Jej príbeh sa začal asi takto. Bohatá tetuška v Amerike robila raz na povale poriadok a zistila, že jej tam prebývajú hračky, z ktorých jej tridsaťročné deti už vyrásti. Tak ich zbalila do úhľadného balíka a poslala príbuzným na Slovensko. A to sme boli my. V balíku bola okrem iného maňuška žraloka, medvedíka a pandy.
Naše vtedy batoľa menom Alžbeta od malička evidentne holdovala všetkému plyšovému, mäkkému a chlpatému. Prvé a neskôr sme zistili, že aj posledné, čo jej padlo do oka a do ruky bola spomínaná panda. Stala sa jej vernou spoločnicou na cestách, pri zaspávaní, liečila aj drobné boliestky, tíšila plač. Chodila s nami všade a keď hovorím všade, tak všade. Občas si dala trochu krupičnej kaše, pudingu, omáčky a keď na nej bol už celý jedálniček, v noci som sa opatrne priplížila k postieľke, otvorila zovretú pästičku a vyrvala zviera, ktoré som potom hodila do pračky. Ráno už drichmala bieloskvúca panda zasa v postieľke, aby si nikto nič nevšimol.
Raz, pamätám si, bolo to začiatkom zimy, vybrali sme sa deti a ja na malú prechádzku do mesta. Skoro sa stmievalo a ja som sa, podopierajúc kočík, trochu zarozprávala v meste s kamarátkou. Chlapci lietali okolo fontány, tak som zohnala ten kŕdeľ a dali sme sa na cestu domov. Už sme prešli riadny kus cesty, keď sa z kočíka ozve: - Pandúúú ! Nakuknem do kočíka, pod kočík, nadvihnem dieťa, pošmátram mu pod zadkom, pandy niet. Ups. Najstaršieho synátora som operatívne vypravila naspäť po našich stopách aby ju skúsil nájsť. Vrátil sa asi o päť minút, celý červený a zadychčaný. Vraj nič. Veľmi som sa tomu nečudovala, pretože som si istá, že za behu sa trochu zle hľadá. Tma už sadla definitívne a začali padať prvé snehové vločky. Z jačania môjho ročného škvŕňaťa sa ma zmocňovala panika.
- Alžbetka, kam si dala pandu?, položila som si v zúfalstve rečnícku otázku. V tom som dostala nečakanú odpoveď: - Do kosa. Keď som dostala na otázku ešte raz tú istú odpoveď, pochopila som tragédiu situácie. Panda - to u nás nenahraditeľné plyšové stvorenie, bez ktorého sa madam nenapapá, ba čo horšie - vôbec nezaspí, leží kdesi v mestskom odpadkovom koši. Konala som okamžite. Deti som odovzdala doma rodičovi a bežala som späť po svojich stopách. Pri prvom smetiaku som trochu otáľala, obzerala som sa, či ma niekto nevidí, ale pri takom treťom-štvrtom som už bola profík a zručne som prehŕňala paličkou obsah odpadkového koša. Našla som teda všeličo, ale pandu nie.
Nasledovala noc plná hrôzostrašného jačania, pišťania a plaču. - Panda hajá v košíííí ! Ja cem pandúúú ! Celá procedúra sa opakovala aj pri poobednom zaspávaní, až z neho nakoniec nebolo nič. Takto to nepôjde, povedala som si a nakreslila plagát. Bola na ňom vyobrazená panda v životnej veľkosti a pod ňou text:" Milí ľudia, volám sa Alžbetka a dňa tohoatoho o tejatej hodine som na týchto miestach stratila plyšovú pandu. Je to moje obľúbené zvieratko, preto Vás prosím, ak ste ju našli, zavolajte na toto telefónne číslo. Odmena istá!" Našťastie panda je čiernobiela, tak sme v kopírke veľa neplatili a celé mesto bolo o chvíľu vyzdobené plagátikmi. Bohužiaľ nepomohlo. Ozýval sa iba jeden malý chlapček a to dosť pravidelne a dramatickým šeptom predniesol do slúchadla: "Pándá..."
Takže ten ju asi nemal.
Čírou náhodou sme ale v hračkárstve objavili veľmi podobnú iba trochu menšiu. Naveľa sa s ňou naša Alžbetka skamarátila, no napriek tomu bežala vždy prvá otvoriť dvere, keď niekto zazvonil, či sa to náhodou nevrátila z mesta panda. Lenže táto panda nebola zjavne americkej kvality, takže som sa prania snažila obmedziť iba na situácie, keď jej náhodou padla do taniera alebo do záchoda. Aj to sa ale stávalo pomerne často a milý plyšák nám začal pred očami pĺznuť. Tak sme opäť skočili do hračkárstva, že kúpime ešte jednu náhradnú. Mali tam poslednú a ani tá by tam nebola, keby nemala na bruchu vytlačenú čokoládovú ruku (teda dúfam, že to bola čokoláda). Zobrali sme ju, veď čo už, zachvíľu bude ešte horšia. Ale pokusy, podstrčiť batoľaťu novú hračku, zlyhali. V čierno-čiernej tme uprostred noci rozoznala podvod: - Tú necem. Cem spinavú.
Tak dostala naša panda druhové meno. Odvtedy je to Panda špinavá. Už s nami chodí všade viac ako dva roky. Iba sa bojím každého ďalšieho prania, že práve toto sa jej stane osudným.
Panda už prešla skoro celé Slovensko, ochutnala nepreberné množstvá jedál a nádherne sa vynímala napríklad na krstinách našej princeznej, kde jej neidentifikovateľná farba ostro kontrastovala s bielimi volánkovými šatičkami.Vtedy naozaj neunikla ničiej pozornosti. Vždy má veľké obecenstvo, ktoré sa zaujíma o to, prečo dávame dieťaťu do rúk takúto obludnosť a kedy už tú handru konečne vyhodíme. Verím, že príde čas, a dúfam, že to bude aspom pred prvým rande, a naša Alžbetka odloží Pandu špinavú. Ja ju vložím do parádnej krabičky a mám plán. Prekvapím ju v jej svadobný deň. No veď sa len na ňu pozrite! Nie je to skvost?
