Odkedy som po prvýkrát držala na rukách svoje deti, moja kreativita je v tomto smere neutichajúca. Premýšľam ako šachista. Musím byť niekoľko krokov popredu. Napriek tomu sa mi zdá, že cieľovou aktivitou mojich detí je zmrzačiť sa alebo si ublížiť aj v tých najbežnejších situáciách.
Deti idú na dvor. Pivnicu aj garáž som zamkla. Pílky a ostré predmety odložila a začínam variť obed. Šachový turnaj v mojej hlave pokračuje. Je bránička zatvorená? Nenechali si tam majstri nejaké náradie? Sú dobre oblečení? V tom si spomeniem: - Jabloň! Včera som oberala jablká a rebrík tam zostal. V duchu vidím, ako sa rebrík kláti na stranu a na jeho najvyššom priečinku stojí malý výmyselník.Spotená vybieham do záhrady a vidím ako dvaja malí trpaslíci vlečú za sebou obrovský rebrík. Uf, bola som zasa rýchlejšia. Chvalabohu.
A kde mám svojho adolescenta? Kedy to vlastne odišiel? Asi pred hodinou. Čo?-začínam opäť prepadať obavám. Hodinu neprišiel jesť ani piť a dokonca ani pýtať peniaze? Určite sa niečo stalo. Mohol niekde na bicykly v poli spadnúť a zlomiť si nohu a zostať tam ležať. Možno sa vybral aj bez dovolenia po tej hroznej ceste do mesta. Možno, keď išli do šenku na kofolu zastavili ho nejakí ožrani. V tom začujem zavíjanie záchranky. Moja pleťovka má farbu jarnej trávy. Už nevarím obed, ale vystávam jamu pri okne. O desať minút je tu, pýta si jesť, piť a desať korún na kofolu. Uf. Takže sa nič nestalo.
Takto a podobne si tvorivo spestrujem deň za dňom. Pýtala som sa kamarátky, ktorá má detí šesť, ako to zvláda, aby si nepocuchala nervy. Hovorí mi: Musíš niečo nechať aj na Pána Boha. A ďalej popíjala kávičku v ľudoprázdnom dome. Ja som ale vážne začala rozmýšľať, odkiaľ pokiaľ sú teda Jeho a moje právomoci. Neprišla som na to. Tak to pre istotu beriem všetko na seba.
Niekedy je to ale ťažké. Pri troch deťoch sa pritrafí všeličo. Malý sumár: prekonali sme zápaly priedušiek, zápal stredného ucha, zápal mozgových blán, slintavku, osýpky, alergické reakcie, šesť štychov na brade, dva na ruke, jedna zlomená stehenná kosť (zimné športy), rozbitá hlava, slabí otras mozgu. To nerátam odreté kolená a vyrózy, ktorým sa samozrejme vyhnúť nedá.
Rozprávam to kolegyni a tá mi z nadhľadom hovorí: - Z toho si nič nerob. My keď sme sa s našimi chalanmi dlhšie neukázali na traumatológii, pýtali sa nás, či sme sa presťahovali.
Uznala som, že i napriek tomu z nich vyrástli chlapy ako hora, ale veľmi ma to neupokojilo. Ani výhľadovo to nevyzerá, že by sa situácia okolo mojich horrorov v hlave mala vylepšiť. Veď si len predstavte, že tie drevené polienka raz v budúcnosti dostanú vodičský preukaz. Už sa vidím, ako číham na správy o dopravnej situácii. Uff.
