Taliansko sa chce vrátiť k jadrovej energii.

Talianska premiérka Giorgia Meloni chce zrušiť štyri desaťročia starý zákaz jadrovej energie a staviť na to, že obavy z energetickej bezpečnosti a prudko stúpajúce ceny energie jej pomôžu uspieť tam, kde minulé vlády zlyhali.

Presvedčiť však jednu z najviac jadrovo skeptických populácií v Európe, že technológia je bezpečná, asi nebude také ľahké a prípadná nemotorná kampaň by sa dokonca mohla obrátiť proti nej a jej pravicovej koalícii. Minulý týždeň talianska premiérka uviedla, že jej vláda toto leto schváli právny rámec, ktorý pripraví pôdu pre návrat jadrovej energie, pričom tvrdí, že krajina potrebuje nové nástroje, aby sa ochránila pred nestálymi trhmi s fosílnymi palivami a geopolitickými otrasmi. Talianskemu senátu Meloni povedala že ”Do leta bude schválený splnomocňujúci zákon a prijaté vykonávacie dekréty na vytvorenie právneho rámca potrebného na obnovenie výroby jadrovej energie v Taliansku".

Od roku 2010 predstavuje tento návrh najjasnejší projadrový posun v Taliansku a zameriava sa na tyv. malé modulárne reaktory (SMR), kompaktné jadrové bloky, ktoré sú celosvetovo vo veľkej miere stále iba vo fáze prototypu alebo ranného nasadenia.

Ale napriek politickej dynamike odborníci varujú, že Taliansko zostáva roky a potenciálne aj niekoľko vlád ďaleko od čohokoľvek, čo by mohlo fungovať.

Napríklad aj Luca Romano, známy pro-jadrový komentátor, ktorého prezývajú ako „atómový advokát“ hovorí, že „Tento zákon (ešte) nezavádza jadrovú energiu v Taliansku,“ povedal "Ale iba stanovuje pravidlá na jeho opätovné zavedenie."

Faktor referenda

Podľa vládneho plánu musí taliansky parlament najskôr schváliť rámcový zákon. Potom majú rok na vypracovanie vykonávacích dekrétov, kým sa začnú konkrétne rozhodnutia o projektoch, lokalitách alebo technológiách. Ale to je tiež moment, kedy sa môžu vrátiť starí talianski jadroví bubáci, strašiaci populáciu… „V tomto štádiu sa referendum stáva pravdepodobným,“ povedal Romano a poznamenal, že o jadrovej histórii Talianska sa žiaľ opakovane rozhodovalo pri volebných urnách, a nie prostredníctvom dlhodobého priemyselného plánovania.

Taliansko odstavilo svoje reaktory po referende v roku 1987, ktoré sa konalo po černobyľskej katastrofe. Druhý pokus o oživenie jadrovej energetiky premiéra Silvia Berlusconiho stroskotal po havárii vo Fukušime, ktorá v roku 2011 vyvolala ďalšie referendum.

Tieto hlasovania však nikdy neboli len o technológii! Odzrkadľovali aj hlbokú nedôveru voči inštitúciám, obavy o bezpečnosť a širšiu politickú kultúru skeptickú voči veľkým štátom podporovaným infraštruktúrnym projektom, dynamiku, ktorá podľa odborníkov formuje diskusiu aj dnes. Ale dnes je tam už predsa len posun.

Nedávny prieskum verejnej mienky naznačuje, že Taliani už nie sú v drvivej väčšine proti jadrovej energii. Niekoľko prieskumov za posledné dva roky ukázalo, že podpora sa pohybuje okolo – alebo mierne nad – hranicou 50 percent, čo je prudký posun v porovnaní spred niekoľkými rokmi, keď jednoznačne dominovala opozícia.

Už v máji 2023 taliansky parlament schválil návrh, ktorým vyzval vládu, aby zvážila začlenenie jadrovej energie do energetického mixu krajiny. V septembri toho istého roku sa konalo prvé stretnutie Národnej platformy pre udržateľnú jadrovú energiu, ktorú vláda zriadila s cieľom definovať časový rámec pre možné obnovenie jadrovej energie v Taliansku a identifikovať príležitosti pre priemyselný reťazec krajiny, ktorý už v tomto sektore pôsobí.

