežná fabrika! Jadro je špecifické. Stavba trvá 10–15 rokov (úplne minimálne 5 rokov, ale to je už minulosť), bežná dnešná projektovaná životnosť je  60–80 rokov, vkladaný kapitál je obrovský a súkromný investor takmer nikde na svete nepostaví nový blok bez toho, aby štát aspoň nejako prebral riziko.

Profesor David Newbery z Cambridge to zhrnul tak, že “prakticky žiadna JE nevznikla bez verejného vlastníctva alebo regulačných záruk”.

Jadrová elektráreň má tri vlastnosti, ktoré menia logiku vlastníctva:

1. Bezpečnostná a licenčná zodpovednosť – prevádzkovateľ (nie „vlastník tehál“) nesie konečnú zodpovednosť za bezpečnosť. To je jasné z nariadení MAAE (IAEA) a aj z praxe. Štát preto musí mať silný, nezávislý regulátor (na Slovensku je to ÚJD SR) bez ohľadu na to, kto vlastní akcie.

2. Životnosť 60–80 rokov – jadrové palivo, vyraďovanie JE, úložisko odpadu a fondy na likvidáciu JE prežijú niekoľko vlád aj niekoľko súkromných majiteľov.

3. Strategický význam – na Slovensku jadro pokrýva veľkú časť spotreby. Výpadok alebo politický spor o cenu nie je len firemný problém.

Preto otázka „vlastniť elektráreň, alebo vlastniť firmu?“ je v praxi vlastne otázka: “má štát ovládať prevádzkovateľa, alebo stačí ho regulovať?”

Ako je to u nás?

Keď vezmeme aktuálny stav na Slovensku (aby sme mali kontext) – spoločnosť Slovenské elektrárne, ktorá prevádzkuje obe jadrové elektrárne (Bohunice a Mochovce), je z dvoch tretín vlastnená českou skupinou EPH, ktorá získala tento podiel od talianskeho Enelu, pričom zvyšných 34 % vlastní Slovenská republika.

Štát má opciu na ďalších 17 % po spustení 4. bloku Mochoviec, čím by získal väčšinu.

Nový plánovaný jadrový zdroj v Jaslovských Bohuniciach pripravuje spoločnosť JESS (dnes 51 % štát cez štátnu spoločnosť JAVYS, a 49 % má česká spoločnosť ČEZ, kde má väčšinu Česká republika). Ale súčasná vláda chce 100 % štátne vlastníctvo.

Teda Slovensko už dnes nevlastní „samotnú elektráreň“ oddelene od firmy. Navyše Slovensko dnes nemá ani väčšinový podiel, a to ani v elektrárni, ani v prevádzkovej spoločnosti, ale iba menšinový vlastnícky podiel. Vlastní iba podiel v spoločnosti, ktorá ju vlastní aj prevádzkuje. Je to bežný model.

Vlastniť elektrárenskú spoločnosť, ktorá elektráreň prevádzkuje, dáva zmysel vtedy, keď chce štát rozhodovať o investíciách a životnosti blokov, ak chce ovplyvniť, kam idú zisky (dividendy vs. reinvestície), ak chce mať istotu, že v kríze nebude o prevádzke rozhodovať zahraničný akcionár, a použiť jadrový zdroj ako nástroj priemyselnej politiky.

Vlastniť len jadrovú elektráreň a nechať ju prevádzkovať cudzej firme je v jadrovej energetike nie úplne bežná a zrejme aj ťažké, veď licencia, zodpovednosť za nehodu a denné rozhodovanie sú na prevádzkovateľovi. Ale modely typu „štát vlastní, súkromník prevádzkuje“ existujú (napr. prenájom v Ontáriu), ale aj tam má prevádzkovateľ obrovskú moc a štát musí mať tvrdú zmluvu.

