Na rade bolo ďalšie okresné mesto. Čo bolo pre nás novinkou, pred návštevou detského domova nás nasmerovali na sociálne oddelenie okresného úradu. Veľmi príjemná mladá pani nám vysvetlila, že u nich sa nechodí na návštevu celého detského domova, ale iba konkrétneho dieťaťa. Na to vytiahla kôpku fotografií, porozkladala ich po stole a ku každej povedala pár slov. Na stole ležali fotky detí so smutnými i veselými tváričkami, detí v postieľkach i na lavičkách, detí s macíkmi i loptami. Bolo ich asi dvadsať. Niektoré boli vhodné na osvojenie, niektoré len do pestúnskej. Brali sme fotky jednu po druhej do rúk, snažili sme sa z celých síl sústrediť. Napriek tomu sme sa stále cítili ako v supermarkete. - Z vášho výkladu si vyberám...
- Koľko má rokov?
- Toto sú brat so sestrou?
- Aká závažná je tá srdcová vada?
- Ako dlho žil s rodičmi?
- Prečo má ten chlapec také smutné oči? Aha, týraný...
Nepomohli žiadne indície. Vyberte si podľa fotografie dieťa, ktoré chcete aby bolo vaše... Nechali sme logické úvahy na pokoji a intuitívne sme siahli každý po jednej fotografii. Celý náš výber bol postavený na tom, že keď ho uvidíme, spoznáme, že je to ono, to naše. Tak sme sa vybrali za nimi.
Stáli sme pred veľkou budovou pripomínajúcou nemocnicu Nič nenasvedčovalo tomu, že vo vnútri žijú malé deti. Pri bráne sa nás ujala pani vychovávateľka a voviedla nás dnu. Napodiv ani tu nič nenasvedčovalo tomu, že tam žijú deti. Pach chlóru, kamenná biela dlažba a popolavo-zelenkavé steny len umocňovali dojem nemocničného krídla. Všade bolo ticho. Viedla nás nekonečne dlhými chodbami, ktoré sa križovali ako labyrint. Napokon sme zastali pred jednými z mnohých dverí. Po chvíli nám priniesli na rukách malú Kristínku. Mala asi poldruha roka. Vychovávateľka si s ňou sadla na stoličku opretú o stenu chodby a my sme si sadli oproti. Mala tmavé vlásky aj očká, v ktorých ani náznakom nejavila záujem o tých prišelcov. Preto sme sa na ňu nesnažili útočiť. Iba sme sa jej opatrne prihovárali, aby sme ju nevyľakali. Bola tichúčko celý čas, kým sme sa vychovávateľky spytovali na rôzne podrobnosti. Tichá - bez úsmevu, bez plaču, bez reakcie.
Potom sme išli navštíviť dievčatko z druhej fotografie. Volala sa Tatianka a mala tri roky. Vychovávateľka povedala, že je v škôlke a musíme tam za ňou. Byť v škôlke znamenalo, prejsť ďalší chlórovaný pavilón až po sokel vyložený bielymi kachličkami. Prišli sme pred "triedu". Povedala nám, že sa už chystajú na spanie a nech počkáme vonku. Cez pootvorené dvere sme videli do umývárky, kde si deti umývali ruky a zúbky. O pár sekúnd sa z tadiaľ ozval príšerný rev a vreskot, zvuky zápasu. Vo dverách stála vychovávateľka, ktorá držala pod pazuchami vo vzduchu malú, kopajúcu, zúriacu a plačúcu Tatianku.
- Tak to sme nechceli,- namietame. -Odneste ju späť, nech sa v kľude umyje a ľahne si spať.
- A čo, vy ste nikdy ako malí nezúrili, veď máte svoje doma, určite to poznáte!
Snažila som sa Tatianku upokojiť, ale bolo to márne. Oči mala zatvorené, kopala a rozhadzovala rukami, nechcela nič a nikoho vidieť ani počuť. Pripomínala lapené zvieratko, ktorého jedinou myšlienkou je útek.
- Viete, ju si už prišli obzrieť viacerí a ona to jednoducho už nemá rada.- dôvodila vychovávateľka. My sme ale nástojili na tom, že ju nebudeme svojou prítomnosťou trápiť, nech ju hneď odnesú do postieľky a my za ňou prídeme poobede, keď sa budú hrať na dvore. Vychovávateľka ju napokon odniesla tak isto jačiacu a kopajúcu za dvere škôlky a v tom, akoby vypli zvuk. Tatianka bola ticho, zostala úplne pokojná.
Sadli sme si do auta a tupo sme hľadeli pred seba. Neviem ako dlho to trvalo, možno päť minút, možno pol hodiny, ale jedno viem. Tatianku sme viac nenavštívili.
