Keď som porodila druhého syna a držala som ho o pár minút po narodení v náručí, z očí mi mimovoľne vytryskol gejzír sĺz. Vítala som ho na tomto svete a bola som šťastná. Povedala som mu - ahoj, Šimonko! a s jeho menom som navždy spojila to svoje. Šťastná, že je zdravý, že sme to spolu zvládli, šťastná z toho zázraku, že som bola pri zrode života. Bol kúskom mňa a navždy zostane. Malý bezbranný človiečik, ktorý potrebuje istou. Tú zodpovednosť s radosťou a láskou preberám. Čo môže byť dojímavejšie?
Cez každodenné radosti a starosti sme boli k sebe bližšie a bližšie.
Paradoxne všetky bežné strachy o moje deti ma k nim pútali stále viac a viac. Choroby, odreté kolená, bolesti... Vtedy som si uvedomovala, že to s nimi prežívam, že ich chcem zbaviť všetkého zlého, že ich utrpenie, je mojím utrpením. Vtedy som si najviac uvedomovala, že ich chcem chrániť. A to preto, že ich milujem.
Potom som držala v náručí cudzie dievčatko. Chcela som, aby bolo moje tak, ako boli moji chlapci. Ale nevedela a netušila som, či je to možné. A to napriek tomu, že som to veľmi chcela. Z nepoznaného máme vždy trochu strach.
Pamätám si, keď sme ju priviezli domov. Voňala ako škôlka. Taká zvláštna zmes dezinfekcie a jedla, ktoré sa doma nevarí. Bola to iná, cudzia vôňa. Mala ju vo vláskoch aj v koži. Človek si ani neuvedomí, aké dôležité sú preň vône, pokiaľ sa s nimi nestretne v zápase.
Pestovala som ju a ona nevedela, ako sa pestuje. Nôžky a ruky jej viseli pozdĺž tela. Nevedela sa ma chytiť, nevedela sa nohami zaprieť o moje boky, ako to batoliatka inštinktívne robievajú. Malá šmýkajúca sa mŕtvolka. Nevedela ma objať. Nevedela sa tešiť. Podľa čoho súdiť, či ma má rada?
Nevolala ma k postieľke, keď sa prebudila. Nič odo mňa nechcela. Len otvorené očká svedčili o tom, že je už hore. Nevítala ma, neusmiala sa...
Možno sa vám to bude zdať triviálne, ale problémom bolo pre mňa vymeniť plienku. Jednak pre to, že z detského domova si priniesla na zadočku obrovské rany a v druhom rade, že mi tá plienka naozaj smrdela. Máloktorá mať to povie o plienke svojho dieťaťa, a môže sa to zdať i úsmevné alebo zvláštne, pretože je to dennodenná rutina, ktorá sa väčšinou nespája so žiadnymi emotívnymi reakciami.
No ja som i v tej plienke cítila, že toto dieťa má minulosť, ktorá nie je spojená s nami.
Pri všetkom tom pestovaní, prebaľovaní, kŕmení a mojkaní som sa stále pýtala, či bude naša. Či ju budem ľúbiť tak, či sa o ňu budem báť tak, ako o chlapcov.
Prvá emócia bola ľútosť. Keď som sa skláňala nad postieľkou, keď som ju kúpala, prebaľovala, keď som ju natierala olejčekom, pri všetkých týchto činnostiach som k nej pociťovala ohromnú ľútosť. Ľútosť nad tým, že bola opustená, ľútosť nad tým, že bola odložená, ľútosť nad tým, že dni vedúce odnikiaľ nikam trvali predlhých šesť mesiacov. Ľútosť nad tým, že ju až doteraz nikto nepritúlil, nepohladil, že ju nik nepestoval, keď bola nespokojná. Ľútosť nad tým, že už ako bábätko bola nútená chrániť samú seba pred ľahostajnosťou tým, že sa ticho uzavrela do svojho sveta, kde nebol plač ale ani smiech a radosť.
Dni bežali a denné rituály im vytvárali poriadok. Ticho a nepozorovane sa tá otázka vytratila a zostala iba odpoveď.
Akáže to bola otázka? Či ťa budem ľúbiť ako svoju?
Nie.
Nie „ako svoju", lebo ty si moja. Prvé tvoje slovo bolo "mama" a tvoj prvý krok viedol ku mne. Keď sa bojíš, tak voláš mňa a keď chceš pomôcť, tak prídeš za mnou. A v noci, keď ťa trápia zlé sny, okolo mňa sa ovinieš ako liana.
Keď ste boli menší, vadilo mi, že mám len dve ruky a tri deti. Nedalo sa všetkých naraz držať, ale viem, že viete, že napriek tomu vás držím. A nikdy neopustím.
Keď si sa dnes v škole bála, pýtala si sa, či si môžeš nechať môj šál, aby som bola akože stále pri tebe. Asi tá vôňa, ktorá je už dávno naša spoločná.
A večer si mi pošepkala, že ti išla slzička do oka, keď si sa pozrela na školské dosky. Spýtala som sa - prečo?
- No lebo si ich držala ty!
Putá, ktoré vytvorí láska sú tie najdôležitejšie. A iba tie vzťahy, ktoré sú postavené na dôvere majú cenu. Nič nie je dôležitejšie.
