"Mami! Mami!", prekrikovali sa jeden cez druhého, "vločka má mláďatko!"
Vločka je jedno z našich morčiatok. Je to skúsená mater. Nedávno zvládla dvojčatá.
Keď majú morčatá mladé, môžete sa z nich tešiť hneď. Nie sú ako šteniatka či mačiatka - slepé larvičky, o ktoré sa treba neustále starať. Hneď ako sa narodia a trochu oschnú, sú ako zmenšené kópie svojich rodičov. Okaté, chlpaté a čiperné, behajú a hryzkajú trávu.
Teraz to bol jedináčik. Deti sa vracali podchvíľou ku klietke, aby zistili, ako sa morčiatku darí. Nebolo však také, ako jeho predchádzajúci súrodenci. Sedelo v kútiku, hýbalo sa len málo, za to oznamovalo svoj hlad intenzívnym kvíkaním, ktorým privolávalo mamu.
Vyzeralo smiešne. Hlavu malo obrovskú a telo maličké. Ale všetky mláďatká bývajú také. Podvečer mi však zvedavosť nedala a i keď sa to nemá, zobrala som čerstvé mláďa do rúk, aby som zistila, prečo sa tak málo pohybuje. Prišlo prekvapenie. Zvieratko nemalo zadné nohy. Z jednej nôžky je len kýpeť a druhú nemá vôbec.
"Júj, chudiatko malinké!", vzdychali deti pri večernom kúpaní.
"Mami, ja sa bojím, že to s tými dvomi nožičkami nezvládne a že zomrie. To budem smutná. A budem mu musieť urobiť pod stromom hrob.", stála vo dverách a s plačom bojovala statočne.
Bráško ju tešil: "Neboj, Bety, jemu nič chýba. Chýbalo by mu to, keby sme mu to zobrali. Ale ono sa tak sa narodilo. A každý, ktorý sa narodí, že mu niečo chýba, dostane namiesto toho niečo iné silnejšie, aby to zvládol. Uvidíš, bude to naše obľúbené."
V tej chvíli som myslela na všetkých, ktorí dostali niečo iné silnejšie aby to zvládli a na to, že od detí sa dá mnohému naučiť.