V októbri minulého roka talianska Rada ministrov na zasadnutí pod vedením Meloni schválila na konečné posúdenie návrh zákona, ktorým sa zodpovednosť za opätovné zavedenie jadrovej energie v krajine deleguje na vládu. Návrh zákona splnomocňuje vládu komplexne regulovať zavádzanie „udržateľnej“ jadrovej energie v rámci európskych politík dekarbonizácie do roku 2050 a cieľov energetickej bezpečnosti. Mandát zahŕňa okrem iného vypracovanie Národného programu pre udržateľnú jadrovú energiu, zriadenie nezávislého Úradu pre jadrovú bezpečnosť, posilnenie vedeckého a priemyselného výskumu, rozvoj nových zručností a realizáciu informačných a osvetových kampaní.

Minulý mesiac premiérka Giorgia Meloni v odpovedi na otázku o zriadení kontrolnej rady, ktorá by sa zaoberala strategickými prioritami krajiny, povedala Senátu: „Verím, že vaša otázka nastoľuje spoločný základ, ktorým je jednoznačne súčasná situácia, v ktorej sa nachádzame: mimoriadne zložité medzinárodné ekonomické prostredie a pretrvávajúce geopolitické napätie, ktoré zažívame, ovplyvnia, ako už teraz ovplyvňujú, rast, náklady na energiu, konkurencieschopnosť podnikov a kúpnu silu domácností. A že v týchto náročných časoch by malo byť menej priestoru na kontroverzie a viac priestoru na konkrétnu diskusiu o hlavných strategických otázkach, ktoré ovplyvňujú Taliansko. „Je zrejmé, že medzi týmito hlavnými otázkami je energia. Viete, že vláda – či už s tým súhlasíte alebo nie – na tom pracuje od začiatku, od uvoľnenia plynu až po jadrové opatrenia. Rada by som tiež využila túto príležitosť a poukázala na to, že splnomocňovací zákon bude schválený do leta a budú prijaté vykonávacie nariadenia s cieľom vytvoriť právny rámec potrebný na obnovenie jadrovej energie v Taliansku. Vykonávacie legislatívne nariadenia musia byť prijaté do 12 mesiacov od nadobudnutia účinnosti zákona.

Trochu histórie…

Taliansko začalo rozvíjať jadrovú energiu v druhej polovici 50. rokov 20. storočia, krátko po druhej svetovej vojne. Bolo jedným z priekopníkov civilného jadrového programu v Európe.

V roku 1946 založili prvé výskumné centrum CISE (Centro Informazioni Studi ed Esperienze) zameraného na jadrovú energiu. V roku 1952 vznikol Národný výbor pre jadrový výskum (CNRN), neskôr premenovaný na CNEN (1960, dnes ENEA).

V roku 1958 začali stavať prvú komerčnú jadrovú elektráreň – Latina (Magnox technológia). V roku 1963 spustili prvé reaktory do prevádzky (Latina v máji 1963, Garigliano a Trino krátko potom), čím sa vtedy Taliansko stalo treťou najväčšou jadrovou veľmocou na svete (za USA a Veľkou Britániou) v zmysle komerčného využívania jadrovej energie.

Prečo Taliansko začalo s jadrovou energiou?

Hlavné dôvody boli ekonomické a energetické – Bola to obnova po vojne a ekonomický zázrak (taliani to nazývali “Miracolo economico”). Taliansko v 50. a 60. rokoch zažívalo rýchly priemyselný rast.

Potrebovalo lacnú a spoľahlivú elektrinu pre rastúci priemysel (oceliarstvo, chemický priemysel, textil). Závoveň pociťovali nedostatok vlastných fosílnych zdrojov - Taliansko malo veľmi málo uhlia, ropy a plynu. Bolo silne závislé od dovozu energie (hlavne z Blízkeho východu). Jadrová energia sa javila ako domáca, nezávislá a dlhodobo lacná alternatíva. A bol tam aj medzinárodný impulz – Americký program „Atoms for Peace“ predstavený v roku 1953 americkým prezidentom Dwight D. Eisenhowerom spustil program, ktorý podporoval mierové využitie jadrovej energie. Taliansko na to aktívne nadviazalo spoluprácou s USA a Veľkou Britániou (dodávatelia technológií Westinghouse, General Electric a britský Magnox). Samozrejme že v tom nepochybne zohrala ich vlastná technologická prestíž a veda - Taliansko malo silnú vedeckú tradíciu (Enrico Fermi – jeden z otcov jadrovej fyziky). Jadrový program bol vnímaný ako symbol modernizácie a technologického pokroku. No a neskoršia energetická kríza v roku 1973, keď vypukla ropná kríza ešte viac posilnila jadrové plány. V talianskom Národnom energetickom pláne z roku 1975 sa počítalo s výstavbou dokonca až 20 jadrových elektrární, aby sa znížila závislosť od dovoznej ropy. Skrátka Taliansko začalo s jadrovou energiou predovšetkým preto, aby zabezpečilo lacnú elektrinu pre rýchlo rastúcu ekonomiku, znížilo dovoznú závislosť a využilo medzinárodnú podporu mierového jadrového programu.