Argumenty PRE štátne vlastníctvo (elektrárne alebo spoločnosti)

• Energetická bezpečnosť – jadrová energia je strategická infraštruktúra; štát môže chcieť mať kontrolu nad rozhodnutiami o výstavbe, údržbe, palive a bezpečnosti, najmä v čase geopolitickej neistoty.

• Cenová stabilita – štátny vlastník môže ľahšie regulovať ceny elektriny pre domácnosti a priemysel, bez tlaku na maximalizáciu zisku pre súkromných akcionárov.

• Dlhodobý horizont investícií – jadrové projekty majú návratnosť na desiatky rokov (napr. české Dukovany II majú plánovanú prevádzku do roku 2096); súkromný kapitál niekedy vyžaduje rýchlejšiu návratnosť, štát si môže dovoliť dlhší horizont.

• Zodpovednosť a riziko – v prípade havárie alebo problému v praxi nesie štát vždy časť rizika (a nákladov na likvidáciu, vyraďovanie z prevádzky, nakladanie s odpadom), takže niektorí argumentujú, že by mal mať aj zodpovedajúcu kontrolu.

• A nakoniec, zisk zostáva v krajine – ak je vlastníkom štát, tak zisky z prevádzky neodchádzajú zahraničným akcionárom (napríklad Slovenské elektrárne v roku 2024 vykázali čistý zisk 815 miliónov eur).

Štátne vlastníctvo nerieši bezpečnosť – tú drží jadrový dozor (regulátor) a licencia. Štátne vlastníctvo však rieši niečo iné, a to je, že kto nesie riziko, kto rozhoduje o cene a investíciách, a kto platí, keď sa projekt predraží.

Výhody štátneho vlastníctva sú v energetickej suverenite a prípadnom krízovovom riadení. Štát môže v kríze prikázať výrobu, obmedziť export, držať zásoby paliva alebo predĺžiť životnosť blokov. Súkromný vlastník optimalizuje zisk; v extréme môže elektráreň odstaviť, predať alebo ťahať spory o cenu. Pre malú krajinu s vysokým podielom jadra (ako napríklad Slovensko) to nie je iba akademická otázka.

Štát drží dlhý horizont - politický cyklus je 4 roky, jadrový cyklus minimum 60 (v skutočnosti vyše 100 rokov). Štátny vlastník vie – aspoň teoreticky – držať fondy na vyraďovanie, úložisko odpadu a výmenu paliva aj vtedy, keď to trhu práve nevyhovuje. Súkromník môže odísť, pretvoriť firmu na nejakú Sro (LLC) s obmedzenou zodpovednosťou, alebo tlačiť na to, aby „zvyšok“ zaplatil daňový poplatník.

Štát môže skutočne zabezpečiť lacnejšie financovanie stavby.  Štátna firma má implicitnú záruku, pretože vláda ju nenechá padnúť. A to znižuje úrok. Pri projekte za 10–15 miliárd eur je rozdiel v cene kapitálu rozhodujúci. Preto sa nové bloky v Európe takmer vždy stavajú cez štátne energetické spoločnosti alebo s CfD / RAB / štátnou pôžičkou.

A nakoniec - zisk ostáva v krajine!  Dividendy, dane a rozhodnutie, či zisk ide do rozpočtu alebo do nového bloku, robí vláda. Slovenské elektrárne v roku 2025 prvýkrát vyplatili dividendy; štát z 34 % dostal rádovo 170 miliónov eur. Pri väčšine by to bolo viac.

Štát môže pomôcť s priemyselnou politikou a štandardizáciou – napríklad Južná Kórea znížila náklady na stavbu reaktorov práve preto, že mala jedného štátneho staviteľa a prevádzkovateľa (KHNP/KEPCO), stavala rovnaký typ opakovane a na tých istých lokalitách. Roztrieštený súkromný trh v USA naopak viedol k desiatkam variantov a rastu nákladov.

