Každý si vie aspom približne predstaviť život vo väzení, kde nemôže svojou vôľou ovplyvniť v podstate nič. O siedmej na raňajky, potom predpísané činnosti, obed, poludňajší odpočinok, záujmové činnosti, večera, večierka a dobrú noc. Predstavte si ale, že toto prežívate ako ročné alebo päťročné dieťa. Ničím sa narozdiel od väzňa neprevinilo, veciam okolo seba nerozumie, nič nechápe, iba sa ďeň prelieva z jedného do druhého.
Naozaj si myslíte, že potrebuje novú Barbie, alebo farebnú rozprávkovú knižku ? Kto mu z nej bude čítať pred spaním? Schovajme radšej bankovku späť do peňaženky a premýšľajme ako ich z väzenia vyslobodiť.
Premýšľajme o tom my, keď už politici nie.
Sú to stovky a tisíce malých človiečikov, ktorí nepoznajú lásku, pohladenie, nevedia dokonca ani to, ako a kde sa vzala tá polievka, čo stojí pred nimi na stole.
Bohužiaľ nemajú volebné právo, takže ich netreba ohurovať prísľubmi. Zrejme preto veci okolo zákonov stagnujú ak náhodou nerobia krok späť. Detské domovy sú plné detí, no napriek tomu na sociálnom povedia budúcim nádejným náhradným rodičom- čakajte tri-štyri roky, pestúni dostanú motivačnú almužnu a profesionálnym rodičom povieme, že dieťa kedykoľvek môžeme z rodiny odobrať, prípadne vymeniť za iné. Bez toho, že by sa o nich niekto skutočne staral.
Štátne i neštátne firmy a organizácie sa pred Štedrým dňom budú opäť predbiehať v milosrdnosti a popri tom si budú (iba náhodou) robiť reklamu vo všetkých hlavných správach. A my ich nechávame, ba prichvaľujeme ich veľkodušnosť.
Čo ale pre tie na obrazovkách nadšené tváričky robili celý rok? Rozprávajme sa o tom aspoň my obyčajní ľudia, ktorým tom záleží. A trebars aj kričme. Možno nás niekto bude počuť.