Jadrová energia mala kedysi v Taliansku širokú podopru.

V 50. a 60. rokoch mal jadrový program mal v Taliansku širokú priečnu podporu naprieč politickým spektrom, čo bolo typické pre povojnovú éru technologického optimizmu. Medzi hlavných podporovateľov patrila predovšetkým Democrazia Cristiana (DC) — vedúca strana, dlhodobo najsilnejší zástanca jadra ako nástroja modernizácie a energetickej nezávislosti. Ale aj Partito Comunista Italiano (PCI) — oficiálne podporovala jadrový program (najmä kvôli priemyslu a pracovným miestam), hoci niektoré lokálne sekcie a intelektuáli (napr. Laura Conti) už od polovice 70. rokov kritizovali bezpečnosť. Taktiež Partito Socialista Italiano (PSI) — podporovala v kontexte centrálnej ľavice a ekonomického plánovania. Aj niektoré menšie strany ako PSDI (socialdemokrati) tiež podporovali jadro. Program bol vnímaný ako súčasť hospodárskeho zázraku (Miracolo economico) a symbol pokroku v Taliansku. Odpor bol spočiatku minimálny a hlavne iba lokálny (protesty proti konkrétnym lokalitám).

V roku 1962 došlo k nacionalizácii energetiky a vzniku štátneho monopolu ENEL. To čiastočne spomalilo jadrový program, pretože ENEL sa priklonil k lacnejšej rope a fosílnym zdrojom (vplyv ENI – štátna ropná spoločnosť Enrica Matteiho a ropného lobingu). Financovali to spočiatku (50. roky) caz kombináciu štátnych prostriedkov cez CNEN (Comitato Nazionale per l’Energia Nucleare, založené 1960 z CNRN), a súkromných spoločností (Edison, Ansaldo, Fiat) ale aj z medzinárodných úverov. Svetová banka poskytla významný úver na Garigliano (prvý úver banky na jadrovú elektráreň). Prvá technológia bola z dovozu a to z USA (Westinghouse, GE) a Veľkej Británie (Magnox) v rámci programu Atoms for Peace. Celkovo išlo o verejno-súkromné partnerstvo s silnou štátnou podporou.

V 70. rokoch prišla ropná kríza (1973), čo bol kľúčový impulz pre renesanciu jadra. Talianska vláda vtedy schválila ambiciózne plány na masívne rozšírenie jadrovej energetiky.

Ako som už spomenul, Národný energetický plán z rokov 1974–1975 predpokladal výstavbu až 20 jadrových blokov do konca storočia, aby sa znížila závislosť od dovoznej ropy. Pokračovala výstavba Caorso (spustené 1978) a plánovala sa veľká elektráreň Montalto di Castro (dva bloky BWR, každá takmer 1000 MWe) – výstavba začala v roku 1982. Politicky v 70. rokoch bol jadrový program stále podporovaný a to hlavnými stranami (DC + PCI + PSI). Začal však narastať lokálny a environmentálny odpor (protesty proti lokalitám, prvý anti-jadrový pohyb WWF Italia, Italia Nostra a radikálna ľavica). Anti-jadrové nálady posilnila aj nehoda v Three Mile Island (1979) v USA. Ale napriek tomu národná politika zostala pro-jadrová až do Černobyľu. Problémy, ktoré (v 70. Rokoch) tam boli možno charakterizovať ako nedostatok štandardizácie (rôzne technológie), drobnejšia lokálna opozícia a byrokracia, ktoré spomaľovali projekty a politické škandály (napr. aféra okolo Felice Ippolita v 60. rokoch) ktoré oslabovali dôveru.

