Spis bol konečne kompletný a zaradený do evidencie čakateľov. Od pocitu dobre vykonanej práce sme mali ale ďaleko.
-Teraz, keď máte všetko vybavené, budete čakať. My vám pošleme správu o voľných deťoch, ktorá bude vyzerať asi takto. - úradníčka nám podala dvojhárok. Márne sme gúľali očami, takmer nič sme z neho nevyčítali:
Janko (5 rokov)- rád kreslí a maľuje...
Petra (2 roky)-rada sa hrá s kamarátkami...
Ferko (4 roky)-rád jazdí na kolobežke...
Na toto máme čakať štyri roky? Podľa čoho si budeme vyberať? Kolobežkára? Alebo maliara? Naše rozčarovanie nepoznalo hraníc. Boli sme tak správne naštartovaní, že nám nič neznieslo odklad ani na minútu. A zrazu akoby niekto zatiahol ručnú brzdu.
Mám priateľku, ktorá pracovala na úrade, tak som sa jej cestou išla vyžalovať. Počúvala ma so záujmom a nechcela veriť tomu, že by toto mohla byť konečná stanica. Asi o hodinu po mojom príchode domov mi zavolala: - Vráť sa naspäť a povedz im, že chceš, aby podali žiadosť na Kraj o povolenie na vstup do všetkých detských domovov.
- Prosím? To by znamenalo, že môžem vojsť do detského domova a vidieť živé deti ako sa hrajú, jedia, spia ? Skutočné živé deti?
Našej žiadosti vyhoveli a ochvíľu sa nám po jednom začali trúsiť do schránky pozvánky do detských domovov z celého Slovenka. Návštevu bolo treba ohlásiť predom riaditeľovi a väčšina z nich k nám bola naozaj ústretová. Až na jednu a to hneď prvú.
Náhoda chcela, že o krátky čas nás povinnosti zaviedli do mesta M. - Tak ideme na to!, - povedali sme si s malou dušičkou a veľkým odhodlaním. Dohodli sme si schôdzku a už pol hodinu pred tým, sme obchádzali plot a duševne sa pripravovali. Zazvonili sme a po chvíli čakania nám otvorila pani P. - riaditeľka detského domova inak zvaného dojčák. Hneď pri bráne sa opýtala, čo tam vlastne hľadáme. My sme odpovedali, trochu neoficiálne, že sa obávame, či tu na nás nečaká nejaké dieťa.
- Tak to sa obávať nemusíte, tu na vás určite žiadne dieťa nečaká. My nemáme voľné deti! - a zdalo sa, že pre ňu je celá vec vybavená. Trochu sme sa cítili ako jehovisti a vlúdili sme sa do vnútra, s tým, že by sme sa s ňou o tom aspom radi porozprávali. Naveľa nás usadila do svojej kancelárie medzi mnohé balíčky istej kozmetickej firmy, pre ktorú zjavne pracovala a my sme ju pri tom rušili. Keď sme jej vnútili informácie o tom, kto sme- čo sme a čo hľadáme, aj to, že to nemusí byť voľné dieťa, pretože žiadame o pestúnsku starostlivosť , zobrala to zase skrátka.
- Viete my sme zasadali v októbri a teraz budeme až o pol roka. Od októbra tam máme 150 nevybavených žiadostí, aj tie sa prenesú na ďalšie zasadanie. U nás určite nemáte šancu.
Opäť sme namietli, že nepotrebujeme voľné dieťa, prečo nás ide radiť do toho zoznamu, veď pre nás je vhodné prakticky každé, pokiaľ sa dohodneme s rodičmi o návštevách. Veľmi nasertívne odpovedala to isté, iba pridala toľko, že taká je tam prax. Zaviedla nás na dvor, že nám to ukáže. Deti sedeli v tieni stromov a lízali lízanky. Na prstoch rúk by sme ich spočítali.
- Tento nie,- ukazovala prstom pani P.,- pre ňho si chodí otec. Tento má zase strýca strašného asociála, ten by vás aj biť chodil. Tá má mamku v base a týto by aj boli možno, ale tak ako hovorím treba to prejednať o pol roka na porade.
Bolo mi divné, že na tri voľné deti majú taký dlhý poradovník, ktorý sa bude riešiť v nedohľadne, tak som sa spýtala, či sme už videli všetky ich deti. Nato som dostala odpoveď, že nie, ale tie ani neuvidíme, lebo to sú deti do šesť mesiacov a tie sa neukazujú. Úplne originálne praktiky v tom meste M, až by sa jeden domnieval, že tie deti tam držia, aby neprišli o miesta. Dúfam len, že pani P. bude čoskoro niekým prekuknutá, o to miesto príde a vystrieda ju niekto kompetentný, kto roztrhá zoznam, zruší porady a nenechá šesťmesačné bábätko plakať v zamrežovanej postieľke ďalšieho pol roka. Nedávno som sa na ňu pýtala a vraj sa jej už z mnohých dôvodov trasie stolička. Snáď budú rukojemníci skoro prepustení.
