Najprv sa na nás vrhne šesť milých detí, s ktorými sa srdečne stískame a nakoniec ich mamina s otcom. Na tieto stretnutia sa vždy veľmi tešíme. Sú spojené s našími dňami dvolenky a hlavne s príjemnou a veselou spoločnosťou.
My starí zasadneme u nich v hale ku káve a spoločných deväť detí nás obloží zo všetkých strán. Rozprávajú, čo je nového, odkedy sme sa nevideli, ako sa im darí v škole, ako sa mali na lyžovačke, čo mala mama oblečené na plese. Janko zahrá pesničku, ktorú sa naučil na harmonike, pozeráme si Jankine krásne fotografie, dvojčatá Katka a Milka sa chvália svojimi novými skúsenosťami kozmetických poradkýň, Martin má novú hru a Betka ukazuje, aké obrovské Puzzle poskladali cez prázdniny.
Potom sa začali postupne vytrácať a keď sa vrátili nastúpili si predo mnou do radu. Netušila som, čo sa deje.
- Natalka, ideme ti gratulovať. Veď si mala narodeniny.
Veru na tie som dávno zabudla. Bolo to pred dvomi týždňami. Oni nezabudli. Zaželali mi všetky krásne veci a obdarili ma darčekmi, ktoré mám najradšej. Sú v nich skryté vlastné nápady a námaha, ktorú vynaložili, aby urobili radosť.
Vychovať šesť detí, to je fuška. Ale šesť vychovaných detí je obrovská radosť.
Pre rodičov aj pre všetkých, ktorí ich poznajú.
Neskôr večer som sa po zabudnuté darčeky vrátila. Deti sedeli v hale prezlečené v pyžamách. Milka s Mirkom ma volajú ďalej.
- Poď, ideme sa s deťmi pomodliť.
Poslúchnem a už som zapečatená v kruhu rúk, ktoré spojili túto rodinu.
- Otče náš...
- Zdravas´, Mária...
- A teraz poďakujeme.
Deti jedno po druhom ďakovali za krásny deň, za zdravie, za rodičov, za jednotky v škole, prosili za uzdravenie sestričky a kamaráta...
Keď prišlo na mňa, ďakovala som za to, že poznám týchto krásnych ľudí.
Ďakujem!
