Vošli sme do kostola a po chvíli sme z neho už aj vyšli. Na mnohých okolostojacich bolo badať, že ak ešte chvíľu tie mrnčiace stvorenia zotrvajú, zabudnú aj na kresťanskú lásku.
Prechádzali sme sa po vianočných trhoch. - Toto chcem... kúp mi toto... toto potrebujem...!- počúvala som pri každom stánku. Zlomiť som sa dala na čaj a lokše. Potom sme zastali pred stánkom s ozdobami. - Mami, pozri aký chutný anjelik!- zbadala som žiariaci pohľad malej dcérky. Toto je už vážne,-hovorím si. Zadívam sa na anjelika a naozaj je milučký. No keď som si predstavila parapetnú dosku detskej izby, na ktorej sedí už zopár kamarátov, podaktorí už aj bez krídel, trochu som váhala. Overila som si nutnosť nákupu pohľadom do presvedčivo smutných očí a kúpila som rovno troch. Každému jedného. Nech vás teda ochraňujú.
Na spiatočnej ceste sme prechádzali vymretým nedeľno- obedňajším mestom. Cestu sme si skrátili cez sídlisko. Poznáte to, všade nahusto zaparkované autá, ktoré blokovali aj vedľajší jazdný pruh.
Naozaj vám neviem povedať, prečo som vtedy tak spomalila, no o sekundu sa spoza zaparkovaných áut vyrútilo jedno šialenou rýchlosťou. Skočila som na brzdu. Aj on. No efekt bol iba príšerný smrad a stopy kaučuku na ceste. Nereprodukovateľne som zahrešila. Zostala som stáť presne tak, aby sa nám myšičkou vyhol popri stojacich autách. V mžiku som si predstavila, že ešte dva- tri metre a vyhnúť sa nebolo kam.
Keď som to predýchala, obzrela som sa dozadu. Nikomu sa nič nestalo. Iba strach v očiach dával tušiť. Sedeli ticho a každý zvieral v rukách svojho vianočného anjelíka.
A mne začala nedeľa...
