Spoza nás vbehla do vody vískajúca tlupa mladých ľudí. Dvaja chlapci, tri dievčatá. Pišťali, špliechali, skákali šipky a vynárali sa tesne jeden pri druhom. Akoby omylom sa seba navzájom dotýkali a tešili sa tak hlasno, že ich smiech sa niesol ku všetkým brehom a rozčeril aj ticho odchádzajúceho dňa.
- Janka, a teraz na Evu!-, zaznela pochvíli výzva.
- Ále...
- Nóóó!
Nečakal chlapec, že vo večernom jazere bude jeho prosba tak rýchlo vyslyšaná. Janka potiahla za mašličku a bolo to. A ďalej špliechala a bláznila sa. Len dva biele trojuholníky boli zmenou. No zrejme závideniahodnou. Jej kamarátky na seba jukli a hneď ju následovali. Na breh leteli ďalšie dva skromné zvršky. A kopec chichotu v teplej čiernej vode.
Chlapci plávali obďaleč a zrazu sa ich nejak báli. Ten smelší, bližšie a ten hanblivý, ďalej a chrbtom.
- Baby, šak nerobte! Teraz nemôžem vyjsť.
Smejúce sa dievčatá vyšli na breh a zašnúrovali čo predtým rozviazali. Bola už tma.
- Hm, čaká ich búrlivá noc.- zhodnotí hlava rodiny.
Náhle ma pochytil záchvat moralizovania: - No, a potom si pusti dcéru na chatu...
- A čo? My sme boli iní?
Blázniví, odvážni, bezstarostní, veselí, príťažliví, nahí...
A leto to vždy znesie.
Každé leto.
