Potrebujeme objatie. Potrebujeme lásku a náklonnosť. Čím sme neistejší, tým viac po nej voláme.
Najneistejšími spomedzi všetkých sú deti. Svet im je nový, situácie neznáme, ľudia nepoznaní. Niekedy sa cítia stratené, inokedy nepochopené a zmätené.
Snažia sa spoznávať pravidlá, ktoré im vytyčujeme my, dospelí.
My dospelí
Ak hovoríme o našej dobe, sme deťmi povojnovej generácie, ktorá sa pri všetkej námahe, byť dobrými rodičmi snažila zliepať kúsky do celkov. Alebo sme deťmi ich detí, ktoré budovali a bránili socialistickú vlasť. A aby mohli budovať a brániť nerušene, spoločnosť im pomáhala tým, že ich odbremeňovala od starostí o deti. Jasle - škôlka - družina - pionierske tábory.
Čas, ktorý mal patriť rodine, patril akcii Zet, odborovým schôdzam, podnikovým akciám.
Vyrástli sme z detských topánok a nosíme v sebe pocit, že treba dať viac, ako nám bolo dané.
Naše deti
Väčšina dnešných detí je poznačená touto našou túžbou.
Nech im nič nechýba. Nech majú voľnosť a rozlet pre svoje nápady. Nech majú možnosti rozvíjať svoje vnútro. Nech majú dostatok a nemusia po ničom zúfale túžiť. Nevytyčujeme hranice. Chceme byť partnermi, nie diktátormi. Vedieme dlhé rozhovory, presvedčujeme, argumentujeme.
Aplikovali sme pravidlá sveta dospelých na svet detí.
Nefunguje to.
Kým bol môj najstarší jedináčikom, môj svet sa točil iba okolo neho. Dávala som. A veľa. Sledovala som vývinové tabuľky, snažila sa rozvíjať jeho jemnú motoriku, intelgenciu, verbálny prejav, emocionálnu stránku... Všetko s láskou a plným nasadením.
Nevšimla som si pritom, že sa väčšinou deje to, čo chce on. Ak nechcel jesť kašu, uvaril sa puding, ak nechcel ísť do mesta, išlo sa do parku, ak nevedel na návšteve vydržať, išlo sa domov.
Na kameň úrazu sa narazilo vtedy, keď zistil, že stredobodom vesmíru nie je.
Škola a diagnostikovaná dislexia. Nebude najlepší, nebude hviezda, nebude vo svojom okolí uznaný tak ako doma.
Nastúpili záchvaty plaču, hnevu, agresie. Keď prišiel čas na domáce úlohy, zmenil sa na malého tyrana, ktorý sa zapriečil a nemienil urobiť nič, čím by vyhovel okoliu. Ani prečítať, ani zobrať pero do ruky, ani porozmýšľať nad otázkou...
Veľa sĺz, kriku, slov a gest.
Nevedel prehrávať. A v tejto pozícii sa cítil ako prehrávajúci. Chcel sa jej za každú cenu vyhnúť.
Malý tyran
Riadením osudu sa mi vtedy dostala do rúk kniha Dr. Prekopovej - Malý tyran. Spoznala som sa tam ako matka a spoznala som tam svoje dieťa.
Dieťa nie je dospelý uvážlivý človek, dieťa nevie uznať objektívne príčiny, dieťa nevie uznať rozumné argumenty.
Dieťa uznáva lásku. A pravidlá. A tie dávame my. My dospelí.
Pevné objatie
Prišliel čas na prípravu do školy. Obvykle, to skončilo tak, že sme plakali obaja. On od hnevu a zúrivosti, ja z pocitu bezmocnosti. Uvedomovala som si, že tento gordický uzol treba preseknúť. A po ruke bolo riešenie. Terapia pevným objatím.
V knihe Malý tyran aj vo svojich mnohých seminároch autorka vysvetľuje terapeutický význam pevného objatia. Deti, prejavujúce sa ako tyrani okolia, konajú svoje okázalosti v dôsledku strachu a nedostatku istoty. Svet dospelých im ponúkol príliš veľa možností, ktoré nie sú schopné spracovať. Sú príliš samostatné a vo svojej samostatnosti zmätené. Chýbajú pravidlá.
Pevné objatie im pomáha nájsť istotu, ktorá im tak veľmi chýba.
Chytila som zúriaceho syna do náručia a pevne objala. To, čo malo nastať, som z prečítaného vedela, ale stret s realitou bol silný. Šesťročný chlapec sa začal zmietať, biť ma päsťami, kopať, kričať. Celou svojou bytosťou sa snažil vymaniť zo zajatia. Všetky negatívne emócie sa uvoľnili, ako džin z fľaše. Pritom všetkom som ho hladila, upokojovala a presvedčovala ho, že ho ľúbim.
Po pár minútach sa zlosť zmenila na smútok a krik na plač. Vychádzali z neho slová, ktoré boli blízko toho, čo ho trápilo skutočne: neznáša školu, spolužiakov, učiteľov.
V ďalších dlhých uplakaných minútach prešla nenávisť do smútku. Neskôr plač ustal a objatie sa stalo dobrovoľným. Plným pochopenia, spolupatričnosti a lásky.
Zmierenie
Zmierenie je tým bodom, na ktorý čakáme. Nepustíme sa, kým sa nezmierime. Iba vtedy môžeme objatie uvoľniť, lebo jeho účel bol splnený. Nastal mier.
Moja stratená nadvláda nad jeho svetom bola opäť prijatá.
Bolo nutné, aby ju prijal, vrátila mu istotu, že jeho svet chráni niekto silnejší, kto ho miluje bezpodmienečnou láskou.
Pomohlo to veľmi. Lebo láska lieči. A objatie k láske patrí.
Viac o terapii pevným objatím sa dozviete v knihe J.Prekopovej - Malý tyran
