Ešte sme zamávali deťom a babke, ktorá si kvôli nám odčerpala ďalší deň svojej dovolenky. V tom čase bola jediným človekom, na ktorého sa dalo v tomto ohľade spoľahnúť. Strážila nám deti, prežívala s nami všetky nadšenia i sklamania, aj keď som na nej videla, že so všetkých pocitov najviac prevládajú obavy. Ostatná rodina hrala "mrtvého brouka" a my sme ich nechali, lebo pri pokusoch o dialóg sme narážali na hlboké nepochopenie, katastrofické scenáre, ba niekedy aj dosť bolestivé invektívy.
Za hodinku sme boli na mieste. Prišli sme navštíviť súrodencov, ktorých matka nedávno prestala reagovať na výzvy sociálnych pracovníčok, aby deti navštevovala a tým sa stali právne voľné a vhodné na osvojenie. Mladá pani psychologička nám odomkla dvere a bolo na nej vidno, že ju nevôľa neopustila, no napriek tomu k nám bola ústretová. Deti práve poobede odpočívali. Zaviedla nás k presklenej stene, za ktorou boli mrežované postieľky a v každej z nich spalo dieťatko. Prstom ukázala na päťročného chlapčeka a trojročné dievčatko. To sú oni. V tom dievčatko otvorilo oči a zdvihlo hlávku. Psychologička naznačila vychovávateľke cez sklo, aby nám ju priniesla.
Esterka bola ešte teplá od spánku ako vyliahnuté kuriatko. Posadila som si ju na kolená a ona sa mi hrala s rukami. Psychologička nám pri tom rozprávala, že u nich je väčšina detí do päť rokov ešte plienkovaná, vraj ona na to nemá nervy, aby tak ako v iných decákoch používala výchovný prostiedok zvaný pravítko. Rozprávala o ich matke, nezodpovednej alkoholičke z rómskej osady, rozprávala o tom, aká je Esterka bitkárka a ako dnes vycápala nového chlapca, aké má Marek problémy so správaním a s autoritami. Ona si zatiaľ na mňa položila hlavu a snáď ešte trochu driemala.
Po chvíli sa otvorili dvere a v nich stál malý Marek. Naozaj dočerpal plno energie. Začal si užívať to, že je stredobodom pozornosti, že je chodba prázdna a že sa s nikým nemusí deliť o trojkolku, ktorá stála v kúte. Urobil nám malú šou. Jazdil alo Fitipaldy hore-dolu, na to ožila aj Esterka a začali sa spolu blázniť, štuchať, pišťať, skákať po kreslách a naháňať sa. Zábava nabrala také rozmery, že psychologička začala krotiť nás aj ich.
Keď sa začali prebúdzať aj ostatné deti, museli sme sa rozlúčiť. Nasledovala hygiena, olovrant... Vystískala sme Mareka aj Esterku a celí dojatí sme nasadli do auta. - To sú naše deti.- hovorili sme si. Sú síce až dve, trošku divoši, ale veď na to sme z domu zvyknutí. Našli sme ich. - Tieto chceme! -utvrdzovali sme sa celou cestou. Bude to síce ťažké, mať štyri deti v rovnakom veku, ale to sa dá zvládnuť. Určite sa to dá.
Vystúpili sme pred našim domom a plní nadšenia sme vpadli dnu. Zostali sme stáť a pozorovali situáciu. Vo dverách detskej izby stála zúfalá babka a nespúšťala pohľad so staršieho synátora, ktorý pišťal a skákal z poschodovej postele dolu do nastlaných paplónov. V kuchyni jačal náš dvojročný, lebo chcel niečo čo mu do rúk nepatrilo. Všetko dokonale rozhádzané. Aj babka. Tento bengál sa ukľudnil až za hodnú chvíľu. Ale my sme v momente po tom, čo sme otvorili dvere bezpečne vedeli, že to so štyrmi jednoducho nezvládneme.
Druhý deň som zo slzami v očiach dvihla telefón a oznámila psychologičke, že je nám to veľmi ľúto a dúfam, že Esterka a Marek nájdu dobrých rodičov, ktorí sa im budú môcť plne venovať.