No a je tu taktiež súlad s „zadnou časťou“ jadrového palivového cyklu. Odpad, vyraďovanie a zodpovednosť za haváriu sú aj tak vždy (aspoň čiastočne) na pleciach štátu. Keď štát vlastní prevádzkovateľa, je ťažšie hrať hru že „zisky sú súkromné, a škody sú verejné“.

Argumenty PROTI štátnemu vlastníctvu (resp. pre súkromné/zmiešané vlastníctvo)

• Efektívnosť a manažment – súkromné spoločnosti majú často silnejšiu motiváciu k efektívnej prevádzke a kontrole nákladov, keďže priamo znášajú dôsledky strát.

• Kapitálová náročnosť – výstavba a modernizácia jadrových blokov si vyžaduje obrovské investície; súkromný alebo zahraničný kapitál môže znížiť záťaž na štátny rozpočet.

• Riziko politizácie – štátne firmy môžu podliehať politickým tlakom (napr. na obsadzovanie manažmentu, netransparentné zákazky), čo môže znížiť kvalitu riadenia.

• Pravidlá EÚ o štátnej pomoci – ako práve napríklad aj ukazuje český prípad Dukovian, aj keď je prevádzkovateľ štátny, podpora musí prejsť schválením Európskou komisiou, aby nešlo o nedovolenú štátnu pomoc; to obmedzuje flexibilitu čisto štátneho modelu.

• Diverzifikácia rizika – zmiešané vlastníctvo (ako dnes na Slovensku) rozkladá finančné riziko medzi viacero subjektov.

Nevýhody štátneho vlastníctva JE môžu byť vážne.

Štátny vlastník má pokušenie držať cenu elektriny pod nákladmi pred voľbami, meniť manažment po každej vláde a používať firmu ako zamestnávateľa. To ničí investičnú disciplínu. Napríklad francúzska EDF dlhé roky predávala jadrovú elektrinu pod trhovou cenou (ARENH); výsledkom boli dlhy a neskôr drahá re-nacionalizácia.

Niekedy to môže znamenať aj veľmi vážny konflikt záujmov, hlavne vo vzťahu - vlastník a aj dozor. Štát udeľuje licenciu, schvaľuje tarifu aj vymenúva predstavenstvo. Ak nie je jadrový dozor tvrdo “oddelený”, bezpečnosť a hospodárenie sa miešajú s politikou.

Skoro vždy je tam slabší tlak na efektivitu. Bez hrozby krachu a bez súkromného akcionára, ktorý počíta každú miliardu, zvyčajne rastú náklady, termíny a počet ľudí. Štátne mega projekty to ukazujú opakovane – nie preto, že jadro je „štátne“, ale preto, že chýba tvrdý rozpočtový limit. Fakticky celé riziko nesie daňový poplatník. Keď sa napríklad Mochovce predražili, keď sa Flamanville posunul o 12 rokov, alebo keď Vogtle prekročil rozpočet o 150 %, niekto to musí zaplatiť. Pri štátnom vlastníctve je to priamo rozpočet alebo regulovaná cena pre domácnosti. Súkromník riziko celkom nepreberie – a pri probléme žiada záruku, CfD alebo krachne (ako Westinghouse v roku 2017) a zvyšok ide znova aj tak na verejnosť.

Pri štátnom vlastníctve je to obrovská záťaž verejných financií. Napríklad už spomenutý nový slovenský blok s rádovo 13–15 miliardami eur je pre Slovensko viac ako 10 % HDP. 100 % vlastníctvo znamená, že prípadné predraženie ide rovno do dlhu. V čase konsolidácie to vytláča školstvo, dôchodky, armádu mimo hlavný prúd. Kúpa aj len menšinového podielu v existujúcej firme sa počíta v miliardách.

