Nepreberné množstvo detských kníh na policiach kníhkupectiev nás môže zmiasť. Farebné obálky pritiahnu náš zrak nádhernými ilustráciami. Ale pozor na to, čo sa skrýva za pozlátkou. Neraz len slabučké bezduché príbehy bez nápadu a pointy. Ja preto väčšinou siaham po osvedčenej klasike, po príbehoch s ktorými som vyrastala.
Josef Čapek - Rozprávky o psíčkovi a mačičke
Túto knihu som si ako jednu z prvých prečítala sama. Písmenká boli veľké a príbehy roztomilé.
Spomínam, ako mi nešlo do palice, a to hneď v prvej kapitole, keď spolu umývali dlážku, kde je v tomto logika: psíček s mačičkou sa navzájom oprali, lebo boli veľmi špinaví a potom sa išli sušiť. Najprv zodvihol psíček mačičku a zavesil ju na šnúru, potom mačička zliezla a zavesila psíčka. Ale kto potom zavesil mačičku???
Po dlhšej analýze som vo svojej detskej hlave uznala, že šlo zrejme o mnou nepochopený humor.
Tiež sa mi páčil zimný príbeh, keď písali list dievčatám do Ružomberka. Asi preto, že tam bolo veľa snehu a leňošenia a možno aj preto, že sa tam písalo.
A veľkonočný príbeh mi urobil chúťky na všakovaké maškrty, no a príbeh o narodeninovej torte mi tie chúťky zasa pokazil. Veď ho všetci dobre poznáme.
Kedysi nechýbala táto kniha v knižnici žiadneho školáka či predškoláka. Verím, že sa tak ľahko na ňu nezabudne.
Mária Ďuríčková - Danka a Janka
Janka a Danka Bodkové. Jedna Bodka a druhá Bodka. Navlas rovnaké. Dvojbodka. Malé školáčky, ktoré spolu stvárajú tak, ako všetky deti. Občas na seba žalujú, občas sa hádajú.
" Ak Janka povie, že je dačo biele, tak Danka bude tvrdiť, že to biele nie je biele, ale čierne, alebo aspoň ružové. A ak Danka povie, že je dnes piatok, tak Janka určite bude tvrdiť, že nie je piatok, ale už sobota, alebo eštelen štvrtok. Ale to len keď ide o vedľajšie veci. Na hlavných veciach sa vždy zhodnú."
A vedia si vymýšľať bláznivé rozprávky. O medveďovi, o slimákovi, o Gevenduche...Tej som sa teda ako malá bála. Bolo to strašidielko, ktoré dievčatá nakreslili a ono vyskočilo z papiera a robilo neplechu. Ale keď som videla animovaný večerníček s hlavatou Jankou a ešte hlavatejšou Dankou, ktoré mali oči cez celú tvár, začala mi tá Gevenducha v telke pripadať celkom podarená.
Krista Bendová - Opice z našej police
Ľudia dobrí, ak ste to ešte nečítali, nepokúšajte sa to čítať ani vašim deťom. Budete sa pri tom tak šúľať od smiechu, že z toho tie úbožiatka nebudú mať zhola nič.
Najprv si musíte urobiť predprípravu. Ak sa vám knihu podarí zakúpiť, nedajte si ju zabaliť, aby ste ju mohli potajme v noci vyťahovať. Je to o mamine...vlastne nie celkom o nej. O jej troch vydarených synčekoch a o tom, akú opičiu posadnutosť rozpútali v celej rodine. O tom, že občas sa stane nešťastie, ale šťastie nechodí nikdy samo. Cez slzy smiechu si budete hovoriť - presne, ako u nás! A budete vidieť nachvíľu svet detskými očami.
Nečudujte sa potom, ak knihu budete čítať svojim deťom, že sa vôbec nesmejú. Budú to pre nich rovnako závažné a napínavé situácie ako pre Ferka, Samka, Jožka a ich opičiakov.
Vskutku majstrovské dielko.
Astrid Lindrenová - Pipi Dlhá Pančucha
A niečo pre malých dobrodruhov a výmyselníkov. Takých, ako je Pipi. Trochu uletená, veľmi zvláštna, no za to s dobrým srdiečkom. Na svete je sama, sama si navarí, napečie a sama sa musí poslať aj do postele, keď ju nemá kto. No jej kamaráti - Tomi s Anikou stoja vždy pri nej. Aj vtedy, keď sa rozhodne už nikdy ani o kúsok nevyrásť.
- Nikdy nechcem byť dospelý! - vyhlási Tomi rázne.
- Ani ja!- pripojila sa k nemu Anika.
- Nie. Nie je o čo stáť, - prisvedčila Pipi. - Dospelí sa nevedia hrať ani zabávať. Vždy majú veľa nudnej práce, smiešne šaty, kurie oká a daň z pomsty.
- Daň zo mzdy,- opravila ju Anika.
- Dobre, veď to je aj tak jedno, - nedala sa Pipi....
No nie je to krásny život s takýmto svetonázorom? Slobodná a slobodomyseľná Pipi je všetkým, čo by deti chceli - mať koňa na verande, v bútľavom strome tajnú skrýšu s pokladmi, nechodiť do školy a mať skvelých priateľov, ktorí nikdy neopustia.
H. CH. Andersen - Rozprávky
Reedíciu tejto knižky doma nemám. Za to mám tú svoju starú, s ktorou som vyrastala. Má viac ako tridsať rokov, je celá ufúľaná a počmáraná. Na obale sú pokreslené hlavonožce, ktoré svedčia o tom, že mi z nej čítali, keď som bola ešte úple malá.
Dojímala ma statočnosť cínového vojačika, ktorý pre lásku k papierovej tanečnici skončil v plameňoch a roztavil sa na cínové srdiečko.
Bola som Gerdou, ktorá neúnavne hľadala po svete svojho bračeka Kaya, aby mu svojou láskou vyplavila črepinu zo srdca a zachránila ho z rúk zlej snehovej kráľovnej.
Veľmi som túžila po tom, aby sa príbeh dievčatka so zápalkami skončil šťastne, aby sa zohrialo, aby mu posledná zápalka nedohorela. Každý raz som dúfala rovnako, i keď som vetu po vete už poznala naspamäť a možno ma naučilo, že nie všetko sa končí vždy šťastne a tak, ako by malo.
Bola som malou morskou pannou, princeznou zo dna oceánu, ktorá sa zaľúbila do nádherného princa. Darovala starej čarodejnici svoj krásny hlas, aby ho mohla znovu vidieť, jej šupinatý chvost sa rozdelil na dve nôžky, ktoré vždy, keď sa dotkli zeme zaboleli, akoby nimi prechádzalo tisíc nožov. On si však zvláštne cudzie dievča vziať nemohol, no ona sa už nikdy nemohla vrátiť späť. Skočila do vody a zmenila sa na morskú penu, ktorá pokojne pláva na hladine.
Andersenove rozprávky sú ako život sám. Klamú málo a šetrne. Iba toľko, aby neprestávali zrkadliť svet so všetkým dobrým aj zlým, čo je okolo nás. Preto sú také zvláštne, populárne, krásne, unikátne...
Napriek rýchlej dobe, televízii, internetu, počítačovým hrám a veľkým nárokom kladeným na naše deti si myslím, že by sme ich nemali nechať, aby zabudli snívať. O snoch a rozprávkach je detstvo. Kúpme im knihu.
