Kráčajú k voľnému stolu. Vedú sa pod pazuchy a nevedno, ktorá ktorú drží pevnejšie a ktorá ktorú vedie. Kráčajú spolu. Obe rovnako silné. Mladá dáma a stará dáma. Mladá dáma má na sebe priesvitnú žltú kvietkovanú blúzku, cez ktorú vidno všetky drobné kvietky jej podprsenky, stará dáma má na sebe žltú kvietkovanú blúzku, ktorej veľké slnečnice maskujú všetky nedostatky zošúverenej krásy. Farebne a bytostne ladia. Takto vyzerala ona kedysi a takto bude vyzerať ona potom.
Čašník priniesol na stôl. Mladej kolu, starej Jupíka. Detský ovocný nápoj. Čierna ríbezľa. Možno mala chuť na sladké a možno uverila reklame, že tá tmavá voda má čosi spoločné s ovocím a ona bude po ňom zdravšia. Stará pani vzala do rúk fľašku s „cucáčikom", ako tomu deti hovoria, a snažila sa dobrať k nápoju dôstojnou cestou. Pred ňou stál vychladený pohár. Nebolo prístojné, aby nápoj pila rovno z fľašky. Rozprávali sa. Tichučko a distingvovane. Vnučka jej v toku reči jemne vybrala fľašku z rúk, ráznym pohybom odkrútila uzáver a naliala fialovú tekutinu do pohára. Medzi rečou jej stará dáma len jemne kývla na znak vďaky a ich slová plynuli ďalej.
Boli krásne. Prirodzená krása dnes býva maskovaná chémiou. Tu bola vo svojej pôvodnej podobe. Mladá mala plavé vlasy. Nie blond. Nie hnedé, čierne, ani hrdzavé. Tie plavé, o ktorých si ich majiteľky zväčša myslia, že nemajú farbu. Jemný odtieň zrelého obilia. Obilia, ktoré zahorelo, lebo ho hospodár nechal dlhšie na poli. Plavá - žltohnedá. Jej vlasy neboli ani kučeravé, trápené natáčkami, ani rovné, týrané žehličkou na vlasy. Boli jemne vlnité, upnuté jednoduchým štipcom, spod ktorého sa vyslobodilo pár pramienkov, ktoré v prstencoch lemovali krk. Na každom oku dva ťahy riasenkou, aby zvýraznili tmavomodré oči. Tie oči sa fixovali na oči, čo boli dnes bledomodré, nemali tú hĺbku, no mali viac múdrosti a skúseností. Unavenejšie, ale v hĺbke podstaty tie isté. Len viečka ich stláčali, zdali sa menšie a žmurkali častejšie. Vlasy kedysi bledé, dnes biele, a tuhé šedivé lokne založené za uši, aby poslúchali.
V pokojnom tichom rozhovore sedela mladosť a starosť. Usmievali sa na seba a niečo obyčajné si rozprávali. Dve jemné kvietkované dámy trávili spolu nedeľnú siestu.
Dlhými ráznymi krokmi k ich stolu prikráča tretia dáma. Kvietkovaná. V dlhých letných šatách kvitnú malé margarétky. V každej ruke drží zmrzlinový pohár s kopcom šľahačky. Kladie ich na stôl a víta sa s nimi. Styčný bod. Styčný dôstojník. Miluje jednu lebo jej dala život a miluje druhú, lebo jej dala život. Prišiel stred, bez ktorého by sa nestretli.
Sedia, zhovárajú sa, usmievajú. Bez návalu prílišných emócií. Ako ľudia, čo spolu často sedávajú.