Samozrejme že je tu teoreticky vždy možnosť korupcie. Veľký, politicky citlivý, málo porovnateľný tender je ideálne prostredie pre prípadné predražené zákazky a “našich ľudí”. Nemusí to vždy byť tak, pretože je to dvojsečné. Áno. Je to tak, že čím je firma „národnejšia“, tým väčší tlak je „dať prácu domácim“, aj keď sú drahší, ale máme skúsenosti, že aj tí zahraniční, aj keď lacnejší sa nakoniec neukázali vždy ako to najlepšie riešenie. Ale faktom je, že je tam priestor pre skryté dotácie. V štátnej firme sa podpora ľahšie schová do lacného úveru, neodpísaného kapitálu, neodložených rezerv na odpad alebo do ceny, ktorú domácnosti platia „len tak“. Súkromná firma vždy musí podporu vykázať explicitnejšie.

Aký je vlastne rozdiel medzi tým - vlastniť elektráreň vs. vlastniť prevádzkovateľa? Toto rozlíšenie je dôležité:

• Ak štát vlastní len samotnú elektráreň (aktívum), ale prevádzku zveril inej firme, závisí od zmluvy, koľko skutočnej kontroly reálne má.

• Ak štát vlastní prevádzkovú spoločnosť, má priamejší vplyv na personálne, prevádzkové aj strategické rozhodnutia (napr. rozširovanie kapacít, bezpečnostné investície), no nesie aj plnú prevádzkovú a finančnú zodpovednosť.

• Mnohé krajiny (napr. Francúzsko cez EDF, Česko cez ČEZ) majú model, kde je štát väčšinovým vlastníkom prevádzkovateľa – to je iný model než 34 % podiel, aký má dnes Slovensko.

Ide tu teda skôr o otázku miery kontroly vs. miery rizika a nákladov, ktoré je štát ochotný niesť – a rôzne krajiny túto rovnováhu nastavujú rôzne.

Lebo veď štát nepotrebuje nutne vlastniť samotnú budovu reaktora ako oddelený majetok. Potrebuje však jednoznačne kontrolu nad tým, kto elektráreň prevádzkuje, ak ju považuje za strategický zdroj. Tieto dve veci sa v praxi takmer vždy prelínajú.

Ako to teda vo svete je?

Kde majú štátne vlastníctvo JE?

V mnohých krajinách, je to bežné vec. Vo svete plné alebo takmer plné štátne vlastníctvo prevádzkovateľa JE je bežné – najmä tam, kde má jadro veľký podiel na elektrine alebo ide o geopoliticky citlivý sektor.

Ale samotnú jadrovú elektráreň (oddelene od firmy “ako budovu”) štát vlastní zriedkakedy; skoro vždy je to tak, že vlastní spoločnosť, ktorá ju vlastní a aj prevádzkuje.

Krajiny so 100 % (alebo takmer 100 %) štátnym prevádzkovateľom:

 Ďalšie štátne vlastníctvo, ale nie nutne na 100 %:

• Švédsko – Vattenfall je 100 % štátny a vlastní podiely v Ringhals aj Forsmark.

• Rumunsko – Nuclearelectrica je väčšinovo štátna.

• Bulharsko – Kozloduy cez štátny energetický holding.

• Slovinsko / Chorvátsko – JE Krško vlastnia 50 : 50 dve štátne firmy (GEN Energija a HEP).

• Česko – ČEZ má takmer 70 % štát, zvyšok burza. Nový blok Dukovany II prebral štát na 80 %, ČEZ má 20 %.

• Fínsko – Fortum je majoritne štátny; Olkiluoto však prevádzkuje TVO, čo je kvázi priemyselné “družstvo” (nie štát).

Krajiny, kde JE prevádzkujú súkromné firmy:

Je to menšina prevádzkovanej kapacity, ale ide o veľké flotily JE:

• USA – najväčšia flotila JE na svete. Prevažne súkromné elektrárenské spoločnosti (Constellation, Duke, Entergy, Southern…). Ale sú aj výnimky: federálna TVA(služby pre jadrové zbrane) ale aj niektoré verejné podniky (Energy Northwest, Nebraska Public Power District). Štát jadro nereguluje vlastníctvom, ale licenciou (NRC) a zákazom cez “zahraničnú kontrolu”.

