- Nie, my sme ťa neukradli. Tá teta, ktorej si sa narodila, nevedela, ako sa má o teba starať. Mala iný... svoj život. Preto ťa dala do detského domova. A my sme si ťa tam hneď našli.
- A bola som krásna? A v ružových dupačkách?
Opakuje vety, ktoré už toľkokrát počula. No napriek tomu si ich túži potvrdiť.
- Ano, bola si to najkrajšie bábätko a presne takéto nádherné dievčatko sme doma potrebovali. Aby nám bolo veselšie. Aby sme mali medzi chlapcami aj takúto kvetinku.
- A urobíš mi poschodovú tortu?
- To je jasné, že urobím.
Je noc a ja pečiem poschodovú tortu. Tak ako predchádzajúcich päť rokov. A možno viac ako kedykoľvek predtým je so mnou tá teta... ktorá možno zabudla, ktorá možno spomína, ktorá možno plače, ktorá možno nespomína, ktorá možno chce zabudnúť.
Porodila doma. Asi sama.
Ľahko je odsudzovať, ťažko je posudzovať.
Zostávajú malí ľudkovia, ktorým bolo ublížené. A pamätajú si a žijú s tým. Ublíženia sú tým, čo nás tvorí. A generácie nás jasliarov, škôlkárov a družinárov vie tiež svoje. Boli sme odložení, boli sme nechránení, boli sme organizovaní. Boli sme tí v rade. Boli sme poslušní.
No mali sme svoje miestečko, ktoré bolo iba naše. Tam sme sa vracali radi. Tam sme sa cítili doma. Tam sme boli doma.
Doma.
Už je upečený spodný diel. A metličky metajú bielky do snehu.
Na to poschodie. Aj tu je snáď doma. A doma bude ešte viac, keď prídu babky a dedkovia a tety a ujovia a bratranci...
A stále tu sú a budú bratia. A mama a tato.
Ešte čokoládová poleva a kvetinky z marcipánu.
Na tú tortu si potrpí.
Viac, ako jej súrodenci. Vždy si vyberá ozdôbky, posýpky, čokoládu. A musí byť vždy poschodová.
A ja ju vždy rada urobím takú, akú ju chce.
Nebola som pri tom, keď sa narodila. Ale som tak rada, že sa narodila..
A tej tete, ktorá sa o ňu nemohla starať, posielame krásne pozdravy.
Že nech sa netrápi.
Že jej Šarlotke je dnes dobre a že slávi nádherné piate narodeniny.
