Svoju závislosť na druhých si neuvedomujeme. Pokiaľ sme zdraví, plní sily, kým si vieme uvariť, umyť sa, kým zvládame prácu, rodinu.
Nabrala som si zas na rohy kopec drobnej roboty. Rozmýšľam, či to stihnem. Snáď áno. Verím si, ako vždy. Ponáhľam sa. Musím.
Tuším ma pobolieva chrbát. To bude v poho. Ochvíľu určite.
Trochu dosť ma pobolieva chrbát. Asi zle sedím. Presadnem si. Píšem ďalej.
Večer nájdem vhodnú polohu v posteli. Príde ráno. Bolí. Do kelu, príšerne bolí. Skúšam sa postaviť. Rezavá a pálivá bolesť prebehne polovicou tela. Výkrik. Slzy.
Čo to? Veď ja nikdy neplačem... Opriem sa o poličku. Letím aj s ňou k zemi. Drahý ma dvíha, dáva na posteľ.
Skúsim pomalšie. Po milimetroch sa otáčam na bok, nohy spúšťam z postele, podopieram sa, postavím sa. Od bolesti sa mi zatočí hlava. Plačem nahlas, ako malé decko. Chce sa mi vracať.
Pribieha manžel. Položí ma, prinesie vedro. Nemôžem sa zodvihnúť. Dvíha mi hlavu. Príšerne to bolí. Slzy mi samé idú do očí. Čo mám robiť? Počkám chvíľu. Skúsim si aspoň sadnúť. Nejde to. A už nejde ani ležať. Niečo som si tam pohla.
Ležím, čakám, čas sa vlečie. Bože, budem to musieť znovu skúsiť. Potrebujem ísť na wécko. Visím mužovi okolo krku. Pomaly a s bolesťami ma dvíha z postele. Podarilo sa. Podopiera ma. Musí ma vyzliecť, posadiť, obliecť. Nemôžem sa zohnúť, otočiť ani vstať. Ukladá ma späť do postele.
Zavoláme rýchlu? Ešte vydržím. Uvidíme. Dáme konskú dávku analgetík. Muž mi nesie dve ružové. Dvíha mi hlavu. Snažím sa piť. Celá som pooblievaná.
O ďalšiu hodinu. Tuším už zabrali. - Poď, skúsim ťa obliecť. Opatrne mi dvíha jednu ruku, potom druhú, vyzlieka ma z pyžama, hľadá v skrini šaty, čo by sa dali ľahko obliecť. Najprv jedna ruka, hlava, druhá ruka. Skúsime do auta. Cítim každý hrbol na ceste. Asi mám horúčku.
Opatrne ma vyloží na chodník. Stojíme pred neurológiou. Bojím sa sadnúť, že si už nevstanem. Chytí ma pod ramená a položí na lavičku v čakárni.
Čakáme dlho. Premýšľame nahlas aj potichu.
Kde som dnes všade mala byť? Čo som to dnes všetko mala urobiť?
Čas sa zastavil. Celá sila mojej existencie sa sústredila na tak primitívnu záležitosť, akou je vstávanie, sadanie, líhanie. Myslím na tých, ktorí s takými bolesťami žijú, sú ťažko chorí, starí... Ach, áno starí. Tí staručkí ľudia, ktorých toho toľko bolí. Musí byť veľmi ťažké, byť starým a chorým.
Sklenené dvere rozrazili páni v červených bundách. Na nosidlách staršia dáma. Ležala a tiež jej tiekli slzy. Asi ju to bolelo. Možno, ako mňa. Ordinácia sa otvára. Dvere zostávajú pootvorené, kým záchranári vybavujú papiere. - Emitnú misku! Rýchlo!
Asi bolo neskoro. Počujem špľachot na zemi. Muži rýchlym krokom opúšťajú ordináciu. -Chudera. takto by som nechcel dopadnúť. Nikoho nemá. - hovorí polohlasom jeden druhému.
Ozaj, a budem ja mať niekoho? Teraz áno. Ale potom... Bude ma mať kto položiť na záchod? Alebo doniesť vodu? Deti... Urobila by som im to? Chcela by som to? Byť príťažou? byť trápením... Tuším nechcem byť stará. Myslela som si, že starobu budem znášať dobre, ale starobu s chorobou? Veď už teraz plačem.
Sklenené dvere sa pomaly sťažka otvárajú. Otvára ich maličká stará babička. Kráča pomaly a opatrne. Potichu vzdychá a jej vzdychy studené steny vracajú v ozvene. Keď sa došuchtá drobným krokom cez dlhú chodbu až k nám, k lavičke, pozrie sa na nás, vydýchne, usmeje sa a veselým hlasom povie: - Pekný deň vám prajem!
Pozrieme sa s mužom na seba a po pár tichých minútach povieme dvojhlasne. - Záleží od toho, ako to kto znáša.
Po polhodine s dvomi starými paniami zdieľam tú istú zatemnenú tichú izbu a tú istú diagnózu . Ležíme a infúzky retiazkujú vo fľaškách. Počítam bublinky.
Premýšľam. Áno. Je to o tom. Nevzdať to. Nájsť niekde silu. Mať prečo. Neopustiť sa. Snáď sa nikdy neopustím.
Už je mi lepšie.