• Španielsko – spoločnosti Iberdrola, Endesa, Naturgy.

• Japonsko – súkromné regionálne elektrárenské spoločnosti (TEPCO, Kansai…); po Fukušime síce štát niektoré recapitalizoval, ale model ostal súkromný.

• Švajčiarsko – zmiešané kantónálne a súkromné elektrárenské spoločnosti.

• Fínsko (časť) – TVO je súkromné priemyselné konzorcium (papierne, oceliarne, energetika).

Spojené kráľovstvo (UK) je hybrid - väčšinu ostávajúcich blokov prevádzkuje EDF Energy (teda “cudzí” francúzsky štát). Nový Sizewell C má byť partnerstvo britskej vlády a EDF.

Kanada je provinčná, nie federálna - Ontario Power Generation je kráľovská korporácia provincie Ontário; Bruce Power je súkromné konzorcium, ktoré elektráreň prenajíma od OPG – jeden z mála modelov kde „štát vlastní, súkromník prevádzkuje“.

Najnovšie existuje aj špeciálny model, a to keď cudzí štát vlastní elektráreň v inej krajine. Je to tzv. projekt a režim BOO (Build-Own-Operate). To je napríklad Turecko – Akkuyu, ktorý stavia Rosatom. Jadrová elektráreň ostáva ruským majetkom, a Turecko kupuje elektrinu. Hostiteľský štát teda nevlastní ani elektráreň, ani prevádzkovateľa.

Podobnú logiku má ešte niekoľko exportných projektov Rosatomu.

Čo z toho vyplýva?

Vo svete existujú tri veľké tábory:

1. Štát vlastní prevádzkovateľa na 100 % – Francúzsko, Rusko, Čína, India, Maďarsko, Kórea (cez KEPCO), a väčšina post sovietskeho priestoru. Toto je najčastejší model pri novom jadre v Ázii a pri „národných šampiónoch“.

2. Štát má väčšinu v kótovanej elektrárenskej spoločnosti – Česko (ČEZ), donedávna Francúzsko, čiastočne Fínsko. Štát riadi stratégiu, trh dodáva kapitál a tlak na efektivitu.

3. Súkromný prevádzkovateľ + tvrdá regulácia – USA, časť Európy. Funguje tam, kde je veľký trh, silný nezávislý regulátor a dlhá história súkromných elektrárenských spoločností.

Slovensko je teda dnes v tábore 2, ale iba slabo, má iba 34 % v Slovenských elektrárňach, väčšinu má súkromný EPH. Väčšina krajín s podobne vysokým podielom jadra na výrobe (Francúzsko, Maďarsko, Ukrajina, Česko, Kórea) má nad prevádzkovateľom väčšinovú alebo úplnú štátnu kontrolu.

Treba so uvedomiť dôležitú vec, a tá je, že 100 % štátne vlastníctvo nie je záruka lepšej elektrárne!

Napríklad francúzsky orgán kontrolórov (niečo ako naše NKÚ) v roku 2026 napísal, že plná nacionalizácia EDF bola drahá a jej prínos „ťažko preukázateľný“. Indický a ruský model sú zase jasne viazané na politický systém, nie na efektivitu. Naopak, fínske TVO (súkromný priemysel) a aj americké súkromné utility dokážu prevádzkovať jadro bezpečne – ak jadrový dozor drží tvrdo podmienky licencie a fondy na odpad.

Takže vo svete je to tak, že veľa štátov vlastní na 100 % spoločnosti, ktoré prevádzkujú jadrové elektrárne. Vlastniť však „samotnú elektráreň“ oddelene od tejto firmy je úplná  výnimka, a vôbec nie pravidlo.

Aký je z toho praktický záver?

