Stojím nad sporákom, hlava plná otázok bez odpovedí. Veci vykonávam automaticky a bezmyšlienkovite. Žijem vo svojej hlave. V tom ma z nej niečo vytiahne. Televízor, ktorý v šere modro bliká a pošepky vysiela prírodopisný seriál zo života veľrýb. Pokladám varechu a hrce prenechávam svojmu osudu. Pridám zvuk. Sadám si.
Veľryba grónska plávala a plávala. Preplávala už takmer tritisíc kilometrov. Bola gravidna. Napriek tomu, ju jej pudy hnali vpred po strastiplnej ceste. Poznala miesto, kde je oceánska voda o päť stupňou teplejšia ako inde. Snažila sa, aby to stihla včas.
Len čo bola vysilená namieste, spokojne porodila svojho potomka. Do tej teplej vody. Aby sa mal dobre. Aby mu nič nechýbalo. A verte alebo nie, na tom zvierati bolo vidieť, že je spokojné.
Prečo to vie veľryba a človek nie?
