Hádajte, čo je to?
Je to strapaté, zaodeté v širokých plandavých handrách, trčia z toho drôty a vyskytuje sa to veľmi často v blízkosti blikajúcej skrinky. Ak to oslovíte, nereaguje to. Ani obraz, ani zvuk. Až na poklopanie po búdke alebo vytiahnutie drôtu z ucha sa to ozve: "Čóóó?!"
Znechutený výraz v tvári si štýlovo ponecháva aj v situáciách, keď iba vlastná mať môže tušiť, že jedinec je na vrchole blaha, no nechce vypadnúť z role.
Zásadne trvá na tom, že bude mať posledné slovo aj napriek empirickému poznaniu, že jeho okolie to vytáča do nepríčetnosti.
Apropos, keď sme už pri tom poslednom slove alebo slove ako takom...
Najdôležitejšie je osvojiť si hantýrku svojich súkmeňovcov, prípadne ju obohatiť o výrazy prebrané z náučno-vzdelávacích relácií typu Mafstory a nevyhnutne miesto úvodzoviek používať zvolanie " Kokóós!". Príklad: "Ty kokóós! To si urobil voláko lamtavo, kokos."
Samozrejme - riešením hádankovej otázky je Pubertiak. Ale myslím, že by neuhádli iba oni sami a to preto, že sa v tejto fáze života považujú za najúžasnejších, najmúdrejších, najzbehlejších v oblasti módy, výpočtovej techniky, populárnej hudby a všetkého, čo je in a vedia s absolútnou istotou vymenovať, čo všetko je podľa nich trápne.
Potiaľto je to ešte s kostolným poriadkom. Aj nám rôznymi spôsobmi zašibkávalo, keď sme dostali tú hrôzostrašnú chorobu zvanú puberta. Bohužiaľ zatiaľ nebola stále objavená vakcína proti nej a myslím, že vynálezca bude zlatom vyvážený. Osobne prispejem prvá a kľudne aj snubným prsteňom.
Čo mi ale robí vážne starosti?
Ideme si tak svorne všetci spolu autom z tréningu. Nálada je obligátne výborná. Veď ako inak, ak do jedného auta (Ford Fiesta - prisahám!), narvete tri zničené, spotené, hladné decká, tri bicykle rozobraté na súčiastky, tri cestovné tašky s helmami a chráničmi a celé to šoféruje v dopravnej zápche matka pred cholerickým výbuchom.
Do toho sa ozve náš najstarší letargickým tónom:
- Kukny sa hentam na to oné. Šak sa to preondzí.
To patrilo zrejme mne, tak zameriam pohľad do diaľky a hľadám, kde sa čo chystá preondzit. V diaľke nič akútne.
- Kde?
- Hentam, za tým oným, nevidzíš?
No prisámvačku, že sa nechytám.
- Čo myslíš?
- Jéééžiš, no šak hento z teho oného.
Vypliešťam oči na predo mnou stojace autá, ale nič mi nepripadá ani ako hento ani ako oné.
- Do kelu, o čom točíš?!
- No už nyšt, už sa to skoro preondzilo. Asi nevidzíš.
- Ja nevidím?
- Nevidzíš , že to z teho oného vytéklo? Aj tak už nyšt.
A odul štýlovo hubu hlboko nepochopený.
Moja prevádzková teplota bola už hodnú chvíľu v červenom poli a teraz kvapla posledná kvapka. Revala som na úbožiaka, až vytláčalo sklá z malej Fiestičky:
- Ty sa počúvaš, kurníkšopa?! To je niečo strašné a príšerné! Povedz mi, ako sa s takouto slovnou zásobou môžeš spoliehať na to, že ti budú ľudia rozumieť?! To ti nikto neuverí, že nemáš v hlave otruby, keď naňho takto spustíš. Pomyslia si - IQ amputovaná noha, alebo, že si len na priepustku z ústavu! A budeš čítať, chlapče zlatý!!!
Nuž, mala som ešte dlhý monológ. A pri ňom pocit, že hádžem hrach na stenu. Oči sa podchvíľou vyvracali stĺpkom a emocionálne pohnutie bolo badať iba na zmene odtieňa pleti k červenej až purpurovej.
Keď sme prišli domov, zapojil si do uší drôtiky z MP3ky, sadol si za počítač a četoval s chalanmi. Tak som ho poklopala po búdke, že či je naučený a vraj, že je.
A učí sa celkom dobre, adolescent jeden oprsklý. Tak som nad tým rozjímala, ako to je prepána možné, aby sa nevedel vyjadriť.
A zistila som, že ľahko. Tie malé hranaté predmety zvané knižky sú pre našich pubertiakov málo interaktívne. Dej sa jednoducho deje, záporného hrdinu nejde odstrániť, preskočiť ani inak mu zlikvidovať životy, rozvláčny opis prírody na dvadsať strán nie je vyobrazený v 3D grafike a ak niečo nejaký Rómeo spieva pod balkónom Júlii, nie je to počuť a všetko to strašne dlho trvá.
Ja ich chápem, ja im to verím. No ak sa pominie naša generácia, posledná z tých, pre ktorú boli knižky prirodzenou súčasťou života, asi sa svet zmení. Nebude tu napríklad ani tento blog. Nebude ho mať kto písať ani čítať.
Z detskej izby:
- Mamííí, kde mám gule na raketu?
- Prosím?
- No tie gule na raketu!
- Čo hľadáš?
- Gule! Na raketu!
- To čo akože je?!
- Nevieš? Šak GU-LE NA RA-KE-TU!
- Jááj, tenisové loptičky!
Našťastie my matky sme im rozumeli aj vtedy, keď ešte nemali žiadny verbálny prejav.