Skrátka v 50.–70. rokoch bolo jadro v Taliansku stále ešte konsenzuálnou témou mainstreamových strán (DC, PCI, PSI) ako stratégia energetickej bezpečnosti a industrializácie. Financované štátom (CNEN/ENEL) s medzinárodnou pomocou. V 70. rokoch prišiel vďaka ropnej kríze veľký boom plánov, ale už sa objavovali prvé trhliny v podobe lokálneho odporu, ktorý vyvrcholil v 80. rokoch po Černobyle.

Talianske jadrové elektrárne - čo to boli za reaktorové bloky?

Taliansko malo štyri komerčné jadrové elektrárne, všetky prvej alebo druhej generácie.

Každá používala inú technológiu, čo odrážalo experimentálny charakter talianskeho programu v 60. rokoch (diverzifikácia dodávateľov).

1. JE Latina (Lazio)

Typ reaktora: GCR – Magnox (plynovo-chladený grafitový reaktor, britská technológia). Výkon: 153–210 MWe (elektrický čistý výkon okolo 153–160 MWe). Výstavba: Začiatok 1958, spustenie 1963. Uzatvorenie: December 1987 Bola to prvá talianska jadrová elektráreň. Používala prírodný urán (nie obohatený). Technológia podobná britským Magnox reaktorom (napr. Calder Hall). Relatívne nízka efektivita, ale bezpečná na svoju dobu. JE Latina si objednala spoločnosť A.G.I.P. Nucleare, pobočka štátom kontrolovaného ENI.

2. JE Garigliano (Sessa Aurunca, Campania)

Typ reaktora: BWR (Boiling Water Reactor) – General Electric, 1. generácia. Výkon: 150–160 MWe. Výstavba: Začiatok 1959, spustenie 1964 (komerčná prevádzka jún 1964). Uzatvorenie: 1982 (kvôli údržbe a technickým problémom, ešte pred referendom). Bol to jeden z prvých BWR v Európe (štvrtý na svete). Mal dvojcyklový systém (podobný Dresden 1 v USA). Prvý veľký BWR v Európe. JE "Garigliano" v Sessa Aurunca objednala (štátna) Società Elettronucleare Nazionale (S.E.N.N.)

3. JE Trino Vercellese (Enrico Fermi, Piemonte)

Typ reaktora: PWR (Pressurized Water Reactor) – Westinghouse. Výkon: 260–270 MWe. Výstavba: Začiatok 1961, spustenie 1964. Uzatvorenie: 1990. Tlakovodný reaktor americkej technológie. Mal dva samostatné turbínové systémy. Najmodernejší z troch prvých talianskych blokov. JE "Enrico Fermi" Westinghouse v Trino Vercellese si objednala (súkromná) Società Elettronucleare Italiana (S.E.L.N.I.).

4. JE Caorso (Emilia-Romagna)

Typ reaktora: BWR (Boiling Water Reactor) – General Electric / Ansaldo, 2. generácia. Výkon: 860–882 MWe (najväčší). Výstavba: Kontrakt 1970, spustenie 1978. Uzatvorenie: 1990. Bol to najmodernejší a najvýkonnejší taliansky blok. Druhá generácia BWR (BWR-4 alebo podobná). Mal vyššiu efektivitu ako staršie bloky.

Plánovaný, ale nikdy nedokončený projekt: Montalto di Castro

Typ: Dva bloky BWR (General Electric, každý 982 MWe). Výstavba: Začala 1982, v roku 1988 bola hotová na ~80 %. Stav: Zrušená po referende 1987 → prerobená na fosílnu (plyn/olej) elektráreň. Náklady – bola to čistá stratená investícia okolo 5 miliárd USD (vtedajších peňazí)

