Ale nesmeje sa nikto. Diskusia pod tvojim listom je aj po mesiacoch stále živá. Je vzorkou toho, čo si sama zažila a okúsila. Sú pod ňou mená nechápajúcich, mená odsudzujúcich, pár priateľov, mnohých tebe neznámych, prejavujúcich súcit a pochopenie, a zopár takých, ktorí si podobné trápenie ako ty, nesú svojim životom.
Je hrozné, že až keď človek dostojí svojim hrozným sľubom, začne okolie chápať, ako preveľmi to bolí. Sme asi naozaj veľmi obmedzení. Sme asi naozaj dosť zadubení. Veď ako inak by bolo možné, aby sme nevideli ľudí vedľa ktorých žijeme. Aby sme nepočuli ich volania o pomoc. Aby sme ich vážne problémy nazvali depkou a poslali ich na prechádzku. V čase, keď stačí siahnuť po akejkoľvek informácii, presviedčali blízkych, že depresia je iba druh egocentrizmu a márnivosť.
Milá Lucka, nikdy sme sa nestretli, ale v to dopoludnie som sedela v parku na lavičke a moje myšlienky patrili iba tebe a mojej bezmocnosti. Je smutné, že až tvoj pokus o odchod z tohto sveta spustil príval empatie. Verím, že okrem mňa poučil aj mnohých z tých desaťtisíc o tom, že máme uši , aby sme počúvali a oči, aby sme videli. Aby sme nenechali blízkych ani neznámych v ich trápení.
Preto som chcela napísať ešte raz tým, ktorých mučí vnútorná bolesť: Poďte s tým von, hovorte, hľadajte pomoc!
A tým nechápajúcim: Ochorieť môže telo aj duša !
Milá Lucka, želám ti uzdravenie. Nielen toho nateraz chorého tela, ale aj duše. Aby ťa už nič nebolelo tak veľmi.
