18.9.2000
Ležím na nemocničnej posteli a strašne sa rehocem. Z opačného kúta inej postele sa tiež ozýva pridusený smiech. Iveta. Nejak to na ňu začalo doliehať, tak sme s tým začali bojovať. A tuším sa to zvrhlo.
- No čo, tak nás rozrežú...Iné prežil, prežijeme aj my. Aj prababkyne podsvinčatá to zvládli. Raz jej stará prasnica rozšľapla jedno mladé, tak prababka navliekla do ihly niť, zobrala prasčo pod pazuchu a zheftovala ho jedna radosť. Veď sme v desiatom mesiaci, snáď ho nechceš nosiť ako stará slonica - 2 roky.
- Tak to ti musím povedať, čo hovoril včera môj muž...
A hihihi hahaha...
19.9.2000
Už bolo dobre, len noc bola dlhá. Krátko po jednej nás sestrička prišla riadne vyhrešiť. Povedali sme jej, že máme Silvestra, že zajtra pre nás začína nový rok.
A hihihi hahaha...
Za oknom redla tma a potom sa vkradlo ráno. Obliekli mi to zelené, čo máte len spredu a zozadu máte holý zadok. Infúzka, injekcia, vyšetrenie...
- Drž sa, Ivet!
- Dík, držím palec!
Ochvíľu som už ležala pod plachtou na vozíku medzi dvojími presklennými dverami.
Priviezli ma na sál. Podľa pokynov som sa posadila.
- Hlavu dolu...ohnúť chrbát...- dirigovala za mnou stojaca anesteziologička. Potom už jej slová nepatrili mne, ale prístojacej medičke.
- Musíte si to takto nahmatať medzi stavcami...nebojte sa...nóó, už tam budete...Hm, tak nič... Skúsime ešte raz. To pôjde...palcom...nóóó...uf...vytiahnite, sme mimo...viete, tie tehotné sú také zavodnené. Po tretíkrát som cítila ako mi ihla škriabe kosť. Začalo ma napínať.
Iný anesteziológ: - Doktorka, tlak 80 na 40! Čo máme robiť?
Po štvrtom vpichu sme boli konečne miešnom kanáli a spinálka sa rozplynula v mojej mozgovomiešnej tekutine. Konečne - hovorím si - horšie to už byť nemôže. Ešte musia čakať. Trochu kyslíka z masky. Stabilizujú tlak.
- Štípem vás. Cítite to?
- Čo ja viem...cítim, že sa ma dotýkate.
- Tak to je v poriadku.
- A kedy budú rezať?
- Veď už režú! - hovorí mladá doktorka a dýcha mi zblízka do tváre. Jej dych vonia kávou. Inhalujem ho z plných pľúc. Pozerám sa nad seba do rozsvietených reflektorov a snažím sa medzi nimi nájsť rovnú kovovú plochu, ktorá by bola mojím zrkadlom toho, čo sa deje za plentou, deliacou moju tvár od zvyšku tela. Vidím iba zdeformované obrazy a farby.
Červená...Asi fakt režú...
- Aké máte pripravené mená? - pýta sa spoza zeleného plátna primár.
- Esterka a Šimonko, - odpovedám, - ale pani doktorka mi pokazila prekvapenie. Keď som bola včera na ultrazvuku, tak mi otočila monitor a boli tam vajká cez celú obrazovku.
- Hm...takže myslíte, že Šimonko...A viete, že máte pravdu?
O malú chvíľu sa ozval slabučký plač. Nebol to ani plač, skôr to pripomínalo mravkanie malého mačiatka. Snažila som sa zodvihnúť hlavu. Nešlo to. Mravkanie ustalo.
- Zoznámte sa, mamička! - pristúpi ku mne sestrička a ukazuje mi drobunkú spiacu tváričku. Asi si ani nevšimol, že sa práve narodil.
- Šimonko...ahoj!
Otvoril oči a ja som sa utopila vo svojich emóciách. Slzy mi tiekli do uší. Snažila som sa zapamätať každý detail tohto momentu.
- Šimonko, vitaj!
19.9.2007
- Tak ako sa cítiš čoby semročný?
- Čo ja viem?! ...normálne.
- Už ti budem musieť začať hovoriť - "môj veľký chlapec".
- Ale nie, mami, kľudne mi môžeš hovoriť "malý"...