Sumárne cez technicko-ekonomické ukazovatele mali Taliani v jadre celkový inštalovaný výkon v špičke (80. roky) približne 1,4 GW. Podiel na výrobe elektriny bol max. 4–5 % v druhej polovici 80. rokov. Ako jadrové palivo používali v JE Latina prírodný urán + grafitový moderátor + CO₂ chladenie, v ostatných JE - obohatený urán. Dodávatelia boli Británia (Latina), USA (Garigliano, Trino, Caorso) – Taliansko nemalo vtedy ešte vlastnú dominantnú technológiu. Projektovaná plánovaná životnosť bola 25–30 rokov, ale väčšina odstavená skôr z politických dôvodov. Z pohľadu efektivity to bolo nižšie ako u moderných reaktorov (kvôli starej generácii). Napr. BWR a PWR mali lepšiu účinnosť ako Magnox. Tieto elektrárne však v tom čase (v 60. Rokoch) predstavovali pionierstvo Talianska v jadrovej energetike (v roku 1963 bolo Taliansko na 3. mieste na svete v jadrovej výrobe), avšak rôznorodosť technológií sťažovala štandardizáciu a údržbu.

Referendum

V týždňoch nasledujúcich po nehode v Černobyle sa vládnuce strany vyslovili v prospech „prestávky na zamyslenie“ v otázke jadrovej energie. V roku 1987 boli voliči vyzvaní, aby sa priamo vyjadrili v referende: tri hlasovacie lístky žiadali voličov, aby (i) urobili parlament (na rozdiel od vlády) konečnou zodpovednosťou za výber umiestnenia budúcich jadrových elektrární, (ii) zrušili ekonomické kompenzácie pre obce v blízkosti jadrovej elektrárne a (iii) zrušili investície spoločnosti ENEL do jadrových elektrární nachádzajúcich sa v zahraničí. Na hlasovacom lístku boli aj návrhy o legislatívnej imunite a občianskoprávnej zodpovednosti sudcov. Referendum sa konalo 8. – 9. novembra 1987, keď všetky hlasovacie lístky prešli s mierou schválenia medzi 72 % a 85 %. Je zaujímavé, že verejná mienka sa zdala byť podstatne viac zainteresovaná v hlasovaní o občianskoprávnej zodpovednosti sudcov ako v hlasovaní týkajúcom sa talianskych jadrových elektrární. Napriek tomu voliči drvivou väčšinou podporovali obmedzenie talianskych investícií do jadrovej energie. O niekoľko mesiacov neskôr vláda zverejnila nový Národný energetický zákon (Piano Energetico Nazionale), ktorý prakticky zrušil taliansky jadrový program. Elektráreň Caorso bola odstavená, rozostavaná elektráreň Montalto di Castro bola prestavaná na spaľovanie fosílnych palív a elektrárne Sessa Aurunca, Latina a Trino, ktoré už boli blízko konca životnosti, boli demontované. Plánovala sa výstavba dvoch nových uhoľných elektrární a rozšírenie ďalších dvoch; vláda nakoniec presadzovala opatrenia na úsporu energie vrátane stanovovania cien elektriny na základe dopytu.

Aké boli dôsledky jadrového referenda z roku 1987?

Hlavné ekonomické dôsledky referenda z roku 1987 pre Taliansko boli dlhodobé a prevažne negatívne, najmä v oblasti energetickej bezpečnosti a nákladov na energiu.

Jednoznačne sa zvýšila závislosť od dovozu energie. Taliansko stratilo domácu nízkouhlíkovú a stabilnú výrobu elektriny (jadrové elektrárne produkovali v špičke okolo 4–5 % elektriny, ale plány boli na výrazné rozšírenie). Krajina sa stala jednou z najviac závislých veľkých ekonomík EÚ od dovozu fosílnych palív (hlavne zemného plynu) a elektriny (najmä z jadrového Francúzska a Švajčiarska). Dovoz energie sa pohybuje dlhodobo okolo 75–86 % celkovej spotreby. To robí Taliansko zraniteľným voči cenovým šokom (napr. po roku 2022).

Samozrejme že ceny elektriny sa zvýšili. Elektrické ceny v Taliansku sú trvalo nad priemerom EÚ práve kvôli vysokej závislosti od dovozu plynu a absencii jadra. Napríklad v roku 2023 bola priemerná cena pre domácnosti okolo 25,7 centov/kWh, čo je o vyše 4 centy vyššie ako vo Francúzsku (ktoré má silný jadrový program). Vysoké ceny energie zvyšujú náklady priemyslu (chemický, oceliarsky, automobilový), čo znižuje konkurencieschopnosť talianskych firiem oproti krajinám s lacnejšou energiou.

