Niečo sa vonku zachraňuje reklamným spotom medzi športovými prenosmi, no tu vnútri sa za nás samých potichu hanbíme. Asi by nám ani nenapadlo, tak ako Chorvátom, nazývať svoju vlasť "Lijepa naša domovino".
Deti nosia štátne vlajky na riaditkách bicyklov, trčia z áut a motoriek, visia na každom stožiari.
Bola neskorá večerná hodina.Z druhej strany zálivu sa ozývalo "...na Krááááľovej holíííí...." a my sme si podchvíľou prichodili ako na brehu Oravskej priehrady.
Sedeli sme s Millou a Velimirom na terase ich "kuče" a riešili všetky zásadné otázky sveta a života. Silné domáce "crno vino" pomaly stúpalo do hlavy a my sme sa rozhovorili o tom, prečo oni svoju krajinu tak milujú a my nie. Trochu to bolo o politike, trochu o kultúre, trochu o záchodoch, o úcte k zákazníkom, o práci.
Slová sme ukladali tak, aby sme si rozumeli. A nielen, že sme si rozumeli, ale sme sa aj chápali.
A aby sme pochopili všetko ešte lepšie, Veli dodáva:
- To poznáte, ako Boh rozdeľoval národom krajiny...
- Nie to nepoznáme. Povedz!,- a čakali sme niečo vtipné.
- No takže...Keď Boh rozdeľoval národom krajiny, dával si záležať, aby mal každý niečo, na čo by mohol byť pyšný. Rusom dal nádhernú šíru krajinu s veľkými riekami, širokými stepami a vysokými horami, Američanom dal hlboké kaňony a nádherné vodopády, Afričanom džungle plné kvetov a zvierat... Keď všetko spravodlivo rozdelil, chcel si oddýchnuť. Vtom začuje, že zdola na neho kričia Chorváti: Bože, ako je to? Nám si nič nedal?
Boh zostal v rozpakoch. Naozaj. Nedal im nič. Preto hovorí: Ľudia moji, to je mi ľúto. Naozaj sa stalo, že som na vás zabudol. Ale nebojte sa. Dám vám to, čo som si chcel nechať pre seba.
A dal im západ slnka do mora.
A priezračnú azúrovú vodu.
Červené skaly a červenú zem.
Nádherné modré nekonečno.
Silu a hučanie vodopádov.
Aj tie mali svoj blankyt.
Ostrovy a ostrovčeky a na každom z nich bol malý zázrak.
A prístavy, kde rybári ráno vykladajú bohaté úlovky.
A múriky. Múriky. A ďalšie múriky....
Na vrcholoch kopcov, v neprístupných skalách. Tam, kde by nikoho nenapadlo ísť.
Medzi múrikmi veľké figovníky a storočné olivovníky.
- Veli, prečo sú na tých všetkých kopcoch múriky?
- To sú jednoducho vytýčené parcely.
- A to takto? Veď to musela byť náramná robota, ukladať kameň ku kameňu.
- To vieš, niekedy nebola telka, playstation, ani internet. Ľudia mali viac času a dali si záležať.
- No, museli ho mať vážne veľa, keď každému jednému stromčeku a kríčku postavili vlastný dvorček.
- Tie skaly by boli holé, keby nepostavili...Keď postavili múrik, priviezli si z ďaleka za mech hliny, tú tam vysypali a do nej sadenicu zasadili. Potom denne liezli do tých kopcov a v mechoch z kozej kože im nosili vodu. Dodnes to robia podobne. Je to naša národná pýcha. Zúrodnili sme skalu.
Tie skaly sa skutočne zelenejú úrodou. A vinič rastie z kameňa.
Úsvit sa derie cez záves dnu a my sme o poznanie bohatší. O poznanie skutočnej národnej hrdosti. Nie tej, ktorá nasadá do tankoch. Nie tej, ktorá potupuje iné národy, nie povýšeneckej, nie dobyvačnej. Hrdosti na krásu svojej krajiny, na usilovnosť jej ľudí, na prácu ich rúk.
- Aj tak ste na tom vy lepšie!,- hovorí nakoniec Velimir. - My sme stále iba "andere". Viete, často cestujem a vo Viedni na letisku ma to trochu zahanbovalo. Na jednu stranu sa idú odbaviť tí z EÚ a na druhú "andere". Ale veď aký som ja "ostatný"?!
A potom vyšlo slnko. To isté slnko, ktoré svieti teraz na nás. Ak mal Velimir pravdu, tak Boh nadelil každému národu niečo, na čo by mohol byť hrdý. Teda aj nám.
Aj keď sa u nás neodráža v mori, mohli by sme nájsť tisíc iskričiek, ktorými žiari v horských bystrinách.
Aj keď u nás nebieli kamenné múriky, osvecuje starobylé hradné veže a múry na mnohých kopcoch.
Svieti na stáročné mestá a ich hradby, jagá sa v snehu tatranských končiarov, v úrodných lánoch pšenice a slnečníc. Svieti na ľudí, ktorí tvrdo a čestne pracujú...
Tak prečo nevieme byť hrdí?
