Na záverečné sedenie sme prišli plní očakávania. Dúfali sme síce, že sme normálni, ale napriek tomu, ak vám to potvrdí vyššia a fundovanejšia inštancia, cítite sa lepšie. Takže do akej miery sme normálni?
Pán doktor stál v otvorených dverách a zdalo sa, že na nás priam číha. - Vitajte, tak toto som ešte nevidel ! - začal z ostra. Tak trochu nás na prahu svojej ordinácie vyplašil, priznávam. No a keď nás usadil do kresiel, dovysvetlil. - Tak takýto ideálny pár som v živote nevidel. Keby ste nesedeli každý v inej miestnosti, myslel by som si, že opisujete. Úplne úžasné!
Najprv sme s manželom vypleštili oči a keď sme sa na seba pozreli, videli sme jeden na druhom, že nám šklbe kútikmi úst. Vedeli sme prečo a nepoznali sme sa rok. Ale keď sa to tak navonok javí, len dobre pre nás.
Spomenuli sme si na tú haldu otázok typu - myslíte, že žena by mala bezpodmienečne zostať doma s ďeťmi?, alebo - koľko alkoholu priemerne vypijete za mesiac? No jednoducho normálne chytáky. A keďže sme žili v spoločnej domácnosti a vypili sme rovnaké množstvo alkoholu a názory máme za tú dobu dosť podobné, vyvolali sme asi dojem prírodného úkazu. Jednoducho u pána doktora sme prešli s hviezdičkou. Len jedno mu vŕtalo v hlave. - Viete, len taká drobnosť: obaja, keďže ste si veľmi podobní, ste dominantné osobnosti. Ako to riešite v praxi ?
Zviedli sme to na to, že každý má svoje pole pôsobnosti a tým bolo naše guľaté razítko isté. Mohli sme prejsť k meritu veci. Samozrejme boli sme ešte raz dotázaní na naše nepochopiťeľné pohnútky, prečo si chceme adoptovať dieťa. Celým našim obsažným prejavom sme chceli parafrázovať klasika - Keď zachrániš jediný ľudský život, zachrániš svet. No a keď sme sa dostatočne obšírne vyjadrili, prišla neočakávaná otázka: - Ale prečo ? Napadlo ma v tom momente, že dobrým dôvodom by mohlo byť, že obe vlastné deti som rodila cisárskym a ďalšiu sekciu už nechcem podstúpiť. Vysvetlenie bolo bez námietok prijaté.
- A o aké dieťa máte záujem.
- My nevieme. O všetky.
- To si ale musíte dobre predom rozmyslieť.
Jediná podmienka, ktorá ma napadla bolo, aby to dieťa bolo zdravé. Nebolo to zo sebeckých pohnútok. Bolo to preto, že doma už boli dve veľmi aktívne deti, ktorým som nechcela svojim rozhodnutím ublížiť.
- A rómske alebo naše ?
Odpoveďou na túto otázku bolo, že nám je to naozaj úplne jedno. Tu sme ale boli vyvedení z omylu.
- Tak ale vám to naozaj nemôže byť jedno. Veď máte doma dve biele deti a oni si všimnú ten rozdiel. Mohli by byť kvôli tomu šikanované a mohlo by byť šikanované aj to vaše budúce dieťa. Vy predsa nemôžete brať doradu ako nejakí zúfalí bezdetní manželia. Musíte sa prispôsobiť vašim rodinným podmienkam.
A teraz som na vážkach, či mám predniesť svoj vlastný názor, alebo nechám vás, aby ste si ho utvorili... Ale nie, nechám to na vás. Verím v rozumnú a cítiacu väčšinu.
Ďalšia otázka: - Čo myslíte, radšej dievča, alebo chlapec ?
A opäť nám to bolo jedno. Boli sme totiž presvedčení, že keď ho uvidíme, tak ho spoznáme. Zasa sme žili v omyle. Bolo nám vysvetlené, že keďže máme doma dvoch chlapcov vo veku 3 a 8 rokov, bolo by maximálne nevhodné osvojiť si dievča. Viete, ono by vraj mohlo príjsť k sexuálnemu zneužívaniu. Časom.
Keď som sa rozhodla, že nebudem komentovať, tak radšej pri tom zotrvám.
S plnou nošou rozumu ( a samozrejme s odborným osvedčením o spôsobilosti) sme s veľkými rozpakmi vykročili z ordinácie. Napriek všetkému nás toto presvedčilo, že rozhodne máme pokračovať. Vo výnimočných prípadoch sa totiž stáva, že, keď sa hrnie všetko proti vám, nie ste v zlom jazdnom pruhu.