Zhoršili sa celkové ekonomické náklady. Podľa viacerých analýz (vrátane World Nuclear Association) spôsobilo odstavenie jadra významné náklady pre celú ekonomiku – vyššie platby za dovoz, investície do alternatív a stratené príležitosti.

Došlo k úplne čistým strateným investíciám. Práce na takmer dokončenej elektrárni Montalto di Castro sa zastavili a prerobili ju na fosílne palivo – ide o premrhané miliardy lír (vtedajšej meny).

V dlhodobom efekte mselo Taliansko kompenzovať stratu jadra najmä plynom, uhlím a neskôr obnoviteľnými zdrojmi, čo viedlo k volatilnejším cenám a vyššej emisnej náročnosti (aspoň do rozvoja OZE).

No a sú (ako vždy v podobných prípadoch) aj ďalšie nepriame dopady: - Strata know-how a pracovných miest v jadrovom sektore (inžinieri, technici). Mnoho expertov odišlo do zahraničia. - Spomalenie dekarbonizácie v porovnaní s krajinami, ktoré jadro udržali (jadrová energia je spoľahlivý nízkoemisný zdroj).

Ale aj naopak, boli pre niektoré sektory aj pozitívne prínosy: - podpora a rozvoj pre obnoviteľné zdroje (slnko čo je v Taliansku výhoda, vietor) a aj plyn, ale tieto pochopiteľne nedokázali plne nahradiť stabilný prínos základnej, stabilnej výroby elektrickej energie z jadra.

Takže referendum z roku 1987 (spolu s Černobyľom) urobilo z Talianska krajinu s chronicky vysokými energetickými nákladmi a nižšou energetickou bezpečnosťou.

V roku 1990 zatvorila svoje posledné dve prevádzkované elektrárne, Caorso a Trino Vercellese.

Jadrové oživenie v roku 2008 a Fukušima

Téma jadrovej energie sa v médiách v dvoch desaťročiach po referende v roku 1987 diskutovala len veľmi málo. V tých istých rokoch sa prehĺbila závislosť Talianska od fosílnych zdrojov, pričom hlavným zdrojom paliva bol prechod z vykurovacieho oleja na zemný plyn. V roku 2008 ceny ropy prudko vzrástli nad 100 dolárov za barel, čo bolo spôsobené volatilitou na Blízkom východe. Cena zemného plynu kopírovala ceny ropy. Okrem toho boli dodávky zemného plynu do Talianska ohrozené diplomatickými konfliktmi medzi Ruskom, ktoré poskytovalo 25 % zemného plynu spotrebovaného v Európe, a Ukrajinou, cez ktorú prechádzalo ropovody a plynovody, ktorými prechádzalo 80 % všetkého plynu dovážaného z Ruska do EÚ. V roku 2008 Berlusconiho vláda navrhla ambiciózny plán výstavby desiatich jadrových elektrární, ktoré by poskytovali 25 % talianskych potrieb elektriny. Plán sa stretol so silným odporom opozičných strán a niektorých regionálnych samospráv - v apríli 2010 bolo opať vyhlásené referendum, v ktorom sa voliči žiadali o zrušenie talianskych jadrových plánov. Hlasovanie bolo naplánované na 10. – 11. júna 2011.

11. marca 2011 zasiahla jadrovú elektráreň Fukušima Daiči v Japonsku cunami spôsobenú zemetrasením v Tóhoku. Škody spôsobené cunami spôsobili poškodenie troch zo šiestich reaktorov elektrárne a únik rádioaktívneho materiálu do Tichého oceánu a atmosféry. Jadrová havária mala obrovský vplyv na taliansku verejnú mienku - o tri mesiace neskôr sa na voľbách o jadrovej energii zúčastnilo nezvyčajne vysokej volebnej účasti 57 % a 94,7 % voličov odmietlo vládne jadrové plány, čím sa v podstate zastavil taliansky jadrový program už druhýkrát.

Po havárii vo Fukušime Daiči

Koncom marca 2011, po havárii vo JE Fukušime Daiči, talianska vláda schválila moratórium na výstavbu jadrových elektrární v trvaní najmenej jedného roka v krajine, ktorá sa snažila obnoviť svoj dlho opustený jadrový program. V prieskume verejnej mienky, ktorý sa konal v júni toho istého roku, 94 % voličov odmietlo výstavbu akýchkoľvek nových jadrových reaktorov v Taliansku.

