Hovorím si - vás ja odniekiaľ poznám. Tak som ju pre všetky prípady pozdravila. Na to milá pani so širokým úsmevom pozdrav opätovala a... podáva mi ruku. Chyba! - vás ja naozaj odniekiaľ poznám a zdá sa, že dobre. Procesor mi pracoval na plné obrátky. Stará pani sa so mnou zvítala ako priateľka po rokoch. Potľapkala ma po pleci, pochválila deti. Ale ja som sa stále nechytala. Skúsila som indíciu číslo jedna. - A vy tu niekde blízko bývate? - Nie, bola som na návšteve. Idete sa trošku poprechádzať?, zasa som bola tam kde predtým. Keď jej deti prisvedčili, že ideme do mesta na zmrzlinu, s hrôzou som vypočula, že ona tiež. Do mesta to bolo dobrých dvadsať minút chôdze. Myslím, že si viete dobre predstaviť ako prekliato pomaly ubiehajú minúty pri rozprávaní o počasí a to sme zabehli aj do počasia spred dvoch rokov. Keď sme prebrali pekelné horúčavy aj občasné prehánky a mne to v tej palici stále nezoplo, začala som skúmať tvár, či mi k nej nenaskočí meno alebo prostredie. A nič. Napínavá debata pokračovala. Keby mi niekto zmeral EEG, takú húževnatú aktivitu by snáď považoval za defekt. Prešla som na skúmanie reči. Našťastie spolubesedníčka bola čo sa týka počasia informovaná a zhovorčivá. Jej slovenčina bola pekná, vyšperkovaná, nie taká aká je v našom kraji zvykom. Trošku mi svitlo. Ale iba trošku-je to učiteľka. Ale: je to moja bývalá učiteľka?, je to učiteľka mojich detí?, alebo je to učiteľka s ktorou som učila? Bola som definitívne v koncoch, tak som skúsila indíciu číslo dva. - Pracujete ešte?, starostlivo som volila slová, keby to náhodou učiteľka nebola. - Ale kdeže, už odpočívam, odpočívam. Ona my asi vážne nechce pomôcť. Začala som mať podozrenie, že mi to robí naschvál. Našťastie ďalšie vďačná téma na rozhovor boli deti. Začala som si všímať, že ani jedna z nás sa nepúšťa do debaty o nejakej spoločnej minulosti. Našťastie pred nami už bola cukráreň.Podali sme si ruky, zaželali zdravie a šťastie a s úľavou sme sa rozlúčili. Po chvíli sa ma syn spytuje:-Mami, kto to bol?, a ja som po polhodinovom rozhovore musela priznať, že neviem. Bolo by pre mňa veľmi trápne, keby spoľahlivo vedela tá staršia mne neznáma pani, kto som ja a tak sa snažím si nahovoriť, že mala podobnú sklerózu ako ja a v noci sa tak ako ja prehadzovala v posteli s otázkou- Kto to len mohol byť?
Aj vám sa to stáva?
