Objavila sa vždy na veľké sviatky. Možno som si práve preto na ňu spomenula práve dnes.
Dáma vskutku grandióznych rozmerov. A to v každom smere. Výška niečo málo pod dva metre, váha niečo málo pod metrák, na hlave umne vyčesaný drdol a´la cukrová vata, na chrbte zo sedem krížikov .
Zaujala miesto za vrchstolom odkiaľ svojim barytónom s úžasným maďarským akcentom chválila všetko, čo sa pred ňu na tanieri dostalo. A vždy bolo vidno, že to myslí úprimne, alebo má vypracovanú dajakú likvidačnú stratégiu zbytkov zo stola. A keď už vskutku nebolo čo likvidovať, prišiel čas na kalíštek koňačiku alebo cherry.
"Elemérko, né! Budem opitá!", roztopašne si zakrývala ústa pri druhom, treťom aj štvrtom poháriku. A nikdy nebola. Fakt. Len oveľa častejšie odchytávala nás deti s komentárom: "Jój, ty máš ole krósne vlósky!"
Keď sa babka s dedkom pominuli, potrhali sa aj naše kontakty a tetou Mici. Iba strýko Roland jej občas zavolal alebo ju krátko navštívil vrámci služobných výjazdov.
Jedného večera sa u nás rozdrnčal telefón. Keď otec položil slúchadlo, tváril sa veľmi zarazene.
"S tetou Mici je zle. Rolandovi prišiel telegram. Ideme rýchlo k nej."
"A čo sa jej stalo? Čo písala?"
"Veď práve, že dokopy nič. Vraj: Rólikam, prídi! Nemám čo žiť!"
"Ach bože, aby si niečo neurobila...Asi je smutná..."
Otec so strýkom skočili do auta a uháňali niekoľko desiatok kilometrov zachraňovať Mici-nény.
Po pár hodinách sa vrátili v dobrej nálade.
"Tak čo? Žije? Ako jej je? Je v nemocnici?"
"Ale prd! Je doma a má sa dobre. Len má kopu starostí. Zajtra je nedeľa a ona je na rade, aby pozvala kamarátky do cukrárne na kávu...a dôchodok príde až budúci týždeň. Tak si chcela požičať pár korún."
Odvtedy "Rólikam, prídi! Nemám čo žiť!" v preklade u nás znamená, že je týždeň pred výplatou a všetky zdroje vyschli.
A nemáme čo žiť!