Keď sa pozrieme aj na nedávne roky (2020s, najmä po 2022), tak môžeme vidieť, že importná závislosť Talianska sa pohybuje okolo 75–80 % celkovej energie (v 2020 ~73,5 %, v priemere 2016–2021 ~80 %). Najviac plyn (~94 % dovoz) a elektrina. Ceny elektriny napríklad za 2. polrok 2023 boli pre talianske domácnosti 25,7 centov/kWh (o vyše 4 centy vyššie ako vo Francúzsku). Veľkí odberatelia (firmy) v 1. polroku 2025 platili priemerne 278 €/MWh (vs. EÚ priemer ~216 €/MWh, Nemecko 242, Francúzsko 183, Španielsko 171). Takže Taliansko bolo  ~30 % nad EÚ priemerom. A pre veľkoobchod (2025) bol priemer ~116 €/MWh (výrazne vyššie ako v Nemecku 87, Španielsku 65, Francúzsku 61). Celkovo v nákladoch spôsobilo odstavenie jadra v Taliansku významné dlhodobé náklady pre ekonomiku – vyššie platby za dovoz, nižšiu konkurencieschopnosť priemyslu a volatilitu cien (najmä po 2022 kvôli vojne na Ukrajine). Hlavný dopad na dnešok majú vysoké ceny energie, ktoré brzdia priemysel a rast HDP. Taliansko dováža ~5–10 % elektriny (často jadrovú z Francúzska), hoci má vlastné reaktory odstvené.

Ale situácia sa mení…

Prieskum verejnej mienky, ktorý sa konal v júni 2021, však ukázal, že tretina Talianov bola za prehodnotenie využívania jadrovej energie v krajine, pričom viac ako polovica respondentov uviedla, že by nevylúčili budúce využívanie nových pokročilých jadrových technológií.

Práve tieto dôsledky sú dnes hlavným argumentom vlády Giorgie Meloni pre návrat k jadru – chcú znížiť ceny, zvýšiť konkurencieschopnosť priemyslu a znížiť dovoznú závislosť.

Podarí sa to?

Áno, tentokrát existuje reálny predpoklad, že sa návrat k jadrovej energetike v Taliansku podarí – aspoň v legislatívnej a prípravnej fáze. Situácia je výrazne priaznivejšia ako v rokoch 1987 alebo 2011. Zopakujme si aktuálny stav (jún 2026):

• Premiérka Giorgia Meloni v máji 2026 opäť potvrdila, že do leta 2026 bude schválený rámcový zákon, ktorý deleguje na vládu právomoc vytvoriť kompletný právny rámec pre jadrovú energiu.

• Zameranie je hlavne na malé modulárne reaktory (SMR) a pokročilé technológie 4. generácie.

• Prvé reaktory sa reálne očakávajú až v 30. rokoch (realistický odhad 2035+).

Bude však stačiť iba zákon? (bez referenda?)

Anketárka Alessandra Ghisleri v rozhovore pre Il Foglio varovala, že akákoľvek referendová kampaň by sa mohla rýchlo zmeniť na širší politický úsudok o samotnej vláde, a nie na technickú debatu o energetickej politike. Toto riziko je dôležité v Taliansku, kde sa referendá často stali protestnými hlasmi proti vládam pri moci, bez ohľadu na podstatu otázky. Podľa Romana problém zhoršuje nestabilný politický systém Talianska. „Vždy je komplikované začať s jadrovým programom, keď ho podporuje iba polovica politických strán,“ povedal. „Ak jedna vláda podpíše zmluvy a ďalšia všetko zruší, neistota sa stane finančným rizikom.“

Áno, zatiaľ však tu stačí obyčajný zákon.

• Referendum z rokov 1987 a 2011 nie je právnou prekážkou pre novú legislatívu. Boli to špecifické hlasovania, ktoré zakázali výstavbu nových reaktorov v danom čase.

• V Taliansku platí, že nový zákon schválený parlamentom môže túto politiku zmeniť. Na vyhlásenie nového referenda by bolo potrebné získať 500 000 podpisov občianskej iniciatívy (alebo iný spôsob podľa ústavy) – a zatiaľ sa to nedeje v takom rozsahu, aby to zastavilo proces.