Štátne vlastníctvo JE dáva zmysel ako nástroj kontroly strategického aktíva a financovania stavby, ale nie ako záruka lacnejšej alebo bezpečnejšej elektriny.

Najväčšia výhoda tkvie v tom, že štát vie projekt vôbec postaviť a v kríze ho riadiť.
Naopak najväčšia nevýhoda spája všetky tie necnosti -  prešľapy ideológie, korupcie a populizmu, ktoré sa potom prelejú priamo do rozpočtu a do záverečnej ceny.

Preto väčšina slušne fungujúcich modelov nie je „100 % alebo nič“, ale väčšinová kontrola + tvrdá oddelená regulácia + spoluúčasť kapitálu, ktorý počíta peniaze.

Česko ide týmto smerom s ČEZ-om, Francúzsko skúsilo burzu a vrátilo sa na 100 % – a hneď zistilo, že 100 % je drahé a konflikt záujmov nezmizol.

Vlastníctvo je teda politická voľba o tom, kto zaplatí účet, keď sa niečo pokazí.

A pri veľkých projektoch (a to projekt JE je) sa niečo pokazí takmer vždy (aspoň na stavbe).

Otázka nie je, či riziko existuje, ale či ho má niesť ministerstvo financií, odberateľ (teda bežní ľudia – obyvateľstvo), alebo zmiešaná firma s jasnými pravidlami.

Aké je teda optimálne riešenie?

Úplné štátne vlastníctvo JE?  Úplné súkromné vlastníctvo JE? Alebo ich kombinácia? Univerzálne „optimálne“ riešenie neexistuje! Závisí to vždy od veľkosti krajiny, kvality inštitúcií a toho, či ide o existujúcu elektráreň, alebo o novú stavbu. Pre krajinu ako Slovensko je však extrém – 100 % štát aj 100 % súkromník – horší než dobre nastavená kombinácia.

Prečo oba extrémy zlyhávajú?

100 % štát - Vie projekt politicky presadiť a v kríze ho riadiť. Platí za to politickými zásahmi do cien, personálu a zákaziek. Celé predraženie ide na daňovníka. Konflikt „štát vlastní aj reguluje“ sa neodstráni, len sa schová. Francúzi to prežili a aj pochopili. (…”nutnosť 100 % vlastníctva nebola preukázaná a účet bol vysoký”….)

100 % súkromník - Vie tlačiť na efektivitu. Nevie však sám uniesť 15-ročné riziko stavby, odpad, haváriu ani politický tlak na cenu. V praxi aj „súkromné“ jadro stojí na štátnych zárukách, CfD, RAB alebo záchrane po krachu. USA to ukázali pri Vogtle, ako aj pri bankrote Westinghouse - zisk sa privatizuje, chvost rizika ostáva verejný.

Preto je čisté súkromné vlastníctvo v nových jadrových projektoch vo svete takmer neexistujúce.

Čisté štátne vlastníctvo existuje, ale funguje slušne len tam, kde je silný, naozaj nezávislý regulátor a štátna firma sa správa ako firma, a nie ako ministerstvo.

Čo z toho vyplýva ako optimum?

Kombinácia - štát má kontrolu, súkromný kapitál je v podnikateľskej hre, a jadrový dozor je od oboch oddelený.

Ide o rozdelenie rozhodujúcich oblastí pre štyroch:

Štát ako vlastník - Konkrétne to znamená že štát musí mať kontrolu nad prevádzkovateľom, no nie nutne “nad každou tehlou”.

Štát potrebuje rozhodovať o:

• predĺžení životnosti starých JE,

• novom jadrovom bloku,

• politike jadrového paliva,

• fondoch na odpad a vyraďovanie, a o

• správaní v kríze.

