Ich neodvratnú blízkosť si uvedomujem aj ja. Ale dovtedy treba ešte všeličo stihnúť. No vyjednávači sa snažia uhrať niečo pre seba, tak si ráno nejak častejšie zaštrajkujú.
Ale dnes sa mi to vôbec nehodilo. Mala som byť v určitý čas na určitom mieste, tak som namiesto presvedčovacej taktiky o tom, ako sa v škôlke super pohrajú, zvolila taktiku uplácaciu. Viem, trošku vydieračstvo. Ale kupodivu, zabralo.
- Deti, kto dnes pôjde pekne bez odvrávania do škôlky, tomu z mesta niečo prinesiem.
A bolo po bitve. Spôsobné, úplatné detičky sa ako malí američania vo filmoch, sratili vo svojej izbe, odkiaľ vyšli umytí a oblečení. No čuduj sa svete! Bez poháňania, napomínania a kontrolovania. Išlo to.
Do virtuálneho diára v mojej hlave som si zapísala okrem iného, že v žiadnom prípade nesmiem zabudnúť na odmenu.
Spomenula som si na to v hodine dvanástej, keď som čakala na spiatočný autobus. Nakukla som do prvého stánku, kde predávali rôzne hlúpostičky. Pohľad mi zablúdil k príveskom na kľúče. Maličké blikajúce autíčka, žiarovky, perá a ... cmukací medvedík? Pod tabuľkou s týmto podivuhodným nápisom ležal košík s medvedíkmi na prívesku. Stlačila som mu bruško: - Cmúúúúúk, I love You!
Takého Betka už raz mala. A pamätám, aká bola smutná, keď ho stratila.
- Prosím si cmukacieho medvedíka a ten prívesok s formulou.
A behom na autobus. Nedobrovoľne som sa tam postojačky túlila s davom mládežníkov vracajúcich sa zo školy. Stisk bol pevný a pri ratovaní holého života bola igelitka tým posledným, na čo som myslela. Keď som ju pri vystupovaní vyrvala spod nôh uhrovitého pubescenta, zistila som, že nemá dno. Vzdávala som vďaky za to, že šanon bol väčší ako ona, lebo som ho tam dostávala ako obuvákom. Keď som ho doma vytiahla, spomenula som si, že to nebol jediný obsah tašky.
Medvedík a formulka boli preč. Tešila som sa ako ich poteším a o to viac som bola sklamaná, keď som si spomenula, ako sa ma o chvíľu spýtajú: -Mami, čo si nám priniesla?
Smutná som išla do škôlky a v duchu som si pripravovala výhovorky a následné satisfakcie v podobe zmrzliny a čokolády.
Samozrejme, prvé slová: -Mami, čo si nám priniesla?
Nuž začala som popravde. -Niesla som vám cmukacieho medvedíka a formulku. Ale nepriniesla som. Vypadli cez dieru v taške a teraz sú niekde stratení.
Tváričky sprvu v očakávaní prekvapenia posmutneli. Čakala som, že začne mrnčanie a argumentovanie o nesplnených sľuboch a zábudlivosti.
- Je mi to vážne veľmi ľúto. Nechcela som, aby ste boli smutní.
Ticho sme kráčali domov. Doma som vybalila veci a alibisticky som im ukazovala dieru naspodu igelitky.
- Vidíte, tadiaľto vypadli. A sú stratení.
- A kde ti vypadli?, pýta sa Šimonko.
- Neviem, asi niekde v autobuse.
- Maminka, nemusíš byť teda smutná. Nie sú stratení. Neboj. Niekto ich určite našiel a teraz sa teší.
Naozaj. Veď nie sú úplne stratení. To len ja som nachvíľu zabudla pozerať na svet inak. Všetko sa dá vidieť z rôznych uhlov pohľadu. Ale tento sa mi páči. Veľmi.