• Vláda má v parlamente pohodlnú väčšinu, takže zákon prejde.

• Ale je tu nočná mora lokálnej opozície

  Aj keby národná legislatíva prešla, odborníci tvrdia, že lokálna opozícia a povoľovanie by sa mohli stať najväčšou prekážkou. „V Taliansku je hlavnou prekážkou opozícia miestnej komunity,“ povedal Romano a varoval, že administratívne odvolania a námietky pred regionálnymi súdmi môžu infraštruktúrne projekty oddialiť o roky. Energetický analytik Davide Tabarelli uviedol, že tento vzorec je už viditeľný v oblasti obnoviteľných zdrojov energie, sietí a inej strategickej infraštruktúry. „V Taliansku, rovnako ako vo veľkej časti Európy, sa nedá nič urobiť bez toho, aby miestne orgány vytvárali prekážky,“ povedal a argumentoval, že jadrové projekty by pravdepodobne čelili ešte silnejšiemu odporu kvôli ich politickej citlivosti.

  Toto napätie odhaľuje to, čo analytici opisujú ako taliansky jadrový paradox. Krajina sa pred desiatkami rokov vzdala domácej jadrovej výroby, no stále sa vo veľkej miere spolieha na elektrinu dovážanú z Francúzska – z ktorej veľkú časť vyrábajú francúzske reaktory. „Je to, akoby Francúzsko malo tri jadrové reaktory pracujúce pre Taliansko už viac ako 30 rokov“ povedal Tabarelli.

Nálada obyvateľstva (verejná mienka 2025–2026)

Verejná podpora výrazne vzrástla oproti minulosti:

• Prieskumy z rokov 2024–2025 ukazujú okolo 48–54 % podporu pre návrat jadra (napr. SWG poll: 48 % za, 24 % proti).

• Mladá generácia je výrazne pozitívnejšia (63 % pod 35 rokov).

• Viac ako 70 % Talianov považuje moderné reaktory za bezpečné a udržateľné.

• Ľudia sú však stále nedostatočne informovaní (74–77 % cíti nedostatok informácií).

Celkovo sa nálada posunula z jasného odporu na rozdelenú, ale skôr neutrálnu až mierne pozitívnu verejnú mienku – najmä kvôli vysokým cenám energie a energetickej bezpečnosti.

Podpredseda vlády Matteo Salvini opakovane naznačil, že Taliansko by mohlo mať funkčné reaktory do roku 2032.

Odborníci však tvrdia, že tieto časové harmonogramy sú veľmi optimistické pre krajinu, ktorá obnovuje jadrový sektor od základov. „Jeden z prvých reaktorov by pravdepodobne mohol byť o 12 až 15 rokov,“ povedal Romano. Tiež povedal, že politici „často nemajú jasnú predstavu o jadrovom ekosystéme“ a môžu byť „príliš optimistickí alebo príliš pesimistickí a spoločnosti majú tendenciu preháňať, čo dokážu dodať a ako rýchlo.“

V súčasnosti si v celej Európe jadrová energia postupne znovu získava politickú akceptáciu. Švédsko, Fínsko a Spojené kráľovstvo rozširujú alebo predlžujú jadrové programy, zatiaľ čo Belgicko zrušilo svoje plánované postupné vyraďovanie. Holandsko skúma nové reaktory a Dánsko prehodnocuje svoj dlhodobý zákaz. „Áno, jadrová energia sa v Európe stáva čoraz viac prijateľnou“ povedal Romano. „Ale nie som si istý, či je tam už aj Taliansko.“

Reakcie politických strán:

Vládna pravicová koalícia má väčšinu a jednotný pro-jadrový postoj. Opozícia je rozdelená – a nie je dostatočne silná na to, aby proces zastavila, ale môže spôsobiť problémy pri lokalizácii elektrární (NIMBY efekt) a prípadných referendách.

Je predpoklad úspechu!

Tentokrát je šanca vysoká na legislatívny a regulačný úspech. Skutočná výstavba bude však ešte dlhá a závisí od investícií, verejného prijatia na lokálnej úrovni a technického pokroku SMR. Energetická kríza od roku 2022 a rastúci dopyt (AI, priemysel) však hrajú v prospech jadra.