Ale na to stačí väčšina (51 %+) alebo kvalitná zlatá akcia + akcionárska zmluva. 100 % vlastníctvo nič extra nepridáva, len predraží výkup menšiny a odstráni vonkajšiu kontrolu. Pre Slovensko pri Slovenských elektrárňach je logický cieľ 51 %, nie 100 %. Pri novom zdroji v Bohuniciach stačí väčšina v JESS plus zmluva, ktorá zakáže predaj bez súhlasu štátu. 100 % má zmysel len vtedy, ak partner blokuje strategické rozhodnutia a výkup nie je ruletou s verejnými financiami.

Súkromná spoločnosť ako spoluvlastník - V súkromnej (menšinovej) spoločnosti (akcionárovi) je mimoriadne dôležité, aby na dôležitých miestach firmy sedeli takí, kto

• počíta návratnosť,

• odmieta predražené zákazky,

• bráni vyplácaniu dividend, kým nie je splatený dlh,

• a nedovolí vymeniť riaditeľa po každých voľbách.

To môže byť EPH, ČEZ, penzijný fond, priemyselné konzorcium (fínsky model TVO Mankala) alebo kótovaná menšina ako pri ČEZ-e. Nemusí to byť „ideologický kapitalista“. Musí to byť akcionár, ktorému vadí plytvanie!Česko ide práve sem: štát drží ~70 % ČEZ, burza drží zvyšok, nový projekt Dukovany preberá štát na 80 % a ČEZ necháva 20 % kvôli know-how. To je bližšie k optimum ako francúzskych 100 %.

Ešte raz Štát – ako regulátor: - Musí byť tvrdé oddelenie troch rolí štátu”

Štát nesmie byť naraz:

• majiteľ,

• regulátor bezpečnosti,

• tvorca cien pre domácnosti.

Bez tohto oddelenia je vlastníctvo škodlivé. Ako minimum musí platiť:

• ÚJD SR naozaj nezávislý od ministerstva hospodárstva aj od akcionára,

• tarifu a podporu nastavuje iný úrad podľa pravidiel, nie podľa mítingu,

• fondy na odpad a vyraďovanie sú mimo dosahu vlády (viazaný účet, zákonný účel).

Toto je dôležitejšie než to, či má štát 51 alebo 100 %.

A potom by mal platiť úplne iný model pre starú elektráreň a iný pre novú

Nové jadro bez verejného zdieľania rizika dnes nikto nepostaví. Ale to nie je dôvod, aby štát niesol celé riziko a partner len inkasoval.

Ako by to malo (a mohlo) vyzerať na Slovensku?

Rozumný cieľ nie je „štátna atómka“ ani „nech to riadi trh“.

1. Slovenské elektrárne: uplatniť opciu na 17 % a ísť na 51 %. Nesnažiť sa hneď o 100 %. 100 % by stálo násobne viac a vyhodilo by vonkajšiu kontrolu práve vtedy, keď firma ešte má dlh z Mochoviec.

2. Nový zdroj (JESS): väčšina štátu, nie nutne 100 %. Ak je dohoda s ČEZ-om drahá alebo blokuje projekt, výkup dáva zmysel. Ak je cena prehnaná, lepší je akcionársky pakt a jasné veto štátu než vyprázdniť rozpočet.

3. Cena elektriny: neriešiť vlastníctvom. Riešiť zmluvou o výkupe, CfD alebo regulovaným pásmom pre časť výroby. Vlastníctvo je pomalý a drahý nástroj na lacnejší prúd.

4. Bezpečnosť a odpad: zákon, fondy, regulátor. Vlastník je druhotný.

Jednou vetou?

Optimum je štátna kontrola + súkromná disciplína + nezávislý regulátor.
Nie 100 % štát (príliš politiky, príliš drahé).
Nie 100 % súkromník (nedá sa zafinancovať nový blok a v kríze nemáte páku).
Áno, kombinácia, v ktorej má štát väčšinu alebo zlatú akciu, menšina počíta peniaze a licencia platí rovnako pre oboch.